Dnes žijeme v dobe, keď nové duševné choroby dosahujú úroveň, akú sme nikdy predtým nepoznali. Súčasné životné tempo pobáda ľudí k stresujúcim pretekom, aby spotrebovávali viac a vyzerali lepšie ako ich sused, pričom celé je to okorenené silnou dávkou individualizmu, a tak sa buduje človek izolovaný od ostatných smrteľníkov. Ona je zodpovedná za to, že nemálo z nás sa zmieta v depresii, neuróze, hystérii, schizofrénii alebo iných duševných poruchách, ktoré môžu vážne ohroziť budúcnosť človeka.
V evanjeliu sme čítali, ako Ježiš posiela apoštolov do sveta, aby šírili jeho náuku. Oni šli, vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali. Nás však možno omnoho viac trápi otázka: Prečo sú na svete choroby a utrpenia? Prečo ich Boh dopúšťa, keď je dobrý a milosrdný?
Biblia predstavuje čitateľovi dve úrovne reality, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Na jednej, prirodzenej úrovni, sa nachádzajú ľudia, ktorých ovplyvňujú ich životné podmienky, ako aj vzájomné vzťahy. Na druhej, nadprirodzenej úrovni, sa nachádzajú nadpozemské, duchovné bytosti, ktoré vstupujú na úroveň ľudí a zasahujú do ich života.
Hneď v úvode Biblia odpovedá na otázku, prečo obe reality nie sú rovnako dokonalé a prečo ľudia stvorení na Boží obraz nie sú nesmrteľní, ale musia prechádzať rôznymi formami utrpenia a nakoniec zomrieť. Hovorí jednoznačne o hriechu prvého človeka z Knihy Genezis, ktorý podľahol pokušeniu vyrovnať sa Bohu a siahol po zakázanom ovocí (porov. Gn 3). V dôsledku toho človek nielenže nie je ako Boh, ale dokonca prežíva v svojom individuálnom aj spoločnom živote veľa zlého.
Boží plán s človekom, aby naplnil zem, sa napriek hriechu nezmenil. Boh - Stvoriteľ pozval človeka na spoluprácu pri zveľaďovaní zeme a všetkého, čo je na nej (porov. Gn 1, 28). Dal mu k tomu dokonca svoje požehnanie. No na základe toho sa problém jednotlivca stal problémom univerzálnym.
S príchodom prvého hriechu sa tento prirodzený poriadok narušil a jedným z dôsledkov, ktoré Biblia menuje, bola aj obmedzená schopnosť vládnuť zemi, čiže mať ju úplne pod kontrolou. Zem síce prinášala ovocie ako predtým, to však prišlo až po vynaložení úsilia zo strany človeka (porov. Biblia hovorí, že zem bola prekliata pre človeka, jeho vinou.
Biblia zaznamenáva rôzne choroby, ktoré sa u ľudí objavovali. Najzávažnejšou a najobávanejšou nákazou bolo malomocenstvo. Určité vážne choroby mohli postihnúť jednotlivca, pre čo sa odrazu ocitol na okraji spoločnosti a bol ako zaživa mŕtvy.
Kňazi boli poverení zistiť zdravotný stav človeka, u ktorého sa objavila vyrážka, no nemali na starosti jej liečenie. Mali iba nakazeného preskúmať a prípadne ho poslať do izolácie mimo tábora (porov. Lv 13). Ak sa niekto vyliečil, kňazi mali opäť zistiť jeho stav a vyhlásiť ho za čistého (porov. Za liečiteľa Biblia považuje Boha, ktorý jediný mohol človeka zasiahnutého chorobou uzdraviť.
Podobne je to aj s epidémiami, ktoré v kontexte starostlivosti o svoje stvorenie Boh používal na zastavenie zla šíriaceho sa prostredníctvom ľudí. Prostriedky nápravy boli rozličné, podobne aj ich rozsah. Niekedy bol celoplošný (potopa), ako aj cielený (Sodoma a Gomora), kde sa iba spravodliví zachránili a ostatní zahynuli.
Významný prorok babylonského zajatia, Ezechiel, zachytil v 18. kapitole dôležitú pravdu o individuálnom prístupe Boha k vine a trestu: „Či môžem mať záľubu v smrti hriešnika? Božie milosrdenstvo a odpustenie sú prejavom lásky Boha, ktorá je väčšia ako Boží hnev. Ten nie je svojvoľný, ale vyprovokovaný nespravodlivosťou človeka.
