Duch Smrtihlava v mytológii a folklóre

Slovanská mytológia alebo slovanské bájoslovie je zložitý komplex zážitkov hlbokého dávnoveku i novších foriem mytologických predstáv Slovanov. Mnohé z týchto predstáv sa zachovali až do našich dôb. Je zložitý komplex zážitkov hlbokého dávnoveku i novších foriem mytologických predstáv Slovanov.

Historici sa dodnes nevedia presne zhodnúť, kde bola pravlasť Slovanov. Prevažne ju však kladú do oblasti medzi riekami Dneper a Dnester. Odtiaľ sa šírili asi okolo 5. - 7. storočia na všetky smery. Niektoré slovanské kmene sa vydali na západ, juh a iné si kliesnili cestu hustými lesmi na východ.

Historik Vasilij Osipovič Kľučevskij (1841 - 1911) je toho názoru, že najprv musíme pochopiť les, rieku a step, keď chceme rozumieť slovanskej kultúre. Všetky tri prvky formovali slovanské kultúry a podnecovali v ľuďoch predstavivosť. Les bol Slovanovi útočiskom, zdrojom obživy, no zároveň bol plný tieňov a nebezpečenstiev. Step nabádala k sneniu o diaľkach, no neposkytovala ochranu pred nájazdníkmi. Jedine rieka mu bola oporou.

"Slovan mal rád rieku. O nijakom inom pôvodnom útvare sa v ľudovom umení nespieva s toľkou láskou." - hovorí Kľučevskij.[1] Rieka žije, každé jazero a potok má svojich duchov.

Hoci niektoré slovanské kmene poznali runové písmo, jedinečné príbehy sa nám zachovali vďaka rozprávačom. Takto sa mýty zachovávali aj stovky rokov. Pred príchodom civilizácie do niektorých oblastí bolo rozprávanie mýtov jednou z najobľúbenejších foriem zábavy. Zapisovanie sa začalo až s príchodom kresťanstva. Z obdobia stredoveku sú však tieto informácie pomerne strohé.

Na rozdiel od germánskej a keltskej mytológie, ktorú Rimania poznali už v čase, keď bola Rímska ríša polyteistická a niektorých svojich bohov stotožňovali s pohanskými, antickí autori zanechali podstatne menej informácií o slovanskej kultúre, pretože ich prvé kontakty s nimi boli až v čase, keď bol antický svet už kresťanský. Z toho dôvodu nazerali na Slovanov ako na pohanov a postupne ich pokresťančovali.

Čiastočné správy o slovanskej mytológií zanechali antickí autori. Herodotos sa napríklad vo svojom diele Dejiny zmieňuje o ľuďoch ďaleko na severe, ktorí sa každý rok na niekoľko dní premieňali na vlkov (môže ísť o rituál, pri ktorom sa mladíci preobliekali do masiek). Inú zmienku o Slovanoch a ich mytológií nám sprostredkoval Prokopios, ktorý v 6. Vyznávajú jedného boha, tvorcu blesku a pána všetkého, a obetujú mu dobytok a rôzne zvieratá. O osude nič nevedia a neuznávajú, že by mal nejakú moc nad človekom. Ale keď im hrozí smrť, chorým alebo do boja idúcim, sľubujú, že ak vyviaznu, ihneď prinesú bohu obetu za svoje zachránenie. Keď sa tak stane, obetujú čo prisľúbili a domnievajú sa, že si touto obetou zabezpečili záchranu. Uctievajú i rieky a nymfy a niektorých iných démonov.

Podľa legendy rozšírenej medzi všetkými slovanskými národmi bola kedysi zem iba vodou a nad ňou stál Boh so satanom. Boh sa rozhodol vytvoriť pevninu, ale keďže jeho anjeli boli príliš ľahkí na to, aby sa ponorili a vyzdvihli ju nad hladinu, požiadal o službu satana, ktorému sa to podarilo v božom mene. Chcel ale Boha oklamať a hrsť zeme si skryl v ústach. Tá mu tam začala rásť a satan ju vykašliaval - tak vznikli skaly, močiare a pustatiny. Boh stvoril úrodné nížiny. Tento príbeh sa vyskytuje vo viacerých obmenách, niekde napríklad nevystupuje Boh a satan, ale dve holubice, kačice, atď. Dualistický princíp je ale rovnaký a zdá sa, že pochádza z iránskeho prostredia. Tento princíp jediného Boha je zhodný so záznamami kronikára Helmolda, ktorý sa vo svojom diele Chronica Slavorum zmieňuje o baltickom Bohovi, ktorý vytvoril všetkých ostatných bohov a rozdelil im povinnosti na zemi.

