Grécky boh Ares: Charakteristika a jeho miesto v mytológii

Rímske náboženstvo sa v priebehu vývoja Ríma (resp. Rímskej ríše) menilo a prispôsobovalo potrebám ľudí. Rimania uctievali nielen bohov (Dei / Dii), ktorí stáli na prvom mieste, ale aj rôznych duchov, ochrancov človeka alebo posvätné predmety či zvieratá. Verili, že ich priazeň si môžu nakloniť stavaním chrámov, modlitbami a bohoslužbami. Sprostredkovateľmi medzi ľuďmi a bohmi sa stali kňazi (pontifikovia - slovo pontifex doslova znamená „staviteľ mosta“ = pons + facere) a kňažky (napr. vestálky - kňažky bohyne Vesty).

Rímski bohovia sú rôzneho pôvodu - latinského, sabinského, etruského (= tzv. domáci, pôvodní), neskôr aj z rôznych podmanených alebo susedných území (= tzv. novousadlí). Medzi najvýznamnejších bohov patril:

• Jupiter (Iuppiter, gr. Zeus) - najvyšší boh, boh neba, hromu a blesku.
• Mars (gen. Martis, gr. Ares) - boh vojny a praotec Rimanov.
• Quirinus - boh vojny, zbožštený prvý kráľ Romulus.
• Vesta - ochrankyňa rodinného kozuba, mesta a štátu.
• Juno (Iuno) - ochrankyňa žien a manželstva.
• Vulkán (Vulcanus) - boh ohňa etruského pôvodu.
• Neptún (Neptunus) - boh riek, prameňov a mora.
• Faun (Faunus) - boh stád a polí.
• Minerva - bohyňa umenia, remesiel, múdrosti a ochrankyňa Ríma.
• Ceres - bohyňa obilia a úrodnosti polí.
• Venuša (Venus) - bohyňa jari, lásky a krásy.
• Diana - bohyňa svetla, života, mesiaca a lovu.
• Apolón (Apollo) - boh svetla a slnka.
• Cupid = Amor (Cupido, Amor) - boh lásky.
• Merkúr (Mercurius) - boh obchodu, remesiel, posol bohov a boh zlodejov.
• Bakchus (Bacchus) - boh vína a vinohradníctva.
• Plutón = Dis Pater (Pluto) - boh podsvetia.
• Proserpina - Plutónova manželka, vládkyňa podsvetia.

Ares: Boh vojny

Ares bol bohom vojny, vraždenia. V Ríme mu hovorili Mars. Bol synom Héry a Dia.

Mars (gen. Martis, gr. Ares), pôvodne latinský boh jari, sa neskôr zmenil na boha vojny a praotca Rimanov.

Gréci pre modlenie a obetovanie bohom súčasťou každodenného života. Bol boh svetla a slnka, lekárstva, umenia, múz, ochranca života a poriadku, neomylný strelec a veštec. Bol synom boha Dia a bohyne Lété.

Pravdepodobne za vlády Tarquiniovcov sa zmenila najvyššia trojica ochranných bohov Ríma - stali sa nimi Jupiter, Juno a Minerva. Po rozšírení Rímskej ríše sa do Ríma dostali aj iné cudzokrajné božstvá, napr. Rimania ďalej uctievali Múzy (Musae) - ochrankyne deviatich umení (Euterpe - hudba, Terpsichore - tanec, Clio - história, Urania - astronómia, Calliope - epická poézia, Erato - ľúbostná poézia, Polymnia - náboženská poézia, Thalia - komédia a Melpomene - tragédia), Hóry - bohyne ročných období, Fúrie - bohyne pomsty a Grácie (Gratiae) - tri bohyne krásy a pôvabu.

Hoci obyvatelia strednej Európy v dobe bronzovej nepoznali písmo, od súdobých spoločenstiev a civilizácií, ktoré písomné pramene zanechali, ich nedelila kultúrna priepasť. Práve naopak. Mnohí slovenskí a českí archeológovia, ako aj ich zahraniční kolegovia, vo svojich výskumných prácach vyzdvihli výrazné podobnosti v hmotnej kultúre, predovšetkým s východným Stredomorím.