V prípade epidémie na jednej strane trpia spolu všetci, vinní aj nevinní. Biblia od začiatku predkladá obraz človeka ako súčasti stvorenia, ktorému síce vládne, no zároveň zaň nesie najväčšiu zodpovednosť pred Bohom, ktorý mu zem a všetko, čo je na nej, zveril do správy.
Od začiatku sa čitateľ dozvedá, že Jóba zasiahol nepriateľ, ktorý sa s Bohom stavil, že ho nesmiernou bolesťou privedie do zúfalstva (porov. Jób 2, 4 - 10). O tejto skúške však sám Jób netušil a napriek neznesiteľnej bolesti a opustenosti vydržal aj výčitky priateľov, ktorí tvrdili, že ani on nemôže byť absolútne bez viny, už len preto, že je človek (porov. Boh sa ho nakoniec zastal a uzdravil ho, ba vrátil mu niekoľkonásobne jeho stratený majetok, deti, zdravie a doprial mu ešte dlhý vek (porov.
Pekným príkladom Božieho milosrdenstva, ktoré je väčšie ako zaslúžený trest, je Kniha proroka Jonáša. Tento prorok poslaný do Ninive mal za úlohu predstaviť Božie ultimátum hriešnemu mestu. Boh dokáže udeliť výnimku a nezničiť človeka, ktorý včas koná nápravu. Nie je správne obviňovať Boha za chyby, ktoré spôsobil človek, no všetci vieme, že v priznaní si viny má človek veľké rezervy.
Keď si pripomenieme egyptské rany prostredníctvom najmladšej knihy Starého zákona, Knihy múdrosti, dostaneme ďalšie možné vysvetlenie Božieho trestu: „Tvoj ľud teda očakával oslobodenie spravodlivých a zánik nepriateľov.
Najväčšou útechou pre kresťanov je viera vo vzkriesenie z mŕtvych, ktorá je základom nádeje pre všetkých, ktorí sú blízko smrti, a tých, ktorí sa so svojimi blízkymi musia rozlúčiť (porov. 1 Kor 15). Presvedčenie o vzkriesení mŕtvych sa začalo objavovať už v čase pred Kristom (porov.
Veriaci človek sa od ostatných ľudí nelíši tým, že by bol voči chorobám fyzicky imúnnejší alebo že by sa nemohol nakaziť ako každý iný človek. Rozdiel je skôr v jeho prežívaní choroby a zvládaní svojej situácie s väčšou trpezlivosťou, odvahou a nádejou, než je to človeku prirodzene dané. O takomto prístupe už od začiatku jestvovania Cirkvi píše Jakubov list: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene.
Ak sa však už niečo predsa len vo svete pokazí a zasiahne jednotlivca alebo spoločnosť, môžeme si spomenúť na nepríjemne triezve Ježišove slová: „Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema?
Biblia človeka vyzýva byť neustále vďačný za všetko, čím je a čo má (porov. Jób 1, 21), a zároveň byť pokorný a bdelý, pretože aj takéto skúšky mu pomáhajú zväčšiť životnú múdrosť, zošľachtiť charakter a posilniť osobnú vieru (porov.
Prečo Boh dopúšťa utrpenie?
Nemôže Boh zastaviť všetko utrpenie? Existujú rôzne príčiny utrpenia: morálna skaza (zlo) ľudí, choroba, zemetrasenie, potopy, hladomor atď. Poznáme niekoľko dôvodov, prečo Boh dopúšťa utrpenie, určite však nie sú dostatočným vysvetlením pre každé utrpenie.
- Sloboda vôle: Boh nám dal slobodu vybrať si. Táto sloboda znamená, že môžeme aj rebelovať proti Bohu a robiť rozhodnutia, ktoré sú v protiklade s Jeho želaniami. Zlo je potom všetko, čo je v rozpore s Jeho dokonalou a svätou vôľou, a preto kto koná to, čo je v protiklade s Božou vôľou, pácha zlo. To je riziko našej slobodnej vôle.
- Adam nebol iba reprezentantom svojich potomkov, ale bol aj prvým človekom a bolo mu dané panovať na zemi. Boh dovolil, aby sa zlo dialo z dôvodov, ktorým čiastočne rozumieme, ale iným rozumieť nikdy nebudeme. Uvedomujeme si tiež, že Boh používa zlo aj na výchovu a vyučovanie ľudí. Nemôžeme však poznať všetky dôvody, prečo dovoľuje zlu a utrpeniu, aby existovali vo svete.
