Pravdepodobne sa tu zišli pravoslávni farári vtedajšieho Zanaztaského dekanátu, ktorí sa mali podriadiť mukačevskému gréckokatolíckemu biskupovi De Kamelisovi. Prijatie únie však nebolo jednoduché, pretože väčšina farárov z farnosti tohto dekanátu ešte raz potvrdzovala jej prijatie 26. decembra 1726 v Malom Bereznom. Medzi potvrdzujúcimi farármi bol i nový ubľanský farár Teodor Parub.
História Cerkvi v Ubli
Cerkva v Ubli sa prvýkrát spomína v Súpise rusínskych cerkvi v Humenskej krajni z roku 1732. O rok neskôr v ďalšej listine je zaznačené, že cerkva je drevená. V uvedenom roku bola obec samostatnou gréckokatolíckou farnosťou a farárom bol Teodor Farčič. Ďalší záznam o drevenej cerkvi máme z roku 1746. Z neho sa dozvedáme, že tu stála starobylá drevená cerkva v dobrom stave, ktorá bola zasvätená sv. Mikulášovi biskupovi. Farárom bol Teodor Farčič.V roku 1750 Ubľu navštívil mukačevský gréckokatolícky biskup Emanuel Olšavskyj, ktorý si o cerkvi zaznamenal: „Cerkva drevená, šindľom krytá v dobrom stave, nevedia kto ju vysvätil... Zasvätená sv Mikulášovi. Zvony tri, teraz vysvätené. Cintorín ohradený dreveným oplotením." V uvedenom roku farnosť nemala svojho farára, preto tu dochádzal farár z Malého Berezného. Kantorom bol syn predchádzajúceho farára o ktorom si biskup poznamenal, že: „Býva v jednej chatrči z materiálu, ktorý zakúpili jeho predkovia a z väčšej časti opravili.
V Súpise cerkvi mukačevského biskupstva z rokov 1775-8 sa uvádza, že v Ubli stála drevená cerkva, ktorá bola veriacimi pred niekoľkými rokmi opravovaná. Z mapy z roku 1780 je zrejme, že táto drevená cerkva sa nachádzala na mieste terajšej murovanej gréckokatolíckej cerkvi. Podľa ústneho podania to však nebola prvá drevená cerkva v obci. Prvá sa nachádzala pod horou Osoj (Vosuj) na mieste zvanom Cerkovna lúka. kde sa pôvodne rozprestierala Ubľa.
Na mieste drevenej cerkvi bola v roku 1826 postavená nová murovaná gréckokatolícka cerkva sv. Mikuláša biskupa. Spolu s filiálnou cerkvou v susednom Michajlove sa vyznačuje tým, že nemá okná na severnej strane lode a v oltárnej časti. V 90. rokoch 20. storočia si pravoslávni veriaci postavili svoj Chrám sv. Apoštolov Petra a Pavla.
Významné Osobnosti
V Ubli sa v roku 1879 narodil biskup Štefan Novák, ktorý bol biskupom Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva v rokoch 1914 -1918. Po vzniku ČSR odišiel do Maďarska, kde v roku 1932 v Budapešti zomrel.Zaujímavosťou je skutočnosť, že pri tunajšej gréckokatolíckej cerkvi na konci 18. storočia pochovali viacerých baziliánskych mníchov z neďalekého Monastyra v Malom Bereznom - Ilariona Molnára († 1782), Serafíma Orosa († 1784), Isaka Risku († 1786) a Jefrema Kosťa († 1786). Pochovaní sú tu i viacerí gréckokatolícki kňazi-Alexander Holovač (1859? - † 1874 Ubľa) Ján Kossey (1864? - † 1903 Ubľa), Alexander Fircák (1867 Voročov, Ukrajina - † 1948 Ubľa) a Mikuláš Fircák (1898 Ubľa- † 1954 Ubľa).
Dodnes sa zachoval i hrob ubľanskeho učiteľa Juraja Repaja (1814 ? - 1897 Ubľa), pochádzajúceho z najznámejšieho rodu rusínskych učiteľov pôsobiacich v 19. storočí v okolí Sniny. U Repaja v roku 1893 skúmal ubľanské nárečie známy nórsky profesor slovanských jazykov na Univerzite v Oslo Olaf Broch (*1867 Kristiania, Nórsko - †1961 Oslo, Nórsko), ktoré vydal v roku 1899 v Petrohrade pod názvom Ugrorusskoje naričie Sela Ubli (Zemplinskoho komitátu). Rusínske nárečie skúmal v Ubli na základe známosti z jeho synom Danielom Repajom (*1869 Ubľa - †?), s ktorým sa zoznámil počas svojich štúdii v Nemecku.
