Scenárista a režisér Sam Raimi uvádza svoj nelítostný, krví nasiaknutý debut, ktorý sa stal hororovým mezníkom. Nekonečný prúd desivej hrôzy a efektov, ktoré vyvolávajú nočné mory, film právoplatne radí medzi kultovú klasiku.
Päť vysokoškolákov sa vydáva na osamelú chatu uprostred lesov a nechtiac tu prebúdza monstróznu zlú silu odhodlanú zničiť všetkých do jedného.
Príbeh o závislosti a zlu v odľahlom lese
Mia je mladá dievčina, ktorej život je popretkávaný sklamaním a závislosťami. Požiada svojho brata Davida, jeho priateľku Natalie a priateľov z detských liet Oliviu a Erika, aby sa spoločne s ňou vydali do rodinnej chaty v lesoch, kde by jej pomohli vysporiadať sa s démonmi závislosti raz a navždy.
Akonáhle tam spoločne dorazia, Mia obradne zničí svoje zásoby drog a prisahá pred svojimi priateľmi, že už na ne nikdy v živote ani nesiahne.
V opustenej chate s prekvapením zistia, že sa do nej ktosi vlámal. Sklep bol premenený na bizarný oltár, obklopený desiatkami mumifikovaných zvierat. Erika fascinuje prastará kniha, ktorú tam objaví. V túžbe po odhalení jej tajomstiev z nej nahlas predčíta, aniž by tušil, aké následky bude jeho čin mať.
Ako sa zhoršujú Miine abstinenčné príznaky, prestáva sa ovládať a pokúsi sa uprchnúť, ale je zastavená desivým videním. V chate sa začína chovať tak násilne, že sú priatelia nútení ju spútať. Venku zúri nebezpečná búrka a ľudia v chate sa zvolna začínajú obracať jeden proti druhému.
95 % snímky bolo natočené v chronologickom poradí, pretože väčšina scén sa odohráva v uzavretom prostredí, kde sa úroveň krvi a násilia stupňuje.
Mysli ako rys: Dokument o tajomstvách karpatskej divočiny
Slovensko je jednou z posledných európskych krajín, ktoré sa môžu pochváliť, že majú pôvodnú populáciu rysa. No hoci je vzácny a chránený, stále u nás nie je v bezpečí.
Vďaka slovenským filmárom čoskoro dostaneme možnosť nahliadnuť do jeho života.
Prima ZOOM - Rys ostrovid je vrcholový predátor. Jeho návrat do Česka je přesto spojen se smrtí
„Rys je asi najnáročnejší herec, akého si vieme predstaviť. Nečíta scenár, nedodržiava filmovací plán a objaví sa len vtedy, keď sám chce - ak vôbec. Nemôžeme mu povedať, aby zopakoval scénu, postavil sa do lepšieho svetla alebo počkal, kým zapneme kameru. Zároveň však neustále prekvapuje,“ opisuje Jakub Mrocek.
„Rys je extrémne plachý a nakrútiť ho v divočine je jedna z najväčších výziev, aké sme si mohli stanoviť,“ konštatuje Mrocek. „S kamerou sme strávili v teréne stovky dní a nocí, vyvinuli sme si aj vlastné fotopasce a s ďalšími vecami nám pomohli odborníci z rôznych odvetví.“
Filmári spomínajú, že mnoho ráz strávili dlhé hodiny v maskovacom kryte bezvýsledným čakaním. Inokedy, naopak, nakrútili zábery, v aké ani nedúfali.
„Náš film nie je len o samotnom rysovi ako zvierati. Je to cesta, v ktorej sa snažíme pochopiť jedného z najtajomnejších obyvateľov našich lesov. Sledujeme nielen jeho život, ale aj to, ako sú prepojené osudy všetkých zvierat v ekosystéme - od rysov a vlkov, jeleňov až po samotného človeka. Film je aj o našom vzťahu k prírode a o tom, ako môžeme lepšie pochopiť svet, o ktorý sa delíme s divokými zvieratami,“ hovorí mladý filmár.
