Svätá Rozália Rendu, vlastným menom Jana-Mária Rendu, sa narodila 9. septembra 1786 v Confort, Ain, Francúzske kráľovstvo, a zomrela 7. februára 1856 v Paríži, Francúzsko. Jej život bol plný obetavej služby chudobným a trpiacim.
Krátky Historický Úvod
Veľká francúzska revolúcia (1789-1799) bola dobou, v ktorej nepriatelia Cirkvi zatvárali kláštory, rušili rehole a vykonávali popravy. Potom nasledovalo obdobie vlády Napoleona Bonaparteho, ktorý sa roku 1804 vyhlásil za cisára. Po jeho páde roku 1815 zvíťazili stúpenci obnovy vládnutia kráľa (reštaurácie monarchie) - moc prevzal Ľudovít XVIII. z rodu Bourbonovcov (1815-1824) a po ňom jeho brat Karol X. (1824-1830). Po júlovej revolúcii roku 1830 nastúpil na trón Ľudovít Filip Orleánsky (1830-1848), ktorý však bol vo februárovej revolúcii zvrhnutý. Vznikla Druhá francúzska republika (1848-1852) a po nej nasledovala vláda cisára Napoleona III. (1852-1870). Počas tohto obdobia sa na pápežskom stolci vystriedali piati pápeži: Pius VII. (1823-1829), Pius VIII. (1829-1830), Gregor XVI. (1831-1846) a Pius IX. (1846-1878). Museli znášať rôzne útrapy Cirkvi a nepríjemné dôsledky revolúcií, a to nielen vo Francúzsku a Taliansku, ale aj v celej Európe. V rodnom kraji Jana-Mária Rendu vyrastala v ťažkej dobe politických nepokojov a náboženského prenasledovania.
Detstvo a Rodina
Jej otec Ján-Anton Rendu a matka Mária-Anna Laracine uzavreli manželstvo 7. februára 1785 a usadili sa v malej osade Confort-Lacrans neďaleko mesta Gex (okres Ain - východné Francúzsko). Názov Confort pochádza z výrazu „réconfort“ (posila), čo bolo meno kaplnky Panny Márie Sedembolestnej, kde obyvatelia oddávna hľadali útechu. V tomto hornatom a krásnom kraji, kde pôsobil aj svätý František Saleský, bol život veľmi tvrdý. Roľníci žili z plodov zeme, ktorú milovali ako svoju živiteľku. Jana-Mária, budúca sestra Rozália, sa narodila 9. septembra 1786 ako najstaršia zo štyroch dcér. Rodina nebola bohatá, ale mala dostatok živobytia; vlastnila rozložitý dom s hospodárskou časťou, za ktorou sa tiahla záhrada i kúsok poľa. Žili v svornej pracovitosti bez luxusu, ale vzbudzovali úctu v celom kraji. Rod Renduovcov dal Francúzsku významných funkcionárov, členov univerzít a parlamentu, advokátov, notárov i cirkevných hodnostárov.Keď otec Ján-Anton ako 33-ročný náhle zomrel, starostlivosť o štyri deti aj o celé hospodárstvo prebrala jeho manželka. Najstaršia dcéra Jana-Mária mala vtedy desať rokov. Matka vychovávala svoje deti v hlbokej viere. Pre celú farnosť bola vzorom kresťanských matiek a vdov. Napriek nebezpečenstvu a veľkému riziku ukrývala doma ženevského biskupa J. Pageta a iných prenasledovaných kňazov a utečencov. V tom čase revolucionári popravili jej príbuzného, starostu mesta Annecy. Tajne vyučovala deti katechizmus a pripravovala ich na sviatosti, rozdávala almužny, pomáhala duchovne i materiálne chorým a umierajúcim.Keď mala Jana-Mária štrnásť rokov, matka ju poslala do blízkeho mesta Gex, aby si doplnila vzdelanie v penzionáte