Ľudstvo od nepamäti zaujímali otázky, ktoré charakterizujú priebeh a zmysel ľudského života jednotlivcov, ako aj celej spoločnosti: Kto je človek? Odkiaľ prichádza a kam smeruje? Prečo človek trpí a zomiera? Je vôbec možné, že po smrti zostáva z človeka len mŕtve telo? Je existencia človeka len slepou hrou prírody?
Ak áno, tak smrťou človeka všetko končí. Môže však byť človek so všetkými svojimi schopnosťami obyčajným výplodom náhodných udalostí vo vesmíre? Je vesmír ako taký schopný vyprodukovať sám seba, alebo tu musí byť niekto iný, kto ho rozumne tvorí a riadi? Ak je tu nejaký rozumný Tvorca, tak ten musel stvoriť človeka a aj všetko ostatné pre nejaký cieľ. Tento cieľ by potom mal dať zmysel aj všetkým utrpeniam človeka.
Pri skúmaní vesmíru sa stretajú filozofia, teológia a prírodné vedy. O niektorých základných filozofických a čiastočne aj teologických (hlavne biblických) otázkach sa hovorí v prvej časti tejto knihy. Otázkami fyzikálnej kozmológie sa zaoberá druhá časť. Teologické otázky, ako aj postoj katolíckej cirkvi k niektorým otázkam, sú zahrnuté v našej rozprave z dvoch dôvodov:
Po prvé náboženstvo bolo počas stáročí neodmysliteľnou súčasťou diskusií o vzniku a zmysle sveta. Myšlienku o Bohu Stvoriteľovi vnášajú do teológie posvätné spisy. Žalmista to napríklad formuloval takto: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk.“ (Ž 19,2) „Veď náš Boh je v nebi a stvoril všetko, čo chcel.“ (Ž 115,3) Podobné myšlienky sa nachádzajú aj v spisoch Konfucia a Lao-cʼeho, ako aj v kázňach Budhu.
Túžba po pravde patrí k samotnej prirodzenosti človeka. Človek má mnohoraké možnosti, aby ju rozvíjal. Filozofia je systematickým rozvinutím lásky k múdrosti. Filozofia vznikla a rozvíja sa odvtedy, odkedy si človek začal klásť otázku o príčine vecí a o ich cieli. Človek hnaný túžbou objaviť posledné príčiny vecí sa zároveň usiluje lepšie pochopiť aj seba samého.
Každý filozofický systém uznáva napríklad princíp neprotirečenia a mnohé filozofie aj princípy účelnosti a príčinnosti v prírode. Osobu chápu ako slobodný a rozumový subjekt, ktorý je schopný poznať pravdu, dobro a Boha ako príčinu existencie.
Filozofia postupuje podľa svojich vlastných metód a je zameraná na pravdu o všetkom, čo jestvuje. Prameň jej autonómie spočíva v rozume, ktorý je svojou povahou zameraný na pravdu a je schopný túto pravdu dosahovať. Filozofia posledných desaťročí sa sústreďuje na skúmanie prirodzenosti ľudského poznávania. Rada zdôrazňuje ohraničenosť a podmienenosť schopnosti človeka poznať pravdu. Niekedy zdôrazňuje, že všetky postoje sú rovnocenné, čím sa vytvára nedôvera voči pravde.
Viacero pápežov sa vyjadrilo pomerne kriticky na adresu filozofie; napríklad Pius X. v encyklike Pascendi domini gregis z roku 1908, keď upozornil na niektoré filozofické názory fenomenologického, agnostického a imanentného zamerania, ktoré boli pri vzniku súčasných filozofických smerov. Neskôr Pius XII. Dnes sa mnohí filozofi uspokojili s vysvetľovaním bežných skutočností pravdepodobnými hypotézami. Ján Pavol II. si v encyklike Fides et ratio z roku 1998 všíma, že mnohí z nich sa zaoberajú skúmaním len určitých oblastí ľudskej vedy alebo ich štruktúr, a nesnažia sa vysvetliť vesmír a ľudstvo ako celok.
Filozofické myslenie sa dostalo na cestu, ktorá ho na jednej strane približuje k poznaniu človeka ako takého, na druhej strane sa však obchádza otázka zmyslu osobného života človeka a jemu vlastnej existencie, ako aj otázka existencie Boha. Vytráca sa odvaha klásť si otázku o zmysle ľudského života, o jeho poslednej príčine, a to tak v rovine osobnej, ako aj v rovine spoločenskej. Filozofi majú zodpovednosť za formovanie myslenia a hľadanie aj takejto pravdy v ľudskom živote (Fides et ratio, úvod).