Duchovný Život a Starček Konstantín
Duchovné deti ho volali jednoducho - deduško. Aj vyzeral ako deduško: starý, biedne zaodetý. Kto by za tým obyčajným výzorom hľadal duchovného, prozorlivého starca, pôstnika a modlitebníka? Práve takým však bol jeroschimonach Konstantín (Šipunov), ktorý svoj podvih neniesol v starom monastieri, ani niekde v samote pustine, ale v strede mesta Sverdlovske, práve v čase rozkvitajúceho budovania komunizmu, v čase budovania grandióznych stavieb a lámania päťročníc.Tajné vyznávačstvo deduška Konstantína - jeho nočné bdenia, slzy pokánia, neustála modlitba, - nezapadali do tohto času ambicióznych plánov sovietskej vlády a modernej spoločnosti. Ale aj tak prichádzali za týmto starcom „sovietski ľudia“ zblízka i zďaleka, aby počuli živé slovo Božie, aby im odkryl ich duchovnú cestu, aby pocítili pomoc modlitieb „deduška“.
Nič v jeho živote nešlo tak, ako si to predstavoval. Od detstva chcel ísť do monastiera, no prišlo ženiť sa. Potom sa chcel tešiť z radosti svojich siedmich detí, no zo siedmich detí otca Konstantína ostali žiť iba dve dcéry, aj tie sa akosi nevydarili. Štyria synovia zahynuli vo vojne, najmladší zomrel ešte ako dieťa. Narodil sa v r. 1877 v sedliackej rodine, ktorá ho naučila žiť podľa viery. Tužil svoj život prežiť ako monach, aj nejaký čas strávil v Belohorskom monastieri. Musel však odísť do služby vo vojsku. Slúžil v Petrohrade, kde sa niekoľkokrát stretol s všeruským pastierom, sv.
Po skončení vojenskej služby sa Konstantín oženil. Spočiatku pracovali obaja mladí manželia ako dedinskí učitelia, no Konstantín nezanechal svoju túžbu slúžiť Hospodu Bohu a niekoľko rokov neskôr prijíma kňazské svätenie. Avšak, ich rodinný život poznačila tragédia. Skoro ovdovel, jeho manželka zomrela na tuberkulózu a otec Konstantín ostal sám so siedmymi malými deťmi. Lenže tragédia nepostihla iba jeho, ale aj celé Rusko.
Otec Konstantín žil až do r. 1930 v malej dedine Palkino, kde bol ešte otvorený chrám a tu slúžil Hospodu Bohu. Až do dňa, keď raz, neskoro v noci, vylákali otca so Svätými Darmi „k chorému“, ako sa ukázalo, bolo to klamstvo s istým zámerom. Ešte bol báťuška len neďaleko od domu, prepadli ho a dubovými palicami ho takmer dobili k smrti. V čase vojny prišli báťušku zatknúť. Na dvoch autách odviezli od neho ikony, knihy a ďalšie veci. To, že ostal paralyzovaným, ho uchránilo od uväznenia. Zdá sa, že NKVD pri stave, v akom ho našli, v ňom nevidela žiadnej hrozby pre mocnú sovietsku stranu.
Na nohy sa otec Konstantín postavil o niekoľko rokov, pred koncom vojny. Po vojne musel otec Konstantín odísť žiť k staršej dcére Raise, ktorá mala veľmi komplikovanú povahu, do Jekaterinburgu. V tom čase už starec prijal najprv monašesky, neskôr schimonašesky postrih. Prichádzalo k nemu veľa ľudí, ktorí u neho hľadali duchovnú pomoc. Stalo sa, že Raisa jedných vyhnala, inokedy na ďalších nakričala. Raz za starcom prišiel chudobný, otrhaný starček. Otec Konstantín mu dal kúsok mydla a košeľu. Toľko, čo chudák vyšiel, Raisa vybehla za ním a mydlo mu zobrala. Starček sa hneď volal na „dedka“. Otec prosil Raisu, aby mu dala mydlo. Dala mydlo chudákovi, ale keď sa vrátila do domu, v zlosti polenom po ruke udrela svojho otca, báťušku Konstantína.