Český archeológ Jan Bouzek zašiel ešte ďalej. Na základe analýzy depotov (rituálne, do zeme či vody uložené predmety) stredoeurópskych kultúr neskorej doby bronzovej konštatuje: „Podľa zloženia môžeme určiť, komu boli depoty určené: súbory šperkov bohyniam, predovšetkým obdobe gréckej Afrodity a rímskej Venuše, súbory kosákov obdobe gréckej Démétér, súbory zbraní obdobe Área či Marta, súbory remeselníckych nástrojov obdobe Héfaista, zatiaľ čo kov bol spojením substancií Venuše a Jupitera.“

Podľa Bouzeka nebol stredoeurópsky panteón neskorej doby bronzovej (konkrétne civilizácie popolnicových polí) výrazne odlišný od starogréckeho panteónu - okrem Venuše a Atény vraj obsahoval aj Apolóna.

Podľa filológov a indoeuropeistov ako sú Jaan Puhvel alebo Martin West náboženstvo klasického Grécka tak výrazne ovplyvnili náboženstvá a mýty Blízkeho východu (odkiaľ prezvalo rôzne božstvá, napr. Adónis, Afrodita, Apolón), že stratilo značnú časť svojho indoeurópskeho dedičstva.

Ako vhodnejšia aproximácia sa preto môže zdať náboženstvo mykénskej kultúry. Existovala v rovnakom čase ako najvyspelejšie stredoeurópske kultúry doby bronzovej (16. - 12. storočie pred n. l.) a navyše vieme, že stredoeurópske spoločenstvá s ňou spájali intenzívne kontakty aj podobnosti v materiálnej kultúre1.

Žiaľ, mykénske náboženstvo je známe pomerne chabo - panteón poznáme prevažne vďaka strohým tabuľkám s lineárnym písmom B z gréckeho mesta Pylos a ostrova Knóssos (niekdajšieho centra minojskej civilizácie). Z „božstiev klasického Grécka“ je doložená len hŕstka: Zeus, Poseidón, Áres, Héra, Artemis a Hermes.

Navyše nevieme, či si „mykénčania“ pod týmito menami predstavovali to isté, ako Gréci o tisíc rokov neskôr. Napríklad Poseidón, ktorý na Pylose dominoval, podľa niektorých bádateľov pôvodne nebol bohom morí2, ale bohom koní a/alebo zemetrasenia.

„Mnohé mykénske božstvá nie sú z klasického Grécka známe, a niektoré dôležité božstvá klasického Grécka nepoznáme z mykénskych čias, ako napríklad Afroditu a Demeter,“ píše filológ Ian Rutherford. Pripomína, že v mykénskej kultúre tiež pozorujeme tradíciu ženských náprotivkov mužských božstiev, napr. Poseidón a Poseidaja alebo Diweus (Zeus) a Diwia3.

Ibaže aj výpovedná hodnota mykénskeho panteónu o náboženstve súdobých indoeurópskych kultúr je obmedzená - tentoraz z dôvodu mimoriadne silného vplyvu neindoeurópskej minojskej civilizácie.

Potrebujeme porovnať čo najviac takýchto vetiev a hľadať sugestívne, charakteristické spoločné vlastnosti božstiev a s nimi spojených mýtov, naznačujúce historickú súvislosť. Týmto spôsobom vlastne zrekonštruujeme pôvodný, praindoeurópsky panteón, a zároveň získame predstavu, ktoré božstvá mali tendenciu v indoeurópskych vetvách pretrvávať.

Ak pre porovnateľných bohov nájdeme vo viacerých vetvách tradície príbuzné mená, metódami historickej jazykovedy dokážeme zrekonštruovať meno praindoeurópskeho božstva, z ktorého vznikli. Spoľahlivo sa to podarilo iba v hŕstke prípadov.

