História Drienova a Svätého Jura: Od matrík po kultúrne pamiatky

Matriky ako genealogický prameň sú zrejme najdostupnejším archívnym zdrojom overených informácií o predkoch. Matrika totiž vedie knihu narodení, knihu manželstiev a knihu úmrtí. Staršie matriky nájdete na farách a v archívoch (dobrou pomôckou je kniha Cirkevné matriky na Slovensku zo 16.-19. storočia). Matriky z rokov 1896-1906 už nie sú na matričných úradoch, ale sú postupne sťahované do pobočiek štátnych archívov (teda do bývalých okresných archívov). Treba si uvedomiť, že do mladších záznamov môžu nahliadnuť len rodinní príslušníci alebo iná poverená osoba.

Poloha Slovenska v Európe

Archívne fondy a ich význam

Medzi najcennejšie archívne fondy patria archívy bývalých slobodných kráľovských miest Modra, Pezinok a Svätý Jur. Listiny sú zachované už od roku 1439, úradné knihy od roku 1461. Tieto fondy obsahujú bohatý diplomatický materiál najmä od novoveku do zrušenia miest so zriadeným magistrátom v roku 1922. Informácie, ktoré môže bádateľ získať štúdiom archívnych dokumentov v týchto fondoch, sa týkajú uplatňovania mestskej samosprávy (zápisnice zo zasadaní mestskej rady), uplatňovania súdnej právomoci (zápisnice súdu), finančného hospodárenia miest (komorné účty, pokladničné denníky), mestských príjmov z daní (registre hôrneho, mestských dávok, desiatkového vína či rôznych vojenských daní), činnosti osobitných mestských úradov (úrad vinohradníckeho majstra, sirotská stolica, mestský kapitán) a iné.

Okrem slobodných kráľovských miest sa v archíve nachádzajú aj archívne dokumenty bývalých zemepanských mestečiek a obcí. K dejinám remesiel od obdobia novoveku až do tretej štvrtiny 19. storočia sa v tunajšom archíve zachovali archívne dokumenty z činnosti rôznych cechov v Budmericiach, Častej, Malackách, Modre, Pezinku, Stupave, Svätom Jure a Veľkých Levároch.

Okrem diplomatického materiálu (listiny, úradné knihy, spisy, účtovné a daňové písomnosti) sú súčasťou týchto fondov aj pečate a pečatidlá. Fondy cechov sú zachované útržkovito, sú rozsahom malé (spolu 2,34 bm), ale dajú sa v nich študovať počiatky a organizácia cechov, migrácia remeselníkov a v menšej miere aj ich hospodársky význam.

Vyhľadávaným fondom pre výskum staršej sakrálnej aj svetskej hudby sa stala hudobná zbierka rehole piaristov vo Svätom Jure a Podolínci zo 17. až 20. storočia, ktorá tvorí osobitnú skupinu dokumentov hudobnej povahy vyčlenenú z fondu Kolégia piaristov vo Svätom Jure, ktorý sa tiež nachádza v tunajšom archíve. Ide o rozsiahlu (vyše 1000 inventárnych čísel) zbierku skladieb rôznej proveniencie od nemeckých, českých, poľských, maďarských a slovenských autorov.

V našom archíve sú uložené fondy (písomné pozostalosti) viacerých osobností, ktoré pôsobili v tomto regióne. Z tých najvýznamnejších je potrebné sa zmieniť o fonde Gabriel Kolinovič Šenkvický, ktorý bol spolupracovníkom Mateja Bela a významným novovekým historikom, ďalej o fonde Ferdinand Písecký, ktorý bol pobočníkom generála M. R. Štefánika a riaditeľom Masarykovho I. štátneho československého učiteľského ústavu v Modre, a nakoniec o fonde Samuel Zoch, ktorý bol prvým slovenským županom Bratislavskej župy a evanjelickým biskupom Západného dištriktu.