Ak Boh nezastaví zlo a utrpenie vo svete, neznamená to, že to nedokáže. Boh môže použiť utrpenie pre svoj nadprirodzený plán v prípadoch, keď chce ľudí niečomu naučiť, alebo ich vychovávať. Existencia utrpenia neznamená zákonite, že ho Boh nemôže zastaviť.
Odstránenie zla a utrpenia, by znamenalo aj odstránenie ľudskej schopnosti slobodne sa rozhodovať. Ak chceme, aby Pán Boh odstránil zlo, vyžadujeme, aby odstránil všetko zlo, alebo iba časť? Ak odstráni iba časť zla, otázka existencie zla vo svete ostáva.
Je možné, že ľudské utrpenie, napr. rôzne druhy chorôb, môžu byť vnímané ako Boží prostriedok na odstránenie následného utrpenia, ktoré by bolo oveľa horšie. Toto sa na prvý pohľad nezdá byť serióznym názorom, pretože ak chce Boh odstrániť utrpenie, prečo na to používa iné utrpenie? A čo tak zemetrasenia a potopy, ktoré tiež spôsobujú utrpenie? Ako tie zapadajú do Božieho zámeru znížiť alebo odstrániť utrpenie, vynímajúc možno ľudskú smrť, ktorá samotné utrpenie ukončuje?
Pán Boh má plán. On všetko pozná a neprekvapuje Ho prítomnosť zla a hriechu, ktoré so sebou prinášajú utrpenie. Boh pozná od počiatku všetky veci, preto je bezpochyby schopný použiť aj utrpenie pre svoj veľký plán. Najlepším a najjednoduchším príkladom je utrpenie Ježiša Krista v rukách zlých ľudí. A práve kvôli utrpeniu Pána Ježiša smieme byť zbavení trestu za našu rebéliu voči Bohu. Bol to Boží odveký plán, aby bol Ježiš Kristus ukrižovaný kvôli našim hriechom. To znamená, že Boh počítal vo svojom dokonalom pláne s realitou zla a utrpenia a použil ho, pre naplnenie svojej vôle. To však neznamená, že Boh je autorom zla. Boh je nad všetkým a môže to použiť na vykonanie dobra.
Biblia hovorí, že Boh toho, koho miluje, vychováva a tresce a že žiadne skutočné Božie dieťa nemôže ostať bez výchovy a vyučovania. Je zrejmé, že výsledkom našej rebélie voči Bohu je utrpenie a je taktiež pravdou, že sa skrze utrpenie môžeme učiť, že takáto rebélia je zlá. Niekedy sa najväčšie veci naučíme práve vtedy, ak zakúšame dôsledky svojich činov a to je určite dobré.
Ak vidíme, že vo svete existujú zlé následky skutkov, ktoré spôsobujú utrpenie, môžeme s istotou potvrdiť, že taktiež príde aj do našich životov budúce utrpenie, ako následok našej súčasnej rebélie. To nás môže logicky viesť k záveru, že potrebujeme byť oslobodení z našej rebélie voči Bohu, aby sme tieto následky nemuseli zakúšať na našom vlastnom živote.
Povedané jazykom Biblie, bolesť a utrpenie sú dôsledkom existencie hriechu vo svete. Adam, reprezentant celého ľudstva a stvorenia, rebeloval proti Bohu a priniesol do tohto sveta utrpenie. Hriech je viac, iba ako jednoduchý vzdor a porušenie Božích prikázaní. Hriechom je nasiaknuté celé Božie stvorenie a to prináša hladomor, nerovnováhu, zemetrasenia, choroby, a i. To neznamená, že Boh zlo stvoril.
Zlo a utrpenie vo svete slúžia na varovanie proti prekročeniu Božích prikázaní a práve preto smú ľudia vidieť nevyhnutnosť nasledovania Boha. Božie cesty sú správne a dobré a ich nasledovanie vedie do bezpečia a ochrany. Dôsledky neposlušnosti voči Bohu sú manifestované v utrpení.
