Albrecht Dürer, ktorého 550. výročie narodenia si pripomíname, je nesporne najvýraznejšia postava umenia renesancie v zaalpských krajinách. Diela nemeckého maliara, grafika, rezbára či rytca Albrechta Dürera vznikali pred viac ako 500 rokmi, ale aj napriek tomu neustále vzbudzujú veľkú pozornosť nielen historikov umenia, ale aj laických milovníkov výtvarného umenia. Vďaka spájaniu viacerých odlišných štýlov a motívov, sa stal prvým nemeckým univerzálnym umelcom, ktorý dbal hlavne na slobodu prejavu. Veľa cestoval, čím sa stal tiež umelcom svetovým.
Narodil sa 21. mája 1471 v Norimbergu ako tretie z 18 detí v rodine zlatníka. Odmalička sledoval zručnosť otca v zlatníckej dielni, vďaka čomu sa aj on vyučil tomuto remeslu. Spočiatku sa učil v zlatníckej dielni svojho otca, ale keď sa ukázalo, že má talent na maľovanie, otec mu dovolil od roku 1486 študovať u popredného maliara tej doby Michaela Wolgemuta. Po svojich učňovských rokoch, v dielni svojho otca a neskôr v dielni maliara a rytca Michaela Wohlgemuta a Martina Schongauera, a po študijných cestách v Taliansku a Nizozemsku sa presadil na tú dobu avantgardným prejavom - spojením talianskej patetickosti vo figurálnych kompozíciách s poetickým, ale realistickým pohľadom na krajinu a priestorovú perspektívu, typickým pre nizozemské maliarstvo.
Rozsiahle znalosti či intelektuálny rozhľad načerpal tiež z ciest po Európe. V rokoch 1490 - 1494 podnikol cestu do Colmaru, navštívil Bazilej, Augsburg a v roku 1495 podnikol aj svoju prvú cestu do Talianska, kde sa bližšie zoznámil s dielami talianskych renesančných majstrov. Začiatkom 16. storočia, už ako zrelý a známy umelec, absolvoval druhú cestu do Talianska a roky 1505 - 1507 strávil v Benátkach. Po opätovnom pobyte v Augsburgu, kde strávil rok 1518, navštívil v rokoch 150 - 1522 Holandsko.
V roku 1495 založil v Norimbergu svoju vlastnú dielňu a čoskoro sa tu zoznámil s významnými osobnosťami Norimbergu, najmä s učeným Willibaldom Pirchheimerom. V roku 1497 zostrojil vlastný lis a začal produkovať prvé série grafických listov. Začal používať vlastný monogram a datovať svoje diela. Časom sa spolu s úspechmi stával jeho preslávený monogram uznávanou firemnou značkou. Okolo roku 1500 prišiel do Norimbergu Jacob de` Barbari.
V januári 1507 sa vrátil do Norimbergu, kde ho čakala nová zákazka - tzv. „Hellerov oltár“ (namaľoval len strednú časť, ktorá v roku 1729 zhorela). V roku 1509 sa vrátil opäť ku grafikám a začal vytvárať prvú z 37 drevorezieb tzv. Začiatkom februára 1512 začal pracovať pre cisára Maximiliána I. Vyrobil pre neho modlitebnú knižku, ktorá sa stala skutočným skvostom. 6. októbra 1515 získal od Maximiliána ročný plat 100 zlatých. V tom období kreslil mapu severnej a južnej nebeskej pologule.
V roku 1518 dočasne býval v Augsburgu. V roku 1519 zomrel cisár Maximilián I. a norimberská rada odmietla platiť rentu 100 zlatých. Dürer sa preto aj so ženou vydal do Holandska, kde ho prijali so všetkými poctami. Stretol sa tam s mnohými holandskými umelcami a taktiež s Erazmom Rotterdamským. Karol V. mu rentu rád prisľúbil, a tak tu nejaký čas žil. Hoci mu Holanďania ponúkli dom v Antverpách a vysoký ročný dôchodok, Dürer sa rozhodol vrátiť domov do Norimbergu.
