Filozofia je jeden z prvých spôsobov, ktorým človek vyjadroval svoj vzťah k svetu. Prirodzená schopnosť človeka je poznávať svet okolo seba. Počiatok filozofovania vzniká na hranici medzi skúsenosťou a odkrývaním toho, čo nie je prístupné našim zmyslom. Anonymný príbeh o pôvode Bohov, sveta, človeka, o usporiadaní všetkých vecí, o morálnych pravidlách nepriamo odpovedá na otázky, ktoré neskôr zaujímajú filozofiu (ako vznikol svet?).
Rafaelova freska "Škola aténska" zobrazuje významných gréckych filozofov.
Čo je filozofia?
Filozofia sa pokúša o tesné spojenie s vedou = filozof. gr. (gr. slovo = bytie), náuka o bytí, prvýkrát tento pojem použil gr. (gr. vychádza z viery v Boha, dopĺňa o rozumové argumenty, hľadá dôkazy o existencii).
Podľa toho, ako filozofia prijala podstatu a princíp, rozlišujeme:
- Filozofia, ktorá prijala iba 1 podstatu a 1 princíp = monistická
- Filozofia, ktorá prijala 2 podstaty = dualistická
Filozofické smery delíme na:
- Materialistická filozofia: vychádza z prvotnosti hmoty = látky, svet pokladajú za hmotný a javy vysvetľujú materiálne.
Historický vývoj filozofie
Vývoj filozofie delíme do niekoľkých období:
- Grécka filozofia
- Raná grécka filozofia
- Klasická grécka filozofia
- Poklasická grécka filozofia
- Stredoveká filozofia
- Renesančná filozofia
- Moderná filozofia 20. storočia
1. Grécka filozofia
Súhrn filozofických tvrdení, ktoré rozvíjali grécki myslitelia od 7. storočia pred naším letopočtom po 6. storočie nášho letopočtu. Vznik gréckeho umenia, vedy, filozofie = grécky zázrak. Zmeny v spoločnosti - vznik mestských štátov (polis), vznik otrokárskej spoločnosti = sociálna nerovnosť, delenie obyvateľstva na vrstvy. Ľudia už neveria tradičným predstavám o svete, vytvoria sa vedecké názory.
a) Raná grécka filozofia (6. - 5. storočie pred n. l.)
Prví grécki filozofi chceli objasniť podstatu prírody. Za všetkými zmenami stojí ,,Pralátka,, a všetko.Medzi významných filozofov tohto obdobia patria:
- Táles: základy matematiky a astronómie, základ všetkého = voda
- Anaximenes: základ všetkého = vzduch
- Anaximandros: základ všetkého = apeiron (neobmedzené)
- Xenofanes: zakladateľ eleátskej školy, jediná podstata vesmíru = Boh, ktorý je nemenný
- Parmenides: zakladateľ skupiny mysliteľov, mesto Krotón. Nevytvoril filozofiu.
- Pytagoras zo Samu: matematik a astronóm, prvýkrát použil slovo filozofia. Venoval sa číslam a číselným vzťahom, pripisovali mýtické vlastnosti. Veci = napodobeniny čísel, ktoré chápali priestorovo. Súčet 10 považovali za dokonalé a posvätné číslo. Základ všetkého = číslo
- Herakleitos z Efezu: zakladateľ gnozeológie (predmet poznania = kosmos, príroda a hmotný svet), hovorí o neprestajnom vznikaní a zanikaní všetkých vecí ako aj sveta, všetko plynie = panta rei. Počiatok všetkého = oheň.
- Empedokles: 4 pralátky = oheň, zem, voda a vzduch / láska a nenávisť. Príroda sa skladá z malých častí, ktoré okom nevidíme = semená.