Dôležité je presvedčenie Slovanov, že svet vznikol z ohňa, rozšírená hlavne na Slovensku, Ukrajine a v Slovinsku. Oheň bol posvätným živlom a Slovania ho mali vo veľkej úcte. Ďalšia, zriedkavejšia predstava o zúrodnení sveta je o vajci, ktoré zniesol nebeský kohút a z ktorého sa vylialo sedem riek, ktoré zúrodnili zem. Dodnes sa zachoval zvyk maľovať na Veľkú noc kraslice ako symbol znovuzrodenia.

Existujú rôzne mýty o usporiadaní sveta. Jeden z nich pojednáva o strome, ktorý stojí na ostrove v mori. Je známe uctievanie zeme, živiteľky. Skaly sú jej kosti, tráva jej vlasy, rieky predstavujú žily. Nesmelo sa do nej bezdôvodne tĺcť, alebo niečo trhať. Zem dávala nielen úrodu, ale aj liečivé kamene a byliny. V panteóne ju predstavuje pravdepodobne bohyňa Mokoš. Zem bola matkou a nebo bolo otcom, reprezentované Svarogom. Nebeská klenba siahala až po zem a na dno mora.

Slnko bolo najčastejšie ohnivou okrídlenou bytosťou, ktorá sa na úsvite kúpe v mori a na svojej ceste po oblohe bojuje s oblakmi. Mesiac bol mladším bratom slnka a rovnako ako slnko, aj mesiac bojuje s démonmi mrakov. Navyše bol dôležitý pri mágií a veštení a odchádzali k nemu duše mŕtvych. Mesiac prinášal hojnosť a zdravie. V splne boli časté rituály tanca, ktoré ho oslavovali, keď bol nov, ľudia bedákali nad jeho stratou, ako bojoval so šelmami. Zora mala blahodarný vplyv pri liečení, láske a zabezpečovaní úrody a je zväčša v nejakom príbuzenskom vzťahu so slnkom a mesiacom.

Starí Slovania prechovávali veľkú úctu k svojim mŕtvym predkom. Verili v dušu, ktorá po smrti v rôznych podobách opúšťa telo človeka a odchádza do lesov, riek, alebo do slnka, mesiaca, či hviezd. Preto po smrti otvorili okno, aby mala kadiaľ odísť a hneď ho zasa zatvorili, aby sa nevrátila. Niekedy však pred tým zostala ešte nejaký čas na tom mieste, kde človek zomrel.

Duše ľudí, ktorí zomreli predčasne, sa často chcú vrátiť do sveta živých. Brali na seba podobu víl, rusaliek, prípadne svetlonosov a bludičiek, ktoré zavádzajú ľudí do záhuby v hlbokých lesoch a močiaroch. Na víly sa premieňali snúbenice, ktoré zomreli pred svadbou a potom kradli nevesty a deti. Tí, ktorí zomreli násilnou smrťou, sa zvykli vracať v podobe upírov. To súvisí zrejme s prechodom od spaľovania mŕtvych k pochovávaniu. Duša mohla vychádzať z tela aj v spánku, vtedy sa túlala po okolí. Srbi napríklad verili, že duše spiacich ľudí niekedy spolu bojujú a človek, ktorého duša prehrá, môže zomrieť. Inokedy sa duša usadila na prsiach iného človeka a celú noc ho tlačila (nočná mora). Duša mŕtveho predka sa často stala ochrancom domu a ľudia sa k svojim predkom modlili, prosili ich o priazeň a ochranu gazdovstva. Je možné, že veľa božstiev vzniklo práve zbožštením významných predkov, napríklad zakladateľov rodov.