Je možné, že Boh jednoducho dovoľuje zlo a utrpenie vo svete na dôkaz toho, že rebélia oproti Nemu prináša utrpenie a bolesť, možno používa tento prirodzený spôsob. Možno nám raz v súdny deň povie tieto slová: „Vidíš, čo rebélia proti mne priniesla svetu?“ Toto sa zdá ako veľmi jednoduché, ale môže to byť jeden z dôvodov, prečo Boh vo svete dovoľuje existenciu bolesti a utrpenia.
Smrť Božieho Syna je prostriedkom k tomu, že Boh odpúšťa tým, ktorí uverili v Pána Ježiša. Nikdy by však pán Ježiš nezomrel, ak by nebol aj človekom. V prípade, že bol človekom, musel sa narodiť ako každý iný. Ale preto, že bol bez hriechu, dôsledky Božieho hnevu sa Ho nedotýkali. V tom prípade mohol zomrieť za nás, a práve preto nám mohlo byť odpustené.
Keby však vo svete nebolo utrpenie a zlo, Ježiš Kristus nemusel ísť na kríž. Môžeme teda povedať, že utrpenie a zlo sú nevyhnutné k tomu, aby sme videli obrovskú Božiu lásku voči ľuďom. Ježiš povedal, že najväčším skutkom lásky je to, ak niekto položí život za druhého. Ak je Boh láska a ak láska dáva, môže existovať iná, väčšia demonštrácia skutku lásky?
Čo nám Biblia hovorí, čo Boh urobil so zlom? Hovorí, že poslal Ježiša, aby zomrel za naše hriechy a oslobodil nás od bolesti a utrpenia. Nakoniec treba povedať, že Boh povoľuje zlo z určitého dôvodu, ináč by mu nedovolil existovať.
Choroby na svet priniesol prvý smrteľný hriech našich prarodičov. Ním sa narušila harmónia medzi Bohom a ľuďmi, medzi človekom a prírodou.
Svätý Pavol o tom píše v liste Rimanom: Celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach… Dedičným hriechom sa zmaril pôvodný Boží plán, lebo Boh dal ľuďom v raji trojaké dary: nadprirodzené, prirodzené a mimoprirodzené. Medzi mimoprirodzené dary patrila aj tzv. telesná neporušiteľnosť, čiže odolnosť voči chorobám a pokušeniam. Ale nakoľko prví ľudia zhrešili, stratili dary nadprirodzené aj mimoprirodzené a zostali im iba dary prirodzené.
Z toho jasne vidíme, že nie Boh je pôvodcom utrpenia a bolesti, ale človek a jeho hriech. Choroba vedie človeka k vyššej dokonalosti. V Starom zákone to potvrdzuje Jób aj Tobiáš, ktorí keď obstáli v skúškach, tak sa im dostalo viacnásobnej milosti. Aj svätci si choroby vážili a považovali ich za Božiu milosť.
Choroba slúži človekovi ako Božie volanie. Poznáme to, že keď sme zdraví, nič nás netrápi a ľahko aj zabudneme na Boha. Ale keď príde choroba, hneď si na neho spomenieme. V koľkých prípadoch sa z neveriacich stali veriaci, práve „vďaka“ chorobe?
Veľmi pekný príklad máme v evanjeliu, kde sa píše o kráľovskom úradníkovi z Kafarnauma. Bol to neveriaci človek, ktorému keď ochorel jediný syn a nik mu nevedel pomôcť, obrátil sa na Ježiša. Keď ho Ježiš uzdravil, evanjelista k tomu dodáva, že potom uveril úradník i celý jeho ...
Žijeme v dobe, keď prudko narastá počet ľudí trpiacich rôznymi psychickými poruchami či ochoreniami. Súčasný životný rytmus je plný stresu a ženie nás k tomu, aby sme stále viac a viac konzumovali, snažili sa byť vždy lepší a úspešnejší než tí druhí. K tomu prichádza aj silný individualizmus, ktorý nás v konečnom dôsledku vedie k izolácii od okolitého sveta. Túžba „žiť na vysokej nohe“, čiže v blahobyte, vysoké pracovné tempo ako aj návyky, ktoré z nás robia moderných otrokov, nás v konečnom dôsledku privádzajú k pocitu osamelosti.
Stretnutie s Kristom, ktorý je dokonalou, vyrovnanou Osobou, nás dokáže uviesť do stavu pokoja a vnútornej vyrovnanosti. Zároveň utišuje intenzívne emócie, umožňuje znovuobjaviť samého seba, poskytuje svetlo nášmu životu a prístupu k budúcnosti.
