Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa konal v rokoch 1962 až 1965, bol jednou z najvýznamnejších udalostí v histórii Katolíckej cirkvi 20. storočia. Tento koncil, zvolaný pápežom Jánom XXIII., priniesol radikálne zmeny do života Cirkvi. Jednou z kľúčových tém, ktorá rezonovala počas koncilu, bol vzťah ku komunizmu.
Naša vlasť a Cirkev v dobe prípravy Druhého vatikánskeho koncilu, jeho otvorenia, priebehu i ukončenia, ako aj nasledujúcich skoro dvadsaťpäť rokov bola pod nadvládou komunizmu. Preto mnohoráz nebolo možné o koncile informovať, písať, vydávať jeho dokumenty a rozoberať ich ako by to bolo nutné, aby sa mohli uviesť do života.
Samotný pápež Ján XXIII. počas svojho pontifikátu upustil od „zákopovej vojny“ s ateistickým komunizmom a východnej Európy. Navyše Ján XXIII. iných náboženstiev. Išlo mu predovšetkým o pravoslávnych kresťanov.
V stanoviskách, ktoré biskupi v predprípravnej fáze koncilu zasielali do Ríma, sa ako najzávažnejší blud, ktorý treba odsúdiť, uvádzal komunizmus. Až 378 biskupov požadovalo, aby sa koncil zaoberal moderným ateizmom, najmä však komunizmom, a ukázal, ako čeliť tomuto nebezpečenstvu. Napríklad vietnamský arcibiskup z Hué, Ngô-Dinh-Thuc označil komunizmus za „problém problémov“, ktorý je v súčasnosti najzávažnejšou otázkou, s ktorou sa treba zaoberať.
Učiteľský úrad katolíckej Cirkvi sa opakovane vyjadroval proti komunizmu a vždy ho jednoznačne odsudzoval. Postavenie Berlínskeho múru bolo jasným vyjadrením totalitného charakteru komunizmu. V roku 1962 kubánska raketová kríza potvrdila expanzionistické ciele a agresivitu komunistického imperializmu.
A v tomto období začala v Cirkvi panovať nová atmosféra uvoľnenia a zrodila sa Ostpolitik, vatikánska politika otvorenia sa komunistickým krajinám Východu. Prívrženci Ostpolitiky popierali, že by komunizmus bol „vo svojej podstate protináboženský“, ako uvádza encyklika Pia XI. Divini Redemptoris o bezbožníckom komunizme (č. 22) a boli presvedčení, že komunizmus je možné oddeliť od ateizmu a že môže sám od seba prerásť v politický systém „s ľudskou tvárou“.
Keď 11. októbra 1962 Ján XXIII. otvoril koncil, vo svojom inauguračnom príhovore potvrdil, že Druhý vatikánsky koncil bude na rozdiel od predchádzajúcich koncilov koncilom pastoračným, pričom bude rozlišovať medzi pravdami viery a spôsobom, akým tieto pravdy treba ohlasovať. Na Druhom vatikánskom koncile však bola „pastoračnosť“ povýšená na princíp a bol potvrdený jej primát nad dogmou.
Pápež Ján XXIII.
Kontroverzie a Rozdelené Názory
Počas koncilu sa objavili rôzne názory na to, ako by sa Cirkev mala postaviť ku komunizmu. Niektorí cirkevní predstavitelia boli proti akémukoľvek odsúdeniu komunizmu, zatiaľ čo iní požadovali jasné a jednoznačné vyjadrenie.
Paul Yu Pin (1901 - 1978), čínsky arcibiskup, neskôr kardinál. Franjo Šeper (1905 - 1981), chorvátsky kardinál, bol proti odsúdeniu komunistického ateizmu. Franjo Šeper (1905 - 1981), kardinál. F. Franz König (1905 - 2004), rakúsky kardinál, vyzval katolíkov z krajín zasiahnutých komunizmom, aby vydávali svedectvo živému Bohu tým, že budú spolupracovať úprimne na hospodárskom a spoločenskom napredovaní režimu.
Mons. Marcel Lefebvre (1905 - 1991), francúzsky arcibiskup, a Mons. G. D. P. Sigaud, arcibiskup, priniesli osobne hárky s podpismi týchto koncilových otcov, na Generálny koncilový sekretariát, dňa 9. októbra 1965. Ďalších 71 nových súhlasných vyjadrení, podporujúcich tento postoj, prišlo na Generálny koncilový sekretariát o 10 dní neskôr. Ďalších 30 súhlasných vyjadrení prišlo na Coetus Internationalis Patrum v novembri 1965, t. j. neskoro, a nemohli byť predložené. Výzva bola predložená zo strany 435 koncilových otcov.
