„Duch Svätý“, také je vlastné meno toho, ktorému sa klaniame a ktorého oslavujeme s Otcom a Synom. Cirkev toto meno prijala od Pána a vyznáva ho pri krste svojich nových detí.
Výrazom „Duch“ sa prekladá hebrejské slovo Rúach, ktoré podľa svojho pôvodného významu znamená dych, vzduch, vietor. Ježiš používa práve vnímateľný obraz vetra, aby Nikodémovi naznačil transcendentnú (nadzmyslovú) novosť toho, ktorý je osobne Dychom Boha, Božím Duchom. Na druhej strane Duch a Svätý sú Božie atribúty (vlastnosti) spoločné všetkým trom božským osobám.
Keď Ježiš zvestuje a sľubuje príchod Ducha Svätého, volá ho „Parakletos“, doslovne „ten, ktorý je privolaný“, po latinsky ad-vocatus (Jn 14,16.26;15,26;16,7) . Grécke slovo „Parakletos“ sa zvyčajne prekladá ako „Tešiteľ“ (alebo „Zástanca“), pričom prvým tešiteľom (zástancom) je Ježiš.
Duch Svätý je svojou milosťou prvý pri prebúdzaní našej viery a pri udeľovaní nového života, ktorý spočíva v poznaní Otca a toho, ktorého Otec poslal, Ježiša Krista. Je však posledný pri zjavení osôb Najsvätejšej Trojice.
Veriť v Ducha Svätého znamená teda vyznávať, že Duch Svätý je jedna z osôb Najsvätejšej Trojice, jednej podstaty s Otcom a Synom a že jemu „sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva“.
Duch Svätý pôsobí spolu s Otcom a Synom od začiatku až do zavŕšenia plánu našej spásy. Ale až v „posledných časoch“, ktoré sa začali vykupiteľským vtelením Syna, je zjavený a daný, poznaný a prijatý ako osoba.
Ježiš je Kristus, „pomazaný“, lebo Duch je jeho pomazaním a všetko čo sa deje počnúc vtelením, vychádza z tejto plnosti. Keď je napokon Kristus oslávený, môže aj on od Otca poslať Ducha tým, čo v neho veria: dáva im svoju slávu, čiže Ducha Svätého, ktorý ho oslavuje.
Duch Svätý je v Novej zmluve nazývaný „Paraklétos“, čo znamená Ten, koho privolávajú, alebo Ten, kto privoláva a prihovára sa k ľuďom: „A tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Lebo my nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží, ale sám Duch prihovára sa za nás vzdychaním nevysloviteľným.“ (R 8, 26)
Dielo Ducha Svätého sa nezačína Jeho zoslaním v 50. deň po vzkriesení v Jeruzaleme, ako o tom čítame v Novej zmluve. V Starej zmluve čítame o Duchu Hospodinovom (Iz 63, 14) alebo o Duchu Božom, v ktorom však môžeme vidieť pôsobenie Ducha Svätého už pri stvorení sveta.
V Novej zmluve je Duch Svätý viazaný pred Letnicami výlučne na Ježišovu osobu, snáď s výnimkou Simeona, „ktorý očakával útechu Izraela, a Duch Svätý bol v ňom; tomuto oznámil Duch Svätý, že neuvidí smrť skôr, ako by videl Pomazaného Pánovho.
V 50. deň po Pánovom vzkriesení, vo sviatok Letníc, keď Židia ďakovali za žatvu a pripomínali si vydanie Božieho zákona na Sinaji, splnili sa zasľúbenia o zoslaní Ducha Svätého. Duch Svätý zostúpil najmä na apoštolov, ako im to Ježiš predpovedal. Celá udalosť je opísaná v Sk 2. Vonkajšími znameniami boli zvuk z neba, ako keď sa valí prudký vietor a rozdelené jazyky akoby z ohňa, ktoré sa usadili na každého učeníka, a Duch Svätý naplnil všetkých.
