Sme svedkami zaujímavého paradoxu, ktorý nám Lukáš predkladá vo svojom evanjeliu. Zvestovanie a narodenie Jána Krstiteľa vonkajším leskom prevyšuje zvestovanie a narodenie Ježiša Krista.
Zvestovanie a Narodenie
Zachariáš je kňazom, zvestovanie sa odohráva na tom najsvätejšom mieste pre židovstvo - vo svätyni jeruzalemského chrámu. Jánovo narodenie prebehne v radostnej atmosfére rodiny a príbuzných, ktorí prišli, aby sa radovali spolu s obdarovanými rodičmi.
Naproti tomu Ježišovo zvestovanie sa odohráva mladému dievčaťu v súkromnom dome v neznámom Nazarete v Galilei, ktorá má povesť pohanského kraja. Ježišovo narodenie sa uskutočňuje v chudobe a ústraní.
Úloha Jána Krstiteľa
Lukáš mal v úmysle na jednej strane vyzdvihnúť účinkovanie Jána Krstiteľa, ale zároveň ukázať, že aj samotný Ján, napriek zázračnému počatiu, nie je Mesiášom, ale prorokom, ktorý Pánovmu Pomazanému pripravil cestu.
O Jánovi Krstiteľovi v Zachariášovom chválospeve zaznievajú slová: „…budeš sa volať prorokom Najvyššieho…“ (Lk 1,76). Anjel pri zvestovaní Ježiša hovorí: „...bude sa volať synom Najvyššieho…“ (Lk 1,32). Podobne aj pri návšteve Alžbety je vyzdvihnuté zázračne dieťa, ktoré Mária nosí pod srdcom (porov. Lk 1,39).
Prorok a Kňaz
Ján Krstiteľ sa narodil Zachariášovi a Alžbete do kňazskej rodiny, kde sa kňazstvo dedilo z otca na syna. Jána teda čakalo poslanie kňaza v jeruzalemskom chráme. Boh pre neho určil inú cestu, nie cestu kňaza, ale proroka. Jeho rodičia prijímajú tento Boží plán.
Naznačuje to aj odlišné meno od otcovho. V protiklade so zaužívanou praxou dať potomkovi meno po rodičoch alebo predkoch z rodu, Alžbeta a Zachariáš v spoločnej zhode dávajú meno, ktorým ho nazval anjel už pri zvestovaní Zachariášovi v chráme. Meno Ján, v hebrejčine Johanan, znamená Pán je milostivý.
Narodenie syna v starobe, jeho zvláštne meno a znamenie v podobe straty a vrátenia reči jeho otcovi, spôsobujú odôvodnenú otázku: „Čím len bude tento chlapec?“ (Lk 1,66) Boh začína bezprostredne v Jánovej osobe plniť svoje prisľúbenia dané izraelskému národu a celému ľudstvu.
Obriezka je pre židovský národ fyzickým znakom zmluvy, ktorú Boh uzavrel prostredníctvom Abraháma s celým národom. Deň obriezky je oslavou tohto pokračujúceho zväzku Boha s Izraelom. Vykonáva sa na ôsmy deň po narodení iba na potomkoch mužského pohlavia. Otec pri nej oznámi meno syna. Lukáš vyzdvihuje radosť, ktorá je charakteristická pre celé jeho evanjelium.
Ján Krstiteľ: Nevyslovená pravda biblického proroka (vysvetlenie biblických príbehov)
Krst Jána Krstiteľa
Ján krstil v Jordáne krstom na odpustenie hriechov. Hrnuli sa k nemu zástupy. Ľudia vyznávali svoje viny a potom ich Ján ponáral do vody. Vychádzali z nej očistení. Nebola to však sviatosť krstu, ktorú ustanovil Ježiš.
V časoch Krista obyvatelia Palestíny mohli prijať dva krsty. Jeden z rúk Jána Krstiteľa, druhý z rúk Ježišových Apoštolov. Krst Jána možno prirovnať k umytiu náčinia. Keď chceme, aby náčinie bolo čisté, treba z neho vysypať obsah a potom ho dobre vymyť. Teda, poslucháči Jána, keď vyznávali hriech, „vysýpali“ obsah svojich sŕdc a potom vstupovali do vody, aby ich „vymyli“.
