Obec Svätý Kríž má bohatú a pestrú históriu, ktorá siaha až do 13. storočia. V priebehu storočí prešla obec mnohými zmenami, ktoré formovali jej dnešnú podobu. V tomto článku sa pozrieme na najdôležitejšie míľniky v histórii Svätého Kríža.
Dedina začala vyrastať na území medzi potokmi Črmnô a Ľubelá. Osídlenie v údolí potoka Črmnô sa postupne rozšírilo a vytvorili sa tu osady.
Najstaršia listina vzťahujúca sa na krížsky majetok je z roku 1262, tvorilo ho niekoľko osád: Priechod, Stráňany, Záhorovište, Črmnô, Cinovisko a Motkovisko.
V roku 1262 ju Belo IV. vymenil za Nedožery, lebo v chotári sa našlo zlato. V roku 1281 ju však daroval Serafínovi z Okoličného. V 13. storočí už bol na jej území kostol zasvätený Svätému Krížu aj fara.
Vývoj názvu obce
Názov obce sa v priebehu storočí menil. V roku 1277 sa nazývala Chermele, neskôr Chermona, Cherumna, Chrmna, Sancta Crux až v roku 1920 Svätý Kríž, do ktorého sa spojili okolité osady a vytvorili dnešnú obec.
Největší objev historie: Jak se podařilo najít relikviář Ježíše Krista
Svätý Kríž v minulosti
Ako v minulosti obec vyzerala? Napríklad v roku 1784 mala desať domov a 79 obyvateľov, bola poľnohospodárskou osadou a do roku 1945 na jej území boli aj dva mlyny.
Svätý Kríž Lokalita na pravom behu Váhu v blízkosti Nového Mesta nad Váhom, patrila do Nitrianskej stolice. Vznik lokality sa datuje do 12. storočia. Prvá písomná zmienka sa nachádza v listine datovanej 6. októbra 1297.
V nej nitrianska kapitula potvrdila, že Mikuláš, syn Jakuba, zemana zo Svätého Kríža (Kereztwr), odpredal za 64 mariek usadlosť Svätý Kríž so všetkými úžitkami a príslušenstvom a odovzdal do trvalej držby svokrovi Athlykovi, synovi Othu, jeho dedičom a ich nástupcom.
Starý názov Kereztwr sa nachádza v listine z roku 1357 a aj v portálnom súpise z roku 1452. Vtedajší kostol postavili v polovici 13. storočia pravdepodobne nemeckí križiaci, ktorí dostali donáciu na Veľké Kostoľany, Žlkovce a Zelenice. Fara odvádzala roku 1332 pápežský desiatok. Patrocinium kostola bolo Povýšenie sv. kríža. Farárom v rokoch 1332 až 1337 bol Aegidius.
Podľa portálneho súpisu z roku 1533 patril Svätý Kríž zemanom Svätokrížskym. Podľa cirkevnej vizitácie z roku 1560 zemepánom lokality bol Szentpéteri. V tom čase bol kostol a pri ňom sa nachádzajúci cintorín v dezolátnom stave.
V roku 1598 bolo v dedine deväť zemianskych domov, v roku 1600 osem, 1601 desať a v roku 1603 šesť domov. V roku 1715 mala sedem želiarskych domácností a v roku 1753 dvadsaťsedem rodín. V roku 1787 tu bolo 38 domov a 319 obyvateľov. V roku 1828 vzrástol počet domov na 54 a počet obyvateľov na 380. Obyvateľstvo sa okrem poľnohospodárstva zaoberalo košikárstvom.
Obec Považany vznikla zlúčením troch obcí - Mošovce, Svätý Kríž a Vieska.
Mošovce
Najstarší záznam o Mošovciach je v listine Bélu IV. z 18. marca 1263, ktorou udeľuje kláštoru na Panónskom vrchu výmenou za svoje majetky pri Köszegu Nové Mesto nad Váhom a majetky na okolí.