Luther vo výklade 3. čl. Všeobecnej viery kresťanskej hovorí: „Verím, že ja zo svojho vlastného rozumu a zo svojej vlastnej sily nemôžem veriť v Ježiša Krista, môjho Pána a nemôžem k Nemu prísť, ale že ma Duch Svätý evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil, v pravej viere posvätil a zachoval.“
Duch Svätý tu vystupuje jasne ako tretia osoba Trojice svätej, ktorá zvesťou evanjelia povoláva, svojimi darmi osvecuje, v pravej viere posväcuje, teda koná. O jednotlivých duchovných daroch píše apoštol Pavel v 1K 12 - 14. Každému Duchom Božím vedenému Božiemu dieťaťu je daný prejav Ducha na všeobecný úžitok. Tieto dary sú rozličné, ale pôsobí ich jeden a ten istý Duch. Duch Svätý je predstavený aj ako objekt, ktorý bol poslaný, vyliaty, teda sám je darom.
Keď hovoríme o daroch Ducha Svätého poukazujeme na to, že Duch Svätý sám je darom, ktorý prijímame pri Krste svätom. V Novej zmluve nachádzame tento pojem sedemnásťkrát, z toho raz u Petra (1Pt 4, 10), ostatné u Pavla, najmä v R 12 a 1K 12 - 14.
Pre kresťanov je sviatok Zoslania Ducha Svätého v prenesenom zmysle takisto vďakyvzdaním za úrodu - Kristovou žatvou je založenie Cirkvi a Turíce sú jej zrodom - teda „narodeninami“.
Sväté písmo chápe Ducha Svätého ako tvorivú silu všetkého života. Podľa učenia Cirkvi je Duch Svätý poslaný do sveta ako Oživovateľ, aby neustále oživoval osobu, slovo a dielo Ježiša Krista. Biblia hovorí o Svätom Duchu v mnohých obrazoch a volí na to výraz, ktorý má súčasne význam „dych, vánok, vietor“. Jeho pôsobenie je popísané ako „oheň“, alebo „živá voda“. Až neskôr sa symbolom Ducha Svätého stala holubica.
Duch Svätý je tretia božská osoba Svätej Trojice, ktorému sa vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi, lebo je tej istej podstaty a velebnosti. Duch Svätý je stredobodom teológie sv. Pavla.
Dary Ducha Svätého sú oporou mravného života kresťana. Sú to trvalé dispozície, ktoré priaznivo uspôsobujú človeka, aby bol ochotný konať podľa vnuknutí Ducha Svätého. Mravný život človeka je podporovaný darmi Ducha Svätého, ktoré je možné chápať ako trvalé vlohy-schopnosti, ktoré disponujú človeka k tomu, aby rešpektoval Božie podnety ku konaniu.
Poznáme 7 darov Ducha Svätého: Dar múdrosti, Dar rozumu, Dar rady, Dar sily, Dar poznania, Dar nábožnosti a Dar bázne Božej.
Plody Ducha sú dokonalosti, ktoré v nás Duch Svätý vytvára ako prvotiny večnej slávy.
Symboly Ducha Svätého:
Symboly Ducha Svätého
Duch Svätý je v Písme Svätom symbolizovaný rôznymi prvkami, ktoré odrážajú jeho rôznorodé pôsobenie a význam. Tieto symboly nám pomáhajú hlbšie pochopiť jeho úlohu v našich životoch a vo svete.
Voda
Symbolika vody naznačuje pôsobenie Ducha Svätého pri krste, pretože sa voda po vzývaní Ducha Svätého stáva účinným sviatostným znakom nového narodenia.
Pomazanie
Symbolika pomazania olejom naznačuje aj Ducha Svätého, takže sa pomazanie stalo jeho synonymom. Pri uvádzaní do kresťanského života je pomazanie sviatostným znakom birmovania.
Oheň
Kým voda znamená narodenie a plodnosť života udeleného v Duchu Svätom, oheň je symbolom pretrvávajúcej sily pôsobenia Ducha Svätého.
