Acedia. Toto latinské slovo gréckeho pôvodu mnohým nič nehovorí. To ani nie je čudné - horšie však je, že ak prezradíme jeho význam po slovensky, tak ho mnohé ovečky aj tak nepochopia správne. O čom je teda reč? Acedia znamená po grécky „zlá nálada“, pričom v latinčine toto slovo nadobudlo špecifický význam „zlej nálady z objatia Božou láskou“ - a teda istú formu náboženskej záhaľky a predovšetkým znechutenia.
Lenivosť ako siedmy kardinálny hriech nie je lenivosťou, o ktorej som písal v iných článkoch - čiže nie je len všeobecnou záhaľkou, nechuťou k práci a podobne. Acedia je niečo oveľa závažnejšie. Je to znechutenosť zo samotnej Božej lásky, čerpajúc z nedôvery v Boha. Ide, ako vraví učenie Cirkvi, o určitú formu depresie zavinenú ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca (porov. KKC 2733). Ide skutočne o duchovnú znechutenosť v pravom zmysle slova - acedia.
Aj Pán potvrdzuje túto veľmi častú záhaľku a znechutenie. Viacerí ľudia, čo poznám, trpia takouto duchovnou lenivosťou a páchajú tento kardinálny hriech bez toho, aby si to uvedomovali (žiaľ, nevynímajúc seba). Sú znechutení z politiky, z hospodárstva, zo svojej sociálnej situácie, zo svojho veku, z rodinných vzťahov - jednoducho upadajú buď do malomyseľnosti alebo priamo začnú páchať hriech lenivosti, v ktorom dajú priestor zatvrdnutému pesimizmu a znechuteniu.
Preto radšej zalomia ruky - jedni sa búria a na všetko nadávajú, a druhí sú apatickí a rezignujú na svoje životné poslanie, pre ktoré si ich Boh na tomto svete vyvolil. Dokážu si dokonca povedať: „Ja sa do neba nedostanem, som skazený a už ma ani kostol nebaví, chodím ta zriedkavo. A spoveď? To sú už roky..."
Ako vieme, kardinálne hriechy sú kardinálnymi (hlavnými) preto, lebo plodia všetky ďalšie hriechy. Z nich vyvierajú všetky ostatné zlé skutky, preto treba duševný boj zamerať práve proti sedmoru hlavných hriechov (pýcha, lakomstvo, smilstvo, závisť, obžerstvo, hnev, lenivosť resp.
Ako sa však dá bojovať proti lenivosti, teda proti acédii? V Katechizme som žiadnu odpoveď nenašiel. Sväté písmo však vraví: „Lenivosť pohružuje v spánok hlboký a ťarbák bude hladovať.“ (Pris 19, 15) A inde: „Dokedy, leňoch, budeš vyspávať, kedyže vstaneš zo spánku?!“ (Pris 6, 9). Tieto úryvky z Knihy prísloví síce hovoria priamo o lenivosti ako o nechuti k práci, avšak možno v nich zračiť aj posolstvo pre acédiu. Ako? (Budem lenivosť ako siedmy hlavný hriech označovať ako acédia, aby sme to odlíšili od nechuti k práci.)
Acédia alebo znechutenie skutočne pohružuje v hlboký spánok, pretože človek akoby upadal do temnoty svojej záhaľky, nedôveroval Bohu a tým pohŕdol (vari aj nechtiac) Božou láskou. Lenivý človek „posadnutý“ acédiou je znechutený a nemá teda najmenšiu vôľu dôverovať, otvárať svoje city alebo srdce.
Typy ľudí trpiacich acédiou
Existujú rôzne typy ľudí, ktorých postihuje duchovná lenivosť. Medzi najčastejšie patria:
- Ľudia, ktorým duševná záhaľka vyhovuje - sú vo viere veľmi vlažní, čím páchajú dokonca aj hriech proti Duchu Svätému. Sú pohodlní, leniví, ľahostajní voči viere a „kostolu“. Ich znechutenosť často pochádza zo zlých skúseností s ľuďmi, ktorí o sebe tvrdia, že sú kresťania, a pritom páchajú zlo.