Mons. Pavol Hnilica vyjadril názor, že to, čo sa v schéme hovorí o ateizme, je tak málo, že „povedať iba to, je to isté, ako nepovedať nič“. Dodal, že značná časť Cirkvi trpí „pod útlakom militantného ateizmu, ale toto nie je možné nijako vydedukovať zo schémy, ktorá predsa chce hovoriť o Cirkvi v dnešnom svete!“ Kardinál Antonio Bacci v aule vyhlásil: „Myslím si, že mlčať o tomto bode by bola neodpustiteľná chyba, ba dokonca kolektívny hriech. Je to veľká teoretická a praktická heréza našich čias; a ak sa ňou koncil nebude zaoberať, môže vyzerať ako neúspešný koncil!
Diskusia o schéme konštitúcie Cirkev v súčasnom svete, Gaudium et Spes, skončila sa dňa 7. októbra 1965. Coetus Internationalis Patrum, (Medzinárodná skupina otcov), t. j. „Aby za § 19 Schémy, Cirkev v súčasnom svete, ktorá zaoberá sa problémom ateizmu, bol pridaný nový paragraf, ktorý zaoberal by sa výslovne problémom komunizmu.
Ak má Druhý vatikánsky koncil charakter výlučne pastoračný, hovorilo sa v petícii, „aký iný problém je väčšmi pastoračný než toto: zabrániť, aby sa veriaci kvôli komunizmu stávali ateistami?“. Ak by sa koncil k takémuto vážnemu problému nevyjadril, jeho mlčanie by si veriaci vo svojich hlavách vysvetľovali ako „tiché odvolanie všetkého, čo povedali a napísali poslední pápeži proti komunizmu.“
Petícia bola doručená v pondelok 11. októbra do rúk mons. Achillaeho Glorieuxa, sekretára zmiešanej komisie zodpovednej za prípravu a revidovanie schémy o Cirkvi v modernom svete. Mons. Glorieux ju však nedal komisiám, ktoré pracovali na schéme pod zámienkou, že ich nechce vyrušovať pri práci. 13. novembra bol do auly doručený nový text, ktorý vôbec nebral do úvahy požiadavku 454 koncilových otcov. Petícia 454 biskupov sa záhadne stratila.
Tajné Dohody a Vplyv KGB
Dnes vieme, že v auguste 1962 vo francúzskom meste Metz bola podpísaná tajná dohoda medzi kardinálom Tisserantom, zástupcom Vatikánu a novým pravoslávnym arcibiskupom Jaroslavom Nikodimom, ktorý, ako sa ukázalo po otvorení moskovských archívov, bol agentom KGB. Na základe tejto dohody sa cirkevné orgány zaviazali, že na koncile nebudú hovoriť o komunizme. Bola to podmienka, ktorú požadoval Kremeľ na to, aby dovolil pozorovateľom Moskovského patriarchátu zúčastniť sa na Druhom vatikánskom koncile.
Vo Vatikánskom tajnom archíve som našiel rukou Pavla VI. napísanú poznámku potvrdzujúcu existenciu tejto dohody. Ďalšie dôležité dokumenty zverejnil George Weigel v druhom diele svojej impozantnej biografie Jána Pavla II. Weigel čerpal informácie z archívov KGB, poľskej Sluzby Bezpieczenstewa (SB) a Stasi východného Nemecka, podľa ktorých komunistické vlády a tajné služby východných krajín naozaj prenikali do Vatikánu, aby presadzovali svoje záujmy a infiltrovali sa do najvyšších špičiek katolíckej hierarchie.
Pastorálna konštitúcia Gaudium et Spes bola šestnástym a posledným dokumentom oficiálne vyhláseným Druhým vatikánskym koncilom. Mala úplne nanovo definovať vzťahy medzi Cirkvou a svetom. V Gaudium et spes však chýbalo akékoľvek odsúdenie komunizmu.
Profesor R. de Mattei
Dôsledky a Dlhodobý Vplyv
Štúdia s názvom „Pohľad späť: Dlhodobá účasť na náboženských obradoch v 66 krajinách sveta“ uvádza, že za pokles praktizujúcich katolíkov môže aj Druhý vatikánsky koncil. Dôvodom pre toto tvrdenie je podľa autorov fakt, že úbytok praktizujúcich veriacich je u katolíkov po skončení koncilu vyšší ako o iných vierovyznaní.
Štatistické údaje použité v štúdii ukazujú, že mesačná účasť na náboženských obradoch v katolíckych krajinách klesla najmenej o 20 percentuálnych bodov v porovnaní so všetkými ostatnými krajinami, ako aj v porovnaní s „kresťanskými“ krajinami, pričom výrazný pokles zaznamenali najskôr v období od roku 1965 do roku 1974.
Významná americká Národná kancelária pre ekonomický výskum (NBER) publikovala štúdiu s názvom ‚Spätný pohľad: Dlhodobá účasť na náboženských obradoch v 66 krajinách‘, ktorá je výsledkom práce troch uznávaných vedcov - Roberta J. Podľa štatistických údajov v krajinách s prevažne katolíckym obyvateľstvom (kde viac ako 50 % obyvateľov sú katolíci, napríklad Taliansko, Írsko, Francúzsko, ale aj Slovensko) podiel mesačných návštev kostola klesol najmenej o 20 percentuálnych bodov strmšie než v nekatolíckych alebo ostatných kresťanských krajinách.