Pri vymedzení tohto majetku sa uvádza, že hraničí popri Váhu s obcou Mošovce, v miestach, kde je háj Lusuch a cesta, ktorá vedie až k nejakej hruške a odtiaľ k čachtickým viniciam. Obec patrila viacerým zemanom. V roku 1715 mala 6 poddanských a 13 želiarskych domácností, v roku 1753 tu žilo 28 rodín. V roku 1787 tu bolo 38 domov a 263 obyvateľov. V roku 1828 vzrástol počet domov na 76 a počet obyvateľov na 528. Zaoberali sa roľníctvom, čipkárstvom a výšivkárstvom.
Vieska
Obec sa spomína v roku 1368. Patrila ku kráľovským majetkom, neskôr panstvu Tematín, potom viacerým zemanom. Ako aj v ostatných obciach i vo Vieske narobil Váh často mnoho škôd. Najväčšej povodni v roku 1813 padlo za obeť viacero domov. V roku 1753 tu žilo 17 poddanských rodín, v roku 1787 mala 12 domov a 110 obyvateľov, v roku 1828 poklesol počet domov na 10 a znížil sa aj počet obyvateľov na 67. Na Váhu pracovali do roku 1904 tri mlyny.
Drobné architektonické pamiatky vo Svätom Kríži
K neodmysliteľnému obrazu každej obce patria aj sochy, kríže a pamätníky, ktoré boli stavané hlavne pri vstupoch do obce, na námestí, na cintoríne, ale aj v chotári. Všetky uvedené poznatky o drobnej architektúre v našom chotári odpovedajú stavu a rozsahu informácii, ktoré sa nám podarilo zistiť. Primárne informácie pochádzajú zo zachovaných listín na kátlovskej fare. Vo vizitácii je zaznamenané i to, že v kátlovskom chotári sa nachádzalo celkom sedem sôch.
Doterajšie informácie sa opierali najmä o údaje kátlovskej kroniky , ktorá sa, žiaľ, začala písať až v 30. rokoch 20. storočia. Tieto informácie boli prípadne doplnené priamo z nápisov na príslušnej pamiatke, pokiaľ boli ešte čitateľné. Najrozšírenejší symbol aj v kátlovskom chotári je Svätý Kríž.
Kríž je v kresťanskom svete znakom utrpenia a staval sa z vďačnosti za božiu pomoc. Kríže sa stavali a aj stavajú zväčša na mieste, kde sa stala nejaká tragická udalosť (náhla smrť, zabitie bleskom a pod.). Vzhľadom na to, že súčasné údaje o sochách, ktoré sa v prevažnej miere opierajú len o ústne podanie, resp. o údaje získané z nápisov príslušnej sochy, bolo treba tieto údaje overiť a upresniť. Na základe archívnych prameňov, ktoré sa zachovali na kátlovskej fare, sa podarilo tieto údaje overiť na siedmych sochách, ktoré boli postavené do polovice 19.storočia.
Ústredný Svätý Kríž na cintoríne Na cintorínoch sa okrem krížov na jednotlivých hroboch nachádza aj ústredný kríž veľkého formátu, pod ktorým sa na Všechsvätých odbavujú osobitné pobožnosti, pália sviečky, čím sa obdarúvajú v prenesenom zmysle slova žobráci a pod. Za takýto ústredný kríž je na kátlovskom cintoríne považovaný Svätý Kríž, ktorý sa nachádza po pravej strane chodníka smerom k ihrisku, približne v strede medzi týmto chodníkom a domom smútku.
Podľa podrobných informácii, ktoré sú uvedené v listinných dokumentoch na kátlovskej fare pre ústredný Svätý Kríž je uvedené : “Prvá, kamenná socha ukrižovaného Krista, stála na pomedzí troch chotárov - kátlovského, chtelnického a dechtického. Dal ju vyhotoviť a finančne zabezpečil jej údržbu Juraj Martinovič. 14.
