Asi pred rokom a pol som náhodne blúdiac po svetovo známej stránke UTube objavila očarujúce video. O tom, že tieto dve slečny majú nesmierny talent by sa dalo písať do zbláznenia. Súzvuk ich hlasov, ktorý Vám pri započutí spôsobí zimnicu po celom tele... Jemné no zároveň niekedy drásajúce melódie ich piesni sa budú prelínať so slzami v očiach s úsmevom na perách a bláznovstvom v tele a duši.
Rýchle tempo hry a precíznosť spolupráce ďalších ľuďí vo Vás vytvorí neopakovateľný zážitok, na ktorý tak rýchlo nezabudnete. Genius Loci by sme voľne mohli preložiť ako ,,duch miesta". Pojem, ktorý sa zachoval ešte z čias rímskej mytológie, ktorý bol často krát doprevádzaný symbolom hada. Teraz to ale na hudobnej scéne označuje práve túto skvelú zostavu niekoľkých ľudí.
Plus prihodili jednu zmenu a v slove ,,loci" sa tak ocitlo vedľa písmena ,,C" jeho dvojnásobok. Dvojité ,,C" ako by sme ho nazvali, má byť symbolom sestier a ich súrodeneckého puta. A za to, že čaro ich hudby je dnes prístupné každému z nás a neostalo tak schované v textoch na papieri v šuflíkoch či tóny ukryté medzi 4 stenami ich domova, dnes vďačíme hlavne jednej z bratislavských kaviarní ,,Kafé Scherz", ktorá poskytla akúsi skratku cez dlhú cestu presadenia sa na našej scéne.
A tak na záver mojich dlhých viet a rozplývajúcich sa písmen Vám len prajem príjemný zážitok, až sa rozhodnete tento skvost vyhľadať na internete alebo ešte lepšie naživo. PS. Budem rada, ak sa mi ozvete, ako sa Vám ich tvorba páčila.
Pavel Helan, finalista súťaže Československo má talent za dodržania protiepidemiologických pravidiel spríjemnil svojím vystúpením chvíle odsúdeným v ústave Ilava. Na popularitu a úspech si počkal až do dospelosti, no s hudbou začal oveľa, oveľa skôr. Svoju „premenu“ z lesného inžiniera na profesionálneho pesničkára považuje za zázrak.
Absolvoval rôzne festivaly a koncerty v Česku, na Slovensku, ale i v Poľsku, Malaysii, Hong Kongu.... učil hudobnú výchovu aj v New Yorku. Pavel počas koncertu v ústave popri hovorenom, poučnom slove a spievaní, zabával odsúdených aj imitovaním Richarda Müllera, Mira Žbirku, ale i Simy Martausovej.
Pesničky, ktoré zahral na gitare, ukulele, ale i fujare, boli komické, iné v sebe zase niesli vážnu tému a hlbokú myšlienku.
Ukulele - první akordy
Inšpirácia pre hráčov na ukulele
Tom Hodgkinson má za sebou skvelé vzdelanie: veď kto študoval na prestížnej Westminster School v Londýne, toho ďalšie kroky zaručene viedli do Oxfordu alebo Cambridge. Tom si vybral slávnu Christ College v Cambridge, kde navštevoval prednášky anglickej literatúry a po večeroch hral na basovú gitaru v univerzitnej kapele The Stupids.Po škole začal pôsobiť ako novinár na voľnej nohe (obaja rodičia pracovali ako žurnalisti), neskôr sa zamestnal v obchode s cédečkami, kde pozoroval subkultúru skateboardistov (nikdy nikde nepracovali).
Dva roky pretrpel na oddelení výskumu v Sunday Mirror, neskôr na zvláštnych projektoch v Guardiane a všade to bolo - peklo. Nikdy sa mu nepodarilo prísť do redakcie včas, jeho šéf bol grobian a tyran, práca nezaujímavá a bezútešná, plat mizerný. Nápad založiť si vlastný časopis s tematikou leňošenia dostal ako nezamestnaný.