Nemenej dôležité sú aj archívne fondy orgánov štátnej správy a samosprávy z obdobia rokov 1918 až 1945, najmä okresných úradov (Malacky, Modra, Bratislava-okolie) a notárskych úradov jednotlivých obcí. Ich odborné využitie v súčasnosti naštartovala vlna regionálnych monografií a diplomových prác.

Archív sa môže pochváliť aj viacerými zbierkami, tematicky budovanými k poznaniu dejín Malokarpatského regiónu a južného Záhoria. Písomnosti z jeho činnosti sa zachovali z rokov 1960 -1990 a poskytujú pre dané obdobie informácie k hospodárskym, politickým, sociálnym a kultúrnym dejinám celého územia, ktoré patrí do dnešnej územnej kompetencie archívu.

Z najvzácnejších dokumentov, ktoré archív v Modre uchováva, uvádzame aspoň tieto: listiny cisárskych privilégií, ktorými boli Modra, Pezinok a Sv. Jur povýšené medzi slobodné kráľovské mestá (1607, 1615 a 1647), erbové listiny Modry, Svätého Jura a mestečka Častá, list svätojurských žien z tureckého zajatia v Belehrade z roku 1665, rozsiahla zbierka úradných kalendárov zo 17. a 18. storočia.

V roku 2008 Eva Veselovská z Ústavu hudobnej vedy SAV študovala stredoveké notované fragmenty, ktoré boli v druhej polovici 17. storočia použité ako pergamenové väzby na početných mestských knihách vo fondoch magistrátov miest Modra a Svätý Jur. Identifikovala ich maďarská muzikologička Zsuzsa Czagány, ktorá v rokoch 2010 − 2013 s kolegyňami Juditou Nobilis-Lauf a Veronikou Szalai zreštaurovali tieto fragmenty na väzbách kníh. Vďaka tejto spolupráci s odborníčkami z Maďarska bol náš archív obohatený o dovtedy nepoznané stredoveké písomné pamiatky s pozoruhodnými ilumináciami.

Naším najstarším archívnym dokumentom sa stal notovaný fragment breviára z konca 12. storočia.

Príklad výskumu matrík: Hermanovce

Pre ilustráciu výskumu matrík si priblížime príklad obce Hermanovce. Obec Hermanovce leží v údolí Hermanovského potoka v Šarišskej vrchovine. Písomná história obce siaha do roku 1320. Do jednej obce sa pôvodné dediny zjednotili až v 18. storočí. Podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 2021 žije v obci 1658 obyvateľov. Dominantné postavenie z pohľadu vierovyznania má v obci Rímskokatolícka cirkev.

Farnosť v obci vznikla na základe rozhodnutia jágerského biskupa, Karola Eszterházyho, dňa 11. júla 1772. Farským kostolom sa stal Kostol sv. Alžbety Uhorskej, ktorý v roku 1717 prevzali miestni katolíci z rúk evanjelikov v zúboženom stave, a následne zásluhou miestnych zemepánov, manželov Ladislava Péchyho a Žofie de Usz, v roku 1717 prešiel rekonštrukciou.

Prvým farárom v novozriadenej hermanovskej farnosti sa stal dôstojný pán Martin Javčák, emeritný farár zo Sabinova a dekan dekanátu Stredný Šariš. Ten začal bezprostredne po vzniku farnosti viesť knihu pokrstených, sobášených aj pochovaných.

Počas 50. a 60. rokov 20. storočia sa v Hermanovciach viedli tieto matriky:

• I. kniha: pokrstení, sobášení, pochovaní z roku 1772.
• II. kniha: pokrstení z roku 1852 - 1871, sobášení z roku 1852 - 1896, pochovaní z roku 1852 - 1878.
• III. kniha: pokrstení z roku 1872 - 1909.
• IV. kniha: pochovaní z roku 1879 - 1911.

Matrika bola vedená dôsledne a zachytáva všetkých katolíkov západného obradu, ktorým boli od roku 1772 v Hermanovciach vyslúžené sviatosti.

Vďaka hlbšiemu výskumu preto vieme, že obyvatelia Hermanoviec boli ešte pred vznikom farnosti zapisovaní v susedných Jarovniciach. V Štátnom archíve v Prešove sú zachované kompletné matriky pokrstených, sobášených a zomrelých z farnosti Jarovnice z rokov 1750 - 1896.