Celý ten čas žil v tmavom kúte, kde sa vmestila akurát drevená pohovka, na ktorej spal a stolička pod oknom pre hostí. Namiesto matraca staré kabáty a vankúšom mu bola stočená deka. Málokedy to však potreboval, keďže skoro nikdy nespal. Väčšinou čítal, alebo sa modlil. Jedol raz denne, aj to veľmi jednoducho - zemiaky, kapustu, neraz len cukrovú vodu. Jeho duchovné deti spomínajú, že s hoci akým problémom mohli prísť za ním, vždy od neho odchádzali akoby na krídlach. S láskou každého prijal, vypočul, poradil.
Pred tým, ako mal niekomu dať radu, odpoveď na niečo, stále sa modlil. Aj svoje duchovné deti učil tejto veľkej modlitbe. Mnohí z nich žili rodinným životom, zaneprázdnení hospodárstvom, prácou, aby zabezpečili pre svoje rodiny „každodenný chlieb“., ale aj ich báťuška Konstantín neustále napomínal, aby nezabúdali na modlitbu. Hovoril: „Aj keď perieš, či plákaš, opakuj slová Isusovej modlitby. Takisto, aj o každodennom čítaní Evanjelia starec hovoril ako o nevyhnutnom pre každého kresťana.
Dobre poznal starosti každodenného života, ktoré neraz zaberajú celý čas človeka, ale poukazujúc na spasiteľnú silu Božieho slova, odporúčal nájsť si aspoň minútku a prečítať si hoci iba niekoľko slov. Keby sa nepodarilo dostať sa ani k prečítaniu tých niekoľkých slov v priebehu dňa, tak aspoň „priložiť sa“ k Evanjeliu - aj to prináša neopísateľný úžitok. Hospodin Boh požehnal otca Konstantína za jeho pokoru a veľkú lásku k Bohu a blížnym mnohými blahodarmi, medzi iným - darom prozorlivosti.
Jedna žena veľa počula o otcovi Konštantínovi, vedela ako vyzerá, ale osobne ho nikdy nestretla. No raz, keď stála v chráme, zrazu vyšiel bočnými dverami ikonostasu. V duchu si pomyslela: „Taký dedko, ... akýže prozorlivec?!“ Vtedy podišiel k nej, pohladkal ju po hlave a hovorí: „Pravdu máš, Nastenka. Aký som ja prozorlivec, ... len obyčajný dedko“.
Otec Konstantín predpovedal v 50-tych rokoch, kedy bolo ťažko tomu veriť, znovuzrodenie duchovného života v Rusku. Hovoril, že budú ešte otvorené chrámy a monastiere, dokonca hovoril o konkrétnych miestach, kde sa bude slúžiť Hospodu Bohu. Stovky ľudí prichádzali za starcom prosiac o pomoc, radu v ich životných problémoch, skúškach. Prichádzali prosiť o blahoslovenie k manželstvu, k prijatiu monašestva. S prosbou o modlitbu prichádzali k nemu predstavení mužských, či ženských monastierov., ... a on sa modlil, blahoslovil a Hospodin cez neho vylieval Svoje hojné milosti.
Ľudia mu z vďačnosti darovali peniaze, potraviny, veci. Doslova by sme mohli povedať, že sa priatelil s mnohými svätými. Silná duchovná družba ho viazala s otcom Ignatijom (Kevroletinom), ktorý žil neďaleko, komunistami zbúraného Nikolajevskeho Verchoturskeho monastiera, a teraz je pripočítaný medzi svätých. Po smrti „dedušky Konstantína“, ako ho všetci volali, otec Ignatij neraz hovoril: „Jeho modlitba je teraz oveľa vyššie, ako bola kedykoľvek na zemi. Udivujúce bolo duchovné priateľstvo starca s prepodobným Kukšom Odesským.
