Študoval na gymnáziu v Kežmarku. Roku 1839 odišiel do Halle, aby si na univerzite doplnil svoje vzdelanie. Nesúhlasil s protifeudálnymi názormi Ľ. Štúra ani s jeho koncepciou slovenčiny ako spisovného jazyka. Koncom roku 1840 prešiel za farára do Rankoviec. Keď mu v roku 1842 vyhorela fara i kostol, ocitol sa v ťažkom sociálnom postavení i duševnom rozpoložení. Cirkevné miesta ho pridelili na nemeckú faru v Košiciach.
Neskôr sa utiahol na biednu faru v Župčanoch, neďaleko Prešova, kde zomrel 23. januára 1876. V značnej izolácii od verejného života a v ustavičných konfliktoch s okolím písal v rokoch 1858- 1868 básne, prózu, satiry, traktáty, cykly divadelných hier a rozsiahle historické práce (rukopisné Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových, odmietnuté Maticou slovenskou).Literárna činnosť
Dva dni v Chujave (1873) a niekoľko ďalších prác uverejnil v časopisoch a almanachoch. Záborského poézia počnúc debutom, ódou Na Slovaků bol ako celok voluntaristickým veršovníctvom bez náročnejších umeleckých ambícii. Motívy jeho poézie vyplynuli z kollárovej idey všeslovanstva, z autorovho polemického postoja voči vládnucim kruhom, ako aj voči romantickej aktivite vlastnej generácie. Didaktická gnóma a populárne príslovia nezaťažovali len ódickú tvorbu, ale aj poéziu „deje - a citoličnú”, t. j. epiku a lyriku.
Ťažisko knižky tvorili ódy, básnické a hrdinské listy a epigramy. Básnik používal hlavne sapfickú, alkajskú a druhú asklepiadskú strofu. Básnické listy boli písané hexametrom a hrdinské listy v elegickom distichu. Jeho najvýznamnejším a súčasne najrozsiahlejším dielom bola hrdinská báseň- náboženský epos Vstúpenie Krista do Raja. Do sporov o problémoch poetiky zasiahol beletrizovaným traktátom Básnici a niekoľkými teoretizujúcimi staťami o otázkach antickej prozódie.
Diela Jonáša Záborského
Jeho diela možno rozdeliť do dvoch typov. Diela prvého typu boli postavené na kontraste dokonalých noriem a nedokonalej reality. Druhý druh bol založený na paradoxnej zámene postojov a znehodnotení ideálov, mal satiricko-pamfletické ostrie.
Dva dni v Chujave
Deň škaredý a Deň pekný. Do Chujavy prišli páni vyberať od dediny dane a skontrolovať prácu . Dedina dostala pokutu za to , že sedliaci pripravili malé kôpky štrku na stavbu ciest . Nato páni prikázali dedinčanom opraviť most cez rieku. Chujava však nemala správu nad žiadnym lesom a nemala drevo na opravu. Pánom to bolo však ľahostajné a dedinčania frfľali . Kožuch sa búril a bol za to hneď na mieste zbičovaný. Sedliaci nemohli robiť nič.
Riešenie všetkých problémov sveta nachádzali v alkohole v niektorej zo štyroch krčiem. Chujavčania boli schopní prepiť všetok svoj zvyšný majetok a tak aj robili . Keď v krčme umrel (pravdepodobne na otravu alkoholom) mladý kováč, ostatní ho len vynesli von a vrátili sa dnu . Krátko nato prišli do krčmy komedianti , ktorí predtým nahnevali statkára Kobzayho skrytými narážkami v piesni . Chudobná komediantka poprosila dedinčanov, ktorí nechceli platiť vstupné, aby odišli z krčmy, ale tí sa k žene zachovali surovo, vynadali jej a odmietli odísť.
Žena sa obrátila na richtára Hučka a ten, keďže sám im povolil hrať v krčme, vhodil do pokladničky dvojnásobok vstupného, aby zahanbil ostatných. Ale aj tí, čo sa prišli na komédiu pozrieť, tam robili len posmešky. Niekoľkí chlapi zničili počas hry komediantom voz a koňa priviazali zadkom k žľabu. Keď to komedianti zistili, najprv nevedeli ,čo robiť. Ale potom jeden mladík dostal dobrý nápad, povedal ľuďom, že keď zaplatia, ukáže im koňa, ktorý má hlavu tam, kde má byť chvost a chvost ,tam kde hlava.