- Ľudia, pre ktorých je duchovná znechutenosť spojená s depresívnym a pesimistickým náhľadom na svet, pričom dôležitou poznámkou je, že ich táto znechutenosť aj trápi.
- Ľudia, ktorí aj dúfajú, aj veria, ale nedôverujú Bohu, že im odpustí alebo že si ich vyvolil do nebeskej blaženosti. Cítia sa mimoriadne nehodní, sklamaní bolesťami a krížmi života, neúspechmi. Dokonca dokážu pohŕdať samými sebou.
„Ťarbák bude hladovať.“ Svätopisec tým zaiste myslel, že ak bude niekto lenivý, tak si ani jedlo nezaobstará a bude hladný. Ale my kresťania v tom môžeme vidieť hlbší zmysel. Ak sa človek oddá znechuteniu (acédii), stáva sa takýmto ťarbákom a veru nebude nasýtený chlebom života - Eucharistiou.
Mám na mysli teraz hlavne ten prvý typ znechutených ľudí, ktorí zo záhaľky nejdú na spoveď, nečinia pokánie a nechávajú sa unášať škandálmi a hriechmi iných, s Cirkvou spojených ľudí, až to vyústi do úplnej apatie a hnisavému zoškliveniu náboženskej viery. V takomto prípade dochádza možno až k doživotnému sprotiveniu viery, čo môže vzhľadom na smrtonosnú povahu acédie priviesť človeka až do zatratenia...
„Dokedy, leňoch, budeš vyspávať, kedyže vstaneš zo spánku?“ A veru, ľudia v duchovnej znechutenosti spia na vavrínoch - vôbec si neuvedomujú, že „správca domu“ môže kedykoľvek prísť, aj uprostred noci. „Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas.“ (ten čas = druhý príchod Krista; porov. Mk 13, 33). Nemáme jednoducho čas na znechucovanie sa.
Aj v Denníčku sv. Faustíny, apoštolky Božieho milosrdenstva, Pán Ježiš varuje pred znechucovaním sa - že to nie je správna cesta a my by sme šikovne doplnili, že to nie je ani žiadne riešenie. Duchovná znechutenosť sa nemusí týkať len sprotiveniu sa náboženskej viery. Ak by áno, mohli by sme siedmy hlavný hriech rovno nazvať „duchovnou znechutenosťou“. Ale cirkevní otcovia zaradili na siedme miesto medzi kardinálnymi hriechmi acédiu, lenivosť. Prečo?
Hieronymus Bosch - Acedia (okolo 1485)
Boj proti acédii
1. Priznanie si vlastnej acédie
Začínam tým najdôležitejším, ktorým začínajú všetci, ktorí sú od niečoho závislí. Priznať si svoj chorobný stav a potrebu liečiť ho. Hoci acédia nie je v pravom zmysle slova výrazom závislosti, ale za to je patologickým ochorením spirituálneho života duše. Ľudia, páchajúci hriech acédie, si ani neuvedomujú, že konajú zlo - cítia sa oni sami obeťmi, ktorým je ublížené, čo následne živí ich znechutenosť.
Preto je nutné túto skrivodlivosť postaviť z hlavy späť na nohy a ukázať, že duševná znechutenosť, lenivosť resp. acédia sú spoločným vyjadrením siedmeho kardinálneho hriechu. A keďže je kardinálny, plodí aj hriechy ďalšie, čo je veľmi nebezpečné. Priznať si hriech acédie znamená pokoriť sa pred krížom života, vziať tento kríž spoločne s Kristom a s Ním spoločne aj napokon nad krížom zvíťaziť.
2. Pokora
Pokora je skutočný kľúč k zahubeniu duchovnej znechutenosti. Ak je človek pokorný a uzná svoje hriechy, potom je len krôčik k tomu, aby priznal aj hriešnu povahu svojej acédie. Sú medzi nami totiž ľudia, ktorí si uzurpujú právo byť znechutenými - akoby to bolo logické vyústenie utrpenia a sklamania v ich živote.
Ako sa urobiť pokorným? Sebareflexiou, ktorá bude mať autoformatívny účinok na našu dušu a na naše spirituálno. To znamená po slovensky - človek si má organizovať každý večer pri zaspávaní spytovanie svedomia. Toto spytovanie svedomia sa nebude týkať len toho, aké hriechy sme popáchali, ale aj čo dobré sme spravili, čo by sme mohli vylepšiť, kde by sme mohli „ubrať“ a podobne. Je to komplexná úvaha, v ktorej vyhodnotíme prežitý deň.