K slovanskému náboženstvu neodmysliteľne patrila úcta k stromom. Nie však ku všetkým, iba ku tým, v ktorých prebýval duch. Kult teda nepatril stromu ako takému, ale bytosti, ktorá v ňom prebývala. Boli to väčšinou veľmi staré stromy, alebo také, ktoré mali zvláštny tvar či znak. Najuctievanejším stromom bol dub. Úcta k starým dubom je dokladovaná z viacerých písomných zdrojov aj vo folklórnej tradícií: napríklad Bulhari sa pod dubom modlili za dážď. Ďalším stromom, ktorého magická sila je ale opísaná až v 17. storočí, je lipa. V kresťanstve je spojená s mariánskou tradíciou, ale z folklóru sa dá usudzovať, že kult lipy pochádza ešte z pohanských čias.

Z rastlín malo zvláštny význam obilie, ktoré bolo aj základom stravy Slovanov. Steblá s dvomi alebo viacerými klasmi sa odkladali do budúcej sejby a mali byť zárukou dobrej úrody. Duchovia a duše zosnulých často na seba brali zvieraciu podobu. Okrem toho boli niektoré zvieratá zasvätené bohom. Napríklad kôň bol bol zasvätený Svantovítovi a Radegastovi, kohút Svarogovi a Chorsovi. Kohút odstrašoval zlé sily, bociany a lastovičky chránili obydlie pred bleskom a požiarom. Zvláštnu úctu mal hlavne v Rusku medveď, ktorý bol považovaný za človeka v medvedej koži. Slávili sa dokonca medvedie sviatky. Známe sú legendy o vlkolakoch, ale na rozdiel od nich vlk chránil ľudí pred zlými vílami a čertmi a mal nezastupiteľné miesto v mágií. Veľmi rozšírený bol aj jeleň, čo je dokladované archeologickými nálezmi sošiek a kresbami v jaskyniach a na skalách, rovnako ako ľudovými zvykmi zachovanými dodnes.

Démoni sú nižšie božstvá. Sú stelesnením prírodných elementov a kultu mŕtvych v slovanskom bájosloví. Dajú sa rozdeliť do skupín, podľa prírodného elementu, ktorý zastupujú, napríklad démoni vody, vzduchu, zeme, vetra, atď. Medzi slovanskými národmi existuje veľké množstvo takýchto bytostí v prírode, na poli, ale aj v domácnosti.

Bohovia sú božstvami, ktoré mali najväčší vplyv. Je možné, že vznikli zbožštením významných, legendárnych predkov, pretože majú antropomorfnú podstatu. Hierarchia ich moci je značne neurčitá. Všeobecne sa za najvyššieho boha považuje Svarog, ktorého neskôr nahradil Svarožič. Podľa záznamu Prokopa bol ale hlavným bohom Slovanov hromovládca Perún a napríklad v Novgorode bol najuctievanejším Veles. V Rusku boli okrem týchto známy ešte Stribog, Mokoš, Chors a Simargl. Tiež sa objavuje boh Trojan, ktorý je pravdepodobne zbožšteným cisárom Trajánom.

Začnime jednou z najznámejších thajských legiend o krvilačnom, krutom a nemilosrdnom duchovi, známom aj pod menom Phi Pop.Legenda o ňom patrí medzi najstaršie v Thajsku a pochádza zo severovýchodného regiónu Isan a z územia dnešného Laosu. Tento región je známy svojimi poverami, šamanmi a hlbokou vierou v nadprirodzené javy. Legenda o duchovi Phi Pop vznikla práve na tomto území ako kombinácia strachu z čiernej mágie a nevysvetliteľných úmrtí miestneho obyvateľstva. Tento duch je rozhodne špecifický. Legenda o vzniku Phi Popa hovorí o princovi, ktorý sa zaujímal o mágiu a objavil spôsob, ako vstupovať do živých tiel a ovládať ich. Raz previedol takýto rituál za prítomnosti svojho sluhu a prevtelil sa do tela vtáka. Zatiaľ čo sa princ rozletel po krásnej rannej oblohe, aby obdivoval krajinu, jeho sluha, ktorý celý tento rituál videl a počul, sa rozhodol ho zopakovať. Avšak nehodlal sa prevteliť do tela zvieraťa, ale chcel sa stať princom. Keď to skutočný princ uvidel, ponáhľal sa o tomto čine povedať svojej manželke. Zhrozená manželka utekala do jaskyne, kde už stál sluha v tele jej milovaného princa. Princezná tohto sluhu prekabátila a poslala ho do zámku, kde by sa mal prevteliť do tela kráľa. Hneď, ako sa vydal von z jaskyne, princezná zapálila jeho pôvodné telo a vykonala rituál so skutočným princom, aby sa vrátil do svojho tela. Princ sa skutočne prevtelil naspäť, avšak sluha už nemal kam.

