Dušičky sú obdobím na prelome októbra a novembra. Sú typické sychravým počasím, keď vietor strháva zo stromov posledné lístie, a tiež uctievaním pamiatky zosnulých. Ako vznikol Sviatok všetkých svätých a s ním súvisiace Dušičky, do akého obdobia až siahajú a v čom spočíva ich symbolika?
Sviatok všetkých svätých, ľudovo známy ako Všechsvätých, siaha do hlbokej histórie a radí sa do čias formovania prvého kresťanstva, ktoré vznikalo ešte v časoch Rímskej ríše. Prvú podobu sviatku zaviedol pápež Bonifác IV. už v roku 609 a jeho vznik sa spája s udalosťou, keď tento pápež zasvätil rímsky Panteón všetkým svätým, lebo sa tam uctievali všetky pohanské božstvá.
Dnes sviatok slávime 1. novembra, no až do prvej polovice 8. storočia sa oslavoval v máji. V roku 844 určil pápež Gregor IV. nový termín sviatku na 1. november. Sviatok má však tradíciu hlboko v minulosti. Viaže sa na sviatok Samhain, ktorým oslavovali Kelti Nový rok (1. novembra). Bol oslavou konca leta a znamenal ukladanie prírody na zimný spánok. Noc na prelome októbra a novembra je magickou - podľa mnohých tradícií sa vtedy prelínajú svety živých a mŕtvych. Neodmysliteľnou súčasťou sviatku sa stalo „živé svetlo“ v podobe plameňa - aby mŕtve duše našli cestu do príbytkov živých, mohli sa zohriať a stráviť noc s pozostalými. Tak o tom hovorila keltská tradícia.
Sviatok všetkých svätých, ktorý pripadá na 1. novembra, je na Slovensku od roku 1994 dňom pracovného pokoja. V Rímskokatolíckej cirkvi je slávnosťou a súčasne prikázaným sviatkom, ktorý sa slávi omšami v kostoloch alebo na cintorínoch.
Cintorín v Bratislave počas Dušičiek.
Pamiatka zosnulých - Dušičky
Na Sviatok všetkých svätých nadväzuje každoročne v druhý novembrový deň Pamiatka zosnulých - ľudovo nazývaná Dušičky. Koncom 10. storočia sa začala šíriť tradícia, keď sa v deň po Sviatku všetkých svätých rozozvučali zvony na vežiach, spievali sa žalmy za mŕtvych a za ich duše sa slávili zádušné omše. Tradícia vznikla vo francúzskom benediktínskom kláštore Cluny a vychádzala zo zvyku najvyššieho predstaveného rehoľníkov Odila. Ten začal spomínať na mníchov, ktorí zomreli. Keďže tento zvyk bol pozitívne prijatý západnou cirkvou a rýchlo sa ujal, vyvinul sa z neho sviatok spomienky na všetkých zosnulých - Dušičky, ktoré dnes slávime 2.
Pamiatka zosnulých alebo Dušičky poznáme až o čosi neskôr. Sviatok zaviedol v roku 998 svätý opát Odilon z Cluny. Kláštor v Cluny bol vtedy kultúrnym a duchovným centrom v západnej Európe a miestni mnísi sa tešili veľkej autorite. V tomto období sa vykryštalizovala viera v očistec - prechodné miesto na ceste do Raja, či do Pekla. Práve očistec sa stal miestom pre dušičky, kde sa majú očistiť duše hriešnikov. A im bol venovaný sviatok Pamiatky zosnulých, kedy bolo dušiam, uviaznutým v očistci umožnené vrátiť sa na jednu noc do sveta živých a uľaviť si od nepohodlia kam sa ráno zas museli vrátiť. 2. Na Dušičky sa lampy plnili maslom alebo olejom, aby si mŕtvi, ktorí prišli navštíviť svojich živých blízkych, mohli pomazať rany z očistca a vyliečiť ich. Sypala sa tiež múka do ohňa, aby vyhladované duše nezostali hladné.
Ilustračná fotografia - Dušičky.
História a Pôvod Sviatku
História Sviatku všetkých svätých siaha do 4. Vysvetlila, že pôvod kresťanského sviatku Všetkých svätých siaha už do 4. storočia. „Vznikol vo východnej kresťanskej cirkvi ako spomienka na tých, čo pre vieru trpeli alebo položili za ňu život, v kalendári sviatkov mu pripadol termín siedmej nedele po Veľkej noci. Od 7. storočia sa začal pripomínať aj v západnej cirkvi ako deň zasvätený kresťanským svätým, ktorí sa v cirkevnom kalendári neoslavovali jednotlivo, ako aj prvým kresťanom pochovaným v rímskych katakombách.