sestier uršulínok. Navštevovala tam aj nemocnicu, kde pôsobili sestry sv. Vincenta. Keď videla ich obetavú prácu, rozhodla sa, že sa tiež stane členkou ich spoločnosti. Ako pätnásťročná šla vypomáhať do domova pre chorých a vyslúžilých kňazov v Carouge a po čase sa znovu vrátila do nemocnice v Gexe. Predstavená nemocnice po roku usúdila, že je zrelá a schopná nastúpiť do seminára (noviciátu) sestier sv. Vincenta v Paríži.Po veľkom náboženskom prenasledovaní, ktoré trvalo od roku 1800, sa rehoľné sestry postupne vracali do nemocníc, škôl a sociálnych zariadení. Sestry sv. Vincenta sa so súhlasom ministra vnútra Chaptala nasťahovali do domu na ulici Vieux Colombier v Paríži, otvorili hospic a legálne vychovávali nový dorast. Matka Rendu veľmi váhala, či má svojej dcére dať súhlas na vstup do rehole, pretože bola telesne slabá a precitlivená. Radila sa s rodinným priateľom a dcériným krstným otcom, pátrom Emerym, rektorom kláštora Saint-Sulpice. Ten podporil rozhodnutie Jany-Márie a bol jej až do svojej smrti duchovným otcom a ochrancom. Materský dom sestier sv. Vincenta v Paríži sa nachádzal v blízkosti farnosti sv. Sulpicia a páter Emery ako predstavený sulpiciánov zastupoval v duchovnej správe sestier bratov lazaristov.
V Spoločnosti Dcér Kresťanskej Lásky
V máji 1802 Janu-Máriu Rendu ako šestnásťročnú prijali do seminára dcér kresťanskej lásky (ďalej DKL) v Paríži. Pre vidiecke dievča to znamenalo veľkú zmenu a skúšku. Po fyzickej aj psychickej stránke ťažko znášala uzavreté prostredie. Zdalo sa, že to nezvládne, preto ju po určitom čase zo zdravotných dôvodov a na príhovor pátra Emeryho poslali do domu sestier sv. Vincenta na ulici F. Bourgeois-Saint Marcel (predmestie sv. Medarda), kde bol voľnejší režim formácie a práce. Bola to najchudobnejšia parížska štvrť Mouffetard, ktorá sa v tom čase, v rokoch priemyselnej revolúcie rýchlo rozrastala. Charakterizovali ju továrne, úzke špinavé ulice, tmavé nezdravé príbytky. Žili v nej prevažne chudobné mnohodetné robotnícke rodiny so zdravotnými, sociálnymi i morálnymi problémami. Sestry sv. Vincenta sa snažili obetavo slúžiť najbiednejším po telesnej, ako aj duchovnej stránke.Zmena domu sestier Jane-Márii veľmi prospela. Napriek tomu, že žila v najznečistenejšej štvrti hlavného mesta, našla tam, čo jej najviac chýbalo - širokú možnosť dobročinnosti. Horlivo sa zaúčala do každej práce, ktorú dcéra kresťanskej lásky denne vykonávala v službe chudobným v tomto prostredí. Prezieravá sestra predstavená Tardy rýchlo spoznala vynikajúce vlastnosti Jany-Márie, ktorú neunavovala žiadna práca a dala jej možnosť rozvíjať prirodzenú iniciatívu a tvorivosť. V duchovnom spoločenstve dostala meno sestra Rozália. Svojou srdečnosťou si získala všetky spolusestry, a tak, sestra Tardy mohla zakrátko generálnej predstavenej oznámiť, že sú s novou sestrou veľmi spokojné a poprosiť ju, aby mohla definitívne ostať v ich komunite. Štvrť Mouffetard sa tak stala pracoviskom sestry Rozálie až do jej smrti, teda celých 54 rokov!