Raz sa stala táto udalosť. Jedna bohabojná dievčina prišla za otcom Konstantínom s otázkou, pre akú životnú cestu sa má rozhodnúť - vstúpiť do monastiera, alebo si založiť rodinu? Ale báťuška Konstantín ju poslal za otcom Ignatijom, že on jej poradí. Otec Ignatij ju zas poslal k otcovi Kukšovi do Počajeva. Hovoril: „Choď, a všetko bude dobré“. V tom čase na Ukrajinu k otcovi Kukšovi po radu prišiel aj mladý muž, tiež duchovný syn otca Konstantína, ktorý sa pripravoval na kňazskú službu a hľadal si ženu, ktorá by stála po jeho boku.
Báťuška Konstantín vedel aj o čase svojho odchodu k Bohu. Ešte niekoľko rokov pred smrťou prišla za ním istá žena z Verchoturija, aby mu odovzdala odkaz od otca Ignatija - „Je u vás otec Konstantín, odkážte mu, že na Paschu umrie“. Po tomto odkaze sa každý rok na Paschu báťuška Konstantín dôkladne pripravoval, spovedal sa, dal sa jeleopomazať, prijímal Sv. Prišiel rok 1960. Otec Konstantín cítil, že táto Pascha bude pre neho posledná, Mnohým hovoril o svojej blízkej smrti.
Počas Veľkého pôstu sa ho istý muž pýtal, či za ním môže prísť počas Paschy. Otec mu odpovedal: „Na Paschu ku mne prídu všetci“. A tak sa aj stalo. Smútočne telegramy s jednoduchým textom „Zomrel deduško“ šli po celej veľkej ruskej krajine.
Ešte za života svojim duchovným deťom hovoril: „Keď prídem na súd Boží a Hospodin sa spýta: „Pastier, kde je tvoje stádo? Koho si priviedol?“ Každý, kto prídete ku mne na hrob, toho ja budem očakávať na tamtom svete. Ja som váš duchovný otec. Skutočne, aj dnes možno vidieť nemálo ľudí, ktorí sa zastavia nad jeho hrobom, poklonia sa mu, čítajú pri ňom Evanjelium. Všetci, ktorí s vierou prichádzajú k tomuto spravodlivému starcovi, odchádzajú od neho posilnení, s pokojom v duši.
Veď aj on sám pretrpel toho mnoho, ale každé utrpenie bral ako liek na dušu, o čom svedčí aj jeho vrúcna a pokorná modlitba: „Sláva Ti, Hospodi, že si nezabudol na nás, nehneváš sa, nedal si nám zahynúť, ale cez utrpenie si nás privinul k Sebe; vyznamenal si nás utrpením, biedami, chorobami, tým, že si nás nevšímajú, či vyvyšujú sa nad nás, tým, že nás ohovárajú, berú pokoj a radosť života. Nech vždy bude Tvoja svätá vôľa. Spomeň si na nás vo Svojom kráľovstve. Zbav nás večných múk a daj nám večnú blaženosť. Veríme a nádejame sa na Tvoje preveľké milosrdenstvo. Nedovoľ, aby nás nečakane zastihla smrť, ale daruj nám slzy pokánia. Sláva Ti, Bože, za všetko, nech je zvelebené Tvoje meno od teraz až na veky“.
Svedectvá Duchovných Detí
Magdaléna D. Kačalkova z Jekaterinburgu, ktorá bola duchovnou dcérou otca Konstantína, rozpráva: „Bolo to v roku 1967. Môj mladší syn, bol práve v štvrtom ročníku. Dostali sme nový byt a mala som dobrú prácu v kombináte. Zrazu jedného dňa k nám domov prišla učiteľka môjho syna, s tým, že sa dopočula, že vodím deti do cerkvi. Netajila som to. Vtedy sa učiteľka ľstivo obrátila k synovi so slovami: „Sašo, keď vás bude mama nútiť ísť do cerkvi, ty pribehni len za mnou. Dám vám peniaze, a s mojim synom pôjdete do kina, Veď tebe sa v cerkvi nepáči, však? Ťažký vzduch, všetko tam smrdí dymom, iba samé staré baby...“ On vážne s pokojom odpovedal: „Nie, mne sa tam páči“.Vtedy učiteľka ako rozzúrená levica na neho skríkla: „Čo sa ti tam môže páčiť?“ - „Neviem, - odpovedal, - ale páči sa mi tam“. Za krátko, skutočne do môjho života prišli veľké skúšky. V práci mi dali ocenenie „Vzorného pracovníka“, ale hneď o niekoľko dní si ma predvolal kádrový a vyzvedal, kde mám to ocenenie. - „Dala som ho synovi“, - odpovedala som. spálil?! ... Pár krát ma vypočúvali. Nejaká súdružka sa vypytovala: „V akého Boha veríte?“ - Odpovedala som: „V Jediného, Ktorý stvoril všetko“. - Vtedy ona hovorí: „Vidím, že vás už nepresvedčíme, ale aspoň myslite na deti. Aspoň ich vychovávajte v duchu komunizmu“. - „Práve, že na deťoch mu záleží viac ako na sebe, preto chcem aby boli s Bohom“.