Druhý záver štúdie, ktorý je obzvlášť zaujímavý pre stredoeurópsky región, naznačuje, že pád komunizmu nepriniesol všeobecné náboženské oživenie v krajinách, kde bola cirkev predtým utláčaná.
Tabuľka: Zmeny v účasti na náboženských obradoch v krajinách s prevažne katolíckym obyvateľstvom
| Krajina | Pokles účasti na obradoch (percentuálne body) |
|---|---|
| Írsko | -25 |
| Taliansko | -22 |
| Slovensko | -20 |
Realizácia koncilu sa od roku 1965 diala v Katolíckej cirkvi v rôznych oblastiach, v rôznej intenzite a na rôznych úrovniach. Tento proces nie je ukončený.
Počas štúdia sme predsa len objavili jednu legálnu dieru v systéme. Blízko dnešného Hlavného námestia v Bratislave sa nachádzala predajňa zahraničnej literatúry, kde sa dali objednať knihy z katolíckeho vydavateľstva Benno-Verlag v Lipsku v bývalej NDR. V Československu nič podobné nejestvovalo.
Na teologickej fakulte v Bratislave však naďalej prežívala neoscholastika. Výnimkou boli prednášky profesora pastorálnej teológie a homiletiky Jozefa Vrableca.
Demokratizačný proces nemohol pokračovať a za týchto okolností ministerstvo vnútra v Prahe stanovy DKO neschválilo. Vo verejne pôsobiacej časti cirkvi sa výsledky koncilu prejavili už len v oblasti liturgie, aj to veľmi selektívne.
Niečo z koncilu sa uchovalo v tzv. tajnej cirkvi. V rokoch 1970 - 1989 ju tvorili predovšetkým v ilegalite pôsobiaci členovia rehoľných rádov, tajne vysvätení kňazi a aktívni laici, ktorí sa angažovali v rozličných duchovných hnutiach a v laickom apoštoláte.
Spoločnosť sa oslobodila od diktátu komunistickej strany a Katolícka cirkev mohla obnoviť svoju činnosť i svoje štruktúry. Ak v tej dobe bola nejaká vízia, podľa ktorej sa postupovalo, tak kdesi v pozadí to bola predstava o ideálnom stave spred roka 1948, keď „ešte slovenský národ nebol pokazený“ a cirkev mala váhu v spoločnosti.
Experimenty z čias tajnej cirkvi sa skončili, skúsenosť z predrevolučného obdobia sa stala nezaujímavou, cirkev sa právne a ekonomicky stabilizovala a navonok zjednotila.
Príčiny sporov sa hlbšie neanalyzovali. Pri správach o cirkvi na Západe časť slovenských katolíkov prepadla dojmu, že sme si lepšie uchovali pravú vieru.
Podľa vyjadrenia pápeža Františka je v súčasnosti prebiehajúca synoda pokusom o realizáciu Druhého vatikánskeho koncilu. Sme však o synode a jej priebehu dostatočne informovaní a najmä duchom synody formovaní?
V texte celoslovenskej syntézy nájdeme priznanie, že „časť Božieho ľudu túžila vysloviť svoj postoj a názor, ale iní sa netúžili zapojiť... a že strach zapojiť sa bolo cítiť aj u značnej časti kňazov“. Nezáujem i strach majú svoje dôvody.
V cirkvi veríme, že sa to deje pod vedením Ducha Svätého.
Pápež Ján XXIII. túžil po tom, aby koncil zaoberal sa vzťahmi medzi Cirkvou a moderným svetom.
Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, vystúpil s prejavom, v ktorom vyjadril dôvody svojich obáv, v súvislosti s predloženým dokumentom Gaudum et Spes, dňa 20. „Ľudská dôstojnosť spomína sa sedemkrát, ale vykúpenie, ani raz. Slovo povolanie objavuje sa v texte neprestajne, bez toho, aby definovalo sa, o čo ide, a používa sa v rôznych významoch. ( ... ). Je to skôr kázeň, než koncilová konštitúcia!
Giacomo Lercaro (1891 - 1976), taliansky kardinál, vystúpil na koncile s kritikou zmieneného postoja E. Ruffiniho, kardinála, dňa 20. „Diskutujme o tejto schéme, ale nenaťahujme pri tom zbytočne čas, ani neunáhľujme diskusiu. Bolo by chybou zavrhnúť celú schému kvôli nedostatkom. Tento text je v súlade s duchovnou líniou posolstva pápeža Pavla VI.. Ako základ pre diskusiu postačuje.
John Carmel Heenan (1905 - 1975), kardinál. J. C. „Schéma je nedôstojná pre ekumenický koncil Cirkvi. Bolo by lepšie nepovedať nič, ako tieto prázdne slová a banality. ( ... ). Svet vysmeje sa z tejto biednej schémy. ( ... ). Aj keď je doplnená dodatkami, je nejednoznačná a nepostačujúca aj naďalej.
tags: #druhy #vatikansky #koncil #a #komunizmus