Podľa tejto legendy Phi Pop svoje obete posadne a začne ich postupne ničiť zvnútra. Jeho pôsobenie na človeka sa prejavuje postupným chradnutím tela, ktoré neustále slabne. V minulosti, keď ľudia ešte celkom nerozumeli chorobám, nám dnes už dobre známa tuberkulóza či čierny kašeľ boli často pripisované práve tomuto duchovi. Pokiaľ sa niečo takéto stane a v miestnej obci sa objavia prvé úmrtia či nevysvetliteľné zmiznutia, prípadne divné správanie sa, je potrebné privolať šamana, ktorý vykoná exorcizmus. Akonáhle sa mu to podarí, prechádza do druhého kroku, vďaka ktorému sú títo šamani nazývaní aj taneční doktori. Pretože práve vďaka vírovému tancu dokážu tohto ducha zahnať a jeho obeť vyliečiť. Ak si myslíte, že táto legenda už dávno vymrela, ste na omyle. Do dnešného dňa sa v thajských večerných správach objavujú informácie o exorcizmoch Phi Popa z rôznych kútov tohto štátu. V súčasnej kinematografii nájdete aj viacero celosvetovo uznávaných filmov s konceptom Phi Popa a jeho vraždiacej mánie. Pokiaľ budete tráviť dovolenku v Thajsku s nami, spýtajte sa na filmové odporúčanie jedného z našich sprievodcov, ktorý prešiel školením v BUBO Cestovateľskej Akadémii.

Asi žiaden duch, dokonca ani Phi Pop, nie je tak známy ako práve Mae Nak. Tentokrát nejde o krvilačného ducha, ale o ducha lásky a následnej tragédie. Hovorí sa, že Mae Nak bola nádherná mladá žena, ktorá sa zamilovala do muža menom Mak. Táto láska bola čoskoro naplnená a mladý pár zložil svoj manželský sľub. Radosť novomanželov však netrvala dlho, nakoľko Mak dostal povolávací rozkaz a mal svoju manželku Mae nechať doma aj s očakávaným bábätkom. Mae bola veľmi nešťastná, keď sa dozvedela, že by svojho milého nemala vidieť niekoľko nasledujúcich rokov, a trápila ju aj predtucha niečoho zlého. V deň, keď mala Mae porodiť svojho chlapčeka, sa stala tragédia a napriek snahe lekárov Mae aj spolu so svojím chlapcom umrela. Keď sa Mak vrátil z vojny, netušil, že jeho láska umrela. Duch Mae bol tak silný a naplnený láskou, že vytvoril svoju ilúziu, v ktorej sa Makovi zdalo, že ho doma čaká jeho milovaná spolu s novonarodeným bábätkom. Miestni obyvatelia však poznali pravdu a snažili sa Maka varovať. Mak však nebol ochotný pripustiť verziu, že by jeho žena zomrela, veď ju predsa vidí každý deň vo svojom dome. Až vtedy mu došlo, že dedinčania mali pravdu a on naozaj žije s duchom svojej manželky a nenarodeného dieťaťa. V strachu ušiel z domu a hľadal pomoc. Mae si čoskoro uvedomila, že prekukol jej ilúziu, a jej obrovská bolesť sa zmenila na hnev. Hnev na dedinčanov, ktorí ju obrali o jej poslednú šancu. Hnev na štát, ktorý jej zobral muža, keď ho najviac potrebovala. Poháňaná svojou nenávisťou si začala vylievať svoju zlosť na miestnych obyvateľoch. Zabíjala každého, kto jej stál v ceste, až kým sa nevrátil jej manžel s mocným mníchom menom Somdej Toh. Tento mních bol považovaný za jedného z najuznávanejších budhistických učencov v Thajsku. Za pomoci prastarých rituálov a zaklínadiel sa mu podarilo uväzniť ducha Mae do maličkého amuletu. V súčasnosti sa miestni obyvatelia často modlia k tejto svätyni a k duchovi Mae Nak. Nie však zo strachu, ale preto, že veria, že im Mae dokáže pomôcť s láskou, ochranou či šťastím. Práve vďaka tomuto príbehu sa Mae Nak stala symbolom nikdy nehynúcej lásky, ktorá predčila aj smrť. Ak teda budete mať cestu do Bangkoku s BUBO a možno potrebujete práve v láske trošku pomôcť, skúste sa zastaviť v tomto chráme a možno to budete vy, komu Mae dopraje vytúžené šťastie.