Tajomný ako tieň
„Rysa je naozaj extrémne ťažké stretnúť a ešte ťažšie nafilmovať. Žije v obrovskom teritóriu, pohybuje sa nepozorovane a má vynikajúce zmysly - takmer vždy vie o nás skôr, než si my všimneme jeho,“ opisuje dokumentarista.
„Prvé mesiace v teréne sme nezažili ani jeden priamy kontakt. Osobne som už aj trochu pochyboval, či ho vôbec niekedy uvidím. A potom sa raz objavil. Po mrazivej noci, ktorú som prespal pod skalou, tam zrazu stál rys. Bol ako tieň. Celý som sa triasol a z prvého záberu prakticky nič nebolo.“
Šelma, ktorá má šesťkrát citlivejší zrak než ľudia a rovnako vynikajúci sluch, žije veľmi utajene. Extrémnej plachosti sa po storočiach prenasledovania a zabíjania nemožno čudovať.
U nás žije v horských oblastiach severozápadného, stredného a východného Slovenska, obľubuje členité terény s úkrytmi v skalnatých jaskyniach, štrbinách či pod vývratmi.
Tento vrcholový predátor loví zajace, srny aj mladé jelene, „jedálny lístok“ si spestruje hlodavcami, obojživelníkmi aj vtákmi. Loví typicky zo zálohy niekoľkými dlhými skokmi. Doskočí až sedem metrov.
„Rys má vynikajúci prehľad o tom, čo deje v jeho okolí, a je prakticky na ňom, či vám dovolí ho zazrieť. Nakrútiť ho znamená poznať jeho správanie, vedieť predvídať jeho pohyb a mať obrovskú trpezlivosť,“ konštatujú dokumentaristi.
Rysie volanie a duchovia karpatského lesa
Leží na zasneženej skale, dlhé predné nohy má natiahnuté pred sebou, uši s čiernymi štetinami nastražené a bokombrady zvýraznené teraz počas zimy. A zvláštne hrubo mňaučí. Je to takzvané rysie volanie. Takto sa rysy vyhľadávajú na prelome zimy a jari.
Záber pochádza z ďalšieho pripravovaného filmu, už druhého, v ktorom bude aktérom rys. Zviera, ktoré označujú aj za ducha karpatského lesa.
„Bude to štvordielny seriál a rys v ňom nebude hlavná postava, skôr jedna z postáv. Nápad vznikol, keď sme navštívili najrozsiahlejšie rumunské pohorie Făgăraș, vtedy sme si povedali, že stojí za to vypovedať príbeh Karpát,“ približuje ochranár a filmár Erik Baláž.
„Máme za sebou štyri roky filmovania a chceme ľuďom rozpovedať príbeh o tom, aký dôležitý je ekosystém Karpát. Je to najväčší súvislý les v Európe, je tu najviac pralesov, veľkých šeliem.
Filmovanie rysa je náročné aj podľa spoluautora seriálu, kameramana Karola Kaliského.
„Sú to lesní duchovia. Raz sa mi podarilo uprostred horského smrekového lesa nafilmovať samicu, ktorá sa náhle z ničoho nič zjavila predo mnou. Stretli sa nám pohľady a ja som získal vytúžený záber. Bol čas rysej ruje a nasledujúce dni som vyčkával na rovnakom mieste, ale bez úspechu. Posledný deň som sa sklamaný vybral domov a napriek hluku, ktorý som spôsoboval po zamrznutom snehu, sa predo mnou zjavila vlčica,“ opisuje.
Zviera, ktoré mnohí návštevníci lesa nikdy neuvidia, zachytil aj v predošlom filme Život v oblakoch.
Tam sa mu podaril mimoriadny záber rysej rodinky, matky s mláďatami hrajúcimi sa na snehovej moréne v tatranskej prírode. Hoci Kaliský dobre pozná rysie chodníčky, na tieto zábery čakal dva roky.
