Vianoce sú pozoruhodný jav: každý ich pozná, ale aby sa niekto zaujímal o ich pôvod?
Nuž nielen to, ale najmä postoj k nim je často indikátor toho, čo si o tomto krásnom decembrovom čase vôbec myslíme.
Existuje viacero historických aspektov pri skúmaní Vianoc a nie všetky sú kresťanského charakteru.
Už starí Rimania slávili zimný slnovrat a to hovoríme o ríši, ktorá do roku 313 kresťanstvo prenasledovala.
Ide o tzv. Dies Natalis Solis Invicti, alebo Sviatok narodenia slnka - ten sa slávil 25. decembra a prekrýval sa so sviatkom slnovratu.
Aj jeho názov je zaujímavý.
Ide tiež o narodenie, avšak hviezdy, nie človeka.
Rímski kresťania verili, že Ježiš zomrel 25. marca.
Tento jarný dátum viac-menej korešponduje s Veľkým Piatkom, hoci dnes sa v tento deň slávi Zvestovanie Pána.
K tomuto dátumu pripočítali deväť mesiacov.
Logiku to síce veľkú nemalo, no takto „dospeli“ k dátumu narodenia Krista.
A keď kresťania dostali slobodu, tak bolo jednoduché spojiť to kresťanské a to štátne, resp. predtým pohanské.
Zrod Slnka a zrod Krista nadobudol aj symbolický význam, veď Kristus má byť Slnkom - hviezdou nádeje nášho života.
Vtedajšie myslenie niekomu možno príde jednoduché, no civilizácia, ktorej sme potomkami, sa ešte len formovala.
Veľa krajín vo svete, aj takých, ktoré sa neviažu na kresťanské tradície, má cez Vianoce dni pracovného pokoja.
Žiaľ, stretávali sme sa aj u nás s vysvetleniami, že ide o sviatky zimy.
Bývalý režim kristologický aspekt zámerne vynechával.
Čo je však zvláštne, tak pred rokom 1989 sme napriek režimu prežívali sviatky oveľa duchovnejšie.
Ak by sme mali hodnotiť kresťanské formy osláv týchto prelomových udalostí spred takmer 2000 rokov, tak musíme prísť k záveru, že tak ako je kresťanstvo rozdelené do rôznych foriem liturgických slávení, aj tieto sviatky majú svoje odlišnosti podľa toho, kto si pripomína narodenie Mesiáša.
Jedna z najviditeľnejších foriem spočíva v rozličnom načasovaní osláv Božieho narodenia.
Kým katolíci sa riadia gregoriánskym kalendárom, pravoslávni veriaci z východnej vetvy kresťanstva používajú kalendár juliánsky.
Pre občiansky rozmer týchto sviatkov, a teda aj neveriacich občanov Slovenska je katolícky model praktickejší, keďže sa prekrýva s 24. decembrom.
Navyše Slovensko sa ku kresťanstvu hlási aj z oficiálnych miest a podľa sčítania obyvateľov je prevažne katolícke.
Skutočnosť však niekedy nekorešponduje s reálnym stavom.
Pravoslávni veriaci teda na Slovensku v tieto dni žijú v očakávaní narodenia Božieho Syna, duchovne sa pripravujú na Roždestvo podľa juliánskeho kalendára.
Nikto však nemá najmenšie právo označovať ich za spiatočníkov, čo sa, žiaľ, niekedy stáva.
Nemali by sme obísť ani reformovaných kresťanov, ktorí si nedávno pripomenuli 500. výročie svojho vzniku.
Reč je o evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.
Slávenie sviatkov sa u nich časovo kryje so západnými kresťanmi, no treba pripomenúť zásadnú vec: mnohí z nás si sviatky nevedia predstaviť bez symbolov.
Tým základným by mal byť duchovný rozmer narodenia Božieho syna, no ani ten najlepší kresťan sa často neubráni bežnej, niekedy profánnej symbolike, bez ktorej by asi sviatky ani neboli sviatkami.
Martin Luther (zdroj: wikimedia commons)
Totiž prvý človek, ktorý postavil a ozdobil najznámejší symbol Vianoc na celom svete, nebol nik iný ako zakladateľ reformácie Martin Luther.
Tento bývalý katolícky kňaz a eremitný augustiniánsky mních po svojom rozchode s katolicizmom a sobáši s bývalou rehoľnou sestrou Katharinou von Bora ozdobil vo svojej rodine, ktorú tvorilo ešte 6 detí, aj prvý vianočný strom, v tom čase ešte so sviecami, no údajne ich bolo veľa.
Vianočný strom pozná celý svet a Luther je aj autorom mnohých vianočných skladieb.
A ak už hovoríme o symboloch a hudbe počas Vianoc, tak iste už tušíte, ktorý symbol spomenieme teraz.