„Väčšina dobre známych gréckych a rímskych bohov má mená s neznámou etymológiou, iné, ako napríklad Afrodita, sú semitského pôvodu. A ďalšie, ako Venuša a Woden, vychádzajú z indoeurópskych slovných koreňov, ale v iných indoeurópskych vetvách nepoznáme božstvá, ktorých mená by im boli kognátmi. Dcérske tradície očividne prešli značným vývojom,“ píše filológ a historický jazykovedec Benjamin Fortson.

V skutku, porovnávacia religionistika odhalila pestrú históriu božstiev - vznik a zánik, zmeny mien4, príchody z cudzích panteónov, dokonca spájanie božstiev, keď jedno prebralo funkcie iného, ktoré upadlo do zabudnutia.

Z porovnávacej religionistiky však vyplýva, že indoeurópske božstvá mali ľudskú podobu už od najskorších čias. „Tak ďaleko, ako sme schopní nazrieť, boli indoeurópske božstvá vnímané antropomorfne,“ konštatuje filológ David West.

Z porovnávacej religionistiky tiež vyplýva, že medzi praindoeurópske božstvá možno bezpečne zaradiť boha nebies (Djeus) a jeho partnerku bohyňu Zeme (Degom), slnečnú bohyňu (Sehul), bohyňu úsvitu (Heusos) a v neskoršom období, najneskôr od doby bronzovej, dvoch synov boha nebies. Praindoeurópania ďalej uctievali boha, ktorý chránil cesty a stáda (Péhuson), boha metalurgie, boha vojny, ktorý bol zároveň ochrancom polí a bohov búrky, vetra, vody a ohňa.

Mená a vlastnosti väčšiny vzájomne nesúvisia (indický Indra, grécki bohovia Ares a Enyalios atď.), vo viacerých tradíciách však bohov vojny spája kuriózna vlastnosť - boli zároveň ochrancovia polí, ako rímsky Mars, keltský „Mars“ Teutates, slovanský Svetovít.

Títo bohovia sú taktiež asociovaní s úspešnou žatvou a ochranou pred pohromami a môžu predstavovať relikty spoločnej praindoeurópskej tradície.

Meno božstva vychádza z praindoeurópskeho koreňa *di/dei - „svietiť/žiariť“. Preto neprekvapuje, že v archaickej anatolskej vetve tradície nadobúda povahu slnečného božstva (chetitský Istanus). Väčšina neskorších božstiev je ale odvodená od nadstavieb uvedeného koreňa, termínov *dyéw-/*diw- „denná obloha“ a *deiwós „boh“.

Medzi prívlastky Djeusa patrilo „vševedúci“ (doložené z Rigvédy a antických zdrojov) a „otec“ - napr. Jupiter (Iup(p)iter, z Iovis/Diouis pater, doslovne „nebeský otec“ či „otec jasnej oblohy“), Stribog („boh otec“), attas Istanus („otec Istanus“), Papaios („otec“), rigvédsky Djaus Pitar („nebeský otec“) a grécky Zeus pater, „otec Zeus“.

Djeus bol boh dennej oblohy a zrejme hlavné božstvo praindoeurópskeho panteónu. V niektorých vetvách tradície (napr. rigvédska) ustupuje do úzadia a stáva sa len akousi vágnou postavou predka.

Niečo podobné pozorujeme v germánskom panteóne. Týr/Teiwaz (pragermánsky *Tiwaz, odvodené z praindoeurópskeho *deiwós) bol pôvodne zrejme hlavný germánsky boh, neskôr sa stal bohom zákonodarného zhromaždenia. Jeho atribúty v dobe železnej prevzal Ódin/Wotan (pragermánsky *Wodanaz) - stal sa najvyšším bohom, dozerá na svet, a zdedil charakteristický titul „otec“.

V iných vetvách tradície (rímska, grécka, ilýrska) si Djeus pôvodné postavenie zachováva. Vplyvom pokračujúceho vývoja však získava ďalšie vlastnosti. V gréckej tradícii sa Diovi pripisujú vlastnosti boha búrky, pričom tento atribút aj samotná povaha božstva je už značne ovplyvnená mýtmi a poéziou Blízkeho východu.