- Demokritos: zaoberal sa fyzikou, matematikou, astronómiou, psychológiou, etikou, ... Všetko sa skladá z malých a nedeliteľných častíc (atómov), ktoré sú večné a nemenné - nárazmi sa pohybujú a spájajú sa do vecí, ktoré vidíme okolo seba. Duša sa skladá z okrúhlych a hladkých atómov. Ak človek umrie = atómy duše sa rozpŕchnu, môžu sa pridať k novej duši. Človek nemá nesmrteľnú dušu.
Demokritos a Leukippos, zakladatelia atomistickej teórie.
b) Klasická grécka filozofia (5. - 4. storočie pred n. l.)
Vyvrcholenie prírodnej gréckej filozofie. V tomto období pôsobili sofisti - prví platení učitelia. Zaoberali sa matematikou, gramatikou, poéziou, právom, históriou, rétorikou. Reč považovali za najdôležitejší nástroj človeka. Dôraz kládli na štýl a formu vyjadrovania, na spôsob argumentácie. Učili ako využívať aj zneužívať jazykové prostriedky. Relativizmus = pravda stráca objektívnu hodnotu.
Medzi významných filozofov tohto obdobia patria:
- Prodikos: dávni predkovia zbožšťovali všetko, čo im prinášalo úžitok.
- Protagoras: o každej veci existujú 2 protikladné výpovede. O Bohoch nemôžeme vedieť ani že sú, ani že nie sú ,,Človek určuje čo jestvuje."
- Gorgias:
- Nič nie je
- Ak aj niečo je, nemožno to poznať
- Ak to aj možno poznať, nemožno to oznámiť a vysvetliť blížnemu (skepticizmus : pochybovanie o pravdivosti našich poznatkov o vonkajšom svete)
- Sokrates: svoju filozofiu nazval podľa povolania svojej matky = maieutika (umenie pôrodnej baby). Pravdu hľadal v dialógu a irónia mu slúžila ako príprava na rozvoj tohto hľadania. Mal konflikt s mocou Atén, obvinený z bezbožstva a z kazenia mládeže = trest smrti.
- meieutika : pomoc ľuďom pri sebaspoznávaní; pri spoznávaní právd, ktoré môžeme nájsť len sami v sebe
- jeho výrok : ,, Viem, že nič neviem ! ,, (dokázal k nemu priviesť aj ostatných ľudí, s ktorými diskutoval)
- ,, Poznaj seba samého !,, sebapoznávanie = zušľachťovanie vlastnej duše, dosahovanie cnosti
- daimonion : vnútorný hlas rozumu, ktorý riadi skutky človeka na základe poznania
- Platón (Aristokles): založil školu ,, Akadémia ,, + zanechal rozsiahle literárne dielo.
- Klasické obdobie (tzv. Sokrates)
- Prechodné obdobie
- Posledné obdobie : diela = Zákony, Kritias (O zániku Atlantídy) + nanovo rozpracováva niektoré problémy
- idey : sú skutočným a pravým bytím = objektívny idealizmus, svet je výsledkom spojenia ideí s konkrétnou látkou, na vrchole je idea dobra (prvá a absolútna príčina všetkého súcna)
- človek : telo + duša (je nesmrteľná, sídlo rozumu) a skladá sa z rozumu, vôle, žiadostivosti
- rozdelenie obyvateľov : vládcovia (filozofi
- Aristoteles: zanechal najväčší súbor vedeckých prác v dejinách ľudstva, ktoré obsahujú:
- Logické spisy
- Prírodovedné spisy
- Spoločensko-vedné spisy
- Metafyzické spisy
c) Poklasická grécka filozofia (4. storočie pred n. l. - 5. - 6. storočie n. l.)
V popredí boli otázky súvisiace s postavením človeka v neistých časoch (etická problematika); filozofi hľadajú postoj k životu, ktorý zodpovedá požiadavkám múdrosti a dôstojnosti.
Medzi významné smery tohto obdobia patria:
- Kynizmus
- Skepticizmus
- Novoplatonizmus: Plotinos - inšpiroval sa Platónom, všetko pochádza z jedného.