Väčšinu deja tvoril rozhovor medzi učiteľom, farárom a richtárom. Hovorili o tom, ako sa z chudobnej, biednej Chujavy stala pekná a bohatšia dedina. Sedliaci sa mali lepšie, život bol ľahší. Tento deň bol úplným opakom dňa škaredého. Statkár Kobzay bol nútený predať svoj veľký majetok. Semenák, ktorý sa usadil v Kobzayho kaštieli, vybudoval materskú školu - aby im deti neprekážali pri ďalšej práci - stačilo nájsť ženu, ktorá mala cez deň čas. Potom zriadili spoločnú sýpku a školu. Požiar v dedine ju skoro vrátil tam, kde bola pred tým. Tí, čo vyhoreli dožadovali sa nových domov. A tí ,čo neboli zasiahnutí proti tomu protestovali. Nakoniec sa Hučko rozhodol sedliacke domovy obnoviť.
Hlovík medzi vzbúreným ľudom
Myšlienka víťazstva abstraktnej spravodlivosti tvorila os príbehov z cholerového povstania v Zemplíne Hlovík medzi vzbúreným ľudom (1870) a mozaiky z čias slovenského povstania 1848- 1849. Hlovík medzi vzbúreným ľudom mal kronikárske a publicistické prvky. Dokumentárne spracovanie zobrazovalo krvavú vzburu východoslovenského ľudu, spojenú s cholerovou epiodémiou v 30. rokoch 19. storočia. Ľud obviňoval pánov, že zámerne šírili choleru a vzburou sa chcel postaviť proti nim. Hlavná postava Žarnovič bol farár,národovec, osamelý hrdina,ktorý bol v rozpore s okolím.
Príbeh sa začal v okamihu,keď sa Žarnovič dostal do konfliktu s cirkevným hodnostárom. Hlavným hrdinom bol vzdelanec, ktorý chcel pomáhať zaostalizmu ľudu,avšak jeho snahy boli bez odozvy. V poviedkach Borzajovci, Mrzutá, Frndolína a Jurát mal podobu rodinného rozkolu: odopretie poslušnosti hlave domácnosti. V poviedkach Kulifaj, Chruňo a Mandragora a Šofránkovci sa stala idea rozumového princípu korisťou rafinovaných podvodníkov, ktorí sa aj za cenu osobného nešťastia a katastrofy hnali za nejakou utkvelou myšlienkou, za fantasmagóriami bezuzdného maďarónstva, mátožnej lásky alebo „ strešteného“ panslavizmu.
Faustiáda
Spätná väzba na analýzu polarity 1
Charakteristickým dielom tohto typu bola poviedka- párodia na „ fantastickú hrdinskú báseň “ - Faustiáda. Autor parodoval a taktiež kritizoval situáciu vo vtedajšom Uhorsku. Faustiáda ako fantastická vízia vzájomného neľútostného boja rozpútaných jednotlivostí a ich neartikulovaných prejavov bola však vo svojej podstate tragickou výzvou na návrat do reality a k racionálnym princípom života. V centre bola neľútostná anatómia života v slovenskom malomeste v čase vrcholenia a pádu Bachovho absolutizmu. Bola to satira na uhorské pomery v 50. - 60. rokoch 19. storočia.
Dej bol lokalizovaný do kocúrkovskej metropoly, ktorú by ste mohli nájsť „ kdekoľvek medzi Tisou a Dunajom“. Metskú honoráciu zobrazovala ako nové panstvo po revolúcii v roku 1848. Faust prišiel poraziť Puchora. Puchor je zlý obor a symbolizoval Bachov absolutizmus. Faust ho oslepil a Puchora a Puchor od zlosti skamenel.
Podobnú,ale didaktickejšie štylizovanú tendenciu mali kratšie prozaické útvary- Násmešné listy, Rozmluvy, Telegramy, Kniha džefr, Kalendár drotára Fedora. Základnou a najvšeobecnejšou témou jeho dramatickej tvorby boli tragické dôsledky zrady a bratovraždy, ktoré vyvolávali večný kolobeh pomsty. Najelementárnejším východiskom jeho drám, veselohier, frašiek a scénických obrazov bol spor racionalistického univerzalizmu s romantickým partikularizmom.