Pod pojmom empirická veda rozumieme cestu metodického hľadania pravdy o tom, čo je alebo môže byť experimentálne overené. Dnes máme k dispozícii rozsiahle poznatky o vesmíre z prírodných vied; napríklad fyziky, chémie, astronómie atď. Tieto vedy si všímajú vonkajšie javové stránky hmotného sveta, to, čo môžeme vnímať a merať. Pre prírodné vedy je vždy rozhodujúci pokus. Niečo meriame, pozorujeme súvislosti a na tomto základe si vytvárame rôzne predstavy a teórie o tom, aký je náš svet.
Okrem prírodných vied existuje celý rad akademických disciplín, ktoré skúmajú materiálne a duchovné podmienky ľudskej existencie. Filozofia skúma základné (alebo prvé) princípy všetkého, čo je predmetom skúsenosti človeka, či ide o prírodu alebo o svet duchovna, ideí, myšlienok, pocitov, alebo ľudskej spoločnosti ako takej.
Filozofia je disciplína, ktorá skúma najvyššie princípy toho, čo jestvuje, čo môže jestvovať a čo je predmetom ľudskej pozornosti vôbec. Kozmos v gréčtine znamená poriadok, harmóniu, opak chaosu. Kedysi sa používal pojem kozmológia na označenie filozofickej náuky o materiálnom súcne, čiže ako veda o svete z hľadiska jeho posledných príčin založená na prirodzenom rozumovom poznaní. Pod silnejúcim vplyvom prírodných vied sa kozmologické úvahy o svete postupne začínajú spájať s fyzikou a astronómiou. S rozvojom experimentálnych metód filozofická stránka kozmológie čoraz viac ustupuje jej fyzikálnej stránke. Filozofi niekedy používajú slovo „kozmológia“ ako synonymum filozofie prírody. Samozrejme, myslí sa tým filozofická kozmológia, ktorá vo veľkej miere prekračuje hranice fyzikálnej kozmológie.
Dobré je upozorniť na to, že v presnejšom zmysle slova patrí do filozofie prírody popri filozofickej kozmológii alebo filozofii neživej prírody aj filozofia živej prírody. Filozofická kozmológia sa niekedy pokladá za súčasť metafyziky, ktorá kombinuje metafyzické úvahy s vedeckými poznatkami o vesmíre. V našom chápaní tvoria problémy patriace do filozofie prírody súčasť metafyziky a zahrňujú otázky o čase, priestore, večnosti, zmene, látke atď.
Pod filozofickou kozmológiou rozumieme filozofickú disciplínu, ktorá sa zaoberá pôvodom a štruktúrou vesmíru, pokiaľ sa v ňom neuplatňujú špecifické prejavy života a správania živých organizmov. Obe oblasti sa navzájom prelínajú a dopĺňajú, pretože každé vysvetlenie vesmíru predpokladá pojmy ako čas, priestor a zmena. V tejto prvej časti je filozofická kozmológia prepojená s problémami filozofie prírody. V prvej časti vezmeme do úvahy aj historické obdobia vo vývoji vedných disciplín. Počas týchto období nebola dôležitosť týchto disciplín a ich odlíšenie od filozofie vždy jasné. Historický prístup si vyžaduje rozvedenie niektorých teologických a biblických tém, pretože tie stvárňovali svetonázory generácií počas celých stáročí.
Často sa u nás rozvoju filozofie prírody bránilo, keď sa do filozofie prenášali materialistické a idealistické ideológie, čím sa táto disciplína v očiach vedeckého sveta akoby diskvalifikovala a zaujímal sa k nej pohŕdavý postoj. Vesmír vzbudzoval odpradávna údiv ľudí ‒ svetlom Slnka, Mesiaca, hviezd, svojou nesmiernosťou a pravidelnosťou pohybov nebeských telies, ktorú nebolo možné narušiť ľudskými zásahmi.
V staroindických rigvédach z obdobia asi 1500 rokov pred Kristom nachádzame stvoriteľskú hymnu. V rokoch 750‒500 pred Kr. vznikajú filozoficky významnejšie staroindické Upanišády. Brahma ‒ tvorivý princíp ‒ stvoril bohov a dal im nadvládu nad svetom. Druhým dôležitým pojmom je átman, čo opisuje osobné „ja“ človeka. Podobne je orientovaný aj budhizmus, ktorý založil Budha (563‒483 pred Kr.).
Jedna z jeho filozofických škôl ‒ sankjá, ponúka akýsi filozofický systém prírody, v ktorom sa jednotlivé pojmy pomerne precízne rozlišujú. Proti sebe sa kladú dva princípy: materiálny aktívny princíp (prakrti) a duchovný pasívny princíp (puruša), ktorý má vedomie. Predmety reálneho sveta vznikajú tak, že sa oba princípy spájajú. Takto sa zároveň rodí aj ľudská schopnosť myslieť, konať a cítiť.
