Kláštor Najsvätejšej Trojice v Bratislave
História Červeného kláštora, v minulosti nazývaného Lechnický, siaha do prvej polovice 14. storočia. Za vznikom kláštora stojí krviprelievanie. Vymretím posledného Arpádovca na uhorskom kráľovskom tróne, Ondreja III., v roku 1301, nastali v krajine zložité, nestabilné pomery. O korunu sa uchádzali dvaja vážni kandidáti - Karol Róbert z rodu Anjou a Václav z rodu Přemyslovcov. Dva silné šľachtické rody, Berzeviczyovci a Görgeyovci, po roku 1301 zaujali rozdielne pozície.
Na založenie kláštora bol potrebný veľký priestor, na ktorom by sa rozprestierali všetky budovy. A tak v roku 1319 daroval Kokoš kartuziánom z Letanoviec svoju obec Lechnica s priľahlým chotárom. Spišská kapitula povolila založenie kláštora a kráľ Karol Róbert v roku 1320 potvrdil jej zakladaciu listinu. Výstavba kláštora sa začala po roku 1330. Kartuziáni v Červenom Kláštore začali v prvej etape provizórnou stavbou. Vznikol drevený objekt, ktorý postupne prestavali na kláštor z kameňa a tehly. Už v prvej polovici 14. storočia kartuziáni postavili samostatné domčeky pre pátrov, so záhradkami. V roku 1360 sa začalo so stavbou najvýznamnejšieho kláštorného objektu, kostola.
V roku 1351 sa kláštor organizačne osamostatnil od materského kláštora v Letanovciach a postupne sa stal dôležitým cirkevným strediskom na uhorsko-poľskej hranici. Darmi a kúpami získal rozsiahle pozemky a dostal dôležité výsady, ku ktorým patrili aj právo rybolovu na Dunajci, právo mlyna, právo varenia piva a právo vykonávania miestnej súdnej právomoci.
V 15. storočí bol rozkvet kláštora prerušený vpádom husitských vojsk z Čiech. Stal sa terčom spanilých jázd pod vedením Jána Pardusa z Hrádku a Fridricha zo Strážnice. Najťažšie chvíle v kláštornom spoločenstve nastali počas prvého husitského vpádu v roku 1431, keď uniesli priora kláštora, vypálili a vydrancovali jeho priestory. Pri druhom vpáde v roku 1433 bol kláštor znovu vyplienený. Ani po husitských vpádoch nenastali pokojné časy, aby sa kláštor mohol pozviechať. Príčinou boli bratrícke vojská, ktoré v rokoch 1447 - 1448 nielenže napadli obe spišské kartúzy, ale sa tu aj usadili a vybudovali si poľné pevnosti.
Po odchode kartuziánskych mníchov z Lechnického kláštora stratil objekt charakter duchovného príbytku. Od roku 1563 prevzal správu jeho nehnuteľnosti spišský prepošt Juraj Bornemisza. Od roku 1569 celý majetok prešiel do rúk svetských vlastníkov. Najskôr to boli Magócziovci, po nich Štefan Tököli a Juraj Horváth. Po jeho smrti v roku 1625 získal majetok Pavol Rákoczy.
Začiatkom 18. storočia sa kláštor dostal do správy kamaldulov. Po svojom príchode na Zamagurie sústredili pozornosť na rekonštrukciu a zaslúžili sa o renováciu celého areálu kláštora, ktorý postupne opravili v súlade s potrebami rehole. Niektoré objekty prestavali v barokovom štýle, niektoré dobudovali a tak v polovici 18. storočia získal kláštor svoju definitívnu podobu.
Po svojom nástupe na trón sa cisár Jozef II., syn Márie Terézie, v rámci svojich reforiem rozhodol zrušiť mnohé kláštory, medzi nimi i Červený kláštor. Cisárskym dekrétom, ktorý v Červenom kláštore prečítali 24. apríla 1782, bolo nariadené mníchom opustiť kláštor do 24. septembra.
V roku 1820 daroval cisár František I. kláštor a k nemu prináležiace pozemky a majetky novovzniknutému gréckokatolíckemu biskupstvu so sídlom v Prešove ako súčasť základiny na jeho hmotné a finančné zabezpečenie.