Služba Kristovi v Chudobných
Keď podľa pravidiel Spoločnosti DKL uplynulo päť rokov formačnej doby, sestra Rozália s veľkou oddanosťou zložila prvé sľuby. Potvrdila nimi svoje úplné zasvätenie sa Bohu a to, že chce žiť chudobne, čisto a v poslušnosti slúžiť Kristovi v chudobných. Po sľuboch sa ešte horlivejšie osvedčovala ako obetavá služobnica v rôznych povinnostiach svojho povolania. Sestry mali v dome lekáreň, sklad bielizne a potravín, v záhrade pestovali zeleninu. Chudobným pravidelne rozdávali polievku, ryžu, fazuľu, šatstvo, lieky a pod. Ich dvere boli pre núdznych vždy otvorené. Lekár prichádzal do ošetrovne raz za týždeň, aby ošetril ťažšie chorých. V škole pre chudobné deti sestry sv. Vincenta bezplatne učili čítať, písať, počítať a vyučovali katechizmus. Menej prospievajúce dievčatá mohli navštevovať tzv. dielňu čiže pomocnú školu, kde sa učili šiť a vykonávať rôzne domáce práce potrebné pre život.
Roku 1815 sa komunita sestier presťahovala na ulicu Eppé-de-Bois. Na okraji štvrte pracovali sestry sv. Vincenta v ďalších troch komunitách. Sestru Tardy preložili na inú zodpovednú službu a novou vedúcou komunity sa stala 29-ročná sestra Rozália. Sestra Tardy vo svojom rozlúčkovom príhovore povedala, že táto zmena je pre ich komunitu výhrou. Svoju nástupkyňu pokladala za skutočný dar Boží rovnako pre sestry, ako aj pre chudobných. Nová predstavená sa ujala svojho úradu s najväčšou zodpovednosťou. Vedela radiť, povzbudzovať a priam prenášať na druhých svoju horlivosť i radosť zo služby. Spolusestry milovala ako opravdivá matka, presviedčala sa, či sú teplo oblečené a či im v daždi nepremokli topánky; pri krbe neraz vysúšala ich premoknuté šaty.Sestra Rozália neraz sestrám opakovala: „Dcéra kresťanskej lásky je ako medzník na ceste, na ktorý si môžu všetci okoloidúci zložiť bremená a odpočinúť si.“ A zdôrazňovala: „Chudobní sú naši páni a učitelia.“ Alebo: „Je toľko spôsobov, ako preukázať kresťanskú lásku. Malá pomoc poskytovaná chudobným, ako sú peniaze a veci, nemôže na dlho pomáhať. Treba sa zamerať na trvalejšie dobro, všímať si ich schopnosti, stupeň vzdelania a usilovať sa nájsť im prácu, aby sme im pomohli dostať sa z ťažkej situácie …“ Sestry povzbudzovala slovami: „Nikdy neurobíme dosť dobra … Náš Pán žiada od nás viac …“ V revolučných dňoch, keď bol hlad, priznáva: „Niečo ma zadúša a odníma mi chuť do jedla, keď si pomyslím, že toľkým rodinám chýba chlieb …“Napoleon Bonaparte zaviedol niekoľko sociálnych reforiem, mestá museli vydržiavať nemocnice i dobročinné diela a do služieb zapájať aj laikov. Na mestských úradoch sa zavádzali dobročinné kancelárie, kde evidovali rodiny s nárokom na podporu, čo ostalo v platnosti až do roku 1914. Úrady nevylučovali ani spoluprácu s rehoľami. Sestra Rozália s nimi spolupracovala a upozorňovala na biedu jednotlivých rodín, odporúčala ich osobne do priazne štátnych zamestnancov a dobročinných kancelárií. Zachovalo sa mnoho jej rukopisov, ktoré to dosvedčujú.