Oblak a svetlo
Tieto dva symboly sú v zjaveniach Ducha Svätého neoddeliteľné. Už pri teofániách (Božích zjaveniach) Starého zákona, raz temný, inokedy žiarivý oblak zjavuje živého Boha a Spasiteľa: Mojžišovi na vrchu Sinaj, Šalamúnovi pri posviacke chrámu... . Na vrchu premenenia Duch Svätý prichádza v oblaku, ktorý zahaľuje Ježiša, Mojžiša a Eliáša, Petra, Jakuba a Jána, a „z oblaku zaznel hlas: ´Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!´
Pečať
Je symbol blízky symbolu pomazania. Veď Kristus je ten, ktorého „označil Boh svojou pečaťou“ (Jn 6,27). Pretože obraz pečate (po grécky sphragis) označuje nezmazateľný účinok pomazania Duchom Svätým vo sviatostiach krstu, birmovania a posvätného stavu, bol použitý v niektorých teologických tradíciách na vyjadrenie nezmazateľného „znaku“, vtlačeného týmito tromi sviatosťami, ktoré sa nemôžu opakovať.
Ruka
Ježiš vkladaním rúk uzdravoval chorých a žehnal deti. Apoštoli vkladaním rúk udeľujú Ducha Svätého (porov. Sk 8, 17-19; 13,3; 19,6).
Boží prst
Ježiš vyháňa Božím prstom ... zlých duchov (Lk 11,20). Hymnus Veni Creator Spiritus vzýva Ducha Svätého ako „prst Božej pravice“ (dextrae Dei digitus)
Holubica
Na konci potopy (ktorej symbol sa týka krstu) sa holubica, ktorú vypustil Noe, vracia s čerstvou olivovou ratolesťou v zobáku, ktorá znamená, že zem je obývateľná (Gn 8, 8-12). Keď Ježiš vystupuje po svojom krste z vody, zostupuje na neho Duch Svätý v podobe holubice a zostáva nad ním (Mt 3, 16 a paral.).
Svoju vieru v Ducha Svätého ako kresťania vyjadrujeme 3. článkom apoštolského vierovyznania. Osobe a pôsobeniu Ducha Svätého sa v ranom kresťanstve nevenovalo toľko pozornosti a tak sa náuka o Duchu Svätom, pneumatológia, začína rozvíjať oveľa neskôr.
Najbežnejším symbolom Ducha Svätého je holubica. Ján Krstiteľ svedčil: „Videl som Ducha zostupovať z neba ako holubicu a spočinúť na Ňom.“ I všetci evanjelisti zaznamenali, že po Ježišovom krste v Jordáne zostúpil na Neho Duch Svätý v podobe holubice (Mt 3, 16; Mk 1, 10; L 3, 22; J 1, 32). Na základe tejto udalosti Duch Svätý je najbežnejšie zobrazovaní ako holubica. Stretáme sa s týmto symbolom v mnohých našich chrámoch. Najčastejšie býva holubica nad kazateľňou, aby Duch Svätý pôsobil zvesťou slova Božieho na poslucháčov a aby naplnil svojimi darmi kazateľov.
Hovorí o nej už 1M 8, 11 - 12, kde holubica priniesla Nóachovi čerstvý olivový list na znamenie, že sa skončila potopa. Napr. rýchlosť letu holubice je túžbou žalmistu (Ž 55, 7), krásny lesk holubičích krídel je opísaný v Ž 68, 24, jej hlas ako stenanie opisuje prorok Izaiáš (38, 14; 59, 11), jej nariekanie prorok Nahum (2, 8), Ozeáš pripodobňuje Efraima k prostej holubici bez rozvahy (7, 11). Prostotu holubice spomína aj Pán Ježiš v Mt 10, 16: „Buďte teda opatrní ako hady a prostí ako holubice.“ Holubice boli aj obetné vtáky pri očisťovaní rodičky (3M 12, 9; L 2, 24).