V roku 835 pápež Gregor IV. ustálil termín tohto sviatku na 1. november. V občianskom kalendári pripadá na 2. november deň venovaný Pamiatke zosnulých, ktorý hovorovo nazývame Dušičky. „Začiatok slávenia tohto sviatku spadá do 7. storočia, keď kresťanský biskup Izidor zo Sevilly zaviedol zvyk slúžiť omše za duše zomrelých. V roku 998 Odilo, opát benediktínskeho kláštora vo francúzskom meste Cluny, preniesol pripomínanie si pamiatky zomrelých na deň po sviatku Všetkých svätých. Mnísi v tomto kláštore večer pred 2. Zvyk sa podľa nej postupne rozšíril do celej západnej cirkvi a pápež Urban VI. v polovici 14.
Zvyky a Tradície
V minulosti naši predkovia rozlišovali len dve ročné obdobia - leto a zimu. Obdobie, ktoré dnes poznáme ako jeseň, pokladali za koniec leta a začiatok zimy. Verili, že práve v tomto období sa duše zomrelých môžu vrátiť a pozorovať svojich potomkov, ako žijú a ako sa im vodí. Preto si ich uctievali, spomínali na nich, modlili sa za ich duše a na ich počesť chystali hostiny.
Podľa povier sa duše počas Dušičiek mohli na 48 hodín vyslobodiť z očistca, a tak im príbuzní v domácnostiach chystali rôzne dobroty, koláče alebo víno, ktoré kládli na obľúbené miesta nebožtíkov. Gazda v tom čase naplnil lampu maslom alebo olejom, aby si duše mohli ošetriť rany a popáleniny z plameňov v očistci, kde pykali za svoje hriechy.
Uctievanie blízkych mŕtvych však nemalo len duchovný charakter, ale aj vizuálny. Príbuzní zvykli v predvečer Všechsvätých navštevovať cintoríny, známe aj pod názvami cintery, cintory alebo cmitery, a vydávali sa k hrobom zosnulých. Dialo sa tak v meste, ale i na chudobnejšom vidieku, kde boli práve cintoríny považované za akési pietne miesta, a ľudia, i menej majetní, hroby blízkych aspoň v tomto období vyzdobili a prikryli čečinou. V minulosti boli hroby zahádzané zeminou, neboli mramorové ako dnes.
K zvykom patrilo aj zapálenie sviečky na hrobe, pri ktorej sa príbuzní modlili. Symbolizovala a dodnes predstavuje výnimočný okamih či plameň, ktorý pretrvá. Jej svetlo malo chrániť mŕtveho, ale aj jeho živých príbuzných pred zlými silami. Tradícia pálenia sviečok na hroboch v jednotlivých obciach Slovenska sa však odlišovala.
Ukážka výroby dušičkovej dekorácie na hrob.
NAVOD ako si doma jednoducho vyrobit smutocnu ikebanu na hroby
Počas sviatkov sa stretávali rodiny a príbuzenstvo najčastejšie pri hroboch, kde spomínali na tých, ktorí odišli na večný život. Vzhľadom na chladnejšie počasie sa po spoločnej modlitbe presunuli do svojich útulných príbytkov, v ktorých nasledovalo pohostenie. Nechýbala pálenka, ktorá v úvode všetkých zahriala, potom sa podávali tradičné pokrmy typické pre jesenné obdobie.
Do prvej polovice 20. storočia bol typickým špeciálny druh pečiva zvaný dušičky, ktorým sa hostilo blízke aj vzdialené príbuzenstvo. Ak rodiny cestovali zďaleka a prišli rovno k obedu, domáca pani im ponúkla polievku, najčastejšie slepačiu, varené mäsko a chlebík.
Vo vidieckom prostredí predstavovalo obdobie Dušičiek i koniec hospodárskeho roka, ktorý znamenal ukončenie funkčného obdobia richtárom, obecným sluhom, takzvaným boženíkom, alebo pastierom. Konali sa voľby, predkladali sa účty, gazdovia si zjednávali paholkov na statok, a ak boli s ich službou spokojní, dohodli si s nimi prácu aj na nasledujúci rok. Na Dušičky sa navyše končila služba pastierom koní a volov, ktorí boli za svoju prácu odmenení obilím, chlebom, strukovinami, koláčmi či pálenkou.
