História Evanjelického kostola v Radvani

Keď je mesto Banská Bystrica perlou Slovenska, tak mestská časť Radvaň je určite jeho klenotom. Mestečko Radvaň malo aj vynikajúcu školu, v ktorej tradícii v súčasnosti pokračuje Základná škola s materskou školou Radvanská 1. Pôsobí tu aj aktívna občianska rada. Dôležité je, že Radvančania nikdy nezabudli a nezabúdajú na svoju Radvaň.

Radvaň, niekdajšie slovenské zemepanské trhové mestečko, bola v roku 1966 pripojená k mestu Banská Bystrica. V 70. a 80. rokoch minulého storočia zasiahla Radvaň výstavba sídliska Juh, ktorá natrvalo poznačila historický kolorit tohto mestečka. Poznačila aj Radvančanov, ktorí sa museli v dôsledku asanácie vysťahovať z Radvane.

Prvýkrát máme doložený názov Radvane v roku 1263 ako Raduana, v roku 1287 ako Radona, v roku 1402 Radwan, v roku 1888 v maďarskom tvare Radvány. V období prelomu 19. - 20. storočia v Uhorsku a na území Slovenska existovalo a existuje viacej obcí s názvom Radvaň napr. Čiližská Radvaň pri Dunajskej Strede, Radvaň nad Laborcom pri Medzilaborciach, Radvaň nad Dunajom pri Komárne. Patrí medzi najstaršie obce v tejto oblasti. V roku 1287 máme v Radvani písomne doložený aj kostol zasvätený Panne Márii. Z roku 1263 poznáme aj prvých obyvateľov Radvane - kráľovských rybárov, synov Sykona.

V rokoch 1289 a 1291 darovali uhorskí králi predkovi šľachtického rodu Radvanskovcov Dionýzovi synovi Juraja rozsiahle radvanské územie. Tým sa vlastný chotár Radvane zmenšoval. K vzniku skutočných chotárov týchto obcí a ich právneho vydelenia z radvanského chotára došlo až v spojitosti so zánikom feudálnych vzťahov v roku 1848. Z vlastného chotára Radvane sa už v 13. - 14. storočí vyčlenili Malachov, Kráľová, neskôr ti vznikli dediny Podlavice - Skubín, Tajov - Jabríková a Králiky. Po roku 1960 začala prebiehať na území Radvane nová etapa výstavby sídliska Fončorda.

Radvaň po vzniku Československa v roku 1920 mala 224 domov v ktorých žilo 1 657 obyvateľov. Z hľadiska náboženstva bolo v obci 892 katolíkov, 676 evanjelikov. S výstavbou sídliska Radvaň sa začalo po dokončení väčšiny sídliska Fončorda. Rozdiel bol v tom, že kým sa sídlisko Fončorda stavalo na nezastavanom území - pred výstavbou sídliska Radvaň musela prebehnúť asanácia historickej Radvane a Kráľovej. Samotná asanácia Radvane začala v roku 1975 a už v roku 1979 stáli prvé panelové domy.

Prvý historický Radvanský jarmok sa konal 8. septembra 1657. Radvaň mala udelené ešte ďalšie 3 jarmoky, ale najznámejším a najvýznamnejším sa stal jarmok, ktorý začínal 8. Radvanskému jarmoku sa venovali vo svojich dielach aj spisovatelia Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský, Božena Němcová, Jozef Gregor - Tajovský a vo svojej básni ho ospieval aj Andrej Sládkovič. Radvanský jarmok sa stal už v minulosti naším národným symbolom. Od roku 2011 je súčasťou nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska a ašpiruje aj na zápis do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO. Radvanský jarmok sa stal najväčším a jedným z najvýznamnejších podujatí nášho mesta. Úspechom bola aj návšteva baróna Antona Radvanského s rodinou z Paríža v roku 2017 na tomto jarmoku. Banská Bystrica sa stáva mestom s medzinárodným dosahom.

Radvanskovský kaštieľ je klenotom mesta Banskej Bystrice a má bohatú minulosť, ktorá siaha až do 13. storočia. Radvanskovci si tu v ďalšom období vybudovali dva kaštiele Dolný (Radvanskovský), Horný (Bárczyovský) a jednu kúriu. V 19. storočí za Rakúsko - Uhorska sa uvažovalo o tom, že radvanský kostol Na Hôrke bol pôvodne kaštieľom - hrádkom. Predkovia rodiny Radvanskovcov mali prestavbou hrádku vybudovať zo západného krídla kostol. Táto tradícia sa udržala medzi Radvančanmi ešte aj v druhej polovici 20. V roku 1316 sa prvýkrát v písomných prameňoch spomína v Radvani šľachtický dom Tomáša Radvanského, ktorý bol vnukom Juraja Radvanského.