Tak ako už viete, nie všetci duchovia musia byť prirodzene zlí. No ku každému by sme sa mali správať s rešpektom, a to platí aj o Nang Tani. Tento duch patrí do kategórie Phi Nang - čo sú duchovia, ktorí sú viazaní na konkrétne miesta alebo objekty. Nang Tani sa podľa legendy objavuje len počas splnu, kedy vychádza z kmeňa tohto stromu, zaodetá v tradičnom thajskom odeve Sabai. Duch tejto krásnej mladej ženy môže byť priateľský, ba dokonca pomáhať ľuďom, ale aj ona má svoje výhrady a nenávisť voči určitým ľuďom. Legenda o jej vzniku sa spája s príbehom nespravodlivosti a zrady. Ak sa s nami vydáte do severného Thajska v oblasti Chiang Mai, kde začíname zájazdy v malej skupine, a budete mať šťastie, môžete si všimnúť banánovníky Kluai Tani obviazané červenými stužkami okolo kmeňa. Často jej nosia aj kvety a niektorí sa k nej modlia, keď potrebujú pomôcť s nespravodlivosťou, ktorá sa udiala v ich osobnom živote. Zároveň sa verí, že tento duch sprevádza mníchov na ich každoročnej púti po období dažďov.

Phi Tai Hong patrí medzi najtypickejších duchov Thajska, ktorý sa nachádza aj na miestach, ktoré navštevujeme počas našich zájazdoch po Thajsku, Malajzii a Singapure. Hovorí sa, že ide o ľudí, ktorí zomreli náhle a tragicky. Často pri vraždách, prírodných katastrofách, dopravných nehodách a podobne. Aj vy ste si všimli pri cestách po Thajsku, že vodiči trúbia na malé provizórne svätyne v blízkosti ciest? Zamýšľali ste sa, prečo to robia? Odpoveď je jednoduchá - snažia sa prejaviť úctu duchom. Pri vašej ďalšej ceste po Thajsku si preto všímajte miestnych obyvateľov, ktorí trúbia alebo odriekavajú krátke mantry, keď prechádzajú popri týchto svätyniach. Okrem malých svätýň vieme tohto ducha nájsť napríklad aj pri moste cez rieku Kwai, kde tragicky zahynulo vyše 100 000 ľudí v dôsledku krutých a neľudských pracovných podmienok. Telá týchto ľudí boli často hádzané do masových hrobov pri výstavbe železnice smrti. Phi Tai Hong sa často vyskytuje aj v prekliatych domoch či bytoch, kde uviazli tieto duše. Ľudia zvyknú nosiť ochranné amulety či náramky požehnané budhistickými mníchmi. V konečnom dôsledku je Phi Tai Hong pripomienkou dôležitosti uctievania mŕtvych a obáv z duchov, ktorí nenašli pokoj. Jeho príbeh, pevne zakotvený v thajskej mytológii, hovorí o univerzálnej ľudskej skúsenosti - o smútku, strate a túžbe po uzmierení.