Dürer vo svojej tvorbe opustil formy neskorej gotiky a vytvoril osobitú syntézu nemeckej maliarskej tradície a talianskej renesancie. V jeho dielach sa prelínali prvky fantastickosti s vtedajším vedeckým poznaním. Obrazmi ako Autoportrét (1500), Ružencová slávnosť (1506), alebo dielami Adam a Eva z roku 1507, sa stal nemeckým maliarom, ktorý sa vyrovnal velikánom talianskej renesancie. Do dejín svetového výtvarného umenia sa zaradil aj dielom Štyria apoštoli (1526), dnes už legendárnym drevorytom Štyria apokalyptickí jazdci (1498), alebo medirytinami Rytier, smrť a diabol, Melanchólia či Svätý Hieronym, ktoré vznikali v rokoch 1513 - 1514.
Albrecht Dürer, ktorého nemeckí romantici 19. storočia vyhlásili za otca nemeckého umenia, zomrel 6. apríla 1528 v Norimbergu, pravdepodobne na následky ochorenia sleziny. Návšteva Holandska v ňom podporila chuť do maľovania, no tú vzápätí prerušilo jeho predčasné úmrtie. Okrem svojich výtvarných a ryteckých diel je tiež autorom teoretických kníh o perspektíve a o proporciách v maliarstve. Jeho maliarske diela udivujú svojou presnosťou, dôkladnosťou a čistotou práce, jeho kresby zasa uchvacujú svojou jasnou farebnosťou.
Bol prvým nemeckým maliarom, ktorý sa vyrovnal aj osobnostiam talianskeho renesančného umenia, s ktorými sa často aj poznal. Ale hoci bol zručným a talentovaným maliarom a kresličom, za svoju slávu vďačil predovšetkým grafike, v ktorej využíval všetky špecifické možnosti drevorezu a medirytiny. Čiernou čiarou vedel vyjadriť svetlo a tieň, priestorovú hĺbku, lesk i plastickosť. Tu si vyberal námety z biblie, mytológie, či alegórie. Predovšetkým jeho zásluhou sa stali techniky medirytiny a drevorezu samostatnými umeleckými druhmi. Medzi prvými majstrami začal experimentovať a používať techniku leptu, pričom vychádzal zo skúseností svojej zlatníckej profesie a jej vlastnej nielistickej technike zdobenia. Jeho prvé lepty boli realizované na železných doskách.
Týmto vniesol do nemeckej grafiky, s jej starými prúdmi ornamentálneho cítenia, ideálnu syntézu týchto prvkov. Drevorez, ktorý bol svojou podstatou najbližší nemeckému umeniu, povýšil Dürer na umenie prístupné a obracajúce sa k najširším masám. Okrem množstva voľných listov s biblickými a svetskými výjavmi vytvoril niekoľko veľkých súborov. Tieto obrazom prerozprávavali evanjeliá a voľne sa šírili po celej Európe prostredníctvom kupcov, mníchov.
So záujmom sledoval spoločenské dianie okolo seba, duchovné tendencie svojej doby, neušlo mu ani reformačné hnutie Martina Luthera.
Významné diela Albrechta Dürera
Medzi najvýznamnejšie diela Albrechta Dürera patria:
- Ružencová slávnosť (1506) - Mária, Ježiško a sv. Dominik dávajú na hlavy veriacich venčeky z ruží.
- Apokalypsa (1496 - 1498) - súbor drevorezieb s titulným listom.
- Veľké pašie (1497 - 1500 a 1510 - 1511) - cyklus drevorezov s titulným listom a 11 ďalšími listami.
- Život Panny Márie (1503 - 1510) - súbor 20 drevorezbových listov.
- Malé pašie (1509 - 1511) - súbor 37 drevorezbových listov s príbehmi Kristovho utrpenia.
Pozrime sa bližšie na niektoré z týchto diel:
Ružencová slávnosť
Národná galéria v Prahe uchováva maľbu Albrechta Dürera Ružencová slávnosť. Figuruje aj na monumentálnej kompozícii (162 × 192 cm) Ružencová slávnosť (1505 - 1507). Tento monumentálny obraz vytvoril počas pobytu v Benátkach.