Kdesi naďabil na vyše dvesto rokov starú zbierku esejí The Idler (Leňoch) od anglického spisovateľa Samuela Johnsona (autora onoho známeho výroku: „Kto je unavený Londýnom, je unavený životom.“). Pri čítaní Johnsonových briskných myšlienok po prvý raz pochopil, že medzi kreativitou a leňošením jestvuje priamy vzťah. Lenivosť totiž neznamená nečinnosť ako tupú apatiu, mŕtvolnú nehybnosť či celkovú skleslosť.
Práve naopak, lenivosť je stav, ktorý využíva každý kreatívny človek: pozerá sa do stropu a rozvíja svoje myšlienky. Ničnerobenie je však aj poriadna drina, ako napísal už Oscar Wilde. „Vždy je okolo vás množstvo ľudí, čo sa vás usilujú prinútiť, aby ste niečo robili,“ poznamenáva Tom v úvode svojej knihy.
„Preto som sa pokúsil vytvoriť akýsi súhrn textov o leňošení z filozofie, literatúry, poézie a histórie posledných tritisíc rokov, aby sme my, lenivci, mali duševnú výzbroj, ktorú potrebujeme na boj proti práci.“ Počas štúdia týchto textov Tom so zadosťučinením zistil, že vyhlásenými lenivcami boli aj také významné osobnosti ako britský spisovateľ Jerome Klapka Jerome (napísal esej O lenivosti), filozof Bertrand Russel (Chvála lenivosti), Robert Louis Stevenson (Ospravedlnenie pre lenivcov), John Keats (Óda na záhaľčivosť) či Paul Lafargue (Právo na lenivosť).
Lafargue sa vo svojom diele odvoláva priamo na Boha: šesť dní pracoval a potom už iba celú večnosť odpočíva. V roku 1993 založil so svojím kamarátom časopis The Idler (Leňoch). Popritom sa si privyrábal dovozom absintu z Čiech. Keď sa mu narodil syn Arthur, ktorý má dnes štrnásť, spolu s partnerkou a matkou svojich ďalších dvoch detí sa presťahoval na vidiek do grófstva Devon v juhozápadnom Anglicku.
V duchu obrazu „potulného vidiečana, ktorý si zvykol na siestu a snívanie“ sa oddal farmárskemu životu. Aby jeho deti vedeli, odkiaľ pochádza vajce (odpoveď bola, že zo supermarketu), začal chovať kurčatá a králiky, pestovať ovocie a zeleninu, piecť domáci chlieb a do praxe zavádzať vlastnú teóriu lenivého rodiča, ako ju zachytil v knihe The Idle Parent (Lenivý rodič).
Doobeda pracoval 3 - 4 hodiny, cez obed si zdriemol: na mäkkej váľande, prezieravo umiestnenej hneď oproti pracovnému stolu. Poobede sa venoval deťom a záhradníčeniu. Deti učil hrať na ukulele, Tomov obľúbený hudobný nástroj (o výučbe napísal aj príručku).V marci 2011 si spolu s manželkou Victoriou otvoril v západnom Londýne kníhkupectvo a kaviareň (ich krstnou mamou sa stala herečka Emma Thompson), ktorej súčasťou sa stala aj Leňochova akadémia filozofie, hospodárenia a veselia.
Na pôde akadémie usporadúva rôzne kurzy - antickej filozofie, rečníctva, hry na ukulele, pečenia chleba, vyšívania, latinčiny, šitia gombíkov, práce s drevom, ale aj bartitsu (bojové umenie, ktoré ovládal Sherlock Holmes), výroby jednostrunnej gitary či stolárskych prác, čiže napospol tak trochu „staromódne činnosti“.
Ľudia Tomovi občas vyčítajú, že je leňochom len tak naoko, keďže na všetko, čo doteraz urobil, musel vynaložiť určitú námahu. Tom na to odpovedá: „Nerád pracujem, nenávidím pracovnú dobu. Ale nevadí mi pracovať, ak je to niečo, čo som si sám vybral. Status leňocha demonštruje víťazstvo ducha nad hmotou. Byť leňochom, ktorý ignoruje každodennú lopotu „od deviatej do piatej“, znamená získať príjemný pocit nadradenosti nad vlastným osudom.