Osamelý Svätý Kríž Na cintoríne asi v strede medzi kostolom a ohradou cintorína smerom k ihrisku je samostatne stojaci väčší Svätý Kríž. Na tomto Sv. Kríži je uvedený nápis: Ex piis oblatis fidélium; sú tam uvedené dva roky 1633 a 1864. Prvý rok 1633 predstavuje najstaršie datovanie, aké bolo možné na sochách alebo náhrobníkoch kátlovského cintorína zistiť. To by poukazovalo aj na možnosť, že cintorín tam existoval ešte pred postavením prvej kaplnky z roku 1710.
Misijný Svätý kríž Je to drevený kríž, ktorý sa nachádza na ľavej strane hlavného vchodu do kostola. Na kríži sú tri letopočty, 1898, 1932, 1957. Súčasný kríž nahradil v roku 1957 drevený kríž, ktorý bol značne poškodený zubom času.
Socha Blahoslavenej Panny Márie Druhá socha Blahoslavenej Panny Márie - Immaculata, posvätená v roku 1774, bola postavená v susedstve Kátloviec, blízko cesty, vedúcej z Kátloviec do Chtelnice. Podľa nápisu na nej, bola vystavaná istým G. Krmanom v roku 1771 a jeho potomok Štefan Krman v roku 1821 daroval na jej údržbu pole pre faru.
Kalvária pri kostole Napokon tretia socha, vysvätená v roku 1774, stála pred cintorínom a dal ju vyhotoviť Ján Šimkovič (Simkovits), pôvodne obyvateľ Kátloviec a tamojší panský mlynár, neskôr slobodný trnavský mešťan. Išlo už o spomenutú kalváriu s ukrižovaným Kristom, pri nohách ktorého stála socha Panny Márie s prebodnutým srdcom, po stranách stáli dvaja plačúci anjeli. V roku 1822 ju finančne zaopatril Juraj Martinovič.
Socha sv. Jána Nepomuckého Štvrtá, kamenná socha sv. Jána Nepomuckého, bola postavená v roku 1780 na dolnom konci dediny samotnými Kátlovčanmi. Tí mali aj povinnosť starať sa o ňu. Na Slovensku a v celej strednej Európe patril sv. Ján Nepomucký až do našich čias medzi najviacej uctievaných svätých. Žil v 14. storočí, pôsobil v Čechách a zomrel ako mučeník pre zachovanie spovedného tajomstva.
Svätý Kríž v dolnodubovskom chotári Ďalšia kamenná socha ukrižovaného Krista bola v roku 1793 vystavaná na hranici kátlovského a dolnodubovského chotára. Vystavať ju dal Michal Kostolanský (Kosztolanszky), ktorý tiež daroval fare peniaze na jej ďalšiu údržbu. Táto socha, je postavena na hranici kátlovského a dolnodubovského chotára po pravej strane cesty z Kátloviec do Dolného Dubového.
Svätý Kríž pri Remíze Kamenná socha ukrižovaného Krista stála pri potoku Vrbovec (Vrbovecz), smerom k Dechticiam, v kátlovskom chotári. Túto sochu dala vystavať v roku 1808 istá vdova (vizitácia neuvádza bližšie jej meno). Jej údržbu zabezpečil peňažným darom až v roku 1811 Štefan Michalička (Michalicska), miestny mlynár.
Socha sv. Floriána Napokon posledná, siedma socha sv. Floriána mučeníka bola postavená na hornom konci dediny a vizitácia zaznamenáva, že ju dal v roku 1812 postaviť Ján Chorvatovič (Chorvatovits). Sv. Florián je uctievaný ako patrón proti nebezpečiu vody, povodniam, tiež suchu a búrkam a neskôr aj ohňu. Stal sa patrónom hasičských spolkov a združení. Býva zobrazený v odeve rímskeho vojaka so štítom v ruke a s prilbou na hlave. V ruke drží krčah s vodou, ktorou zalieva horiaci dom.
Svätý Kríž v “Lazoch” (pri ceste do Nižnej) Svätý Kríž leží vľavo od dolného konca dediny za “Starou Blavou v Lazoch” na križovatke poľnej cesty smerom do Šarkana a cesty smerom na Nižnú, kedysi ležal na spojnici cesty od sochy “Panny Márie” (bývala cesta Pod vinohrady) a cesty do Šarkana. Svätý Kríž dal postaviť Michal Matuškovič s manželkou Helenou. Pôvodný drevený kríž bol postavený v roku 1846. V roku 1891 bol nahradený kamenným krížom. V okolí Svätého Kríža boli vysadené lipy.