3. Strelné modlitby
Ľudia, strelné modlitby sú úžasná vec. Po modlitbe, ktorú nás naučil Pán Ježiš (Otčenáš) a po modlitbe Zdravas sú strelné modlitby vari najúčinnejšou modlitbou. Pán Ježiš nás jasne učil, že nemáme v modlitbe hovoriť veľa. Vraví: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili.“ (Mt 6, 7-8)
V duchovnom znechutení človek nedokáže vytrvať v modlitbe alebo sa ísť nebodaj modliť ruženec či litánie. Je vôbec rád, ak sa donúti ísť v nedeľu na omšu. Preto týchto ľudí môže osloviť len krátky zbožný povzdych, akýsi krátkodobý závan pozdvihnutia svojho srdca k Bohu. A práve tak sa deje v strelnej modlitbe, ktoré sú preto strelnými, lebo iba „strieľajú“ jednoduché a krátke modlitbičky na Boha - ba iba jednu vetu, či jedno, dve slová adresované Bohu.
Ja sám som svedkom toho, že Pán naozaj vypočuje strelné modlitby, hoci sa na prvý pohľad zdajú nedôstojné a nepostačujúce, pričom neprajníci im vyčítajú hlavne ich tendenciu byť neúprimnými a „rýchlokvasenými“. V článku „Prečo treba Boha slovne prosiť a prečo Mu nestačia naše slzy?“ som sa nechal počuť, že Boh od nás chce príhovor. Hoci aj krátky a strelný. Veď poznáte to príslovie - my urobíme k Bohu jeden malý krôčik, Boh k nám následne urobí sto veľkých skokov. Preto vie Boh vhodne zareagovať na naše vzdychy alebo strelné modlitby, pričom nám zaiste pomôže v boji proti acédii.
4. Spoznanie príčiny znechutenia
Dôležitou úlohou bojovníka s acédiou je spoznať dobre svojho nepriateľa - a síce to, čo nás znechucuje. Niektorí to vedia veľmi presne, u niektorých je to priveľmi všeobecný nepriateľ a u takých je boj potom ťažší. Čo nás vovádza do duševnej znechutenosti, teda acédie? Mnohí sú sklamaní vlažnosťou veriacich, ktorí o sebe vyhlasujú, že sú kresťania, a pritom konajú zlo. Jestvovanie zla, fyzického či morálneho, jestvovanie utrpenia a krížov človeka unavuje, devastuje a znechucuje. Boh sa stáva vzdialeným.
Je si nutné v rámci prvého kroku, kedy si spytujeme svedomie a hodnotíme prežitý deň, presne pomenovať, čo nás znechucuje, čo nám je odporné a čo nás vedie do duchovnej apatie a náboženskej záhaľky. Niekedy to nemusí ani byť vonkajší faktor, ale naše vlastné vnútro, naše srdce napáchnuté hriechom, z ktorého otroctva sa nevieme oslobodiť. Aj to vedie k znechuteniu. Žiaľ, i tu som vhodným príkladom ja sám. Každopádne, akonáhle identifikujeme všetky faktory, ktoré nás znechucujú, nezostáva nám nič iné, ako sa s nimi konfrontovať - doslova pobiť. Ľahko sa to píše - nepopieram, že je to náročné. Premena depresívneho, sklamaného a znechuteného človeka je namáhavá cesta.
5. Ozdravenie srdca
Konfrontácia s príčinou znechutenia by bola márna, keby sme neozdravili vlastné srdce, ktoré sa stalo v kontexte acédie nedbanlivým. Strelnými modlitbami (alebo ak máme silu, tak aj normálnymi modlitbami) dosiahneme od Boha pomáhajúce milosti, ktoré urobia naše srdce citlivými na Božie slovo, na posvätnú liturgiu a v konečnom dôsledku aj na samotné udalosti a Božie znamenia počas našich dní.