„Rysa považujem za najtajomnejšiu z našich veľkých šeliem. Keď trávite v horách naozaj veľa času, zistíte, že pozorovania medveďov, pokojne sa pasúcich na čerstvej tráve alebo čučoriedkach sú pomerne bežné. Stretnutia s vlkom sú oveľa vzácnejšie. No a pozorovania rysov, tie sú len otázkou obrovského šťastia, je to skôr zázrak,“ hovorí.
Dokumentaristi sa súčasne zhodujú, že veľa o správaní rysov ich naučilo stopovanie týchto zvierat. A takisto, ako veľa má rys spoločného s každou mačkou.
Ohrozený a vzácny
Kedysi žili v celej Európe. Vinou rastúceho tlaku ľudí na prírodu ich vyhubili na väčšej časti kontinentu. Karpaty sú dnes jedným z posledných miest, kde stále prežíva pôvodná populácia rysa.
Stretnúť ho v prírode nie je výnimočné len preto, že je plachý, ale aj preto, lebo je vzácny. Aj na Slovensku ho ľudia takmer vyhubili.
Reálny počet sa pohybuje len okolo 300 jedincov.
Upresniť to pomohol biomonitoring, ktorý sa opiera aj o znaky prítomnosti tejto šelmy ako stopy v snehu či v hline, zvyšky potravy či trus. Môžu to byť aj rysie značkovacie miesta na kmeňoch stromov či skalách, kde rys zanechá pár chlpov, ako sa o ne trie hlavou a šijou. Pomáhajú aj zábery z fotopascí.
Každý rys má jedinečné škvrnité sfarbenie srsti, podobne ako sú ľudské odtlačky prstov, preto sa dá identifikovať aj konkrétny jedinec.
Ani polovica z dvoch až štyroch mláďat, ktoré rysica vrhne, sa nedožije dospelosti. Navyše aj dospelé rysy sa u nás dožívajú oveľa menej, ako by sa mali. Takmer žiadny sa nedožije desať rokov. Podľa štúdie vypracovanej medzinárodným tímom vedcov, ktorá sa odvíja od dlhodobého monitoringu rysov na Kysuciach, v Javorníkoch a Beskydách, neprežije drvivá väčšina rysov dva roky. Rysy skrátka príliš rýchlo miznú.
| Hrozby pre rysy na Slovensku | Dôsledky |
|---|---|
| Nelegálny pytliacky lov | Priama strata jedincov, obľúbená trofej |
| Zrážky s autami | Vysoká úmrtnosť, najmä mladých jedincov |
| Devastácia lesov a strata biotopov | Zmenšovanie životného priestoru, prerušovanie migračných trás |
| Izolácia populácií | Zabránenie voľnému pohybu a bezpečnej migrácii |
Hoci ide o chránený a ohrozený druh, stále sa u nás po ňom strieľa. Napríklad v roku 2021 našli v Národnom parku Malá Fatra mladého rysa zastreleného brokovnicou neďaleko poľovníckeho posedu. Nelegálny pytliacky lov je stále realitou a rys je naďalej obľúbenou trofejou.
Rysov zabíjajú aj autá. Vysoké počty dokladajú medializované správy len z posledných mesiacov: Tatranský národný park v januári hlásil mladú rysiu samicu, ktorú zabil šofér priamo na území národného parku. Ďalší šofér zabil rysa neďaleko Svidníka v máji minulého roka. Ročné mláďa zabil šofér v októbri neďaleko Humenného.
Na Slovensku je rys ohrozený aj devastáciou lesov a stratou pôvodných biotopov zapríčinených turbulentným rozvojom a výstavbou infraštruktúry. S tým súvisí prerušovanie dôležitých migračných trás.