Ešte mnoho ma prehovárali, kričali, vyhrážali sa, dokonca, že ma zbavia rodičovských práv. a vtedy mi na um prišli slová báťušku Konstantína: „Budeš pracovať medzi mnohými ľuďmi. Budú sa ťa pýtať, či veríš v Boha. Vyznaj svoju vieru v Boha! Lebo, keď Ho zaprieš, pôjdeš do ádu do večného ohňa i na veky budeš horieť“. A to som povedala aj tým, ktorí ma vypočúvali.
Ďalším duchovným synom otca Konstantína bol duchovný Jevgenij V. Kolyvanov. Jeho nekompromisnosť v otázke viery ho stála svetskú kariéru, ale ako sa neskôr ukázalo, bolo to Božie riadenie, ktoré ho viedlo k tomu, že prijal kňazský stav. V 1952 roku Jevgenij ukončil právnický inštitút a bol ako mladý sudca poslaný do Kungurského rajónu. Jeho rodina bola silne veriaca, ale nikto o tom v tom čase nevedel. Mal pred sebou sľubnú kariéru, a skorý postup. Iba chýbala jedná nesplnená podmienka - vstúpiť do strany. Zrazu stal pred vážnym rozhodnutím. Odmietnuť - znamenalo, koniec kariéry. Prijať - ako veriacemu mu nedovoľovalo svedomie. Hľadal odpoveď, radil sa s kňazmi, ale priamej odpovede nedostal. Vtedy sa dopočul o otcovi Konstantínovi. Odcestoval za ním do Sverdlovska, vyrozprával mu svoj problém, a tu dostal veľmi vážnu odpoveď: „Nastal čas rozhodnutia: alebo si vyberieš Boha, a to znamená zriekneš sa strany, alebo sa staneš komunistom, to znamená tým, ktorý odstúpil od Christa“.
Čoskoro sa mu narodila druhá dcérka, a bolo ju treba pokrstiť. Šli do vzdialenej dediny, kde ich nikto nepoznal. Dohovorili sa s kňazom i dievčatko bolo pokrstené. Len na nešťastie, kantorka chrámu bola „spolupracovníčkou“ NKVD, a tak čoskoro v rodine Jevgenija nastali ťažké časy, ktoré mu predpovedal báťuška Konstantín. „Čaká ťa trápenie. Život sa ľahko môže zmeniť. Ale Boh ti pomôže!“ Veľmi skoro ho začali vypočúvať, a prišla aj tá pre mladého sudcu „existencionálna“ otázka: „Si azda veriaci?!“ - „Áno, som veriaci“, - rozhodne odpovedal Jevgenij. Samozrejme, prišlo prepustenie z práce, vyšetrenia na psychiatrii... Keď sa situácia trochu upokojila Jevgenij s rodinou sa presťahoval do Sverdlovska, aby bol blízko otca Konstantína.
Ďalšou duchovnou dcérou báťušku bola schimonaška Nikolaja (Galina Zasypkina). Raz neskoro večer príslušníci NKVD obkľúčili dom, v ktorom žila Nikolaja. Práve v ten večer sa tam ukrýval budúci prepodobný vyznávač otec Ignatij (Kevroletin). „Pošleme vás tam, kde ani vtáci nelietajú“, - vyhrážal sa jeden z nich.
Sninský región sa vyznačuje bohatstvom sakrálnych pamiatok. Najznámejšími sú drevené cerkvi východného obradu. Nachádzajú sa tu i iné pamiatky - murované chrámy, kaplnky, prícestné kríže, ikony a iné liturgické predmety.
Vysvetlenie pravoslávnej cirkvi za 2 minúty
tags: #ubla #pravoslavny #chram