2. Stredoveká filozofia (5. - 15. storočie)
Vzniká nový svetonázor a ideológia = kresťanské náboženstvo. Kresťanský názor na svet je opakom antickej racionálnej filozofie. 2 etapy:
- Do roku 325 (stretávanie sa pôvodnej teológie s gréckou a rímskou filozofiou)
- Do 8. storočia (vytváranie pevných základov kresťanskej filozofie)
Medzi významných filozofov tohto obdobia patrí:
- Augustínus: najväčší kresťanský mysliteľ patristiky, študoval rétoriku. Jadrom jeho filozofie je vzťah človeka a Boha = príčina, cieľ a stred sveta. Boh stvoril svet z ničoho, riadi jeho činnosť a pokračuje v tvorení. Odmieta tvrdenie, že svet sa po svojom stvorení ďalej vyvíja sám. učenie o predurčení = predestinácia všetkých. Ľudia sú zaťažení dedičným hriechom (okrem Adama), smrť = trest za hriech
Scholastika: (schola = škola), vznikala na školách (cirkevných)
- Raná (9. - 12. storočie): rozpor medzi nominalizmom a realizmom.
- Vrcholná (13. storočie): Tomáš Akvinský
- Neskorá: skúmanie gravitácie, teórie pohybu, ...
3. Renesančná filozofia (15. - 16. storočie)
Je súčasťou renesancie ako kultúrnej epochy, ktorá sa pokúša o znovuzrodenie antickej vzdelanosti. Návrat k antike je len podnetom, ilúziou pre vznik nového myslenia, ktoré sa od antiky zásadne odlišuje aj keď je ňou veľmi ovplyvnené. Prelom v prístupe k svetu (15. - 16. storočie, Taliansko), prelínanie filozofických problémov s prírodovednými, etickými, náboženskými, ...
Morálka a etika: nové chápanie človeka ako občana, 2 línie renesančného uvažovania = filologická (Erazmus Rotterdamský - znevážil všetky autority, najväčšia autorita = kritický rozum); laická (Michel De Montaigne - vyzýva k tolerancii, neľahká cesta hľadania samého seba)Náboženstvo: reformácia Martin Luther, Kalvín; luteránske zdôraznenie ľudského individua, ktoré sa samo rozhoduje o svojej spáse
Medzi významných filozofov tohto obdobia patria:
- Mikuláš Kuzánsky: základ všetkého je ,, Jedno ,, stotožňuje ho s Bohom; teória : čím sme učenejší tým menej vlastne vieme.
- Ján Sambucus: vplyv Platonizmu, prekladal z gréčtiny
- Mikuláš Kopernik: astronóm, teória heliocentrickej sústavy, svet je guľatý - nezmerateľný - podobný nekonečnému. Sféra stálic, ktoré obiehajú okolo Slnka.
- Galileo Galilei: astronóm, mechanik (teleskop), objavil Mliečnu cestu a neznáme mesiace Jupitera. Teória poznania -2 knihy : Kniha písma, Kniha prírody. Odmietal autoritu citátov z písma.
- Giordano Bruno: hovorí, že existujú nové neznáme planéty. Život nezávisí od náhody ani od stvoriteľa, verí aj na život mimo Zeme, obvinený z kacírstva (upálený). Myšlienka o nekonečnosti vesmíru. Boh je bod i atóm.
- Machiavelli: základom práva je moc a nie morálka, najvyšším zákonom politiky je šťatie a moc štátu. Na dosiahnutie tohto cieľa sú povolené aj nemorálne prostriedky.
- Thomas More: ideológia založená na spoločnom majetku. Cieľ = zabezpečiť materiálne potreby ľudí, slobodný rozvoj ľudskej spoločnosti.
- Campanella: v štáte má prevládať moc, múdrosť a láska. Príčinou útrap a zločinov je bohatstvo.