História Kláštora Najsvätejšej Trojice v Bratislave
Stavať ho začali trojiční bratia trinitári v roku 1717 podľa vzoru Kostola sv. Petra vo Viedni od rakúskeho barokového architekta Johana Lukasa von Hildebrandta. Prepychový chrám, ktorý sa stal dominantou Župného námestia, postavili na mieste inej sakrálnej stavby, zbúranej v 16. storočí.
Išlo o farský Kostol sv. Michala archanjela, ktorý sa nachádzal v bezprostrednom susedstve Župného domu, kde predtým stál kláštor. Pri kostole bola škola, ktorá sa spomína v mestskej účtovnej knihe z roku 1529. Kňaz tejto farnosti sa prvýkrát spomína v roku 1325. Vieme, že Kostol sv Michala mal viac oltárov a bohatú výzdobu. Prešporskí vinohradníci v ňom mali osobitnú cechovú lavicu. Za kostolom od Veternej až po Koziu ulicu sa rozprestieral cintorín, v ktorom stála Kaplnka sv.
V roku 1515 spustošil kostol požiar a keď v roku 1528 doletel chýr, že sa blížia turecké hordy, mestská rada dala kostol z obranných dôvodov zbúrať. Posledná stopa po ňom zanikla v roku 1581.
Prešlo teda viac ako 130 rokov do času, keď trinitári začali stavať Kostol Najsvätejšej Trojice. Trinitári bola rehoľa, ktorá vykupovala kresťanov z tureckého zajatia a ktorú priviedol do Prešporka ostrihomský arcibiskup Leopold Kollonich. Kláštor si postavili s pričinením palatína grófa Mikuláša Pálffyho a krajinského sudcu grófa Štefana Koháryho, vysvätený bol v roku 1723. V rokoch 1690 - 1730 vykúpili trinitári z tureckého otroctva 2 043 kresťanov. Na rozkaz cisára Jozefa II. bol rád zrušený.
Fasáda Kostola Najsvätejšej Trojice prekvapuje po rekonštrukcii novou, bielou farbou - bádanie totiž ukázalo, že práve takýto bol originál. Zaujímavostí z histórie cennej barokovej pamiatky na Župnom námestí je však viac. Umeleckými maľbami ho vyzdobili Unterhuber, Palko a Ján de Matta. Farnosť Najsvätejšej Trojice vznikla pri kostole v roku 1854.
Architektúra a Umenie
Súboru barokových bočných stĺpových oltárov dominuje hlavný oltár. Jeho veľkorozmerný obraz zobrazujúci zakladateľov rehole sv. Jána z Mathy a sv. Felixa z Valois pred Svätou Trojicou, je najvýznamnejším dielom interiéru. V 50. rokoch 18. storočia ho namaľoval významný rakúsky maliar F. A. Maulbertsch. Na bočnom oltári Panny Márie, pod obrazom, ktorý je kópiou milostivého obrazu Panny Márie Regensburgskej, sú v sklenom relikviári uchovávané ostatky dvoch košických mučeníkov - jezuitov P. Š. Pongráca a P. M. Grodzieckeho.
Súčasťou kostola je i bočná neoslohová kaplnka sv. Jozefa z roku 1900, iniciátorom výstavby ktorej bol akiste veľmi zbožný občan J. Müller. S jeho menom sa totiž stretávame i pri výstavbe uršulínskej školy, Kalvárie či Kaplnky sv. Kríža na Novom cintoríne. Na poschodí kláštora nad sakristiou sa nachádza malá kláštorná kaplnka. Dnes je zariadená novodobo, jej ústredný obraz namaľoval vo Florencii žijúci maliar Stanislav Dusík. Pýchou kláštora je nástenná maľba z 18.storočia, prezentujúca hlavné námety z ikonografie trinitárov - Najsvätejšiu Trojicu, portréty zakladateľov rehole a žánrové výjavy z ich činnosti.