Modlime sa spoločne: „Pán náš a Boh náš, prosím, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom, a uchop moje srdce pevne do svojich rúk, naplň ho láskou až tak veľmi, aby sa z neho láska vylievala aj na ďalšie duše, ktoré mi posielaš do života. Urob, prosím, moje srdce citlivým na Tvoje slovo a na Tvoju liturgiu, nauč ma nielen počúvať, ale Ti aj načúvať. O to Ťa prosím skrze Krista, nášho Pána.“ A verte, že Pánovi sa takáto modlitba páči - keď sa ju modlím napríklad ja, vždy som vyslyšaný. Preto môžeme spoločne začať prehodnocovať svoju vieru, znovu čítať zaprášené evanjeliá, ktoré sme prečítali vari stokrát a myslíme si pyšne, že už všetko poznáme. Obnoviť si krstné sľuby, zasvätiť sa Panne Márii alebo len tak schytiť do rúk nejaký ten katechizmus a zopakovať si články svojej viery.
Je to veľmi nebezpečné pokušenie, s ktorým neradno žartovať. Človek, ktorý sa stane jeho obeťou, je akoby zdrvený túžbou po smrti: pociťuje odpor ku všetkému, vzťah s Bohom sa mu stáva nudným a aj tie najsvätejšie skutky, ktoré kedysi hriali jeho srdce, sa mu teraz zdajú byť úplne zbytočné.
Acedia je definovaná ako „poludňajší démon“: zastihne nás uprostred dňa, keď únava vrcholí a nasledujúce hodiny sa zdajú monotónne, je nemožné ich prežívať. Mních Evagrius v jednom zo svojich slávnych opisov predstavuje toto pokušenie takto: „Oko lenivého človeka je neustále upreté na okná a v mysli fantazíruje o návštevníkoch [...] Pri čítaní lenivý človek často zíva a ľahko ho premáha spánok, prižmuruje oči, pretiera si ruky a odtiahnuc oči od knihy hľadí na stenu; potom opäť pozrie do knihy a zasa trochu prečíta [...
Pre tých, ktorí upadli do duchovného znechutenia (acedie), život stráca zmysel, modliť sa je nudné, každý boj sa zdá byť bezvýznamný. Ak sme aj v mladosti pestovali vášne, teraz sa nám zdajú nelogické; ako sny, ktoré nás neurobili šťastnými. Človek sa necháva unášať a rozptýlenie, nepremýšľanie, sa zdajú byť jediným východiskom: človek by chcel byť ako omráčený, mať úplne prázdnu myseľ...
Pred touto neresťou, o ktorej si uvedomujeme, že je veľmi nebezpečná, učitelia duchovného života predkladajú rôzne východiská. Rád by som poukázal na to, čo sa mi zdá najdôležitejšie a čo by som nazval trpezlivosťou viery.
Mnísi hovoria, že cela je pre nich najlepšou učiteľkou života, pretože je to miesto, ktoré vám konkrétne a denne hovorí o vašom príbehu lásky k Pánovi. Démon lenivosti (acedie) chce zničiť práve túto jednoduchú radosť z toho, čo je tu a teraz, tento vďačný úžas nad skutočnosťou; chce ťa presvedčiť, že je to všetko márne, že nič nemá zmysel, že sa neoplatí o nič a o nikoho starať.
V živote stretávame „duchovne znechutených“ ľudí, ľudí, o ktorých hovoríme: „Ale je ten človek nudný!“ a neradi sa s ním stretávame. Stretávame ľudí, ktorí majú postoj nudy, ktorý je nákazlivý. Koľko ľudí v zajatí lenivosti, poháňaných beztvárnym nepokojom, nerozumne opustilo cestu dobra, ktorou sa predtým vydali!
Zápas s lenivosťou (acediou) je rozhodujúci boj, ktorý treba vyhrať za každú cenu. A je to zápas, ktorý neušetril ani svätých, pretože v mnohých ich denníkoch nájdeme zopár stránok, v ktorých sa zverujú s neznesiteľnými chvíľami, so skutočnými nocami viery, keď sa všetko zdalo temné. Títo svätci nás učia prechádzať takouto nocou trpezlivo a prijať biedu svojej viery.