Djeus mal partnerku, bohyňu Degom, čiže Matku Zem, a toto spárovanie sa zachovalo vo viacerých tradíciách - rigvédskej (s Prithvi Mater ako „rodičia bohov“), rímskej (s Tellus Mater), gréckej (dokonca viacnásobne, Zeus a Démétér, doslovne „Matka Zem“, resp. Semela, zrejme „zem“).

Môžeme spomenúť tiež spárovanie boha Urána6 s Gaiou. Posun vo vývoji zachytáva nordické párovanie Ódina, ktorý čiastočne prebral pozíciu Djeusa, s bohyňou Jörd („zem“). Djaus a Prithví sú v Rigvéde nezriedka označovaní za býka a kravu. V mnohých gréckych mýtoch Zeus nadobúda podobu býka a jeho partnerka podobu kravy.

V baltickej (litovskej a staropruskej) tradícii bola asociovaná so smrťou na spôsob vládkyne podsvetia, v ktorom prebývajú duše mŕtvych, čoho dozvuky reflektuje aj antická grécka a rímska tradícia.

Kresťania bohyňu pretransformovali do svätej Brigity Írskej. Mnohé vlastnosti svätej Brigity sú typické pre starobylú bohyňu úsvitu - narodila sa za úsvitu (starogrécka Éóssa označuje aj ako „zrodená zrána“) na prahu domu, jej matka mala jednu nohu vo vnútri a jednu nohu von, pila iba mlieko bielych kráv s červenými ušami (dočervena sfarbené kravy vo védskej tradícii ťahajú voz bohyne úsvitu), vniesla plamene do domu a tieto plamene siahali až do nebies, a keď susedia pribehli, aby oheň uhasili, nenašli po ňom ani stopy.

Dažďom prinášajú úrodnosť pôde (Zeus, Thor, Pardžanja) a sú ochrancami pred zlými silami (Thor, Pardžanja). Ďalšou typickou črtou je jazdenie na voze, ktorý ťahajú kozy, s čím bol asociovaný Perkunas aj Thor, a čoho reliktom je jeden z Diových prívlastkov, ktorý pôvodne znamenal „ten, ktorý jazdí na koze“ (vo voze putoval aj Pardžanja).

Pozoruhodný jazykový súvis nachádzame medzi Perúnom a Perkunasom (predovšetkým pôvodnejšou podobu jeho mena *Peraunos) a označením Diovho .... Pre Grékov bolo modlenie a obetovanie bohom súčasťou každodenného života.

Bola to najkrajšia z gréckych bohýň. Bola dcérou boha Dia a bohyne Dioné, zrodila sa z morskej peny na ostrove Cyprus. Hoci bola Afrodita bohyňou lásky, nemala šťastné manželstvo. Najvyšší boh Zeus jej pridelil toho najškaredšieho boha. Bol to Hefaistos, boh všetkých kováčov. Afrodita hľadala lásku tam, kde sa jej ponúkala. S bohom vojny Areom mala napríklad 5 detí. Ľudia ju uctievali a stavali jej chrámy. Zo zvierat jej zasvätili delfína, holubicu, lastovičku a vrabca. Z rastlín mak, ružu a z ovocia jablko.

Bola dcérou bohyne Lété a boha Dia. Bola bohyňou lovu, mesiaca, zvierat a rastlín. Jej zasvätený chrám je jedným zo siedmich divov sveta. Nachádza sa v Efeze na území Turecka. Chrám sa nezachoval, hoci v blízkosti je veľa dochovaných pamiatok. Príčinou jeho skazy bal požiar v r.356 pred n.l.

Narodila sa bez matky, vyskočila priamo Zeusovi z hlavy. Bola ochrankyňa miest a bohyňa vied, múdrosti, spravodlivosti a práva. Pallas znamená víťazná. Bola najmilšou Diovou dcérou.

bola Diova sestra. Bola bohyňou úrody, plodnosti, zeme a roľníctva. Mala dcéru Persefonu, ktorú jej uniesol Hádes a syna Plúta, ktorý sa stal bohom bohatstva. Tvorila s Diom snáď pôvodnú dvojicu (rovnaký koreň slova). K tejto božskej dvojici sa Gréci obracali s prosbou o veštbu. Podľa Homéra splodila s Diom Afroditu. Neskôr bola Dioné stotožnená s Hérou, ktorú všeobecne považovali za Diovu manželku.