Zo 16. storočia sú už aj po architektonickej stránke doložené dva kaštiele - Dolný (neskôr nazývaný Radvanský) a Horný, ktoré boli postavené pri Malachovskom potoku. Pomenovanie kaštieľov nadväzovalo pravdepodobne na staršie urbanisticko-správne členenie Radvane na Hornú a Dolnú Radvaň. V roku 1945 bol majetok Radvanskovcov a Bárczyovcov daný pod nútenú štátnu správu a v roku 1947 prešiel do vlastníctva štátu. V Dolnom kaštieli bol po jeho rekonštrukcii v 50.-tych rokoch 20. storočia umiestnený Štátny archív, neskôr, po jeho vysťahovaní v roku 1993 ostal kaštieľ nevyužívaný. Najreprezentatívnejšou miestnosťou Radvanského kaštieľa bola najväčšia sieň nazývaná po slovensky Palota neskôr Rytierska sála a Rákociho sieň, kde sa nachádzali najcennejšie predmety spojené s históriou rodu Radvanskovcov. Z týchto predmetov sa postupne po 2. svetovej vojne časť dostala do zbierok súčasného Stredoslovenského múzea, väčšina sa však v týchto pohnutých časoch stratila. Zo záveru 15. storočia pochádza nástenná maľba v miestnosti na prízemí Maľba v poliach krížovej klenby a na stenách v tejto, tzv. zelenej izbe je jedinečným príkladom renesančnej nástennej maľby.

Podľa legendy sa za zakladateľa šľachtického rodu Radvanskovcov rodu považuje Radvan, ktorý mal byť poľského pôvodu a do Uhorska prišiel z Poľska v 11. storočí. Podľa jeho mena bola pomenovaná aj tunajšia slovenská osada ako Radvaň. V písomných prameňoch ako prvý predok Radvanskovcov vystupuje na konci 13. storočia Juraj. Radvanskovci sa dávajú do rodinnej hrobky na evanjelickom cintoríne v Kráľovej pochovávať aj naďalej - dokonca aj za socializmu ostala táto tradícia neprerušená. Jeho syn Anton Radvanský žije v Paríži a má syna Ladislava, ktorý je pokračovateľom rodu.

V prvej polovici 19. storočia pracovalo v Radvani 51 súkenníckych majstrov, 44 hrebenárskych, 42 klobučníckych, 32 zámočníckych majstrov, 32 nožiarskych. V Radvani môžeme sledovať rodiny, ktoré sa po niekoľko generácií venovali určitému remeslu. Slovenský národovec, evanjelický kňaz, básnik Andrej Sládkovič autor Maríny a Detvana. Evanjelický farár a spisovateľ Daniel Sinapius Horčička, ktorý už v roku 1678 napísal slovensko-latinský slovník pre Jána Radvanského, aby naďalej používal krásny slovenský jazyk. Slovenský herec Juraj Sarvaš, architekt Igor Thurzo, národopisárka Daniela Hroncová rodená Faklová, humorista Ján Snopko, riaditeľ festivalu humoru a satiry Kremnické gagy Ján Fakla, či bábkoherec Michal Anderle, Bohuslav Anderle, Anton Anderle. Ďalej slovenský starosta Banskej Bystrice a mecén študentov Andrej Hanzlík, herečka a trojnásobná majsterka Slovenska v tenise Mária Markovičová, slovenský námorný kapitán Július Thurzo, Ing. Ich kompletný výpočet by zabral obrovské množstvo.

Letnice sú dňom zrodenia (vzniku) cirkvi. V tento deň bol vyliaty Svätý Duch na učeníkov Ježiša Krista, ktorí potom, ako bol na nebo vzatý Pán Ježiš, svorne zotrvávali v hornej dvorane v Jeruzaleme tak, ako im to Pán prikázal. V Radvani sa kostol Na Hôrke sa prvýkrát spomína v listine z roku 1325. Počas Lutherovej reformácie sa pripojila celá farnosť k hnutiu za obnovu cirkvi. Od roku 1581 boli vo farnosti len evanjelici. Hlavnými patrónmi zboru bola rodina Radvanských. Najznámejším z nich bol Juraj Radvanský, umučený v Prešove 22. V októbri 1599 Turci vypálili Radvaň, Malachov a Kráľovú. Radvaň im bola poplatná až do roku 1656.

Evanjelický kostol v Radvani

Zo 12 evanjelických farárov pôsobiacich Na Hôrke sú najznámejší Ján Kalinka, Daniel Sinapius-Horčička, Ján Simonides a najmä posledný evanjelický farár pôsobiaci Na Hôrke Ján Glosius Pondelský, ktorého piesne nájdeme aj v novom Spevníku. Keď bol v roku 1710 z kostola vyhnaný generálom Heisterom, ušiel do Kalinova. Vtedy prišiel evanjelický zbor aj o chrám, ale zostal verný čistému biblickému učeniu. Po tolerančnom patente v roku 1784 požiadali obyvatelia Radvane župný úrad o povolenie na výstavbu modlitebného domu a obyvatelia obcí Kráľová, Kremnička, Iliaš, Pršany, Malachov, Skubín, Jabríková a Králiky o povolenie pripojiť sa k Radvanskej farnosti.