Viera, sužovaná skúškou lenivosti (acedie), nestráca svoju hodnotu. Naopak, je to pravá viera, veľmi ľudská viera, ktorá napriek všetkému, napriek temnote, ktorá ju zaslepuje, stále pokorne verí. Je to viera, ktorá zostáva v srdci ako žeravé uhlíky pod popolom. Vždy zostáva.
Modlitba je dar milosti a rozhodná odpoveď z našej strany. Vždy predpokladá úsilie. Veľké postavy modlitby Starej zmluvy pred Kristom, ako aj Božia Matka a svätí spolu s Ježišom nás učia, že modlitba je boj. Proti komu? Proti nám samým a proti úkladom Pokušiteľa, ktorý robí všetko, aby odvrátil človeka od modlitby, od spojenia s Bohom. Každý sa modlí tak, ako žije, pretože každý žije tak, ako sa modlí. Kto nechce stále konať podľa Kristovho Ducha, nemôže ani stále prosiť v jeho mene. „Duchovný boj“ v novom živote kresťana je neoddeliteľný od boja v modlitbe.
V boji modlitby musíme čeliť, v nás samých i okolo seba, mylným predstavám o modlitbe. Niektorí v nej vidia obyčajnú psychologickú činnosť, iní úsilie sústrediť sa s cieľom dosiahnuť vnútornú prázdnotu. Iní ju uzákoňujú do obradných postojov a slov.
V podvedomí mnohých kresťanov je modlitba činnosťou, ktorá je nezlučiteľná so všetkým tým, čo majú robiť: nemajú čas. Musíme čeliť aj spôsobom zmýšľania „tohto sveta“. Ak nebudeme ostražití, preniknú do nás.
Napokon náš boj musí čeliť tomu, čo pociťujeme ako naše neúspechy v modlitbe: znechutenie pre našu suchopárnosť, zármutok nad tým, že nedávame Pánovi všetko, lebo máme „veľký majetok“ (Mk 10,22) , sklamanie z toho, že nie sme vypočutí podľa našej vôle, zranenie našej pýchy, ktorá sa zatvrdzuje preto, že sme nehodní hriešnici, alergia na modlitbu ako na nezaslúžený dar. Záver je vždy ten istý: Načo sa modliť?
Bežnou ťažkosťou pri našej modlitbe je roztržitosť. Pri ústnej modlitbe sa môže vzťahovať na slová a ich zmysel. V hlbšej rovine sa však môže týkať Toho, ku komu sa modlíme v ústnej modlitbe (liturgickej alebo osobnej), v rozjímaní a kontemplatívnej modlitbe. Venovať pozornosť roztržitostiam, aby sme ich zahnali, by znamenalo upadnúť do ich osídel, zatiaľ čo stačí vrátiť sa do nášho srdca. Roztržitosť nám odhaľuje, k čomu sme pripútaní, a toto pokorné uvedomenie si pred Pánom má prebudiť našu uprednostňujúcu lásku k nemu, takže mu rozhodne ponúkneme svoje srdce, aby ho očistil.
Boj proti nášmu privlastňujúcemu si a panovačnému „ja“ je v kladnom zmysle bedlivosť, ostražitosť srdca. Keď Ježiš nástojí na bedlivosti, tá sa vždy vzťahuje na neho, na jeho príchod v posledný deň a každý deň: „dnes“. Ženích prichádza o polnoci.
Inou ťažkosťou najmä pre tých, čo sa chcú úprimne modliť, je suchopárnosť. Býva súčasťou kontemplatívnej modlitby, pri ktorej sa srdce cíti opustené, bez záľuby v myšlienkach, spomienkach a citoch, a to aj duchovných. Je to chvíľa čistej viery, ktorá zostáva verne s Ježišom v smrteľnej úzkosti a v hrobe. „Ak pšeničné zrno… odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12,24) . Ak je suchopárnosť zavinená tým, že chýbajú korene, lebo slovo padlo na skalu, boj je súčasťou obrátenia.
Najčastejším a najskrytejším pokušením je náš nedostatok viery. Menej sa prejavuje zjavnou neverou než faktickým uprednostňovaním niečoho iného. Keď sa začneme modliť, ako prvoradé sa nám predstavia tisíce prác alebo starostí, ktoré sa zdajú naliehavé. Je to znova chvíľa pravdy pre srdce a pre jeho uprednostňujúcu lásku. Niekedy sa obraciame na Pána ako na posledné útočisko. Ale skutočne tomu veríme?