Ďalším symbolom Ducha Svätého je oheň. Akýmsi predobrazom ohňa Ducha Svätého je oheň z neba, ktorý privolal svojou modlitbou prorok Eliáš na vrchu Karmel a ktorý zapálil obeť (1Kr 18, 30 - 31). Ján Krstiteľ zvestoval Krista ako takého, ktorý „bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Mt 3, 11; L 3, 16). Iste na oheň Ducha Svätého myslel i Pán Ježiš, keď povedal: „Oheň som prišiel hodiť na zem. A čo chcem?
Ďalším symbolom Ducha Svätého je vietor. Pán Ježiš povedal Nikodémovi: „Vietor veje kam chce: čuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide: tak je s každým, kto sa narodil z Ducha.“ (J 3, 8) Aj pri zoslaní Ducha Svätého v 50. deň po vzkriesení bol vonkajším znamením - symbolom Ducha Svätého „zvuk z neba, ako keď sa prudký vietor valí“ (Sk 2, 2). Vietor očisťuje ovzdušie, Duch Svätý očisťuje od hriechov.
Voda je tiež symbolom Ducha Svätého Pán Ježiš hovorí o narodení z vody a z Ducha (J 3, 5) a o Duchu hovorí ako o rieke živej vody (J 7, 38). Voda je vonkajším znamením Krstu svätého, ktorý je „kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha Svätého“ (Tít 3, 5). Voda je symbolom života, pri Krste Svätom nového, duchovného života.
Ježiš bol pomazaný Duchom Svätým, čo vyjadruje aj pomenovanie Kristus - Mesiáš - Pomazaný. V Starej zmluve sa hovorí o pomazaní na viacerých miestach. Áron a jeho synovia boli pomazaní a posvätení Bohu na kňazskú službu (2M 30, 30). Posvätným olejom boli pomazaní aj králi, Saul (1S 10, 1) a Dávid (1S 16, 13) a vtedy zostúpil na nich Duch Hospodinov (1S 10, 10 a 16, 13). 1Kr 19, 16 hovorí o pomazaní proroka Elízea.
V Novej zmluve sa s oblakom stretávame pri premenení Pánovom (Mt 17, 5), pri vstúpení „oblak vzal im Ho spred očí“ (Sk 1, 9).
Ruka ako sme už spomínali, skladaním rúk apoštolovia udeľovali Ducha Svätého (Sk 8, 17; 13, 2 - 3; 17, 6). Podľa Žid 6, 2 cirkev zaraďovala skladanie rúk do základných článkov svojho učenia.
Prst je podľa katechizmu rímskokatolíckej cirkvi tiež symbolom Ducha Svätého. Pán Ježiš vyháňal démonov prstom Božím (L 11, 20). Boží zákon na kamenných doskách bol napísaný prstom Božím (2M 31, 18). Kristov list, zverený starostlivosti apoštolov bol napísaný Duchom Boha živého nie na kamenné dosky, ale na mäsité dosky sŕdc (2K 3, 3).
Evanjelisti, každý jeden má svoj vlastný symbol - človeka, leva, býka a orla. Tieto obrazy zo Starého i Nového zákona podnietili sv. Ireneja (140-202) prirovnať ich k štyrom spisovateľom evanjelia kvôli ich obsahu a ich osobitnému zameraniu na Krista.
| Evanjelista | Symbol | Význam |
|---|---|---|
| Matúš | Človek | Zdôrazňuje Ježišov vstup do sveta a jeho ľudskosť. |
| Marek | Lev | Odkazuje na proroka Izaiáša a hlas na púšti. |
| Lukáš | Býk | Symbol obety a kňazskej služby. |
| Ján | Orol | Vznešený prológ a preniknutie do tajomstva Boha. |
Každý z týchto symbolov sa zameriava na konkrétnu tému toho ktorého evanjelia.