Ústredným motívom obrazu Ružencová slávnosť, namaľovaného olejom na drevo, je Panna Mária sediaca na tróne, s malým Ježišom sediacim v jej lone. Dvaja anjeli jej nad hlavou držia korunu, tretí jej sedí pri nohách a hrá na lutne. Po pravej strane kľačí pri Panne Márii mladý cisár Maximilián I., za ktorým stoja svetské osobnosti benátskej komunity. Vľavo kľačí pápež Július II., za ktorým stoja cirkevní hodnostári. Všetky postavy na obraze sú korunované ružencami. Cisára korunuje Panna Mária, pápeža korunuje Ježiš, ostatných korunujú anjelici.
Zaujímavosťou je, že po ľavej strane trónu stojí sv. Dominik, pôvodca ružencovej pobožnosti, a na pozadí obrazu zobrazil Dürer aj sám seba (v ruke drží listinu) a tiež svojho priateľa Pirkheima, renesančného právnika a humanistu. Albrecht Dürer ako maliar autenticky rozvinul vlastnosti oboch škôl - kolorit i kompozičné princípy vo vzťahoch zobrazených postáv. Pôvod ruženca sa spája najmä s pôsobením svätého Dominika a jeho Rehole kazateľov.
Ružencová slávnosť
Turínske plátno
Cisár Rudolf II. Turínske plátno - hádam najpozoruhodnejšia kresťanská relikvia - výrazne ovplyvnilo vývoj môjho vzťahu ku kresťanstvu. Ešte teraz, keď si spomínam, ako som cez letné prázdniny vstával o štvrtej hodine ráno, aby som sa mohol nerušene vpíjať do textu tejto objavnej knihy, cítim ten úžasne hrejivý pocit spoluúčasti na čomsi nesmierne mysterióznom, vážnom, krásnom a dôležitom - áno, povedal by som, až svätom.
Pre základnú orientáciu uvádzam toto minimum informácií. Turínske plátno je vcelku tkaný kus plátna rozmerov 4,36 × 1,1 metra, na ktorom vidno veľmi vyblednutý obraz ležiaceho muža v skutočnej veľkosti, aký by vznikol, keby sme človeka natretého farbou, položili chrbtom na dolnú polovicu plátna a druhú polovicu plátna preložili cez jeho hlavu na prednú časť tela. Zdôrazňujem, že tu nejde o popis toho, ako plátno vzniklo, je to len hrubý popis geometrie obrazu na plátne. Voľnému oku sa ponúka obraz fádny a nie veľmi zaujímavý.
Písomne doložená história plátna začína rokom 1354, keď sa plátno objavuje v rukách rytiera Geoffroiho de Charny z Lirey (Francúzsko). Dokumenty o jeho ďalšej histórii sú skúpe, ale spoľahlivé. Plátno bolo uchovávané v striebornej kazete a poškodil ho najmenej jeden požiar (1532). Putovalo po rôznych miestach Francúzska, Talianska a Belgicka (kde ho v roku 1516 v Lierre kopíroval aj Albrecht Dürer), až nakoniec zakotvilo v talianskom Turíne (Torino). Sedem storočí bolo bez veľkých rozruchov predmetom náboženskej úcty, akej sa teší každá relikvia.
Turínske plátno: Najkontroverznejšia relikvia histórie
Prvú senzáciu spôsobilo až fotografovanie v roku 1898, ktoré ukázalo, že obraz na plátne má všetky vlastnosti negatívu, takže na negatívnej doske vyzeralo plátno ako pozitív! Negatív ukazuje skutočne pozoruhodne verný obraz ukrižovaného človeka vysokej atletickej postavy, so všetkými stopami mučenia známymi z evanjelií a s neopísateľne príťažlivým, majestátnym výrazom tváre. Prvá fotografia Turínskeho plátna znamenala dramatický zlom v jeho histórii. Z pomerne neznámej relikvie sa pomaly začal formovať dôkaz kresťanskej viery v Krista a v jeho vzkriesenie po smrti.
