V umeleckom svete existujú diela, ktoré prekonávajú čas a priestor, a jedným z nich je nepochybne Pieta od Michelangela Buonarrotiho. Toto úžasné súsošie, nachádzajúce sa v Bazilike svätého Petra vo Vatikáne, je jedným z najznámejších a najobdivovanejších diel renesančného umenia.
Michelangelova Pieta v Bazilike svätého Petra
Michelangelo: Il Divino
Michelangelo, ktorého súčasníci nazývali "il Divino" - božský, bol skutočne výnimočným umelcom. Svoj talent začal rozvíjať už ako 12-ročný v rodine Mediciovcov, kde študoval maliarstvo, sochárstvo, filozofiu a históriu.
Tvrdil že nie je architektom, no postavil ikonickú kupolu na Bazilike sv. Petra a opevnil pevnostným múrom Florenciu, nebol básnikom no zostalo po ňom vyše 300 básní, vyhlasoval že nie je maliarom, ale vytvoril slávne fresky v Sixtínskej kaplnke. Cítil sa byť iba sochárom, a tak z mramoru „vyslobodil" odobratím prebytočných častí úžasnú "Pietu", "Dávida", "Mojžiša",...
V sochárstve a maliarstve vytvoril nový ideálny typ postavy, s dokonalými telesnými tvarmi, dospel k tomu tajným štúdiom anatómie tiel ľudí ktorí zomreli v kostolnej nemocnici.
Jeho ohromujúce umelecké diela navždy zmenili smerovanie umenia a viedli k tomu, že ho súčasníci nazvali "il Divino" - božský. A skutočne, svojim rovesníkom musel pripadať bližšie k Bohu než k človeku, veď majstrovské diela vytváral počas takmer 89-ročného života, čo je úctyhodný vek aj v 21. storočí, nieto ešte v Taliansku 16.
V umeleckých kruhoch hovorili o jeho dielach, že sú „terribilità“ (také veľkolepé a plné emócií, že naháňajú strach). Z tejto myšlienky „terribilità“ vznikol umelecký štýl nazývaný manierizmus.
Prvý pobyt Michelangela v Ríme a vytvorenie „Piety“
Takto, cez skvele zhotovený falzifikát, Michelangelo sa v roku 1496 dostal do kontaktu s kardinálom a rímskym umeleckým prostredím. Nasledujúci rok ho kardinál Jean de Bilhères, francúzsky vyslanec pri Svätej stolici, poveril vytvorením sochy Panny Márie, smútiacej nad mŕtvym telom syna Ježiša. Dielo ponesie názov „Pieta“ a má byť prvým, ktorým si autor urobí renomé po celom Ríme.
Aj v zmluve medzi Michelangelom a kardinálom sa píše, že „Pieta“ má byť: „krajšia než akékoľvek iné mramorové dielo v Ríme a taká, že ju iný majster našej doby nepredčí“. Michelangelo sa v zmluve zaväzuje, že sochu zhotoví za rok. Na skulptúre pracuje vo dne v noci. So sviečkou na klobúku (iné svetlo vtedy neexistovalo) prechádza po jednotlivých častiach opracovaného mramoru a sopečným sklom ho brúsi a brúsi, aby sa náležite leskol. Práve kvôli lešteniu sa dokončenie súsošia pretiahne takmer o rok.
Majstrovské dielo vysoké 174, široké 195 a hlboké 69 cm, je v jubilejnom roku 1500, bez ceremónií, vystavené v neveľkom kostole Santa Petronilla, stojaceho vedľa starej Konštantínovskej baziliky. Súsošie ihneď všetkých fascinovalo a vzbudilo senzáciu.
Kostol Santa Petronilla, kde bola Pieta pôvodne vystavená
Ako umelecký šperk, v roku 1517, „Pieta“ bola prenesená do novobudovanej Baziliky svätého Petra, kde sa dá vidieť dodnes. Denne je obdivovaná tisíckami pútnikov a turistov. Iba v rokoch 1964-66 opustila Vatikán, na dva roky bola zapožičaná na svetovú výstavu v New Yorku.
