Duch a duša vo filozofii

Základom Plótinovej filozofie sú tri metafyzické princípy, ktoré nazýva Jedno, Duch a Duša. Tieto princípy sú zároveň ontologickými skutočnosťami a vysvetľujúcimi princípmi.

Jedno

Pri postulovaní Jedna Plótinos nadväzuje na dlhú a vplyvnú tradíciu hľadania nejakého jednotiaceho princípu výkladu všetkého. Spomeňme len Xenofanovho jedného boha, Parmenidovo jedno súcno, Platónovu ideu Dobra, či Aristotelovho Prvého nehybného hýbateľa. Plótinos tieto momenty využíva a dovádza k dokonalosti. Podľa Plótina všetko, čo jestvuje, má svoj pôvod v Hen - v Jednom - v absolútne jednoduchom a prvom princípe všetkého. Jedno je jedinou príčinou seba samého a všetkého ostatného. Je to absolútny zdroj dobra, života, bytia, intelektu a jednoty. Ako zdroj týchto atribútov Jedno tieto atribúty prekračuje. Jedno je nad činnosťou, nad rozumom a myslením, nad akýmkoľvek určením, nad akoukoľvek formou. Plótinos síce o ňom hovorí ako o Jednom alebo o Dobre či Bohu, upozorňuje ale, že tieto mená sú v podstate len metafory. Keďže Jedno stojí nad všetkým čo jestvuje a o čom sa dá vypovedať, samo o sebe je nutne nevypovedateľné a neurčiteľné. Práve toto „nad“ a „za“ všetkým robí z Jedna večný a nevyčerpateľný zdroj všetkého. Jedno je v pokoji, nie je v ňom vôľa, ani plán, ani starosť, všetko z neho vychádza spontánne a prosto. Plótinos toto vychádzanie popisuje cez platónsku metaforu slnka, ktoré spontánne vyžaruje (gr. perilampsis, lat. emanatio) svetlo bez toho, aby sa samo akokoľvek menilo. Všetko čo je, vzniká dynamickou explóziou života z nemenného Jedna.

Duch

Prirodzeným vyžarovaním Jedna vznikajú nižšie podstaty (gr. hypostasis) - základné princípy, ktorých bytie je od Jedna úplne závislé. Sú nimi Duch a Duša. Toto vyžarovanie, túto emanáciu by sme však nemali chápať ani ako časový proces, ani ako postupnú aktualizáciu možností obsiahnutých v Jednom. Najbližšou hypostázou Jedna je Nús - teda Duch, Intelekt, alebo Rozum, ako môžeme toto grécke slovo preložiť. Duch, ktorý je plne odvodený od Jedna, je na ňom plne závislý, zároveň však v ňom samotnom je istý druh (odvodenej) jednoty. Duch si je tak vedomý jednak Jedna, jednak seba samého. Z toho vyplýva jeho dvojitá orientácia. Buď môže byť orientovaný na svoj zdroj - teda na Jedno, vtedy je pri sebe, pri svojom zdroji, je „opitý láskou k Jednému“, sám so sebou jednotný, nerozlíšený. Alebo je orientovaný na seba, vtedy nahliada svoj obsah. Tým obsahom sú platónske idey - teda základné formy všetkého, čo je. Prečo na rozdiel od Platóna Plótinovi nestačí na popis sveta a jeho poriadku len štruktúra ideí? Súvisí to s tým, že komplexnosť myslenia a bytia v Plótinovom podaní vyžaduje ako explanačný princíp niečo, čo je absolútne jednotné a jednoduché. To, čo Platón v Ústave len naznačuje, keď hovorí o idei Dobra ako o najvyššej idei, Plótinos uchopí ako nutnosť fundamentálneho rozlíšenia medzi Jednom a Duchom. Jednota Ducha odkazuje na jeho zdroj - na Jedno. Komplexnosť princípov - ideí, ktoré sú obsahom Ducha odkazuje k nižším zložkám bytia, vytvára jednotlivé esencie a kauzálne vzťahy medzi nimi.