4. Klasická novoveká filozofia (17. - 18. storočie a vrchol 1. tretina 19. storočia)
Nástup kapitalizmu - rozvoj vedy a filozofie, kritika scholastiky, veda má objektívne poznávať zákony prírody. Hlavná disciplína = teória poznania + ideál poznania = matematika, ako veda každému prístupná, pochopiteľná, veda so všeobecnými zákonmi.
Metódy poznania:
- Indukcia
- Dedukcia
Medzi významných filozofov tohto obdobia patria:
- Francis Bacon: zakladateľ empirizmu experimentálnej vedy, skúmal prírodu, dielo = Veľké obnovenie vied + Nová Atlantída (utopický ideál spravodlivej spoločnosti), obnovil materializmus, podstata prírodných javov = hmota, ktorá sa skladá z elementov. Hlavná idea : človek má ovládnuť prírodu prostredníctvom poznania, aby využil jej vlastnosti, procesy a zákony. Hlavná metóda bádania : indukcia (skúma jedinečné veci a postupuje k zovšeobecňovaniu). Meradlo pravdivosti vedeckých výskumov : skúsenosť; z procesu poznania treba vylúčiť predsudky, ilúzie a omyly = idoly (bránia rozumu dostať sa k pravde)
- idoly kmeňa : prekážky spôsobené príslušnosťou človeka k ľudskému rodu
- idoly jaskyne : človek ich nadobudol výchovou, vzdelaním a záujmami
- idoly trhu : vznikajú pri vzájomnom dorozumievaní medzi ľuďmi
- idoly divadla : nekritické preberanie autorít a názorov, nie sú vrodené
- John Locke: teista (Boh = neosobná príčina) , hľadá odpoveď na 2 otázky :
- Odkiaľ ľudia získali svoje predstavy a myšlienky
- Môžeme sa spoľahnúť na to čo získame zmyslami
- Thomas Hobbes: sociálna filozofia, uznáva zmyslový pôvod poznania + zdôrazňuje význam racionálnej abstrakcie, dielo = Základy filozofie - základný pojem = ,, Teleso ,, (je nielen materiálny objekt, ale je ním aj štát), dielo = Legithian - nový prístup k spoločnosti. Hovorí o nárokoch a hrozbách nového ,, Umelého telesa = štátu ,, (v ktorom je človek nútený žiť). Zastával absolutistickú monarchiu = moc v rukách jedného osvieteného panovníka.
- George Berkeley: chce ľudí obrátiť opäť k Bohu, ich ateizmus chcel zničiť pomocou zničenia materializmu - chcel zničiť hmotu. Veci sú kombináciou našich pocitov, nepoznávame priamo vonkajší svet iba naše idey. Hlavná idea : ,, Byť znamená byť vnímaný. ,,
- David Hume: proces vnímania je viazaný na ,, materiál ,, (ktorý pochádza zo zmyslovej skúsenosti - poskytuje nám dojmy = to čo práve prežívame a idey = napr. spomienky). Je skeptik. Je proti objektívnej existencii kauzality, podobe súdobej metafyziky, náboženstvu (náboženské predstavy su založené na cite), popiera vieru v zázraky a v dogmy.