Znalci umenia sa zhodujú v tom, že „Pieta“ 23-ročného génia Michelangela je odlišná od všetkých iných a vysoko ich prevyšuje dynamikou, jemnosťou línií, plastickým stvárnením tvarov tela a záhybov látok. A hlavne ich prevyšuje vnesením myšlienky a citu do kameňa. Vďaka „Piete“, Michelangelo sa okamžite dostal do centra pozornosti.
Historik Giorgio Vasari, žijúci v 16. S týmito vedomosťami, naštudovanými pred cestou do Ríma, vstupujeme do Baziliky sv. Petra a stojíme pred „Pietou“. Presnejšie, delí nás od nej asi 6 metrov, a navyše, je za nepriestrelným sklom.
Bola určená do menšieho prostredia, v obrovskej Svätopeterskej bazilike sa takmer stráca.
Stalo sa tak potom, ako ju v roku 1972 vandalsky poškodil istý duševne chorý Austrálčan. S výkrikmi: „som Ježiš Kristus, vstal som z mŕtvych“, pätnásťkrát udrel kladivom do nosa a prstov Márie, kým sa ho podarilo zastaviť. Poškodenie bolo vážne, ale socha bola starostlivo a dôkladne zreštaurovaná.
Aj na vzdialenosť ktorá ma delí od súsošia, cítim emotívnu silu, nehu a lásku, s akou Mária drží vo svojom lone telo mŕtveho Krista, práve zložené z kríža. Skalný výbežok, na ktorom sedí Bohorodička, znázorňuje horu Kalváriu.
Michelengelovi sa podarilo vložiť do kameňa nevídanú prirodzenosť, obe telá sa prelínajú s dojemnou intimitou. Je to presne tak ako tvrdia znalci umenia, Michelangelova „Pieta“ nezobrazuje iba jediný okamih, trúchlenie nad smrťou. Zobrazuje život a smrť, jedno i druhé.
Keď sa pozriete na súsošie, nevnímate iba nárek matky nad zmučeným telom dospelého syna. Zahľadíte sa do tváre Panny Márie a zistíte, že vyzerá príliš mlado, nie ako matka 33 ročného syna.
Ďalšie čo vám udrie do očí, sú nezachované proporcie. Telo Krista, telo dospelého muža, v porovnaní s telom matky, malo by byť oveľa väčšie. Michelangelo práve týmito anomáliami pridelil trúchliacej Márii aj druhú funkciu, na soche citovo pôsobí aj ako matka dieťaťa.
Majster bol tak chytrý, že zkreslil veci ako blázon. Neexistuje žiadny iný spôsob, pri ktorom by pri zachovaní proporcií tiel dosiahol takúto prirodzenú polohu mŕtveho tela, extrémnu symboliku a emotívnu silu. Dielo naozaj útočí na city, núti k zamysleniu a vyvoláva súcit.
Porovnajte Michelangelovu „Pietu“ s iným, vtedy bežným spracovaním témy. Pozrite sa napríklad na „Pietu“ namaľovanú jeho súčasníkom - Peruginom (učiteľom Raffaela). Pravidlá vrcholnej renesancie kládli dôraz na dodržanie proporcií a vyváženosť.
Perugino sa pravidel skalopevne držal, proporcie tiel na jeho obraze sú vyvážené. No musel to urobiť za cenu, že telo mŕtveho Krista držia a podopierajú až traja ľudia. Stráca sa tým akákoľvek intimita, neha a dynamika.
Všetci pred Michelangelom sa snažili dodržiavať pravidlá a zrazu je tu génius Michelangelo ktorý si uvedomuje, že porušením pravidiel môže v skutočnosti dať zobrazenej téme hlbší zmysel, vložiť do obrazu či sochy väčšiu emotívnu silu. Jednou z najkrajších častí súsošia, myslím si, je spôsob, akým matka zdvíha rameno mŕtveho tela a pritláča si ho na hruď, je v tom toľko citu,.....