Tak čo, zaujala vás thajská kultúra spojená so svetom duchov? Ak áno, pridajte sa k nám na zájazd, kde navštívime fascinujúci Phi Ta Khon, alebo po našom, Festival duchov. Tento festival je spätý s budhizmom a hovorí sa, že keď sa princ Vessandara (predchádzajúca inkarnácia Budhu) vrátil do svojho rodného mesta, bola to taká obrovská udalosť, že aj duchovia a nadprirodzené bytosti sa pridali k tamojšiemu sprievodu. Ako pripomienku tejto legendy sa obyvatelia Dan Sai v provincii Loei obliekajú do masiek nazývaných Phi Ta Khon a každoročne usporadúvajú obrovský sprievod. Existujú dva druhy týchto masiek - Phi Ta Khon Yai a Phi Ta Khon Lek. Phi Ta Khon Yai sa považuje za veľkú masku duchov, ktorá je posvätná a môžu ju vyrobiť len ľudia, ktorí dostali požehnanie od duchov. Táto tradícia sa odovzdáva len v určitých rodinách, ktoré ju praktizujú už desiatky generácií. Zatiaľ čo Phi Ta Khon Lek je malá maska duchov a môže ju vyrobiť aj nosiť ktokoľvek. Tento festival sa tradične koná počas obdobia dažďov, približne medzi koncom júna a začiatkom júla. V roku 2025 sa Phi Ta Khon koná od 28. do 30.

V slovanskom svete je množstvo posvätných miest, kde sa nachádza na jednom mieste (alebo v jednej lokalite) posvätná hora, posvätný kameň (skála), posvätný prameň (rieka) a posvätný strom (háj), ktoré s rôznou úplnosťou vyjmenovaných prvkov, akoby symbolicky kopírovaly mytologické uspořádání světa.

Alatyr jako otec všech kamenů souvisí, především s jantarem. Etymologickou podobnost slov alatyr a jantar, ale i řeckého elektron (jantar), podporuje i německé Bernstein (jantar), bern- od brennen (hořet), což souvisí s „ohnivým Alatyrem“.

Pohanské Slovanské národy měli ve svém panteonu množství B O H U. SVAROG - Hlavní slovanský bůh. Stvořitel světa, jakýsi slovanský Bůh - Otec. PERUN - Vládce hromu a blesku, bůh války. VELES - Bývá označován také jako "skotij bog", bůh skotu. SVANTOVIT - Západoslovanský bůh války, uctívaný zejména v Pobaltí. CHORS - Chors byl zřejmě protipólem Svaroga, boha slunce. TRIGLAV - Bůh uctívaný hlavně západními Slovany. MOKOŠ - Představuje Matku zemi (Mať syraja zemlja). MORANA - (Mora, Mařena...); Morana představuje zosobnění smrti a zimy. SIMARGL - Byl prostředníkem mezi světem bohů a zemí. BĚLBOG - Protějšek boha Černoboga.

Slovanská kosmologie je známa většinou rovněž pouze z pozdních folklórních podání, a proto můžeme jen stěží posoudit, do jaké míry se v ní zachovaly původní pohanské prvky. Obraz ryby, velryby nebo několika ryb, na nichž spočívá země, se objevuje v ruských, polských a slovinských písních a pořekadlech, v ruských apokryfech i v srbském rukopise z 15. stol., je však obecně rozšířen od Španělska až po Írán a není vyloučen ani jeho biblický původ (Behemoth a Leviathan). Pohyby ryb způsobují zemětřesení, popř. suché nebo vlhké roky.

Úcta k zemi jako velké matce člověka, rozšířená hlavně u východních Slovanů, má prastaré kořeny, sahající zpětně až do neolitu, od Indie až po Středozemí - indická Mahá mátar, íránská Ainjáhitá, předoasijská Kybélé, řecká Démétér, Magna mater atd. Pro mýtotvorné cítění nebyla země mrtvým tělesem, nýbrž živou bytostí, živící jako matka všechny tvory; tráva jsou její vlasy, vodní toky její žíly, skály její kosti. Člověk se ní modlil jako ke své svaté živitelce, obětoval jí (v Rusku se lil např. do země jako obětina konopný olej), spatřoval v ní pomocnici v nemocech,...

tags: #duch #smrtisa #objavil #ludom