História kresťanského zboru v Nitre

Šírenie evanjelickej viery v Uhorsku od 30. rokov 16. storočia nenašlo v Nitre, na rozdiel od mnohých iných častí dnešného Slovenska, mohutnejší ohlas. Rímsko-katolícki biskupi, ktorí boli zároveň nitrianskymi zemepánmi, dbali na zachovanie konfesionálne jednoliateho charakteru mesta.

V roku 1688 dokonca mestský magistrát vyzval evanjelikov, aby opustili mesto. Odišli vtedy traja muži s rodinami. Po Tolerančnom patente Jozefa II. sa v meste utvorila malá skupinka evanjelikov (v r. 1790 boli traja, r. 1819 desiati, v r. 1859 ich bolo 36, v r. 1890 už 66). Boli ako fília zaopatrovaní farármi z Nových Sadov (Ašakerť).

V roku 1892 fília požiadala o vykonanie Služieb Božích priamo v Nitre. Pred 1. svetovou vojnou bola už nitrianska fília skonsolidovaná ako fungujúca časť Evanjelického cirkevného zboru v Nových Sadoch. Staral sa o ňu farár Ladislav Záthurecký. Reformovaný kresťanský zbor v Nitre si postavil a v r.1911 posvätil svoj kostol v mestskej časti Číneš. Evanjelici ho pomáhali budovať a neskôr finančne i prácou pomáhali pri jeho opravách.

Kostol používali najprv sporadicky, od r.1932 každú druhú nedeľu a od vzniku samostatného zboru v r.1947 pravidelne, až do júna 2000.

Po vzniku 1. čs. republiky v r. 1918 počet evanjelikov rástol (v r. 1919 - 230, r. 1930 - 417, podľa sčítania ľudí). Fília pre svoje bohoslužobné potreby hodlala zakúpiť dom na Seminárnej ulici. Či k tomu skutočne došlo, nevieme povedať. Rozhodnutím dištriktuálneho konventu z r. 1932 sa Nitra stala fíliou zboru vo Svätoplukove (Šalgov). Starali sa o ňu farári Karol Pavle, najmä však Michal Cibulka. Vypomáhal i vojenský duchovný v Nitre, kpt. Ľudovít Križka. V Nitre vznikla i evanjelická škola vo farskej budove Reformovaného kresťanského zboru. Služby Božie bývali už dvakrát za mesiac. Ukazovalo sa množstvo práce medzi čoraz väčším počtom evanjelikov v meste.

Z iniciatívy Ladislava Záthureckého sa vytvoril v r. 1927. filiálny konvent žiadal vymenovanie vlastného kaplána do Nitry. Bol zabezpečený projekt, pozemok na mieste dnešného internátu SPÚ Mladosť, aj finančné prostriedky. Predvojnové napäté politické a spoločenské pomery však odďaľovali začiatok stavby. Príchod vojny znamenal definitívny koniec tohto zámeru.

1. septembra 1944 bol do Nitry vymenovaný Pavel Valášek ako námestný farár, od r. 1948 bol prvým riadnym nitrianskym evanj.farárom. 24. marca 1946 sa zbor na svojom konvente rozhodol osamostatniť. Od 1. januára 1947 sa zbor v Nitre stal samostatným, zatiaľ však s prepožičanou kňazskou stanicou. V roku 1954 bola v Nitre zriadená systemizovaná kňazská stanica a osamostatnenie zboru tým bolo dovŕšené. Farár Pavel Valášek sa stal v roku 1958 seniorom novozriadeného Nitrianskeho seniorátu so sídlom v Nitre. Seniorát bol r. 1964 násilným spôsobom zrušený a územne reorganizovaný.

Rok 1989 znamenal dosiaľ nevídanú možnosť pre službu cirkvi. Volebný konvent cirkevného zboru 26. novembra 1989 do funkcie zborového farára zvolil Ondreja Prostredníka ml., ktorý sa služby v zbore ujal v decembri 1989. Popri množstve misijnej, pastorálnej a katechetickej práce sa z jeho iniciatívy začalo s prípravami projektu nového evanjelického kostola, so zabezpečovaním financií a stavebného pozemku. V novembri 1995 odišiel na štvorročný pracovný pobyt do Švajčiarska a zbor náhle zostal bez farára. Administrátorom sa stal od decembra 1995 farár Ondrej Prostredník starší.

26. decembra 1995 gen. biskup ECAV Július Filo posvätil základný kameň kostola Svätého Ducha v Nitre a v apríli 1996 sa začalo so stavbou kostola. Popri administrátorovi sa kaplánom stal Peter Fabok. V júli 1999 sa farárom v Nitre stal Ivan Eľko. 11. júna 2000 biskup Západného dištriktu ECAV Ivan Osuský posvätil nový a vôbec prvý evanjelický kostol v Nitre. Dostal pomenovanie „kostol Svätého Ducha“.

K 31 decembru 2011 mal Cirkevný zbor ECAV v Nitre 1299 členov. Má aktívne presbyterstvo, tím dobrovoľných pracovníkov v misii a v zabezpečovaní prevádzky zboru.

Nitriansky hrad

Na Slovensku vznikli Kresťanské zbory ako 'bratské zbory' z dvoch prameňov - zahraničného a domáceho. Prvým prameňom bolo 'bratské hnutie', ktoré vzniklo na britských ostrovoch na sklonku prvej tretiny XIX. storočia a rozšírilo sa v mnohých krajinách. Druhým prameňom bola práca domácich evanjelistov v našej krajine.