Synovská dôvera je skúšaná a osvedčuje sa v súžení. Hlavná ťažkosť sa týka prosebnej modlitby, čiže keď sa prihovárame za seba alebo za druhých. Niektorí sa dokonca prestanú modliť, lebo si myslia, že ich prosba nie je vypočutá. Tu sa vynárajú dve otázky: Prečo si myslíme, že naša prosba nebola vypočutá?
Ponajprv by nás malo prekvapiť jedno zistenie. Keď chválime Boha alebo keď mu vo všeobecnosti vzdávame vďaky za jeho dobrodenia, nestaráme sa veľmi o to, aby sme vedeli, či mu je naša modlitba milá. Zato si však žiadame vidieť výsledok svojej prosby.
Sme presvedčení, že „nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“ (Rim 8,26) ? Prosíme Boha o „vhodné dobrá“? Náš Otec dobre vie, čo potrebujeme, prv ako by sme ho o to prosili, ale čaká na našu prosbu, lebo dôstojnosť jeho detí spočíva v ich slobode.
„Nič nemáte, lebo neprosíte. Prosíte, a nedostávate, lebo zle prosíte; chcete to využiť na svoje náruživosti“ (Jak 4,2-3) . Ak prosíme so srdcom rozdeleným, „cudzoložným“, Boh nás nemôže vypočuť, lebo chce naše dobro, náš život. „Alebo si myslíte, že Písmo nadarmo hovorí: ,Takmer žiarlivo túži po nás Duch, ktorý v nás prebýva?‘“ (Jak 4,5) . Náš Boh je na nás „žiarlivý“, čo je znakom, že jeho láska je pravdivá.
Zjavenie o modlitbe v ekonómii spásy nás učí, že viera sa opiera o pôsobenie Boha v dejinách. Synovskú dôveru vzbudzuje jeho vrcholné dielo: umučenie a zmŕtvychvstanie jeho Syna. Kresťanská modlitba je spoluprácou s jeho prozreteľnosťou, s jeho plánom lásky k ľuďom.
Ježišova modlitba robí z kresťanskej modlitby účinnú prosbu. Ježiš je jej vzorom. Modlí sa v nás a s nami. Keďže srdce Syna hľadá len to, čo sa páči Otcovi, ako by mohlo srdce adoptovaných detí lipnúť viac na daroch ako na Darcovi?
Ježiš zavŕšil celé Otcovo dielo a jeho modlitba, tak ako jeho obeta, siaha až do skončenia vekov. Modlitba Ježišovej hodiny napĺňa posledné časy a vedie ich k zavŕšeniu. Ježiš, Syn, ktorému Otec dal všetko, sa celý odovzdáva Otcovi a súčasne sa vyjadruje so zvrchovanou slobodou na základe moci, ktorú mu dal Otec nad každou bytosťou.
Prvým krokom k svätosti je poznať hlavnú zo svojich nezriadených vášní a stále proti nej bojovať. Bojovať proti mnohým chybám naraz spôsobí, že budeš zhovievaví ku všetkým. Vyber si jednu a postupne ju premáhaj, ináč nepremôžeš žiadnu.
Na druhej strane naša slabosť, nech by bola akákoľvek, nemusí byť len niečo, čo by nás muselo oslabovať, alebo sa azda stávať naším nešťastím. Naopak. A znova by som tu uviedol konkrétny príklad. Mladá dievčina menom Golda chodila skľúčená, lebo nebola pekná. Avšak po niekoľkých rokoch zmenila svoj postoj. Tu je jej zdôverenie sa: Uvedomila som si, ako to, že som nebola pekná, bolo skrytým požehnaním. Prinútilo ma to rozvíjať v sebe vnútorné hodnoty. Pochopila som, že ženy, ktoré nemôžu rátať so svojím pekným vzhľadom, musia viac pracovať a… dobre sa im to vypláca.
Pane, v tejto chvíli sa obraciame k tebe. Ty sám, Pane, vieš, že deň čo deň sme vystavení pokušeniu.