Príbeh svätej Rozálie | Príbehy svätých | 144. epizóda
Nasledovali revolty či revolúcie roku 1830, 1832, 1848 a po nich epidémie cholery v rokoch 1832 a 1849. Dcéry kresťanskej lásky mali v týchto rokoch občianskych revolučných nepokojov plné ruky práce. Pri zvrhnutí kráľa Karola X. roku 1830 bola štvrť Mouffetard priamo zapojená do odboja v tzv. júlovej revolúcii, keď po jej uliciach ležali ranení a zomierajúci. Sestry vo svojom dome zriadili ambulanciu, a zbierali ranených na barikádach z oboch znepriatelených strán. Hoci nepriatelia náboženstva ničili kostoly, kláštory a iné cirkevné objekty, dom sestier sv. Vincenta zostal pred plienením uchránený. Keď predstavená v ich dome skrývala arcibiskupa de Quélena a ďalších kňazov, niektorí povstalci sa to dozvedeli, ale neudali ju. Dom sestier, zvaný Dom pomoci, stal útočiskom nešťastných a prenasledovaných. Raz, keď ho chceli podpáliť, pretože sa v ňom ukrývali povstalci, sestra Rozália pred policajným prefektom, ktorý ju prišiel zaistiť, vyhlásila: „Som dcéra kresťanskej lásky, nemám žiadnu politickú vlajku … Pomáham každému, kto je v núdzi, nikoho neodsudzujem. Sľubujem vám, že keď raz budú prenasledovať aj vás, a požiadate o pomoc, určite ju neodmietnem.“ V tom istom roku vypukla epidémia cholery a vtedy v Paríži zahynulo vyše 20.000 obyvateľov. Keď na ulici napadli lekára Collarda, pretože lekárov a lekárnikov podozrievali, že infikujú ľudí cholerou, zachránil sa vetou: „Veď ja som priateľ sestry Rozálie.“ Vedel, že pred ňou má každý rešpekt. Niet sa čo diviť, že medzi chudobnými sa rýchle rozšírila povesť o milosrdnej služobnici, o matke chudobných.Sestra Rozália sa pri svojej všestrannnej činnosti dôsledne obohacovala energiou lásky, ktorú čerpala z Eucharistie, modlitby, rozjímania a v sesterskom spoločenstve. Keď chodila po uliciach s košíkom potravín, vždy mala v ruke ruženec. Neraz priznala: „Najlepšie sa mi rozjíma na ulici.“ Odporúčala sestrám, ako žiť stále v Božej prítomnosti: „Bez toho, že by sme prerušili prácu, napríklad pri takom bežnom praní prádla, môžeme sa modliť a prosiť, aby naše duše boli vždy také biele ako tá mydlová pena … K čistote svedomia pomôže aj naša tvrdá práca v duchu pokánia.“
Spolupráca s laikmi - Významné Stretnutie
Keď Frederik Ozanam a jeho priatelia v snahe pomáhať chudobným založili roku 1833 Konferenciu kresťanskej lásky, potrebovali pomoc niekoho, kto dobre pozná mesto a potreby chudobných. Na radu manželov Baillyovcov vyhľadali sestru Rozáliu, ktorá ich uviedla do najchudobnejších štvrtí Paríža. (Výhodou bolo, že Mouffetard bol v blízkosti Latinskej štvrti, preplnenej študentmi práva, literatúry, medicíny, techniky …) Stala sa ich dlhoročnou ochotnou radkyňou pri náročnej službe núdznym. Presne vedela, ktorí chudobní potrebujú chlieb, drevo alebo šatstvo, ktorí chorí nemajú lieky, kde nemôžu posielať deti do školy … Frederikovi a jeho spolupracovníkom odporúčala vyzbrojiť sa trpezlivosťou a zhovievavosťou. Neraz ich povzbudzovala: „Majte radi chudobných, buďte k nim slušní a zhovievaví, neodsudzujte ich. Chudobný je citlivejší na to, ako sa k nemu správate, než na to, v čom mu pomáhate a čo mu dáte.