Najznámejšou piesňou z kategórie vianočných sa stala rakúska koleda, ktorá doslova obletela svet a jej slová počuť už aj v exotických prekladoch Ďalekého východu.
Reč je o Tichej noci, ktorej prozaickejší vznik si asi ťažko dokážeme predstaviť.
V horskej dedine Oberndorf pri Salzburgu si kostolné myši pochutili na mechoch v organe, a tak boli miestny kaplán Joseph Mohr, ale najmä organista Franz Gruber prinútení niečo vymyslieť ako náhradu za polnočnú omšu.
Zložili tak hudbu a text k najznámejšej melódii Vianoc, ktorá sa takto stala nesmrteľnou.
Tu sa len potvrdzuje pravidlo, že veľké veci niekedy majú náhodný začiatok.
KOLLÁROVCI- Najkrajšie Vianoce (OFFICIAL VIDEO)
V Rajeckej Lesnej možno obdivovať najväčší slovenský Betlehem majstra Jozefa Pekaru.
Jeho veľdielo u nás ešte prekonané nebolo.
Len o 400 kilometrov ďalej sa však nachádza najväčší mechanický Betlehem na svete.
Nájdeme ho u našich západných susedov v meste Jindřichův Hradec.
Vytvoril ho Tomáš Krýza a práca mu zabrala 60 rokov života.
A aj keď sa v Česku ku kresťanstvu hlási čoraz menej ľudí, tak sú to práve Česi, ktorí majú najväčšiu tradíciu výroby Betlehemov vôbec.
Ale úplne prvý Betlehem - dnešný neodmysliteľný symbol Vianoc - postavil sv.
Začínam však mať pocit, že kresťanské Slovensko už takisto stráca v hodnotovom chaose tieto princípy.
Lutherov teologický postoj - nakoľko sa dá vyvodiť určitá línia - bol nasledovný:
- Biblia je jediným zdrojom viery; je Bohom plne inšpirovaná a jej čítanie má takmer sviatostný charakter.
- Ľudská prirodzenosť je dedičným hriechom úplne skazená a človek je preto zbavený slobodnej vôle.
- Čokoľvek urobí, či už dobré alebo zlé, nie je jeho vlastné dielo, ale Božie.
- Iba viera môže priniesť ospravedlnenie, a človek je spasený tým, že s dôverou verí, že mu Boh odpustí.
- Táto viera zahŕňa nielen úplné odpustenie hriechov, ale aj bezpodmienečné oslobodenie od ich trestov.
- Hierarchia a kňazstvo nie sú božsky ustanovené ani nevyhnutné a obradná či vonkajšia bohoslužba nie je podstatná ani užitočná.
- Cirkevné rúcha, púte, umŕtvovanie tela, mníšske sľuby, modlitby za zosnulých a príhovory svätých dušiam nijako nepomáhajú.
- Odmieta všetky sviatosti s výnimkou krstu, Eucharistie a pokánia, avšak ich absenciu môže nahradiť viera.
- Kňazstvo je univerzálne; každý kresťan ho má.
- Skupina špeciálne školených a vysvätených mužov pre udeľovanie Božích tajomstiev je zbytočná a je to uzurpácia moci, ktorá patrí všetkým.
- Neexistuje viditeľná Cirkev, ani žiadna zvlášť Bohom ustanovená inštitúcia, prostredníctvom ktorej by ľudia mohli dosiahnuť spásu.
Vo svojich hlavných pamfletoch žiadal cisára, aby zničil pápežskú moc, skonfiškoval všetok cirkevný majetok na vlastné účely, zrušil cirkevné sviatky, pôsty, odstránil omše za mŕtvych a pod.
V spise „Babylonské zajatie Cirkvi“ sa pokúšal obrátiť proti pápežstvu nemecké národné cítenie a apeluje na nižšie pudy davov tým, že predkladá zmyselne orientovaný kódex manželskej etiky, ktorá sa len málo líšila od pohanskej.
Svoj tretí manifest, „O slobode kresťanského človeka“, poslal pápežovi.
V apríli 1520 sa v Ríme objavil Eck s Lutherovými spismi preloženými do latinčiny, ktoré obsahovali väčšinu týchto doktrín.
Boli predložené a s trpezlivou starostlivosťou a kritickým pokojom prerokované.
Niektorí členovia štyroch konzistórií, konaných medzi 21. májom a 1. júnom, radili miernosť a zhovievavosť, no presadili sa tí, ktorí požadovali rázny postup.
Pápežská bula exkomunikácie Exsurge Domine z 15. júla formálne odsúdila štyridsaťjeden téz odvodených z Lutherových spisov, nariadila zničenie kníh obsahujúcich tieto bludy a vyzvala samotného Luthera, aby ich do šesťdesiatich dní odvolal, inak naňho dopadne plný trest cirkevného trestu.