„Problémom je izolácia populácii. V ľudskej reči to znamená, že rysa ohrozuje rozdeľovanie územia na čoraz menšie časti a ich vzájomná izolácia bariérami v podobe ciest, železníc a intravilánov,“ vysvetľuje Lukáš Holásek. „Pre zdravú a životaschopnú populáciu rysov je veľmi dôležité, aby sa mohli voľne a predovšetkým bezpečne pohybovať krajinou, z jedného pohoria do druhého. Potrebujeme biokoridory, na vhodných miestach zelené mosty ponad diaľnice a železnice, do lesov zasahovať s citom a rešpektom.“
Erik Baláž súhlasí: „Rys má obrovské teritórium. Diaľnice a výstavba stredísk cestovného ruchu krajinu postupne rozdeľujú na stále menšie kúsky, kde však rysy nedokážu prežiť. Ak sa napríklad na Kysuciach rys stále vyskytuje, je to len vďaka tomu, že tam dokážu migrovať jedince až povedzme z Tatier. Ak nenájdeme riešenia, rysy môžu vyhynúť.“
Spoločenská hodnota rysa je totiž desaťtisíc eur a ešte donedávna by pytliakovi, ktorý zabil tri kusy, hrozilo až desať rokov a minimálne trojročná podmienka.
„Presne o to ide, aby bolo pytliactvo posudzované čo najjemnejšie,“ tvrdí Baláž. „Spolu s výrokmi politikov, ktoré sú namierené proti ochranárom a podporujú lov chránených zvierat, to spôsobuje, že pytliaci sa prestali báť. Máme množstvo indícií z terénu, že pytliactvo dramaticky narastá, pretože pytliaci majú pocit neohrozenosti.“
„Je to hrozné. Rys je jedným z najvzácnejších zvierat v Európe,“ komentuje to Baláž. „Neexistuje žiadny dôvod na to, aby sa lovil, okrem túžby úzkej skupiny ľudí zavesiť si jeho kožu na stenu chaty. No a táto skupina ľudí má dnes kamarátov vo vedení ministerstva životného prostredia.“
Podľa Holáska je nezmysel uvažovať o akomkoľvek love rysa. „Nikto nevie s istotou povedať, koľko rysov v skutočnosti u nás žije, no vieme, že počty sú nízke. Najnovšie poznatky navyše odhaľujú, že rysy vedú omnoho sociálnejší život, ako sa predpokladalo v minulosti. Zastrelenie jedného jedinca preto môže veľmi negatívne ovplyvniť aj ďalšie rysy v teritóriu, zvlášť čo sa týka mláďat.“
Spoluautor filmu Jakub Mrocek dodáva: „Rys nám už mnohokrát ukázal, že aj keď si myslíme, že o ňom vieme veľa, stále je výrazne viac toho, čo nevieme.
Evil Dead (Lesný duch): Remake kultového hororu
Režisér Sam Raimi vtedy študoval literatúru a herecká ikona Bruce Campbell sa po vyhodení zo školy práve zamestnal ako taxikár. Ich kamarát, v súčasnosti producent, Rob Tapert prišiel s nápadom, aby vyrobili celovečerný film. Očarený dielami majstra hororu, spisovateľa H.P.Lovecrafta, Raimi napísal krátku poviedku o štvorici kamarátov, ktorí nájdu uprostred lesa Knihu mŕtvych - tá neskôr tvorila základ príbehu kultového béčka Evil dead (Lesný duch). Vtedy ešte netušil, že Necronomicon bude tínedžerov masakrovať aj o tri desaťročia neskôr.
Napriek tomu, že dej filmu v mnohom pripomína koncept originálu - uruguajský režisér Fede Alvarez sa o jeho pôvode vyjadril: „Odohráva sa 30 rokov po skončení prvého Evil dead.“ V rovnakej chate objavuje skupina mladých Američanov tajomnú knihu viazanú v ľudskej koži. Mia sa chce vyliečiť z drogovej závislosti. Pomôcť jej prišli dvaja kamaráti a nedbanlivý brat s priateľkou. Opustený zrub v lese, ktorý patrí súrodencom sa zdá byť ideálnym miestom na detoxikáciu. Pod kobercom je však krvavá stopa vedúca do pivnice. Zvláštne. Hnusný smrad, mačacie mŕtvoly a spálený stĺp. Čudné. Prichádza búrka a rieka sa znova vyliala na cestu.