Bol antický boh úrody a vína, ktorého otcom bol Zeus a matkou krásna ľudská Semelé ( vnučka Area a Afrodity). Báje mu pripisujú objavenie vínnej révy. Preto pre Grékov bol bohom vína a neviazanosti. V Ríme nazývali Dionýza Bakchusom.

Eós alebo Auróra milovala všetko mladé a svieže. S bohom hviezd Astraiom mala dcéru Zorničku, syna Fosfora (Lucifera) a synov Zefyra, Borea, Nota a Eura. Ani deti ju však nedonútili, aby bola svojmu partnerovi verná. Podľa povestí najviac milovala Titona, za ktorého sa napokon aj vydala. Žila s ním v harmonickom manželstve pokiaľ bol mladý a krásny. Keď žiadala u Dia pre svojho vyvoleného nesmrteľnosť, zabudla dodať, že chce aj večnú mladosť. A keď sa úbohému manželovi objavili prvé šediny vo vlasoch, milovať ho už nemohla. Ako bezmocného starca ho zavrela do izby, aby sa vyhla pohľadu na jeho schátranosť. Niektorí dokonca tvrdia, že ho premenila na cvrčka, aby nepočula jeho starecký hlas.

Múza, ktorá ochraňuje ľúbostnú poéziu, jej atribútom je gitara. Euterpe: Múza, ktorá ochraňuje hudbu a lyriku. Jej atribútom je flauta.

bol rovnako vznešeného pôvodu ako Zeus a Poseidón, ale medzi olympských bohov sa zvyčajne nerátal. Jeho ríša bola hrozná, kto do nej vstúpil, stratil všetko, i nádej. Údel mŕtvych bol v Hádovej ríši smutný a ľudia dávali prednosť aj najhoršiemu životu na svete pred smrťou.

boh ohňa a kováčstva. Mýty ho zobrazujú ako ramenatého krívajúceho boha. Bol najškaredším zo všetkých bohov. Za manželku mal bohyňu lásky a krásy Afroditu. Jeho matkou je Héra.

Podľa legiend je žiarivý boh so zlatými vlasmi a korunou z jasných lúčov. Bola manželkou Zeusa a zároveň jeho staršou sestrou. boha vojny Área, božského kováča a zbrojára Héfaista a bohyňu večnej mladosti Hébu. Hébu a Area mala s Diom, Hefaista porodila sama.

Bol nielen poslom bohov, ale sprevádzal mŕtvych do podsvetia, ujímal sa obchodníkov, rečníkov, pútnikov a dokonca držal ochrannú ruku nad zlodejmi a podvodníkmi. Bohovia si ho obľúbili pre jeho šikovnosť a obratnosť. Zverovali mu tie najobtiažnejšie úlohy.

bola panenskou bohyňou domáceho krbu a ochrankyňou rodín, chránila obce a štáty. bohyňa pôvabu a pomocníčka bohyne Atény. Kalliope: Múza, ktorá ochraňuje epos. Jej atribútom je kniha a svitok. Kleió, lat. Múza, ktorá ochraňuje dejepis a filozofiu. Múza, ochraňujúca spev a tragédiu.

boh sna a spánku. Múza vážneho spevu, sprevádzaná hudbou. Boli mu podriadení všetci morskí bohovia a živočíchy. Mal mocný trojzubec, ktorým búril i krotil vlny, a keď ním udrel o zem, vyvolal zemetrasenie. Za manželku si vybral bohyňu Amfitrídu a s ňou mal syna Tritóna, ktorý bol napolo človek a napolo ryba.

múza komédie. múza tanca. Bol vládcom všetkých bohov. Vládol bleskom, hromom a búrkam. Bol synom Rhei a Kronosa. Mal 5 súrodencov (Hestiu, Héru, Poseidona, Hádesa a Deméter ). Mal mnoho detí, ale iba 3 so svojou manželkou.

tags: #grecki #boh #ares