“ Mladí sa spolu so sestrou Rozáliou učili vidieť v chudobných trpiaceho Krista. Mala však záujem aj o ich životné podmienky a štúdiá. Zaisťovala spojenie s ich rodinami, ktoré bývali mimo Paríža a udržiavala s nimi korešpondenciu aj v čase, keď už doštudovali a stali sa lekármi, právnikmi, váženými občanmi. Cez svedectvo sestry Rozálie sa mladí inšpirovali charizmou sv. Vincenta a všetky ďalšie konferencie, ktoré vznikali, sú dodnes zahrnuté pod oficiálnym názvom Spolok sv. Vincenta de Paul. Sestra Rozália Rendu sa preto právom považuje za spoluzakladateľku tejto dobročinnej organizácie. Spolupracovala s jej členmi až do konca života. S bolesťou prijala správu o smrti Frederika Ozanama, ktorého prežila o tri roky.Sestra Rozália oživila aj najstaršie dielo sv. Vincenta de Paul, ktoré založil tento svätec ešte roku 1617 - Spolok paní kresťanskej lásky. Jeho členky, medzi ktorými boli i dámy zo šľachtických rodov, obetavo ošetrovali chorých a všemožne pomáhali chudobným. Ako laické dobrovoľníčky spolupracovali s členmi konferencie. Vedeli, že almužny riešia iba čiastočne situáciu chudobných a nezamestnaných, preto skúmali ich schopnosti a prostredníctvom svojich vplyvných a zámožných priateľov hľadali pre nich trvalejšie riešenie či existenčnú istotu. Z iniciatívy lazaristov, členov Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, vznikali ďalšie diela zamerané na pomoc robotníckym rodinám. Sestra Rozália všemožne podporovala túto činnosť.Dobročinné akcie sa množili, spolupracovala s rôznymi náboženskými komunitami, najmä s rehoľnicami Ústavu Dobrého Spasiteľa v Cean, kde viedli veľké dielo pre choromyseľných, starých, nepočujúcich a inak telesne postihnutých ľudí. Zachovalo sa 115 listov, ktoré napísala predstavenej ústavu, odporúčajúc na prijatie chorých kňazov, rehoľníkov, rehoľnice i laikov, a to nielen pre chorobu, ale aj s prosbou o poskytnutie zamestnania. V svojich listoch sa o každom vyjadrovala úctivo ako matka, ktorá prosí a ďakuje za svoje milované deti.Bohatá sociálna a charitatívna činnosť sestry Rozálie podmienila, že prichádzala do styku nielen s najbiednejšími, ale aj s významnými cirkevnými a politickými činiteľmi. Nebála sa napísať listy, v ktorých prosila o finančnú pomoc, zamestnanie či omilostenie. Inokedy ich informovala a v závažných dôsledkoch revolúcie, nezamestnanosti, epidémie, alebo vyčíňaní zimy či iných pohromách. Napríklad opísala následky veľmi tuhej zimy roku 1835 a 1838, ktoré podľa jej náhľadu prinieslo viac utrpenia ako epidémia cholery. Ľudia trpeli v dôsledku nedostatku paliva na prechladnutia, pri ktorých zomrelo takmer toľko ľudí ako pri epidémii cholery. Do služieb lásky vedela zapájať chudobných aj bohatých.
| Dátum | Udalosť |
|---|
| 9. september 1786 | Narodenie Jany-Márie Rendu v Confort, Francúzsko |
| 1802 | Vstup do seminára dcér kresťanskej lásky v Paríži |
| 1815 | Preloženie do komunity na ulici Eppé-de-Bois a stáva sa vedúcou komunity |
| 1833 | Spolupráca s Frederikom Ozanamom pri založení Konferencie kresťanskej lásky |
| 7. február 1856 | Úmrtie v Paríži |
tags:
#druhy #parizsky #biskup