Schematizmus Košickej arcidiecézy z roku 1943 nás informuje, že farnosť v Jarovniciach prekvitala už okolo roku 1334, kedy sa miestny farár, Ján, spomína ako jeden z kňazov, ktorý svojvoľne neodvádzal pápežský desiatok. Po tom, čo sa v Uhorsku rozšírili reformačné myšlienky, prišiel evanjelický kazateľ aj do Jarovníc. Pôsobil tu s prestávkami od 90. rokov 16. storočia. Od nasledujúceho roku, 1701, sa podľa schematizmu v obci začala viesť aj farská matrika. Najstaršia katolícka matrika sa podľa Schematizmu ešte v roku 1943 nachádzala na farskom úrade v Jarovniciach.

Na farskom úrade sa podarilo nájsť II. zväzok matriky, ktorý obsahoval údaje o pokrstených, zosobášených a pochovaných z r. 1718 - 1750. V súčasnosti je možné preštudovať záznamy o pokrstených deťoch, zosobášených dospelých a zomrelých, ktorí žili v obci Hermanovce.

Posledná správa o existencii najstaršieho zväzku jarovnickej matriky z rokov 1701 - 1717 pochádza z roku 1943. Jej ďalší osud je neznámy, na farskom úrade sa ani po dôkladnom hľadaní nenašla. Isté je jedno, pred rokom 1700 bol kostol a fara v Jarovniciach v rukách evanjelikov, preto staršia katolícka matrika zo 17. storočia s určitosťou neexistovala.

V turbulentnom 17. storočí, ktoré poznačili stavovské povstania a boj za náboženskú slobodu, sa na šarišských farách často striedali katolícki a evanjelickí kňazi.

Zoznam rímskokatolíckych farností z územia Šariša

V čase Barkóczyho vizitácie existovalo na Šariši štyridsať šesť rímskokatolíckych farností. Nižšie priložená tabuľka zachytáva zoznam všetkých rímskokatolíckych farností z územia Šariša, ktoré boli odovzdané do Štátneho archívu v Prešove. Vedľa každej farnosti figuruje údaj o tom, v ktorom okrese sa nachádza. Zoznam ďalej uvádza porovnanie rok, odkedy sa podľa schematizmu viedli vo farnosti matriky, a taktiež rok, od ktorého sú najstaršie matriky v Štátnom archíve uložené. Ďalej nasleduje zoznam „chýbajúcich matrík,“ ako aj údaj o tom, či existuje šanca, že sa chýbajúca matrika môže nachádzať na farskom úrade.

Svätý Jur: História a vývoj

Obec s kráľovským mýtom sa spomína z roku 1240. V 13. storočí sa tu usadili nemeckí kolonisti. Od začiatku 16. storočia sa vyvíjala ako zemepanské mestečko s trhovým a jarmočným právom, ktoré potvrdil Ľudovít II. a v roku 1579 Rudolf II. Patrila grófom zo Svätého Jura a Pezinka, v roku 1553 Serédyovcom, Amadeovcom, tri štvrtiny panstvu Malinova-Eberhard, štvrtina panstvu Svätý Jur, v roku 1787 Balassovcom, v 19. storočí Apponyiovcom, Pálffyovcom, koncom 19. storočia už patrili majetky Winer-Weltenovi. V roku 1553 mal 18 port, v roku 1720 mal 28 daňovníkov, v roku 1828 mal 77 domov a 549 obyvateľov. Z roku 1660 je doložený cech čižmárov, z roku 1666 klobučníkov, z roku 1680 debnárov. V rokoch 1938-45 bola pripojená k Maďarsku.