Sklon vyzdvihovať všeobecné javy a deformovať všetko čiastkové viedol autora k zdôrazňovaniu statickej typizácie nad dynamickou individualizáciou. Prvý z nich bol cyklus 11 hier z dejín Veľkomoravskej ríše a dejín slovensko- uhorských, dodatočne nazvaný Slovenská kalvária ( Posledné dni Veľkej Moravy, Odboj zadunajských Slovákov, Arpádovci, Bitka u Rozhranoviec, Huňadovci, Dóža) . K nim sa pridružila dráma Holub, ktorá mala tému slovenskej účasti v revolúcii 1848- 1849. Druhým okruhom bol súbor tém z dejov srbsko- uhorských (Chorvátska Helena, Stroskotanie Srbska a Ďorde Čierny).
Tretí celok tvorilo 9 drám z obdobia lžidimitrijovských nepokojov v Rusku ( Ubitie Dimitrija, Ocárenie Dimitrija,Lžedimitrij Poľsku, Pád Godunovových ) . Ďalšie drámy,činohry a frašky (Jánošíková večera,Bohatý okrádač,Pytač,Pansláv a veselohra Najdúch) vyšli ako historické cykly vo vydaniach:Básne dramatick...
Záborského vzťah k Matici slovenskej
Medzi najdôležitejšie a najvýznamnejšie inštitúcie Martina určite patrila Matica slovenská. Matica slovenská mala osobitné miesto v slovenských národných dejinách,bola viac ako len inštitúcia-bola symbolom,ktorý nadväzoval na všetko,čo so všetkým už v dávnej minulosti žilo,ovplyvňovalo jeho spoločenský,hospodársky a politický vývoj.V širšom zmysle vyjadruje i v špecifických slovenských podmienkach vytváraný a nevyhnutný pocit domova,národnej jednoty aj utrpenia slovenského ľudu. Matica slovenská vznikla 4.
Prvé valné zhromaždenie bolo 4.augusta 1863.Prvým predsedom bol Štefan Moyzes a prvým podpredsedom bol Karol Kuzmány. Základný kameň bol položený 6.apríla 1864. Na treťom valnom zhromaždení,ktoré sa konalo 8.augusta 1865,v matičnej budove slávnostne otvorili Národnú dvoranu.Úlohou Matice bolo dvíhať národné vedenie ľudu. Podporovala kultúrnu a vedeckú prácu,literatúru a umenie.Vedecký život sa snažila povzbudiť vydávaním svojich matičných Letopisov.Taktiež sa stala prvým slovenským múzeom so systemetickým zberom muzeálnych galerijných a knižných zbierok . Tiež bola i počiatkom slovenského národného divadla.
V múzeu bol prvý múzejnícky exponát v roku 1869 . Po Š . Moyzesovi nastúpil do funkcie predsedu Jozef Kozáček.Druhým predsedom sa stal v roku 1866 Viliam Pauliny-Tóth .Významnú úlohu mali aj tajomníci .
Význam Martina vzrástol najmä po vybudovaní Národného domu. Predstavitelia všetkých vrstiev slovenského národa 30.10.1918 práve v Martine deklarovali svoju vôľu žiť v spoločnom štáte Čechov a Slovákov. Po zatvorení Matice slovenskej a gymnázia bol najdôležitejším spolkom Muzeálna slovenská spoločnosť. 1. 1.1919 bola znovuotvorená Matica slovenská. Svojou činnosťou podnecovala aj vznik kultúrnych zariadení - Spolok slovenských umelcov 1919, Galéria slovenského výtvarného umenia 1933, Slovenská národná knižnica 1939, profesionálne Slovenské komorné divadlo 1934, matičný rozhlas 1943-1944. V roku 1994 bol vyhlásený za centrum národnej kultúry Slovákov.
Záver
Jonáš Záborský bol komplexnou a rozporuplnou osobnosťou, ktorej dielo a životný postoj odrážali zložitosť slovenskej spoločnosti v 19. storočí. Jeho prínos k slovenskej literatúre a kultúre je nespochybniteľný, a jeho diela si zaslúžia pozornosť aj v súčasnosti.