- Baruch Spinoza: holandský filozof, židovského pôvodu, posledný racionalista, Boha stotožnil s prírodou, vo všetkom videl Boha, všetko je Boh - Boh je svet, kritizoval Descarta, jediná substancia = príroda (nekonečná, jednoduchá a nedeliteľná) = monistické stanovisko, príroda má mnoho vlastností ,, Atribútov ,, (napr. myslenie, rozpriestranenosť), substancia sa prejavuje prostredníctvom ,, Modov ,, (bytie rozlišuje : príroda tvoriaca = božská podstata, produkuje seba aj ostatné veci) + príroda stvorená = samotné produkty. Najdokonalejšia forma štátu : demokracia, kde má človek pocit, že žije podľa vlastnej vôle. Diela = Princípy karteziánskej filozofie, Etika, Teologicko - Politiký Traktát, Rozprava o zdokonalovaní rozumu
- Gottfried Leibniz: diela = Monadológia, Rozprava o matafyzike; koncepcia dvoch druhov právd :
- Pravdy rozumu : matematické výroky
- Pravdy faktu : založené na skúsenosti
- Temné : tvoria podstatu neorganických telies
- Hmlisté : tvoria podstatu rastlín a živočíchov
- Jasné : ľudská duša schopná logicky myslieť a chápať
- René Descartes: vypracoval deduktívnu metódu (jeho ideál = matematizácia celého poznania), kritizoval scholastiku - poznanie chcel podrobiť racionálnej kritike a vytvoriť filozofický systém bez rozporov, ktorý bude základom pre rozvoj prírodných vied. Metodická skepsa pochybnosť o všetkom, čo bolo dosiaľ považované za pravdivé. Jediné o čom nemožno pochybovať - ,, Keď pochybujem tak myslím = Pochybujem, teda myslím = Myslím, teda som ,, Descartes je dualista (vychádza z dvoch od seba nezávislých substancií - mysliaca a rozprestierajúca sa substancia.
5. Osvietenstvo (18. storočie)
Nadviazalo na racionalizmus a empirizmus. Je to široké myšlienkové hnutie (18. storočie), ktoré vzniklo v Anglicku a ovplyvnilo ideový + politický vývin v Európe. V 17. storočí v Anglicku osvietenstvo : jej významným zdrojom bola filozofia J. Locka.
Znaky osvietenstva:
- Vzbura proti autoritám : proti šľachte, cirkvi; inšpirácia v Anglicku prírodovede
- Racionalizmus : príroda je zariadená na základe rozumu, nutnosť vzdelávať = osvietiť široké masy ľudí -vznik pedagogiky ako vedy (vydávanie encyklopédií)
- Kultúrny optimizmus : treba koniec nevedomosti
- Humanizácia kresťanstva : návrat k prírode, ktorá obdarila človeka rozumom
- Ľudské práva : filozofi neveria na zázraky, Boh svet stvoril - nezasahuje doňho (snaha odstrániť dogmy)
- Samotná myšlienka osvietenstva : boj proti cenzúre, otroctvu, boj za slobodu tlače
Slovenskí filozofi: proti poverám bojoval Michal Institoris Mošovský, Samuel Tešedik, Fándly, Bajza. Osvietenstvo chápali ako výchovné pôsobenie na človeka. Vznik : Učené tovarišstvo, Učená spoločnosť malohontská
Medzi významných filozofov tohto obdobia patria:
- Charles Montesquieu: filozofujúci historik, rieši problematiku politickej a štátnej moci - jej rozdelenie, práva. Na Slovensku sa zúčastnil rokovania Uhorského snemu. Snaha pochopiť vnútornú logiku dejín (pýta sa prečo a nie čo sa stalo?). Diela = Perzské listy, O duchu zákonov, Anglická sloboda
- Perzské listy : poukazuje na relativitu hodnôt a kultúr (nevyhnutnosť občianskej aj náboženskej tolerancie)
- O duchu zákonov : skúma právnické pojmy, pôvod a funkciu spoločenských - politických - právnických oranizácií. Každá krajina je špecifická a má svoje zákony.
- Jean Jacques Rousseau: rieši problém človeka a bytia. Prirodzený človek nie je ani zlý ani dobrý. Predmet jeho filozofie : človek a jeho osud. Kritizuje priemyselnú spoločnosť, pokrok vied = degenerácia + úpadok morálky. Diela = Vyznania (nestály človek s psychopatickými črtami), Rozprava o vedách a umeniach (prirodzený stav = život bez vymožeností, návrat k prírode), Rozprava o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi (súkromné vlastníctvo, vzťah pána a podriadeného), Spoločenská zmluva (Biblia Francúzskej revolúcie, ponúka východisko z danej situácie : uzavretie novej spoločenskej zmluvy - výsledkom má byť zjednotenie vôlí ľudí), Emil alebo o výchove (výchova dieťaťa v súlade s prírodou, prihliadať na jeho individualitu, náboženstvo založené na cite - cit vraví, že Boh existuje)
- Francois Voltaire: nekorunovaný kráľ osvietenstva.