Dielo sa však nezaobišlo bez kritiky, najmä kvôli mladému veku, v ktorom je zronená Mária zobrazená. Michelangelo to zdôvodnil takto: „Sviežosť a kvet mladosti sa u nej zachovali nielen prirodzeným spôsobom, ale možno aj prispením Božím, aby sa svetu dokázalo trvalé panenstvo a čistota Matky. U Syna to nebolo treba, skôr naopak, ak sa malo ukázať, že Syn boží vzal na seba ľudskú podobu a že okrem hriechov podliehal všetkému, čomu je vystavený obyčajný človek.“
Extrémnu mladosť matky v porovnaní s jej synom zvolil Michelangelo teda práve preto, aby čo najlepšie vykreslil jej čistotu.
Je tu ešte jedna zaujímavosť, z diaľky ju neuvidíme, „Pieta“ je jediné dielo pod ktoré sa Michelangelo podpísal. Na ramennej páske (šerpe) Panny Márie možno vidieť podpis "MichealAngelvs Bonarotvs florentinvs Faciebat", teda: „Michelangelo Buonarroti Florenťan ju vytvoril".
Životopisec Ascanio Condivi prináša o podpise príbeh. Pred „Pietou“ stáli dvaja ľudia a obdivovali sochu. Michelangelo si vypočul ich rozhovor. Diskutovali aj o tom, kto je tvorcom toľkej nádhery. Jeden z nich vyslovil názor, že to bol sochár Christoforo Solari. Mladého, a v tej dobe medzi verejnosťou ešte málo známeho Michelangela to rozľútostilo natoľko, že sa do kaplnky v noci vkradol a vyrezal svoje meno na šerpu.
Žiadne iné svoje dielo už potom nepodpísal, považoval to za slepú márnivosť.
Bazilika svätého Petra
Umiestnenie jednej z najznámejších cirkevných stavieb kresťanského sveta je úzko späté s miestom posledného odpočinku apoštola Petra. Píše sa rok 64 a Rím sa zmieta v plameňoch rozsiahleho požiaru, ktorý zničil takmer tri štvrtiny mesta. Z jeho založenia sú obvinení kresťania, a tak cisár Nero začína jednu z najrozsiahlejších razií proti vyznávačom tejto viery.
Mnohí z nich, v obavách pred istou smrťou na popravisku, hľadajú spásu v úteku a masovo opúšťajú mesto. Medzi nimi je aj apoštol Peter, najvernejší a najobľúbenejší z Kristových učeníkov. Podľa legendy sa mu však počas cesty na Via Appia zázračne zjaví Ježiš a v odpovedi na otázku “Domine, quo vadis?” ho podnieti k návratu späť do Ríma, aby tu podstúpil mučenícku smrť. Nedlho na to je Peter ukrižovaný na úpätí vatikánskeho pahorku v miestach, kde sa dnes rozprestiera známe námestie sv. Petra.
Zmučené telo ešte tú noc pochovali Petrovi nasledovníci pri stene, neďaleko popraviska. Pravosť miesta jeho posledného odpočinku však bola po mnohé storočia spochybňovaná. Preto je až prekvapujúce, že archeologické práce tu začali iba v 30. rokoch minulého storočia. Nález starého rímskeho pohrebiska a kostrových pozostatkov v oddelenom hrobe, ktorého poloha aj popis sa s rozprávaním zhodovali, však pôvodnú verziu aspoň čiastočne potvrdili.
O necelé tri storočia po Petrovom ukrižovaní vyrástla z príkazu pápeža Silvestra I. Konštantína Veľkého v miestach jeho hrobu bazilika. Pôvodná päťloďová stavba sa čoskoro stala nielen dôležitým pútnickým miestom kresťanov, ale pod jej strechou sa konali aj všetky významné cirkevné ceremónie.