Johann Eck (zdroj: wikimedia commons)
Eck bol vymenovaný za pápežského protonotára s poverením vyhlásiť bulu v Nemecku, čo bolo nerozumné.
Luther ho neúprosne nenávidel a medzi humanistami i inými katolíkmi bol neobľúbený.
On sám sa tiež nedokázal odosobniť, takže vec, ktorá si vyžadovala takt, diplomaciu, výnimočnú dávku nestrannosti a kresťanskej lásky bola odsúdená na neúspech.
Eckov príchod do Nemecka sprevádzal výbuch ľudového protestu a akademickej nevôle a národní humanisti a Lutherovi priaznivci ich rozdúchali do prudkého plameňa.
Bulu dokázal vyhlásiť iba v Meissene (21. septembra), Merseburgu (25. septembra) a Brandenburgu (29. septembra).
Čelil osobným urážkam a útokom davu a dlho trvalo, kým sa vôbec podarilo presvedčiť biskupov, aby ju aspoň trochu rešpektovali.
Vo Wittenbergu sa 10. decembra, na výzvu Melanchtona, zhromaždili univerzitní študenti a za posmešného spevu „Te Deum laudamus“ a „Requiem aeternam“, prerušovaného pohanskými pijanskými piesňami, Luther osobne vhodil bulu do plameňov.
Ešte viac ho to podnietilo k radikalizmu: „Pokiaľ ide o mňa, kocky sú hodené: rovnako pohŕdam priazňou aj hnevom Ríma; nechcem sa s ním zmieriť, ani s ním mať kedykoľvek akékoľvek spoločenstvo.
Nech Rím odsúdi a spáli moje knihy; ja na oplátku, ak nenájdem iný oheň, odsúdim a verejne spálim celé pápežské právo, ten močiar heréz.“
Vymáhanie ustanovení buly bolo úlohou svetskej moci a mal to uskutočniť na sneme vo Wormse mladý, novo korunovaný cisár Karol V.
Snem mal riešiť aj iné otázky, ale Lutherov spor sa stal hlavným bodom programu.
Hieronymus (Girolamo) Aleander (zdroj: wikimedia commons)
Pápež vyslal dvoch legátov: Marina Carricioliho, ktorý mal riešiť politické záležitosti, a Hieronyma (Girolamo) Aleandra, ktorý sa mal venovať náboženskej stránke problému.
Aleander bol muž fenomenálnych intelektuálnych a jazykových schopností, sveták s modernými progresívnymi názormi, skúsený štátnik, s primeranou dávkou horlivosti a prefíkanosti.
Bol natoľko otvorený, že priznal poľutovaniahodnú skazenosť Cirkvi, chamtivosť Rímskej kúrie, kupecký duch a hlbokú nemorálnosť, ktorá nakazila mnohých duchovných a mal odvahu tieto chyby slobodne odsúdiť.
Nemecko sedelo na sude s pušným prachom a šnúra už bola zapálená.
Všetky vrstvy spoločnosti boli zachvátené kŕčovitým nepokojom a Luther svojím zápalistým odsudzovaním pápeža a kléru uvoľnil skutočný hurikán prudkej, nekontrolovateľnej národnej a náboženskej nenávisti, ktorá sa mala neskôr vybiť v krvavom povstaní počas sedliackej vojny a v orgiách pri plienení Ríma.
Obratne proti sebe nahuckal svetský a duchovný stav, podporoval žiarlivosť a chamtivosť; letáky revolučných propagandistov a pamfletistov rozpálili krajinu rétorickými ohňostrojmi, v ktorých sa vzbura a bezbožnosť, umne zakryté biblickým jazykom a svätuškárskymi frázami, vydávali za „evanjelickú“ slobodu a čistý patriotizmus.
Ukážka letáka z obdobia sedliackej vojny (zdroj: wikimedia commons)
Nespokojní sedliaci, obete útlaku a chudoby, vzplanuli zlostnou a zatrpknutou nespokojnosťou.
Neodčinené krivdy volali po pomste.
Rastúce životné náklady a klesajúca ekonomická prosperita priviedla nemajetnú aristokraciu do zúfalstva a ich životy od roku 1495 boli bojom o prežitie.
Feudáli závistlivo hľadeli na majetky kláštorov a okázalosť cirkevných hodnostárov, a v predstave budúcej nemeckej autonómie ignorovali „španielskeho“ cisára.
Nemecko zažívalo obdobie teroru; zmätok akoby ochromil všetky mysle.
Šepkalo sa, že sa pripravuje smrteľný úder proti duchovenstvu a hladujúci rytieri si potom „napakujú vrecká“ ich majetkom.
Nad tým všetkým sa vznášala hrozivá Sickingenova postava.