Aktuálnosť „nového“ Lesného ducha plynie zo zásadnej revolúcie v hororovom žánri. Dnešné publikum je zvyknuté na krv a zvratky, nevydesí ho useknutá končatina, alebo vražda sekerou. Alvarezovi (pre ktorého je Evil dead celovečerný debut) sa šikovne a zručne podarilo posunúť zdanlivo neprekročiteľné hranice žánru tzv. torture porn (odštartovaného sériou Saw). Americkí kritici oprávnene žartovali, že sa v Hollywoode minula všetka krv - keďže ju všetku minul Alvarez s kumpánmi. Je to obdivuhodné? Áno. Chce divák takýto film vidieť? Zrejme. Je to smer, akým by sa hororový žáner mal posúvať? Rozhodne nie.
Problémy začínajú príbehovým duchoprázdnom, kde sú postavy opäť zjednodušené na tovar pripravený na rozporcovanie sadistickými tvorcami a servírovaný krvilačnému publiku. Sympatická je snaha ukázať americkú mládež v inom svetle ako drogami a sexom posadnutú - do lesa prichádza šľachetne pomôcť v liečbe závislosti. Stereotypy však ostali - máme tu silného mládenca, bojazlivého introverta, mĺkvu blondínu a múdru feministku. Nerozumiem, prečo scenár vymýšľala dvojica a je ťažko veriť, že ho prepisovala skúsená Diablo Cody (Juno, Young adult) - keďže dialógy nie sú pikantné, ani vtipné, ani podstatné. Lesný duch je v podstate nekončiaci a vlastne nezmyselný kolotoč zvráteného násilia. Na druhej strane filmári občas prekvapia originálnym nápadom vrátane nečakaného dejového zvratu vo finále. Jeho najväčšia sila však tkvie v technickej stránke. Vynikajúca práca s kamerou (kompozične, farebne, ostrosťou), dynamickým zvukom a slizkou hudbou. Tvorcovia nepoužili digitálne efekty a napriek tomu, že sa film odohráva výlučne v lese, náročnosť výroby si vyžiadala až 70 dní natáčania. Izolované prostredia úspešne navodzuje pocity klaustrofóbie a beznádeje. Evil dead je rozbehnutý vlak, pri ktorom divák ani nestihne spracovať jednotlivé nechutné detaily a niekedy sa nevie prestať pozerať - napríklad jeden z posledných záberov s horiacou chatou a krvavým dažďom by som obdivoval aj na stene umeleckej galérie.
Sam Raimi to tak krásne nedokázal. Sam Raimi nemal toľko peňazí na triky v roku 1981 (iba 350 tisíc dolárov, zatiaľ, čo Alvarez 15 miliónov). Sam Raimi sa iba zabával. A diváci sa zabávali s ním - hlavne pri druhom pokračovaní. Všetci sa smiali a nevedeli, prečo sa smejú. V roku 2003 sa mnohí pohoršovali, keď motorová píla v Texaskom masakri pripravila jedného z hrdinov o mužnosť takmer neviditeľným spôsobom. Dnes sa Hollywood predbieha v porušovaní tabu. Oplatí sa kvôli tomu obetovať príbeh? Bez jedinej myšlienky alebo humoru? Sam Raimi pochopil, že to nefunguje. Na druhej strane - kto nechce, ten sa nepozerá. Možno je hlúpe očakávať inteligenciu tam, kde ju nikto nežiada.
Séria hororov režiséra Sama Raimiho odkazuje na klasiku literatúry tohto žánru a patrí k jeho najlepším filmovým podobám. Hľadáte pútavé čítanie na leto? Skúste napríklad Necronomicon, známy tiež ako Kniha mŕtvych. Dozviete sa aj tie najintímnejšie tajomstvá démonov a prastarých božstiev, ktoré spia pod svetom ľudí.