Ak nechcete, aby sa vám na pleci usadila striga, vyhýbajte sa počas týchto sviatkov rázcestiam, križovatkám alebo takzvaným krížnym cestám. Tejto povere verili naši predkovia, a preto sa obliekali do rôznych kostýmov, prestrojení za strašidlo alebo ducha. Aj usmrtenie žaby patrilo k nepríjemným udalostiam. Mohla sa v nej totiž skrývať duša zosnulého príbuzného. Ak chcela mladá dievčina vedieť, kto sa stane jej manželom, odporúčalo sa jej, aby si sadla pred zrkadlo, pred ním jedla jablko a zároveň si česala vlasy. Naši predkovia navyše verili, že ak sa v predvečer Dušičiek prepchajú cez úžiny skál, stromov alebo prelezú nejakými dierami v prírode, zotrú zo seba zlú energiu a choroby.
Tradícia návštev cintorínov a hrobov, kde odpočívajú naši milovaní blízki, sa zachovala dodnes. Často je to jediná príležitosť vidieť počas roka blízku či vzdialenú rodinu, ktorá býva ďaleko od nás. Aj preto sú Dušičky veľmi symbolické. Vďaka nim sa môžeme stretnúť s ľuďmi, ktorí sú nám drahí a s ktorými nás spája niečo veľmi dôležité - naši predkovia.
Úpravy cintorínov sú veľmi bohaté, hroby vyzdobené. Naši predkovia si vystačili s čečinou, dnes máme k dispozícii širokú škálu živých či umelých kvetov, často v črepníkoch alebo v podobe vencov. Prezdobovanie hrobov sa stalo populárnym približne v 80. rokoch 20. storočia, a to najmä vďaka dostupnosti rozličného materiálu.
Obdobie Dušičiek je smutné, ale zároveň krásne. Hoci nám naši blízki, ktorí nás opustili, chýbajú, na duši nás hreje spomienka na nich a láska, ktorú k nim pociťujeme. V tieto dni navštevujeme krásne osvetlené cintoríny, na ktorých v tichosti spomíname, pričom svetlo nám dáva nádej, že naši drahí sú stále s nami. Spomeňme si na nich tak, ako to robili naši predkovia - príbehmi, modlitbou, stretnutím s rodinou, návštevou cintorína či zapálením sviečky.
Dušičky a Halloween
So zmenou režimu sa u nás objavila novinka. Obdobie osláv a divokých večierkov - Halloween. Oslavovali ho ako prví Kelti na Britských ostrovoch. Moderný sviatok, ktorý sa aj u nás udomácnil, hoci mnohým nie veľmi po chuti a vlastne vôbec nie je moderný. Má tiež prastarý pôvod v keltských tradíciách. Slovo Halloween pochádza z „All Halows´ Eve“ alebo „All Hallows´Evening“, čiže „Predvečer Všetkých Svätých“ (31. október). Slávil sa v Írsku a Škótsku. Do Ameriky sa Halloween dostal práve vďaka mnohým imigrantom z Írska a Škótska, ktorí sem putovali v 19. storočí.
Neodmysliteľné sú pre Halloween vyrezávané tekvice. Po anglicky sa vyrezávané tekvičky označujú ako „Jack-o´- lantern“ alebo „Will-o´-the-wisp“ a spájajú sa s írskou legendou o Jackovi, ktorý prekabátil diabla tak, že ho vylákal na strom, na ktorý potom vyrezal kríž. S diablom uzavrel dohodu, že Jackovi nikdy nevezme dušu. No Jack bol počas života taký zlý, že ho nemohli vziať ani do neba, preto zostal navždy blúdiť po zemi. Tekvice so zapálenou sviečkou pôvodne symbolizovali dušu, uväznenú v očistci.
Halloween sa dodnes oslavuje koledovaním v bláznivých a strašidelných maskách. Koledníci putujú od domu k domu a ohlasujú sa porekadlom „Trick or Treat“, čo vo voľnom preklade znamená, „dajte mi odmenu, lebo vám niečo nemilé vykonám“. Za koledu dostávajú koledníci odmenu. A lakomcov neminie nejaká neplecha.
Sú rovnakým sviatkom v Mexiku. Tu ho oslavujú vo veselšom tóne, v znamení pestrých kostýmov, bohatej výzdoby a veselých sprievodov, plných hudby a tanca v uliciach a hodovania v domácnostiach. Mexičania veria, že v tieto dni sa medzi nás vracajú aj duše detí a našich mŕtvych, ktorým nosia na cintorín špeciálne oranžové kvety. V každom dome sa postaví špeciálny oltár, ku ktorému sa nosí jedlo, sladkosti a drobnosti zomrelých, na ktorých takto spomínajú.
Rozdiely v oslavách
Protestantská cirkev neuznáva kult svätých a neoslavuje Sviatok všetkých svätých, no pripomínajú si Pamiatku zosnulých. Pre katolíkov je to sviatok, kedy spomíname na tých, ktorí ešte nedosiahli blaženosť alebo sú vo fáze očisťovania a prípravy prechodu z očistca do neba a spája sa s nádejou na vzkriesenie.