Zahraničný prameň

Predstaviteľom zahraničného prameňa ´bratského hnutia´ bol Frederick Butcher (1869-1955), ktorý spolu s manželkou Mary Kate prišiel v roku 1900 z anglického Hastingsu do Bratislavy. Začali tu zvestovať evanjelium najprv tým, čo rozumeli po nemecky. Postupne sa učili po slovensky, takže mohli vyučovať deti a svedčiť i dospelým o spasení v Pánovi Ježišovi. V priebehu piatich rokov vznikla najmä svedectvom a službou F. Butchera malá skupina bratských veriacich, z ktorej sa vyvinul bratský zbor v Bratislave.

Domáci prameň

Predstaviteľom domáceho prameňa hnutia bol Michal Sadloň (1878-1944), ktorý sa Božím riadením stal kolportérom budapeštianskej pobočky Britskej a zahraničnej biblickej spoločnosti. V tejto službe chodil po Slovensku: od mesta k mestu, od dediny k dedine a od domu k domu. Ponúkal ľuďom Biblie a Nové zákony a pritom svedčil o Božej láske zjavenej v Kristu. Na jeho svedectvo uverili ľudia na viacerých miestach, kde sa potom vytvorili skupiny veriacich (v Nitre už po roku 1903). K týmto dvom priekopníkom sa postupne pripojili ďalší šíritelia hnutia: Štefan Kevický (1875-1967), Jozef Kráľ (1884-1977), Juraj Bučko (1876-1950) a iní.

Cez prvú svetovú vojnu (1914-18) bolo šírenie bratských zborov takmer zastavené, čím bol ich vnútorný vývoj veľmi spomalený. Brat Sadloň i počas vojny napriek prísnym zákazom občas navštevoval skupiny veriacich, ale sústavné návštevy zborov neboli možné.

Obdobie prvej Československej republiky (1918-38) sa stalo 'zlatým vekom' bratského hnutia na Slovensku, v ktorom vznikli mnohé ďalšie zbory, a jestvujúce rástli a upevňovali sa. Tak vznikli zbory v Malackách, v Žemberovciach (1919), v Kmeťovciach (1928), v Turčianskych Tepliciach (1924), Turčeku a Kremnici, v Handlovej a Seredi (1927), v Nitre (1936), Dolnom Ohaji a Nových Sadoch, Nimnici (1937) a v okolí Púchova, v Novom Meste nad Váhom a jeho okolí, v Nolčove a Krpeľanoch (1933 a 1938), v Čankove (1938) aj na niektorých ďalších miestach.

Za Slovenského štátu (1939-45) jeho vláda zakázala bratským zborom verejné zhromažďovanie, čo znamenalo prerušenie ich sľubného rozvoja. Aj v tomto období však vznikol bratský zbor v Lehote pod Vtáčnikom (1943). Zbory v Bratislave a Batizovciach sa dali pod záštitu Bratskej jednoty baptistov a zhromažďovali sa v jej rámci.

Po skončení vojny sa obnovila slobodná činnosť bratských zborov. Povojnové obdobie (1945-50). Zbory v Bratislave a Batizovciach sa uvoľnili zo zväzku Bratskej jednoty baptistov a všetky zbory začali svoju novú, slobodnú verejnú činnosť. Znova sa budovali a rozvíjali. Vznikol nový zbor na Hornom Ponitrí, v Zemianskych Kostoľanoch (1945). Bratské zbory na Slovensku sa v tomto čase i písomne predstavili verejnosti v brožúrke brata Josefa Kurza Kresťanské zbory bratské.

Obdobie skutočnej slobody po vojne trvalo veľmi krátko a už v ňom sa začali ukazovať príznaky blížiacej sa neslobody. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa ukázali jasné prejavy cesty k nej. V roku 1949 bol vydaný cirkevný zákon, ktorý ustanovoval štátny dozor nad cirkvami. Vyžadoval cirkvi s menom a hierarchickou organizáciou a ustanovil, že duchovenskú službu v nich môžu vykonávať iba tí, čo dostanú k nej štátny súhlas. Keďže to všetko bolo v rozpore s ich dovtedajším biblickým poznaním a duchovnou praxou, nedokázali sa bratské zbory do zákonom ustanoveného termínu vyjadriť, že sa mu podriaďujú. Keď sa napriek tomu naďalej zhromažďovali v malých skupinách po domoch, mocensky proti nim zasiahla. V zinscenovaných procesoch bolo v roku 1955 odsúdených desať vedúcich bratov zo zborov v Bratislave, Nitre a Batizovciach do väzenia (na 3-12 rokov). Pán Boh však predivne zasiahol v prospech ťažko skúšaných zborov. Uväznení bratia a veriaci v zboroch zažili zázrak Božieho vyslobodenia. Socialistická vrchnosť bola ochotná urobiť pre tieto zbory výnimky z ustanovení cirkevného zákona, ktoré ich zástupcovia žiadali. V nich bola síce obídená jeho litera, ale bol zachovaný jeho duch. Od roku 1956 sa bratské zbory stali štátom uznanou náboženskou spoločnosťou pod názvom Kresťanské zbory. Ako také žili po 40 rokov v obmedzených podmienkach socialistického štátu. V nich rozvíjali hlavne svoj vnútorný život a vzájomné spoločenstvo.

V nových pomeroch úplnej náboženskej slobody (od roku 1990) využívajú i hľadajú Kresťanské zbory nové možnosti pôsobenia v demokratickej spoločnosti. Chcú v nej rozvíjať svoju činnosť v evanjelizácii aj v sociálnej práci.

tags: #dom #krestansky #zbor #nitra