A v tom momente vystúpil Luther, aby sa predstavil ako bojovník proti rímskej skazenosti a stal hrdinom okamihu preto, že predstavoval národný odpor proti Rímu.
Jeho prvé vystúpenie pred snemom (17. apríla) bolo ešte opatrné a na výzvu, aby ich odvolal (tézy a doktríny) požiadal o čas na rozmyslenie.
Jeho odvaha sa však naplno prejavila pri druhom vypočutí (18. apríla), keď svoju očakávanú statočnosť potvrdil a s pokojným, pevným hlasom v latinčine i nemčine vyhlásil, že ak nebude presvedčený Písmom alebo jasným rozumom, nič neodvolá.
Všetky ďalšie pokusy o dohodu zlyhali, Lutherovi bolo nariadené, aby sa vrátil, ale dostal zákaz počas cesty kázať alebo publikovať.
Historickosť slávneho Lutherovho vyhlásenia pred zhromaždeným snemom - „Tu stojím.
Inak nemôžem.
Tak mi pomáhaj Boh.
Amen.“ - bola úspešne spochybnená a tento výrok je neskoršie falzum.
Luther opustil Worms 26. apríla a vydal sa na cestu do Wittenbergu v sprievode svojich osobných priateľov, no pod krytím fiktívneho únosu utiekol na hrad Wartburg pri Eisenachu.
Rok na Wartburgu predstavuje rozhodujúce obdobie v Lutherovom živote.
Tu sa stal obeťou vnútorného zápasu, zmietal sa v kŕčoch úzkosti, bolestivých pochybností a mučivých výčitiek svedomia.
Bez možnosti úniku čelil naliehavým pochybnostiam, ktoré vyvolal jeho unáhlený postup: bol jeho odvážny a bezprecedentný čin naozaj oprávnený?
Neboli jeho inovácie v priamom rozpore s dejinami a skúsenosťami duchovného a spoločenského poriadku, ako sa vyvíjali od apoštolských čias?
K tomu sa pridalo aj neovládateľné prepuknutie zmyselnosti, ktorá naňho útočila neviazanou prudkosťou, o to divokejšou, že mu chýbali uznané duchovné obranné prostriedky, a ktorú ešte zhoršovala jeho neuvážená záľuba v jedle a pití.
V týchto ponurých náladách sa jeho priatelia najviac obávali, že Luther opäť rozpúta záplavu nevyčerpateľných nadávok a nevídanej hrubosti proti pápežstvu, Cirkvi a mníšstvu.
Justus Jonas (zdroj: wikimedia commons)
Za Lutherovho pobytu na Wartburgu (3. apríl 1521 - 6. marec 1522) sa centrum reformného rozruchu presunulo do Wittenbergu, kde sa vedenia chopil Karlstadt, Melanchton a augustiniáni.
V tradičnom naratíve je Karlstadt vykresľovaný ako príčina divokých výtržností v meste, v kritickejších dejinách je vykreslený ako kazič, ktorý takmer zničil reformné úsilie.
Podľa novších výskumov sa ukazuje, že to bol mierny a jemný Melanchton, kto Karlstadta neustále poháňal vpred, až sa ocitol v centre blížiaceho sa chaosu a nepokojov.
Vo Východnom dištrikte ECAV je v súčasnosti evidovaných vyše 130 zborov s približne 120-tisíc veriacimi.
Tradičný sviatok, ktorý znamená prelom v cirkevných dejinách, je pre evanjelikov vďačnou príležitosťou hovoriť o veciach, ktoré sú zlé a nepríjemné a ako sa s nimi vyrovnať.
Cieľom dnešného slávnostného dňa bolo poukázať na to, čo je zlé v srdci človeka.
"Ide predovšetkým o hriech a hovoriť o ňom si vyžiada veľa odvahy.
Aj v súčasnosti potrebujeme odhaliť problém a hľadať jeho riešenie," povedala zborová farárka v Hanušovciach nad Topľou Eva Kolesárová.
Poznamenala, že sviatok reformácie je trocha zatienený tým, že sa slávi počas pracovného dňa.
Napriek tomu ide o sviatočný deň, počas ktorého si evanjelickí veriaci pripomínajú historický okamžik počiatku reformácie z 31. októbra 1517 pribitím 95 výpovedí na dvere zámockého chrámu vo Wittembergu v Nemecku.
Zdôrazňujú, že odkaz reformácie je potrebné aktualizovať do dnešných dní.
V uvedený deň nemecký mních Dr. Martin Luther vyvesením výpovedí proti predávaniu odpustkov deklaroval svoje reformátorské tézy, čo bolo začiatkom procesu reformácie.
Luther upozorňoval na mravný a duchovný úpadok v cirkvi, deformácie v jej učení a mravnosti.