Vychádzali na breh Jordánu s čistým srdcom - ale prázdnym. Krst, ktorý ustanovil Ježiš ako sviatosť, líši sa zásadne od Jánovho krstu. Sviatosť nielen očisťuje, ale napĺňa srdcia samým Bohom. Srdce je súčasne ponorené vo vode i v Mene Boha - Otca i Syna i Ducha Svätého.
Ježiš prišiel k Jánovi a prosil o krst vodou. Hriechy nevyznával, lebo ich nemal, očistenie nepotreboval, lebo bol svätý, ale chcel nám ukázať potrebu tohto dvojstupňového procesu.
Mnoho katolíkov si myslí, že sviatosť krstu alebo zmierenia, že je to iba očistenie srdca. Títo najčastejšie dochádzajú k záveru, že ak toto srdce nenaplnia veľkými hriechmi, tak sa nemáme prečo usilovať o jeho očistenie. Hodnota kresťana nespočíva v tom, že má čisté srdce, ale v tom, že srdce je svätyňou, v ktorej prebýva Boh.
Najkrajšia katolícka svätyňa s prázdnym svätostánkom je iba veľdielom architekta, nič viac. Až Eucharistiou sa stáva príbytkom, kde prebýva živý Boh, je plný Jeho prítomnosti. Podobne človek až po naplnení Duchom Svätým sa stáva kresťanom v plnom slova zmysle.
Treba tu dodať, že obsah našich sŕdc naplnených milosťou nesmierne prevyšuje hodnotu nás samých. Kto dokáže pozerať na pokrstených očami viery, ten úplne ináč hodnotí ľudí. V tomto pohľade mentálne postihnutý človek naplnený Duchom Božím, je miliónkrát cennejší ako génius, ktorého srdce i rozum nepreniká milosť.
Zjavenie a Identita
Vo sviatku Pánovho Krstu v istom zmysle vrcholí čas Ježišovho prvotného zjavenia. Na Vianoce sa zjavil chudobným, ktorých reprezentovali pastieri, pri Epifánii sa zjavil predstaviteľom pohanských národov. Dnes sa zjavuje izraelskému ľudu tým, že prijíma krst od Jána Krstiteľa a ponára sa do vôd Jordánu.
Krst je prvá príležitosť v ktorej Ježiš vystupuje ako dospelý človek na verejnú scénu. Neprejavuje sa mimoriadnymi činmi, alebo učením, ale ako človek úplne solidárny s kajúcimi hriešnikmi. Ježišova púť sa od samotného počiatku jeho verejného pôsobenia vyznačuje pokorou, milosrdenstvom voči ľuďom - práve týmto spôsobom nám rozpráva Boha (porov.
Ján Krstiteľ začal svoje hlásanie veľkým zvolaním: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3,2). Na túto jeho výzvu zareagovalo mnoho židov, ktorí sa vo svojom srdci odhodlali k zmene zmýšľania a chceli prinášať ovocie pokánia, preto putovali k Jordánu, aby sa v jeho vodách dali pokrstiť od Jána Krstiteľa.
Ale prorok je veľmi náročný: nestačí mu len vonkajšie rituálne gesto, aby človek našiel spásu vo chvíli Božieho súdu, dokonca nestačí ani to, keď sa niekto chváli svojou identitou Abrahámovho potomka (porov. Mt 3,9-10). Ale kto prijíma toto ohlasovanie? Určite to nie sú farizeji a príslušníci kňazskej triedy, teda tí, ktorí sa považovali za spravodlivých, ale muži a ženy, ktorí sa považovali za hriešnikov, ba dokonca boli verejnými hriešnikmi, ktorých evanjeliá označujú ako „mýtnikov a neviestky“ (porov. Mt 21,32).
Tí prichádzali za Jánom Krstiteľom, aby sa dali pokrstiť. A práve medzi takýmito sa objavil Ježiš, keď ho Ján ohlasoval a o ktorom povedal: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv: On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Mt 3,11).
Ježišov Krst a Božia Spravodlivosť
To, že sa Ježiš vybral za Jánom Krstiteľom a dal sa od neho pokrstiť, pôsobí na prvý pohľad pohoršlivo, a tak to chápali aj kresťania prvých generácií cirkvi. Niektorí z nich sa usilovali minimalizovať význam tejto udalosti a odsúvali ju akosi na okraj; napriek tomu nám ju pripomínajú všetky štyri evanjeliá.