Mimoriadne cenný je predovšetkým zachovaný vrcholno-barokový interiér kostola trinitárov. Vnútorný priestor kostola tvorí oválna kupola, spočívajúca na mramorovaných zväzkových pilastroch s korintskými hlavicami. Iluzívna maľba na kupole imituje kazetovanú kupolu na tambure, prelomenú štyrmi oválnymi svetlíkmi a jasne osvetlenou laternou. Medzi maľovanými stĺpmi je osem ník, z nich každá druhá je ozdobená maľovanou figúrou cirkevného otca. Aj tu je laterna otvorená a anjelici cez ňu vnášajú červeno-modrý trinitársky kríž. Okrem nebeských výjavov sú obidve kupoly maľované en grisaille a oživené zlátením. Autorstvo sa pripisuje Antoniovi Gallimu da Bibiena v rokoch 1736-44.
V kostole sa nachádza viacero oltárov, ktoré sú zasvätené rôznym svätým. Medzi nimi vynikajú oltár sv. Rafaela a Gabriela, oltár sv. Anny, oltár sv. Jána Krstiteľa, oltár sv. Jozefa, oltár sv. Jána Nepomuckého, oltár Jána Evanjelistu a oltár sv. Kríža. Osobitné miesto zaujíma aj tzv. Zichyho oltár, ktorý je votívnym oltárom grófa Karola Zichyho z Vásonkő, zasvätený Matke Božej.
Nádherný hlavný oltár bol zhotovený na náklady arcibiskupa Imricha Esterházyho. Dňa 21. júna 1733 uzavrel zmluvu s Gaetanom Bussim, štukatérom z Viedne. Celková suma zákazky sa vyšplhala na 3765 zlatých. Oltárny obraz je pripisovaný Františkovi Antonovi Palkovi, dvornému maliarovi primasa Esterházyho. Obraz zachytáva zakladateľov rehole sv. Jána z Mathy a sv. Felixa z Valois, ktorí vykupujú zajatcov z tureckého zajatia. Nad výjavom sa vznáša svätá Trojica, ktorej je rád zasvätený.
Pri ľavom chórovom pilieri sa nachádza kazateľnica. Na náhrobnej doske chýba nápis. Podľa heraldického posudku patril erb rodu Szirmayovcov. Nad vstupnou predsieňou je organová empora, kde sa nachádza rokoková organová skriňa. Pod kostolom sa nachádza veľká svetlá krypta, v ktorej je pochovaný veľký počet rádových bratov, ale aj civilných osôb. Krypta sa používala do r. 1776.
Vplyv a Pôsobenie Trinitárov
Trinitári nadviazali užšie spojenie s kláštormi v Rakúsku a Uhorsku. Hlavnými kláštormi boli Viedeň, Ilava, Bratislava, Praha a Trnava. Belehrad a Šaštín, ktoré už disponovali hmotnými prostriedkami a priestormi pre veľké počty veriacich. Celkovo bolo osem kláštorov spojených do jednej provincie svätého Jozefa. Medzi najvýznamnejšie patrili kláštory Sankt Felice a Šarišský Potok v Uhorsku a Pera, časť Istanbulu.
V Uhorsku pôsobila polovica z celkového počtu trinitárov. Po príchode trinitárov do Bratislavy náboženský život v kostole mohutnel. Trinitári sa starali o mnohých katolíkov, o ktoré sa starali členovia rádu trinitárov. Rád bol mimoriadne obľúbený. Trinitári v Bratislave dostávali od mesta dary, na veľké sviatky sviece na oltáre, k sv. Juraju víno a groš na procesie.
Trinitári celej provincie Sv. Jozefa vykúpili z tureckého zajatia tisíce osôb. Rád bol zrušený na rozkaz cisára Jozefa II., čo znamenalo koniec ich pôsobenia v Bratislave.
V nasledujúcej tabuľke je uvedený prehľad počtu osôb vykúpených trinitármi z tureckého zajatia v rokoch 1760 až 1763:
| Rok | Počet vykúpených osôb |
|---|---|
| 1760 | Neuvedené |
| 1761 | Neuvedené |
| 1762 | Neuvedené |
| 1763 | Neuvedené |
| Celkom | 3925 (za všetky kláštory provincie sv. Jozefa) |
Celkovo kláštory provincie Sv. Jozefa vykúpili 3925 osôb a celkovým nákladom milión zlatých.
Interiér Kláštora Najsvätejšej Trojice v Bratislave
tags: #klastor #najsvatejsej #trojice