Socha Svätej Trojice Pôvodne bola postavená vedľa Paderovskej cesty (asi 300 m) od odbočky cesty Dolné Dubové-Kátlovce na ceste smerom na Paderovce. Sochu dali postaviť Ján Srdoš s manželkou Evou, rod. Ušákovou v roku 1912. Sochu Svätej Trojice nechali obnoviť Jozef Oravec a Valéria Oravcová v roku 1934. V 50. rokoch minulého storočia bola socha presunutá do dediny pred dom J. Oravca, kde t.č. stojí nový dom č.d.
Socha sv. Vendelína Sv. Vendelín bol oddávna považovaný za typického ľudového svätca. Býva znázorňovaný ako pastier s klobúkom na hlave, v plášti, s ovcou alebo kra-vou pri nohách. V umení sa znázorňoval aj ako mních, pútnik. Uctieva sa ako ochranca proti moru a najmä ako ochranca domáceho dobytka.
Kaplnka Panny Márie Lurdskej Bola postavená na dolnom konci dediny pri odbočke cesty smerom na Pa-derovce. Kaplnku dala postaviť rod. Bohumíra Martinoviča v roku 1997. Bola posvätená 10. augusta 1997. Za veľkej účasti veriacich ju posvätil vdp. farár F. Kaňka.
Pamätník I. a II. svetovej vojny V roku 1924 postavili vďační občania svojim padlým pomník pred Starou školou (blízko sochy sv. Floriána). Z nápisov na pomníku vyplýva, že bol postavený z nákladov občanov a príspevkov amerických Kátlovčanov Františka Janíčka a Jána Lukačoviča.
Pamätník Paľa Olivu Pamätník Pavla Ušáka Olivu Rodná dedina, Kátlovce, dala postaviť (v máji 1990) Paľovi Ušákovi-Olivovi pamätník pod lipami pred kostolom s textom, ktorý napísal do pamätníka mladej poetke Angele Čimovej, rodenej Jindovej.
Rímsko-katolícky kostol zasvätený Všetkým svätým zo 16. storočia, pôvodne neskorogotický. Kedysi bol ohradený múrom, z ktorého sa zachovali iba základy. Cez múr viedla brána nazývaná klebetnica, ktorá sa dodnes zachovala.
Drevený artikulárny evanjelický kostol
Vo Svätom Kríži stojí aj jedinečný drevený artikulárny evanjelický kostol. Patrí k najväčším dreveným stavbám v strednej Európy. Kostol bol pôvodne postavený v Paludzi. Keď sa rozhodlo o zatopení dedín pod Liptovskú Maru, v roku 1974 kostol presťahovali.
Školstvo v obci
Obec patrila do skupiny zemianskych samôt, preto nepoznáme veľa dokumentov o Galovanoch. Škola tu nebola. Zemania mali vo zvyku pozývať si domácich učiteľov. Obec Galovany je cez školstvo a cirkev spojená so zatopenou obcou vodami priehrady Liptovská Mara - Paludzou. Dnes nezatopené časti katastra Paludze patria obci Galovany.
Paludza sa postupne v priebehu prvej polovice 17. storočia stala centrom náboženského aj kultúrno - vedeckého života v Liptove. Vyvrcholením tohoto procesu bolo založenie cirkevnej školy s neskorším štatútom gymnázia v roku 1656. Bol to typ dedinskej artikulámej školy. Patróni a predstavení evanjelickej cirkvi v Paludzi sa neustále snažili o to, aby cirkev vykazovala dostatok vynikajúcich učiteľov.
Ešte na konci 16. storočia existovala v Paludzi aj cirkevná katolícka škola, ale pod vplyvom nového učenia postupne zanikla. Aj tunajšia rímsko - katolícka farnosť spolu s filiami Galovany, Čemice a Andice bola v roku 1712 pričlenená k farnosti Svätý Kríž.