Pri sviatosti birmovania dostávame dar, nie, dary Ducha Svätého. Je to Duch Svätý, ktorý nás nenápadne postrkuje k dobrým veciam. Hýbe naším životom, no rozhodnutie necháva stále na nás. Duch Svätý je ako vánok, ktorý okolo nás prúdi. My sme ako uhlíky. Môžeme sa zapáliť od iných, môžeme byť iskrou pre druhých. Raz cítime prudký vietor, raz iba závan. Ako kresťania máme v sebe od krstu jeho pečať. Sme pomazaní olejom pri sviatosti birmovania. Máme pečať, ktorá je nezmazateľná. Je tam - či tlieme, alebo horíme. Buďme pozorní a vnímajme záchvevy vetra. Dovoľme mu to, nechajme sa zapaľovať.
Duch Svätý je popísaný nielen ako hlas Božieho učenia, ale ako samostatný učiteľ. Osoba, ktorá v nás prebýva a vedie a očisťuje nie je nikto iný ako Boh, Duch Svätý.
Dielo Ducha Svätého teda smeruje predovšetkým k poznaniu a oslave Boha a Pána Ježiša Krista. Keď nám je povedané, že Duch Svätý nebude hovoriť sám o sebe, ale o Ježišovi, potom môžeme dôjsť k záveru, že akýkoľvek dôraz na osobu a dielo Ducha, ktorý odvádza od osoby a diela Ježiša Krista, nie je pôsobením Ducha. V skutočnosti je to pôsobenie iného ducha, ducha antikrista, ktorého činnosť smeruje k umenšeniu významu Kristovej osoby (1 J 4:2-3). Aj keď Duch Svätý je nesmierne dôležitý, nikdy by v našom myslení nemal mať výsadné postavenie na úkor Krista, ktorého by zatienil.
Duch Svätý rozširuje poznanie a oslavuje Boha a Pána Ježiša Krista tým, že o Nich vyučuje v Písmach. Nový Zákon nám hovorí, že Duch konal túto službu ešte pred Kristovým vtelením, keď inšpiroval Starý Zákon. Ale tým sa Jeho pôsobenie neskončilo. Nový Zákon zaznamenáva, čo Kristus robil a objasňuje význam Jeho diela.
Druhý spôsob ako Duch oslavuje Boha a Pána Ježiša Krista je nasledovný: priťahuje ľudí ku Kristovi darom spasiteľnej viery. Keď Ježiš povedal, že pošle učeníkom Ducha Svätého, ktorý s nimi bude na veky, upresnil súčasne, že sa jedná o „Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, pretože Ho nevidí, ani nepozná“ (J 14:17). Svetom má Ján na mysli svet ľudí, ktorý sú odlúčení od Krista. Bez pôsobenia Ducha Svätého, ktorý vedie ľudí ku Kristovi, chýba duchovné videnie i poznanie a nikto nemôže duchovné veci prijať. Bez tohto pôsobenia by na svete nebolo jediného kresťana.
Posvätenie bolo cieľom Pavlovej misionárskej práce. Jeho službou je kázať evanjelium a obeťami, ktoré ponúka Bohu sú pohania. A títo pohania sú prijatí, lebo sú posvätení. Pavol sa nezameriava len na prebudenie, jeho cieľom je posvätenie.
1.Kor 12:12-13 „Lebo ako telo je jedno a má mnoho údov, ale všetky údy tvoria jedno telo, aj keď ich je mnoho: tak aj Kristus.
Krst Duchom Svätým sa však nedá ohraničiť na jeden bod v kresťanskom živote, na jeden moment. Podľa Jánovho evanjelia je krst širokým, všeobecným označením Ježišovho konania, keď nás ponára do plnosti Ducha. Ak nie si znovuzrodený veriaci, jednou z možností ako popísať to, čo potrebuješ je - potrebuješ byť pokrstený Duchom Svätým. Potrebuješ byť Kristom ponorený do osoby Ducha Svätého, vstať z mŕtvych a stať sa veriacim.
Duchovné dary sú schopnosťou ducha dať ti také vyjadrenie viery, ktorým povzbudíš ostatných. Cieľom všetkých duchovných darov je oslava nášho Boha skrze Ježiša Krista. To znamená, že Božím zámerom v udeľovaní viery a duchovných darov je, aby bola Jeho sláva vyjavená.