Dualizmus ducha a hmoty
Dualizmus medzi hmotou a duchom, medzi premenným svetom zmyslovej skúsenosti a večným, nepremenným svetom duchovnej skutočnosti. Ľudské telo patrí k neskutočnému svetu zdania všetkého hmotného (telo - hmotné, zlé, nedokonalé). Duša patrí k večnému svetu ideí (duša - ideálne, dobré, lebo sa nemení; dokonalé, nehmotné).
Významní predstavitelia dualizmu:
- Platón: Dualizmus medzi duchom a hmotou, medzi duchovnou dušou a hmotným telom človeka. Dve podstaty, ktoré nie sú spojené. Človek - telo a duša. Duša človeka je nadradená premenlivému svetu a patrí k nepremennému svetu ideí, preto je nesmrteľná. Telo je väzením, putom duše. Duša sa musí vyslobodiť z viazanosti na hmotu a z väzieb hmotného sveta, a tak sa vrátiť do sebe vlastného, čisto duchovného bytia. Dokonalosť človeka spočíva v čo najväčšom odmaterializovaní a zduchovnení života. Duch je však chápaný prevažne na základe intelektuálneho poznania; duch je rozum (nús). V obraze človeka sa spája spiritualizmus s určitým intelektualizmom. Ľudská duša sa nechápe len ako duchovná podstata, ale ako čistý duch, ktorý existoval už pred týmto životom, ale je vyhostený do hmotného zmyslového sveta, pripútaný k telu a musí sa z neho vyslobodiť, aby sa vrátil do čisto duchovnej existencie, ktorá zodpovedá jeho vlastnej podstate.
- Augustín: Ovplyvnený Platónom a novoplatonizmom. Telo a duša sú 2 oddelené reality či substancie, ktoré netvoria substanciálnu jednotu, ale sú spojené len vzájomným pôsobením. Toto chápanie prešlo do myslenia raného stredoveku, zástancom je Bonaventúra. V novoveku ho prijal Descartes.
- Descartes: Rozlišuje res cogitans a res extensa. Dualizmus tela a duše - duch a hmota, mysliace vedomie (res cogitans) a rozpriestranený svet telies (res extensa) tvoria radikálne odlišné skutočnosti, nemajú nič spoločné. Je vylúčená ich substanciálna jednota, ale aj možnosť vzájomného pôsobenia medzi dušou a telom. Hmota a duch sú v protiklade. Protiklad medzi:
- res extensa - telesná vec
- res cogitans - duchovná vec (vyznačuje sa vedomím)
- Na 1. strane - racionalizmus sa zameriava len na duchovnú stránku a redukuje podstatu človeka na mysliaci subjekt, ktorý sám seba chápe ako „autonómny rozum“; v idealizme sa stáva „absolútnym rozumom“, celá skutočnosť je chápaná ako duchovné dianie
- na 2. strane - empirizmus sa zameriava na empiricko-materiálnu skutočnosť, ktorá sa považuje za jedinú objektívnu, vedecky poznateľnú skutočnosť. Redukuje ľudské poznanie na zmyslové vnímanie.
Biblicko-kresťanské učenie: biblickému učeniu je dualizmus cudzí. Človek je chápaný ako žijúca jednota. Starozákonný výraz PSYCHÉ (duša) neznamená dušu odlíšenú od tela, ale život alebo životnú silu, približuje sa teda významu duše ako životného princípu. V evanjeliách je duša chápaná ako život alebo životná sila a nie je dávaná do protikladu k telu alebo k telesnému životu. Keď sv. Pavol hovorí o duchu a tele, nemá na mysli dualistický protiklad, ale skôr dva aspekty jedinej ľudskej existencie.
tags: #duch #je #protikladny #zivotu