Ježiš sa pripája k hriešnikom, keď žiada od Jána krst. Nezvyčajnosť a výnimočnosť tejto požiadavky vyplýva z toho, že sám Ján sa vzpiera Ježišovej požiadavke: „Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?" Ježiš mu však povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé." Potom mu už neodporoval“ (Mt 3,14-15).
Ide tu o naplnenie Božej spravodlivosti, ktorá spočíva v podivuhodnej Božej vernosti s ktorou napĺňa svoj milosrdný zámer voči hriešnikom. Je to zámer univerzálnej spásy, pretože Otec chce spásu všetkých ľudí.
Vo chvíli, keď Ježiš vystupuje z vody Jordánu, naplnenej hriechmi ľudstva, stane sa niečo zvláštne: „Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3,16-17; porov. Ž 22,7; Gn 22,1; Iz 42,1).
Tak sa napĺňa Písmo a Otcov hlas dosvedčuje, že jeho spravodlivosť sa práve naplnila. Pán chcel vidieť Ježiša práve týmto spôsobom, teda uprostred hriešnikov a v tomto ponížení ho chcel naplniť Duchom Svätým.
Význam Krstu pre Kresťanov
Sviatok krstu Pána je pre nás aj príležitosťou pripomenúť si náš krst. Aj my sme mali možnosť počuť Boží hlas, ktorý o nás prehlásil, že sme jeho synovia a dcéry. Každý z nás je Božím synom, či dcérou a tak je príčinou Božej radosti, keď sa uznáva za hriešnika a chce vykročiť po ceste obrátenia, ceste návratu do Otcovho domu.
Na každého z nás potom zostupuje Duch Svätý a spočíva na nás, keď ho chceme prijímať a byť voči nemu pozorní. Preto môžeme ako Boží synovia a dcéry volať: „Abba Otče“ (porov. Mk 14,36; Rim 8,15; Gal 4,6) a žiť v sile Ducha Svätého. Je to skrytá energia, ktorá sa však neprestáva v našich životoch prejavovať a je mocnejšia než náš hriech.
Ježiš a Ján: Dokonalá Spravodlivosť
Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ Ježiš mu však povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ Potom mu už neodporoval. Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho.
Ježišov príchod z Galiley k Jordánu mal jediný cieľ - dať sa Jánovi Krstiteľovi pokrstiť. To znamenalo vyznať hriechy a ponorením v Jordáne vyjadriť rozhodnutie zachovávať Mojžišov zákon a tak sa pripravovať na príchod Mesiáša. Ježišovo rozhodnutie sa však vôbec nepáčilo Krstiteľovi.
Len evanjelista Matúš uvádza tento dialóg medzi Jánom a Ježišom. Odporovanie Jána Krstiteľa je pochopiteľné vo svetle jeho predošlého kázania. Zástupom vravel o Mesiášovi, ktorý bude mocnejší ako on a ktorému nie je hoden nosiť obuv. Navyše prichádzajúci Mesiáš bude ponárať ľudí do Božieho Ducha a prevádzať cez oheň.
Odporovanie Jána Krstiteľa Ježišovi môžeme teda považovať za Jánovo ukázanie na Ježiša. Ježiš svojím príchodom a nečakanou žiadosťou o krst dáva Jánovi Krstiteľovi možnosť, aby ho identifikoval ako Mesiáša a tak splnil svoje poslanie.
Ján Krstiteľ svojím odporom dosvedčuje, že Ježiš je tým Mesiášom, ale ako prorok a Boží muž vie, že nie je nič múdrejšie ako poslúchnuť Mesiáša a tak namiesto slávnostnej reči o Mesiášovi, namiesto verejného vyzdvihnutia poslúchne a verejne ho ponára v Jordáne, tak ako každého iného kajúceho Žida.
A práve vtedy, keď sa Ján Krstiteľ vzdáva svojej oslavnej reči na Mesiáša a zmĺkne, ozve sa mimoriadnym spôsobom Boh a predstavuje Mesiáša. Ján Krstiteľ, tento veľký prorok prirovnávaný k Eliášovi, môže zažiť to, čo zažil Eliáš na Horebe - Božie zjavenie, teofániu.
Ján Krstiteľ, na rozdiel od nás, netušil, čo sa stane, keď poslúchne Ježišovu výzvu. Zdá sa mi, že Ježiš sa chce dať pokrstiť aj nám. Chce, aby sme vydali o ňom svedectvo - splnili všetko, čo je spravodlivé - a mocou Ducha Svätého nechali Otca hovoriť o Synovi.