Panoramatický pohľad na Svätý Jur

Synagóga vo Svätom Jure

História a stavebný vývoj

Synagóga bola založená v roku 1790 v bývalej zemianskej kúrii „Edlhof“, pochádzajúcej zo 17. storočia. Budova bola reštaurovaná v roku 1880 a slúžila náboženským účelom až do roku 1942. Neskôr sa objekt využíval ako obytný dom. Okolo synagógy boli pôvodne do ústredného štvorcového dvora situované budovy rituálneho kúpeľa, byt rabína, modlitebňa a byty šachtera a šammesa. Synagóga je dvojpodlažný objekt jednoduchého pôdorysu. Interiér tvorí priestor s drevenou galériou na kovových pilieroch. galéria stojaca z troch strán bola určená pre ženy, prízemie pre mužov. Synagóga spolu s ďalšími budovami vytvárali uzavretý dvor. Územie bývalej zemianskej kúrie tvorí dodnes jeden celok, zo strany Pezinskej ulice bol neskôr v jednej časti objekt prestavaný na rodinný dom, v druhej časti uličného frontu sa nachádza pozostatok pôvodného objektu v dezolátnom technickom stave. Medzi rodinným domo a synagógou sa nachádza hospodársky dvor, synagóga samotná je prístupná aj úzkou nespevnenou uličkou popri potoku.

Pôvodná židovská obec v pohnutých rokoch likvidácie židovského obyvateľstva celý komplex predala, nepochybne v nádeji, že po skončení druhej svetovej vojny ho odkúpi naspäť. Keďže sa z pôvodnej židovskej komunity nikto nevrátil, synagóga zostala vo zvláštnej polohe na parcele rodinného domu, bola využívaná iba ako skladisko a dedička pôvodného majiteľa sa k nej stavala s pochopiteľnými rozpakmi. Desaťročia bez údržby sa na objekte viditeľne podpísali, je v mimoriadne zlom technickom stave, prederavená strecha umožňuje zatekanie a je otázkou, ako dlho vydrží bez toho, aby sa samovoľne zrútila.

Od politických zmien po roku 1989 sa objavilo viacero snáh na obnovu synagógy, dokonca bolo založené občianske združenie. Synagógu navštívilo množstvo osôb, aj prepojených na židovskú komunitu. Všetci zdôrazňovali obrovskú najmä historickú hodnotu objektu a sľubovali pomoc. Takmer všetci potenciálni „záchranári“ uvažovali o verejnom využití priestoru. Mestu chýbala napríklad dôstojná knižnica, ale aj multifunkčný priestor pre kultúrne podujatia. Objavil sa tiež súkromný investor, ktorý chcel budovu odkúpiť a prebudovať na obytné účely a sídlo firmy.

Argumentov za obnovu synagógy je neúrekom, prečo teda zatiaľ všetky plány stroskotali? V prvom rade sa stalo mnoho chýb v komunikácii s vlastníkom. Veľa dobre myslených krokov sa uskutočnilo bez výslovného súhlasu majiteľa a okolo objektu sa zdvihla taká vlna záujmu, ktorá ho viedla k presvedčeniu, že objekt má vysokú trhovú cenu. Táto napríklad bola kameňom úrazu pri žiadostiach, ktoré pripravila AINova. Neúspešné sú ďalšie snahy na záchranu, zanikajú na neschopnosti získať finančné prostriedky nielen na obnovu objektu, ale aj na jeho odkúpenie, pretože súkromnému vlastníkovi nemá prečo verejný darca zvyšovať hodnotu majetku. Za týmto príkladom a postojom vlastníka sa dá tušiť jednoduchá motivácia. Okrem synagógy je súčasťou majetku polorozpadnutý objekt na Pezinskej ulici. Je ľahké si domyslieť, že predajná cena synagógy by sa podľa logiky vlastníka mala rovnať nákladom na obnovu rozpadnutého objektu. Je ťažké sa s čudnou logikou vyrovnať v grantových žiadostiach a ešte ťažšie prijať fakt, že objektu pravdepodobne hrozí zánik. Jeho následky vlastníka budú stáť iste nemalé prostriedky, ale na tento argument je zatiaľ hluchý.

Súčasný stav synagógy je katastrofálny! Je opustená a chátra. Mení sa na ruinu. Stojí v centre mesta.

tags: #drienova #svaty #jur