Duša

Treťou hypostázou a základným princípom je Psyché - Duša. Staršia grécka filozofia (vrátane Platóna a Aristotela) považovala dušu za princíp života. U Plótina tomu tak nie je. Plótinos spája život s túžbou. Ako sme videli, základným princípom života a jeho najvyššou aktivitou je Duch. V najvyššom živote - v živote Ducha - sa nachádza najvyššia forma túžby. Táto túžba je plne uspokojená kontempláciou Jedna prostredníctvom ideí, ktoré sú obsiahnuté v Duchu samotnom. Duch teda uspokojuje svoju túžbu prostredníctvom svojho „vnútra“. K princípu Duše patrí, že je obrátená „von“. Duša uspokojuje svoje túžby tým, že sa obracia na objekty, ktoré sú „vonku“, teda na objekty, ktoré sú „externé“ vzhľadom na nositeľa túžby. Všetko, čo má dušu, od človeka, cez zvieratá, až po rastliny, koná tak, aby uspokojilo svoje potreby a (nutne) hľadá to, čo je mimo neho - napríklad potravu a vzduch.Duša sa však môže obracať nielen „von“, ale aj „dnu“. Pokiaľ sa obracia k sebe samej, do svojho vnútra, obracia sa k Duchu, ako k svojmu zdroju a k najvyššiemu princípu a najvyššej aktivite života. Tak ako obsahom Ducha sú idey, obsahom duše sú psychické aktivity všetkých živých bytostí. Duša vo svojej najvyššej vnútornej aktivite je Dušou sveta (gr. psyché tú kosmú, lat. anima mundi), ktorá si je vedomá samej seba - svet (kosmos) je výtvorom Duše a skrze Dušu reflektuje sám seba. Pokiaľ sa duša obráti „von“, teda mimo seba, obracia sa do zmyslového sveta. Vonkajšou aktivitou Duše je príroda (fysis), tá je inteligibilnou (teda na základe rozumu/ducha usporiadanou a rozumom/duchom uchopiteľnou) štruktúrou všetkého ostatného, čo nie je Dušou, vrátane oduševnených aj neoduševnených objektov. Až v tejto fáze sa dostávame k zmyslovo vnímateľnému svetu, teda k svetu v ktorom je hylé, teda látka alebo hmota. Pokiaľ pre Aristotela a Platóna bola látka pôvodným, samostatným a večným princípom, pre Plótina je len výtvorom Duše - posledným výtvorom poslednej emanácie. Látka je niečím, čo je úplne zbavené života, poriadku a myslenia. A je to práve látka, ktorá zodpovedá za pominuteľnosť všetkého, s čím je spojená, za pominuteľnosť toho, čo je možné vnímať prostredníctvom zmyslov.Plótinos látku často nazýva „ničím“ alebo „zlom“. Ako však môže byť zlom niečo, čo je ničím a zároveň, čo je výsledkom procesu, ktorý sa začal Jednom (teda Dobrom a Bohom)? Plótinova úvaha je nasledovná. Ak má jestvovať čokoľvek okrem Jedna, musí to byť výsledkom procesu, ktorý z Jedna vychádza. Začiatkom zla a umenšovania bytia je teda akt oddelenia sa od Jedna, reprezentovaný Duchom a pokračujúci Dušou sveta. Koniec toho procesu oddeľovania sa od Jedna je definovaný jeho poslednou hranicou, podobne ako keď sa rieka vlieva do púšte, kde sa v jednom momente nakoniec úplne stratí. Za touto hranicou je „nič“ - teda látka. V tomto (metafyzickom) slova zmysle môže byť látka označená za „nič“ a za „zlo“, a zároveň z tohto dôvodu nemôže byť látka označená za ďalšiu hypostázu (podstatu). To, že látka je v metafyzickom slova zmysle zlom a ničím, ešte neznamená, že by zmyslovo vnímateľný svet bol zlý (alebo neskutočný). Plótinos o ňom hovorí ako o dobrom. Zmyslovo vnímateľný svet je výtvorom Duše, ktorá v ňom zhmotňuje idey obsiahnuté v Duchu. Zmyslovo vnímateľný svet je tak odvodený od Jedna, spojený s Jednom, a teda dobrý.

Duša v kontexte náboženstva a vedy

Niektorí kresťania pojmy soul a spirit významovo úplne oddeľujú a tvrdia, že človek sa skladá z troch substancií (tzv. trichotomické delenie) - Soma (telo - body), Psyche (duša - soul) a Pneuma (duch - spirit). Takéto delenie zastával napríklad aj Martin Luther a vychádza napríklad z Biblickej prvého listu Tesaloničanom 5:23 či Listu Hebrejom 4:12. V tomto prípade je duch to, čo má spojenie s Bohom. Je to to, čo Boh stvoril a dal nám pri vdýchnutí do hliny. Ducha nemáme šancu poznať priamo. Jedinou cestou je čítanie svätého písma. Duša je niečo ako filter medzi telom a duchom. Robí rozhodnutia, myslí a je pod vplyvom vonkajších faktorov (napríklad aj Satana). Iba poznaním pravdy z Biblie sa môže duša priblížiť duchu a zistiť skutočnú pravdu. Duch je teda to, čo nás vedie správnym smerom, je to intuícia a sprostredkovanie poznania Boha vierou. Zástancovia tejto hypotézy často chápu túto trojicu podľa známeho výroku "Človek je duch, má dušu a žije v tele".Toto trichotomické delenie človeka však nie je uznávané veľkou časťou kresťanov. Svätý Augustín či Ján Kalvín delili človeka na rozdiel od Luthera dichotomicky, to jest na telo a duchovnú časť, ktorá môže byť nazvaná dušou alebo duchom.Netreba si však pliesť dichotomický dualizmus podľa kresťanských teológov s gréckym dualizmom tela a mysle. V gréckom dualizme sú telo a myseľ v konflikte a myseľ sa chce od tela oslobodiť. V kresťanstve ide o dualizmus harmonický.Starozákonný pojem duše (vychádzajúci z prekladu hebrejského slova nefeš) je pravdepodobne iba nesprávnym chápaním toho, čo sa píše v Biblii. V preklade tohto slova ide skôr o "dych" popisujúci ŽIVOT a nie o mylný dualistický pohľad telo-duša. Moderné chápanie nesmrteľnej duše podľa odborníkov nemá v hebrejskej verzii podporu a nikto ju tak vtedy nechápal. Celý tento pojem pochádza skôr z chápania duše podľa gréckej filozofie. Až v Novej zmluve sa začalo na rovnaký anglický pojem soul používať grécke slovo psyché, ktoré ma však iný význam než nefeš.V západných náboženstvách je duša chápaná ako nefyzická (nemateriálna) časť ľudskej bytosti, ktorá je zodpovedná za vedomie a slobodné rozhodovanie.Svätý Pavol vo svojej modlitbe použil slová: „Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony...“ (1 Sol 5, 23). Svätý Pavol hovorí o troch zložkách: duchu, duši a tele. Telo je to, čo je materiálne. Duch je to, čo je čisto duchovné, nemateriálne. A duša je analogicky akoby taká bytosť, ktorá žije v oboch týchto svetoch, spojená s telom, ako človek.