K stredným školám vyššieho typu patrilo evanjelické lýceum v Paludzi. Išlo vlastne o šesťtriedne gymnázium, ktoré sa skladalo z troch ročníkov gramatickej školy a z troch humanistických tried. V školskom roku 1778/1779 bola otvorená iba druhá a tretia gramatická trieda a prvý ročník humanistickej triedy. Školu navštevovalo 37 poslucháčov. Vek študentov sa pohyboval v rozpätí od 10 do 15 rokov.
V roku 1696 pri požiari v zime 19. decembra, vyhorela budova školy v Paludzi. Po veľkom úsilí obnoviť vyučovanie bola v nasledujúcom roku zrekonštruovaná a 29. septembra 1697 opäť otvorená. Ako učitelia tu pôsobili: Jonáš Sartorides, Juraj Fábry - bol žiak Eliáša Ladivera, v rôznych školách pôsobil už od roku 1649.
Z Paludze a jej latinskej školy vyšli mnohé literárne činné osobnosti. Takáto vynikajúca škola napokon zamkla v roku 1848 pre nedostatok finančných prostriedkov a následnú nedostatočnú údržbu chátrajúcich budov.
Škola sa ešte v roku 1778 uvádza ako lýceum, od roku 1803 - zoznam žiakov školy s názvom „Protocollum scholae nagy Pallugyensis“. Štatút lýcea definitívne stratila v roku 1848. Škola sa zmenila na klasickú obecnú triviálnu školu. Udržiavateľom pretvorenej školy bola rovnako Evanjelická cirkev v Paludzi, a keďže išlo o celocirkevnú školu, navštevovali ju aj deti z okolitých dedín a osád.
V roku 1871, po zriadení notárskej inštitúcie sa Paludza s 520 obyvateľmi administratívne zlúčila so susednými Galovanmi so 104 obyvateľmi do jednej obce.
V roku 1929 bola dokončená nová evanjelická fara a bola vymenená strešná krytina na školských stavoch a škole. V školskom roku 1929/30 navštevoval paludzkú školu rekordný počet žiakov - 125. Celocirkevný konvent v Paludzi preto navrhol zriadiť aj druhú triedu spolu s vytvorením druhého učiteľského miesta.
V apríli roku 1936 sa Zväz slovenského študentstva v Bratislave obrátil na niektoré obce a medzi nimi aj na Paludzu so žiadosťou o vytipovanie budovy alebo miesta, kde by si mohol zväz zriadiť prázdninovú osadu pre asi 300 členov zväzu. Bola to lákavá ponuka, ktorú obec Paludza pre rozvoj turistického ruchu využila.
Súčasnosť obce
Program hospodárskeho rozvoja a sociálneho rozvoja obce Svätý Kríž 2023 - 2027 s platnosťou do roku 2030 je základným strategickým dokumentom, ktorý sa rozhodla obec vypracovať z dôvodu zabezpečenia koncepčného rozvoja obce, ako aj na zlepšenie a zefektívnenie rozhodovania miestnej samosprávy. Je tiež neoddeliteľnou súčasťou pre možnosť čerpania prostriedkov z Európskej únie, ako pre obecný úrad, tak aj pre všetky subjekty na území obce.
Program je zameraný na podporu regionálneho rozvoja na miestnej úrovni s dôrazom na sociálnu, ekonomickú a kultúrnu oblasť pre oživenie sociálneho, ekonomického a kultúrneho rozvoja obce, ktorý bude podľa potreby priebežne aktualizovaný a doplňovaný.
Obec Svätý Kríž leží uprostred Liptovskej kotliny v doline Krížanky. Nadmorská výška v strede obce je 630 m n. m., v chotári 600-754 m n. m. Prevažne odlesnený pahorkatinný povrch chotára tvoria treťohorné pieskovcovo-ílovcové súvrstvia. V južnej časti pod Nízkymi Tatrami je rozsiahly priľadovcový kužeľ, sčasti zalesnený smrekom.