Čínska filozofia je orientovaná skôr prakticky, s dôrazom na čo najvhodnejšie usporiadanie spoločenských vzťahov. V Konfuciovej Knihe premien sa hovorí o prírodných silách ako kombinácii dvoch prvkov: jang ‒ aktívny prvok, svetlo, pohyb, život a prvok jin ‒ pasívny prvok, pokoj a hmota.
Babylonské mýty hovoria, že Zem je plochou rovinou a spočíva na stĺpoch. Zo všetkých strán je obkľúčená morom. Nad Zemou a morom je polguľovitá obloha so Slnkom, Mesiacom a hviezdami. Pokladali ich za božstvá. Keď Slnko a Mesiac prejdú svoju dráhu, zanikajú v mori a na druhý deň sa znovu rodia z mora. Babylonský obraz vesmíru bol predlohou aj pre biblický opis stvorenia sveta. Texty Biblie sú však monoteistické. Babylonské mýty hovoria aj o iných bohoch. Boh Marduk zahubil Tiamat (zosobnenie chaosu) a nastolil poriadok.
Myšlienky náboženstva sú takmer vždy sprevádzané vysvetlením existencie a poriadku vo vesmíre. Grécki filozofi si kládli otázky o prirodzenosti tohto sveta. Jednou z nich bola otázka, z čoho sa skladá vesmír? Čo je jeho konštitutívnym prvkom? Existuje nejaká pralátka, z ktorej je vybudovaný? Druhou otázkou bola otázka o zmene. Sú meniace sa veci menej reálne alebo menej dôležité ako tie stabilné, nemenné? Je zmena reálna?
Filozofia sa v hľadaní odpovedí vzďaľovala od mýtických predstáv. Uprednostňovalo sa logické myslenie, hľadanie prvých princípov a príčinné zdôvodňovanie. Táles Milétsky (624‒547 pred Kr.) pokladal vodu za základný prvok kozmu. Naša zem je ako disk plávajúci na vode. Voda je základom všetkého života. Ak sa trochu zamyslíme nad každodennou skúsenosťou s vodou, môžeme nadobudnúť dojem, že všetky veci možno vysvetliť ako rozličné stupne odparovania alebo akoby zhusťovania vody.
Aristoteles o Tálesovi hovorí, že bol pravdepodobne inšpirovaný tým, že vodu (vlhkosť) možno vidieť vo všetkých veciach, v našich životných potrebách aj v rastlinách. Všetky semená obsahujú vlhkosť. Tálesov žiak Anaximandros z Milétu (610‒545 pred Kr.) predpokladal neurčito (απειρον, apeirón) ako neohraničenú a večnú substanciu. Z tejto substancie všetko pochádza a na konci svojej existencie sa na ňu všetko opäť premieňa. Voda alebo nejaký iný materiálny element nemôže byť prvým a konečným prvkom, pretože každý materiálny element je len jedným z protikladov.
Napätie medzi protikladmi si vyžaduje hlbší princíp alebo element, ktorý musí byť neurčitý, lebo predchádza protiklady. Svet, ako ho poznáme, bol formovaný krúživým pohybom (rotáciou), pri ktorom ťažšie elementy (zem a voda) zostali v centre, oheň sa ustálil po obvode a vzduch zostal medzi nimi. Zem nie je disk, ale má tvar cylindra. Zem je podľa neho guľatá a nie je ničím podopretá. Je obklopená nebom, ktoré má tvar gule. Nebeské telesá sa neustále otáčajú. Zemská sféra bola obklopená sférou vody. Nad sférou vody sa nachádza sféra vzduchu, nad ktorou je sféra ohňa.
Anaximenés z Milétu (588‒525 pred Kr.) pokladal za principiálnu pralátku vzduch. Jeho teória sa môže zdať akoby návratom k Tálesovmu spôsobu myslenia. Iste pozoroval, že vzduch obklopuje celý svet a život trvá, len kým dýchame. Novinkou je, že zaviedol pojmy kondenzácie a zrieďovania. Kondenzovaním vzduchu dostávame vietor, oblaky, vodu, zem a kamene. Zrieďovaním vzduchu dochádza k zahrievaniu, ba až k vzniku ohňa. Vzduch je nositeľom ducha a života.
Demokritos si myslel, že svet sa skladá z nestvorených tvrdých, malých, hmotných, ďalej už nedeliteľných čiastočiek ‒ atómov. Herakleitos z Efezu (540‒480 pred Kr.) hovoril, že všetky veci sú v pohybe. Pripisuje sa mu výrok: pantha rhei (všetko plynie). Stálosť vecí je iba ilúziou. Nič nie je stabilné. Toto nie je však v jeho filozofii to najhlavnejšie. Herakleitos si podobne ako Anaximandros všimol boj protikladov, ale na rozdiel od Anaximandra ten boj alebo napätie pokladá za čosi podstatné pre jednotu (a nie za zdroj neporiadku). Realita je jedna a konflikty protikladov sú podstatným prvkom jej existe...
Stĺpy stvorenia