Rôzne pohľady na dušu

V Judaizme neexistuje len jeden pojem pre dušu. Židovský ezoterický smer Kabala sa venuje duši podrobnejšie a rozdeľuje ju do viacerých pojmov: Nephesh (Nefeš - majú len ľudia a vstupuje do tela pri narodení), Ruach, Neshamah, Chayah a Yechidah a každá súvisí s inou vlastnosťou osobnosti alebo má inú funkciu. Kabala dokonca učí o reinkarnácii. Tóra napríklad v náväznosti na košer jedná zakazuje Izraelitom konzumovať krv vtákov a cicavcov, lebo to je miesto, kde sa nachádza ich duša.V hinduizme rovnako existujú duše. Nebesá a peklo sú dokonca niekoľkonásobné. Hinduisti ich volajú svety svetla a tmy a na základe karmy sa dostanú buď do večného sveta alebo do dočasného, v ktorom sa po čase musia vrátiť na svet novým zrodením (inkarnáciou do nového tela).Podľa Džinistov každá živá bytosť od baktérie či rastliny až po človeka obsahuje dušu. Táto duša nie len že nemá koniec, ale nemá ani počiatok, je teda nestvorená. Táto duša je buď vyslobodená z kolobehu života (Mókša) alebo je v jednom zo štyroch stavov v cykle reinkarnácií (ľudská bytosť, iná živá bytosť, nebo, peklo).Niektoré východné náboženstvá prisudzujú dušu dokonca aj neživým predmetom. Šintoisti sú tým dokonalým príkladom. Duch Kami je obsiahnutý úplne vo všetkom.Budhizmus pôvodne hlásaný Siddhártom Guatamom (Budhom) je filozoficko-náboženský smer, ktorý neverí vo večnú dušu či nejaké "ja". Okrem Nirvány je totiž všetko vrátane nášho sveta len ilúzia.

Funkcia duše

Aký stav, vedomosti, skúsenosti, názory má duša pri oddelení od tela nikto nevie presne odpovedať. Väčšina ezoterikov a náboženských veriacich vraví, že skúsenosti z nášho prežitého života sa prenesú s dušou ďalej. Katolíci s tým musia samozrejme súhlasiť, lebo ako ináč by pri poslednom súde, kedy Ježiš zostúpi z nebies, bolo možné súdiť živých i mŕtvych, keď sa už mŕtvym rozložili mozgy. A v mozgoch sa nachádza všetko podstatné.Pamäť je asi najrozpracovanejšou problematikou kognitívnej psychológie a dnes ju už len nevzdelanec môže tvrdiť, že je nezávislá na mozgu. Vieme, že spomienky sa ukladajú v mozgu. Vďaka moderným technológiám monitorovania dokážeme snímať spôsoby vytvárania spomienok v mozgu. Vieme, že ak sa určitá konkrétna časť mozgu poškodí, prichádzame o konkrétne spomienky a čím viac sa poškodí, tým viac nám ich chýba. Sú teda tieto spomienky záhadným spôsobom prenesené do duše po smrti? Sú aj chybné spomienky, ktoré sú pre nás tak typické tiež prenesené a duša s nimi žije vo svojom svete alebo ich koriguje?| Filozofický Pohľad | Charakteristika || :----------------- | :---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------- || Plótinos | Jedno, Duch a Duša ako metafyzické princípy, emanácia z Jedna, Душа sveta. || Aristoteles | Duša ako princíp života, rozdelenie na vegetatívnu, senzitívnu a rozumovú dušu. || Platón | Duša ako základ bytia človeka, rozdelenie na žiadostivú, odvážnu a rozumnú dušu, duša obsahuje niečo z ideálneho sveta. || Aurelius Augustinus | Človek ako najvyššia duchovná bytosť, duša podobná Bohu. || Tomáš Akvinský | Duša ako forma tela, rozlíšenie medzi subsistujúcimi a nesubsistujúcimi formami. |

tags: #duch #a #dusa #rozdiel