Vysvetlenie Baziliky svätého Petra
Avšak ani tejto majestátnej a bohato zdobenej stavbe sa nevyhol zub času, a tak z nej v 15. storočí ostávajú už len obyčajné ruiny. Až pápež Július II. našiel odvahu a aj napriek veľkým protestom veriacich sa rozhodol zvyšky starej baziliky zvrhnúť. Na mieste pôvodnej baziliky nechal postaviť úplne novú katedrálu, ktorá dominuje námestiu sv. Stavba bola začatá v roku 1506 a pretiahla sa na dlhých 120 rokov. Podieľali sa na nej najvyznamnejší umelci svojej doby, medzi nimi aj Raphael, B. Peruzzi, Antonio da Sangallo či Michelangelo. A tak nie je divu, že katedrála sv. Petra je dodnes pýchou Vatikánu.
Ešte než vstúpime dovnútra chrámu, uchváti nás pohľad na monumentálne priečelie, v ktorého hornej časti sú umiestnené šesťmetrové sochy svätcov. Priamo nad hlavným vchodom bola tiež situovaná loggia, z ktorej dodnes udeľuje pápež pri významných kresťanských sviatkoch požehnanie celému mestu a svetu.
Podobne pôsobivý je ale aj interiér baziliky, ktorý zdobí celý rad vzácnych diel. Medzi nimi vyniká nezabudnuteľná Michelangelova Pieta. Pri pozornejšom pohľade si môžeme všimnúť na šerpe, zdobiacej Máriino poprsie, nápis “Toto zhotovil Michelangelo Buonarroti Florentský”. Pôvodne mala byť Pieta ozdobou hrobu francúzskeho kardinála Jeana de Billhera, na svoje dnešné miesto bola prenesená až o storočie neskôr. Počas presunu bola bohužiaľ čiastočne zničená. Oveľa väčšiu skazu však pre tento klenot svetového sochárstva predstavovala návšteva pomäteného jedinca, ktorý v roku 1973 sochu vážne poškodil sekerou.
Z dielne ďalšieho veľkého umelca, vo svojej dobe veľmi uznávaného Antonia Canovu, pochádza niekoľko zaujímavých diel. Medzi nimi aj pomník kráľovskej rodiny Stuartovcov, či pápeža Klementa XIII.
Za pozornosť však stojí aj socha sv. Petra na tróne, ktorú v 13. storočí vytvoril Arnolfo di Cambio. Ústredným bodom baziliky je pápežský oltár, stojaci nad údajným hrobom sv. Petra. Spoznáme ho podľa tridsať metrov vysokého bronzového baldachýnu, ktorá predstavuje majstrovskú prácu zo 17. storočia. Jej autorom je Bernini, umelec, s ktorého dielami sa v priestoroch baziliky stretneme asi najčastejšie. V apside za ním stojí trón sv. Petra, na ktorom sedával apoštol v čase svojho pobytu v Ríme.
Bazilika sv. Petra je štandardne otvorená celoročne. Vstupné sa platí len na kupolu, odkiaľ je nádherný výhľad na námestie. Ak sa vám nechce absolvovať 323 schodov pešo, môžete sa za príplatok nechať vyviezť výťahom.
Zaujímavosti o Bazilike svätého Petra
- Bazilika stojí na mieste umučenia apoštola Petra.
- Stavba najznámejšej baziliky sveta trvala takmer 120 rokov.
- V chráme môžu státisíce návštevníkov, ktorí tam každoročne prichádzajú, obdivovať svetoznáme umelecké diela.
- Dominantou chrámu je aj bronzová socha svätého Petra z 13. storočia.
- V chráme dnes platia prísne bezpečnostné opatrenia. Dovnútra sa dá dostať len po kontrole cez detektor kovov.
- Sochu Michelangelovej Piety ochraňuje sklená výplň potom, čo ju v roku 1972 sekerou poškodil jeden z návštevníkov.
Michelangelova Pieta je nepochybne jedným z najväčších umeleckých diel všetkých čias. Jej krása, cit a technická dokonalosť fascinujú ľudí už viac ako 500 rokov a právom patrí medzi najvýznamnejšie skvosty Baziliky svätého Petra vo Vatikáne.