Dušan Dušek (* 4. január 1946, Gbelce) je významný slovenský básnik, prozaik, filmový scenárista, autor rozhlasových hier a literatúry pre deti a mládež, pedagóg a redaktor.
Narodil sa v rodine lesného robotníka a vzdelanie získaval v Piešťanoch a Bratislave, kde vyštudoval geológiu a chémiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Pracoval ako redaktor v časopisoch Smena, Tip, Kamarát a Slovenské pohľady. Od roku 1979 sa profesionálne venuje literárnej tvorbe a v súčasnosti vyučuje v Ateliéri scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave.
Dušan Dušek
Tvorba Dušana Dušeka
Svoje prvé literárne diela publikoval od roku 1964 v časopisoch (Mladá tvorba, Slovenské pohľady, Romboid, Kamarát, Slniečko a i.). Knižný debut mu vyšiel v roku 1972. Popri samotnom deji sa venuje množstvu detailov, ktoré sa neustále opakujú a prelínajú, preniká pod povrch vzťahov, situácií a problémov, ktoré nerieši, len evokuje.
Charakteristické črty tvorby
- Využívanie detailov a ich opakovanie.
- Prenikanie pod povrch vzťahov a situácií.
- Evokovanie problémov bez ich priameho riešenia.
Inšpirácia a vplyvy
Dušek sa inšpiruje hovorovým jazykom a zázračnosťou ľudskej reči. Medzi autorov, ktorí ho ovplyvnili, patria Carson Mc Cullersová, Elizabeth Bishopová, Louise Glücková, Ernest Hemingway, William Faulkner, John Updike, Philip Roth, I. B. Singer a W. G. Sebald.
„Aj holá veta má šaty. Košeľou podmetu je napríklad dĺžka podstatného mena, gombíkmi počet písmen, motýlikom mäkčeň alebo vokáň, vôňou samotné slovo, ak je ním napríklad kôpor... “
Fyziologicky sú to najmä moje uši. Od detstva som ich natŕčal a zachytával nimi rozhovory ľudí. Ako každý. Vety, žarty, historky, všetko živé. Neskôr sa mi to zišlo. Situácie a obrazy sa mi vynárali z pamäti, hľadal som pre ne miesto, kam by som ich mohol umiestniť vo svojich poviedkach, rozprávkach alebo básničkách. Tým chcem povedať, že za najväčší zdroj inšpirácie považujem hovorový jazyk, všetko to zázračné, čo ľudská reč dokáže pomenovať, jedinečne zachytiť, presne vystihnúť.
Vianočný motív v tvorbe
V Dušekovej tvorbe sa objavuje aj vianočný motív, ktorý je spojený so spomienkami na detstvo, domov a rodinné vzťahy. Vianoce sú pre neho štedrým časom, kedy dostával knihy a zažíval nové, ohurujúce zážitky. Práve tieto spomienky formovali jeho spisovateľské smerovanie.
Ako vždy, aj v tom roku 1959 sa blížili Vianoce, ktorých sme sa, ako vždy, nevedeli dočkať. Matej najmä preto, že budú prázdniny - a nebude škola.
Aspoň že otec, ako lesný inžinier, nemusel zháňať vianočný stromček; spolu s ostatnými ho vždy dostal od n. p. Taxácia. A mama, ako žena v domácnosti, pozháňala všetko ostatné, takže zrazu nám vo vani plával aj vianočný kapor.
No zrazu bol večer, zasadli sme okolo stola, jedli oplátky s medom, tešili sa na darčeky - a najmä Matej žiaril šťastím, spokojne sa usmieval tými svojimi hnedými očami.
Kufor na sny
Kufor na sny - je to súbor tridsiatich troch poviedok (Pes, Výhoda, Možnosti, Školníčka, Vianoce, Zlodeji, Tam a Tam, Vlnenie vody, Nedele, Poklad v nohaviciach....). Sú krátke, prirodzené, spontánne a na prvý pohľad jednoduché.
Názov zbierky vyvoláva myšlienky na cestovanie alebo predstavu miesta na odkladanie snov, myšlienok a pocitov. Každodennosť je vykreslená jedinečným spôsobom hlavne vďaka množstvu nápaditých detailov. Stretávame sa s istou formou vnútorného monológu - prúdom vedomia.
Autor sa snaží zobraziť myslenie človeka a myšlienky v čase ich zrodu, asociačný princíp (niektoré poviedky tak nemajú v popredí hlavnú postavu či dejovú líniu, ale jazyk a autorskú perspektívu).
Postmoderna a bezsujetová próza
Dušekova tvorba sa často zaraďuje k postmoderne a bezsujetovej próze.
Bezsujetová próza: Autori bezsujetovej prózy nepoužívajú princíp rozprávania príbehu a preto ich diela nemajú klasickú 5 fázovú sujetovú kompozíciu. Rozprávač iba zaznamenáva, podáva správu, robí zápisky. Dej je často len útržkom, ktorému chýba začiatok a koniec.
Postmoderna: Je to nový umelecký smer posledn tretiny 20. storočia. Je nové spojenie elitnej a masovej kultúry. Postmoderná literatúra spája najrozličnejšie motívy a postoje rozprávača a nie je len intelektuálna a elitárska, ale súčasne romantická, sentimentálna a populárna.
Znaky postmoderny:
- Využíva sa aj čierny humor, irónia, erotika alebo absurdita.
- Do vymysleného diela vkladá autor niečo filozofické.
- Prekračovanie hraníc medzi literárnymi druhmi.
- Pluralizmus formy - v jednom diele sa môže nachádzať forma viacerých žánrov (umelecká literatúra popri literatúre faktu, textová koláž).
- Narúšanie kauzálnosti- aby to nenavodzovalo myšlienku chaosu dnešného sveta, iracionálnosť.
- Prvky grotesky - zosmiešňovanie.
- Odcudzenie človeka, utrpenie, skepsa.
| Žáner | Charakteristika | Príklad v Dušekovej tvorbe |
|---|---|---|
| Bezsujetová próza | Zaznamenávanie, zápisky, útržky deja | Poviedky bez klasickej sujetovej kompozície |
| Postmoderna | Spájanie elitnej a masovej kultúry, irónia, absurdita | Mix štýlov, humor, filozofické prvky |
Dušek si v čase a priestore vytvára vlastnú literárnu topografiu. Je ňou región západného Slovenska v čase, ktorý bol ešte reprodukovaný čiernobielou fotografiou.
Cez „časom prekryté“ a zaprášené spomínanie sa z Dušekových literárnych svetov otvára pohľad na všetky hodnotovo dôležité súradnice „dobrého“ života.
Ak je celá Dušekova veľká malá epika nedeklarovane venovaná predovšetkým ľuďom a človeku vo všetkých jeho podobách, platí to aj o Dušekovej knihe esejí Veľká potreba lampášov 2018). Aj v nej je reč o konkrétnych ľuďoch a tiež o tom, ako svojou prácou, ktorá sa volá umenie, naprávajú a vylepšujú svet.