Turínske plátno
Dürerove grafické diela v Košiciach
Vďaka tejto doslova oprášenej a znovuobjavenej „Dómskej stope“ a prostredníctvom nej sa dotýkajúc legendárneho majstra „A. D.“ naprieč storočiami - vydávame v našom pátraní po jeho ďalších - tentokrát grafických stopách predlôh či súvislostí. Bol totiž aj jedným z prvých umelcov, ktorí začali vo voľnom umení pracovať aj s grafickými technikami, a tak svoje diela rozmnožovali, aby boli prístupné širšej verejnosti. Historikmi je Albrecht Dürer považovaný za „otca grafiky“.
A práve v „zabudnutých“ depozitároch múzeí sa nachádza množstvo takýchto zachovaných grafických listov aj od umelca samotného, a patrí medzi ne aj Východoslovenské múzeum v Košiciach, ktoré Dürerove grafiky už viackrát prezentovalo na svojich výstavách doma i v zahraničí, aj s grafikami jeho súčasníkov. Zbierky košického múzea sa od jeho vzniku budovali prevažne darmi, odkazmi, zberom a nákupmi. Jedným z najväčších prírastkov bol testamentárny odkaz Imricha Henszlmanna z roku 1888.
Henszlmann sa sa narodil ako syn košického mešťana a úspešného obchodníka, ale svoje poslanie našiel vo formovaní inštitucionalizovanej ochrany uhorských pamiatok, a pritom sa stal aj jedným zo zakladateľov Hornouhorského múzejného spolku v Košiciach, predchodcu terajšieho múzea. Aj napriek zlomku identifikovaných diel z tejto pozostalosti sú v bohatej zbierke zastúpení umelci svetového mena, dokladujúc vývoj tvorby v známych grafických školách Talianska, Nemecka, Francúzska v období od 15. do 18. storočia.
Vo svojej zberateľskej činnosti Henszlmann získal nielen jeho originálne diela, a aj neskoršie dotlače z pôvodných štočkov, ale nepohrdol ani kópiami od jeho súčasníkov a reprodukciami z 19. storočia. O pôvode a spôsobe zhromaždenia celej grafickej zbierky Henszlmanna môžeme uvažovať len hypoteticky na základe jeho bohatej korešpondencie s kníhkupcami a antikvariátmi v Budapešti, Viedni, a iných umeleckých strediskách, keďže aj bohatá korešpondedncia je súčasťou zbierok Východoslovenského múzea. Veľkú časť diel si určite priniesol zo svojich ciest a študijných pobytov v Rakúsku, Nemecku, Taliansku, Francúzsku a Anglicku.
Napr. v roku 1919 spolu s inými zbierkovými predmetmi a inventárnymi knihami previezli do Múzea krásnych umení v Budapešti práve aj časť grafickej zbierky. Prostredníctvom Ministerstva školstva a kultúry sa v roku 1968 späť do Košíc napokon vrátilo 294 grafických listov. Významnosť takéhoto rozsiahleho daru, ktorý sa stal základom pre budovanie Obrazárne Hornouhorského Rákócziho múzea a neskôr fondu grafiky Východoslovenského múzea, spočíva aj v nepriamom impulze, ktorý „vyprovokoval“ ďalších zberateľov (následné dary košického biskupa Zsigmunda Bubicsa, grófa Dessewffyho a iných).
Ešte v roku 1904 riaditeľ múzea József Mihalik v katalógu k výstave „Albrecht Dürer a jeho umenie“ (z pozostalosti I. Henszlmanna) spomína počet 3000 kusov! K súčasnosti sa porovnávaním podarilo identifikovať podľa tzv. Denníka rytín a obrazov nateraz 325 grafických listov z tejto zbierky. Večne živý majster Albrecht Dürer nás ešte môže - aj v Košiciach - niečím novým prekvapiť..., a snáď aj my Vás spolu s ním...