Obnovený zbor založilo 2327 osôb, ktoré si zvolili za dozorcu Petra Radvanského a za farára pozvali z Gemera Jána Molnára. Rodina Radvanských darovala cirkvi pozemok na výstavbu nového kostola. Základný kameň bol položený 19. mája 1785 a kostol bol vysvätený už 27. novembra 1785. Kostol nemal vežu, tá sa pristavila v rokoch 1862 až 1865 počas pôsobenia farára Andreja Sládkoviča a kostol sa pokryl medeným plechom. Po vzniku ČSR sa pri zbore rozvinula bohatá spolková činnosť zameraná na duchovné a literárne vzdelávanie. Druhá polovica 30. rokov sa už niesla v znamení ohrozenia republiky fašizmom. Hrôzy vojny sa priamo dotkli aj radvanského cirkevného zboru. Vo vojne padlo nemálo jeho členov. Cirkevný zbor bol svedkom masového vraždenia ľudí vo fílii Kremnička. Vojna poškodila veľa domov, ale najmä kostol s vežou a zborovým domom. Obnovy budov a zachovania zboru v podmienkach komunistickej diktatúry sa zhostil Daniel M. Fakla, ktorý sa na sklonku roka 1953 stal zborovým farárom v Radvani. Po 19 rokoch odišiel do Kremnice, kde pôsobil až do roku 1982. Brat farár Ján Kollár tu pôsobil vyše dvadsať rokov. V súčasnosti je námestným farárom Michal Zajden.

Konfesionálne zloženie obce Malachov sa v minulosti nieslo v dvoch základných kresťanských smeroch: evanjelickom augsburského vyznania a rímsko-katolíckom. Cirkevný vývoj v Malachove úzko súvisí s dianím v matkocirkvách v Radvani, ktoré mali a stále majú viaceré filiálky. V Malachove nebol nikdy postavený kostol a tak veriaci chodili na bohoslužby do kostola v Radvani. Najstaršou sakrálnou stavbou v Radvani je farský kostol na Hôrke, v súčasnosti patriaci rímsko-katolíckej cirkvi, ktorý bol podľa písomných prameňov v roku 1287 zasvätený Narodeniu Panny Márie. Okolo kostola bol v minulosti vybudovaný obranný múr s baštami a na mieste starej veže bola v roku 1668 započatá stavba osobitne stojacej novej zvonice. Prvým známym radvanským farárom bol Štefan, ktorý vystupuje v písomných prameňoch v rokoch 1332-1337.

V prvej štvrtine 16. storočia výrazne zasiahli do života obyvateľov obce reformačné myšlienky reagujúce na úpadok katolíckej cirkvi. Už v roku 1522 žiadal magistrát mesta Banská Bystrica v duchu reformácie nového kazateľa Šimona Bernhardta z Tropavy. Obyvatelia stredoslovenských banských miest a okolitých sídel sa veľmi skoro oboznámili a stotožnili s myšlienkami reformácie. Medzi stúpencov a patrónov reformačného hnutia, podporujúcich novú vieru patril aj šľachtický rod Radvanskovcov, ktorý vlastnil značné majetkové podiely aj v Malachove. Od roku 1581 nadobudli prívrženci novej viery prevahu a tak sa takmer celá farnosť pripojila k reformácii. Evanjelici užívali kostol na Hôrke až do roku 1673, kedy boli chrám a farnosť nedobrovoľne vrátené katolíkom.

V nasledujúcom období, ktoré bolo dejinne nepriaznivé pre nekatolíkov v Uhorsku boli mocenským zásahom panovníkov odobraté evanjelikom sakrálne stavby. Ich náboženským potrebám mali v každej stolici, zväčša na periférii, slúžiť vyhradené kostoly. Mali byť postavené výhradne z dreva, bez použitia klincov, mali určenú maximálnu kapacitu veriacich a nesmeli mať vežu ani zvony. Evanjelickí veriaci z Malachova tak navštevovali aj kostoly v Banskej Bystrici a v Hronseku, ktorý poskytoval štatút artikulárneho miesta. Zmenu v duchovnom i spoločenskom živote priniesol až tzv. Tolerančný patent Jozefa II. z roku 1781, ktorým panovník zákonne ustanovil jestvovanie dvoch protestantských cirkví v Uhorsku (luteránov a kalvínov). Tento významný náboženský prelom znamenal obnovenie činnosti radvanského evanjelického zboru, ktorého súčasťou boli okrem samotnej Radvani aj fílie Malachov, Horné Pršany, Skubín, Kremnička, Kráľová, Iliaš, Jabríková a Králiky.

V roku 1785 bol v Radvani položený základný kameň nového evanjelického kostola. Náklady na jeho výstavbu boli hradné iba z finančných darov evanjelických veriacich. Klasicistický kostol bol postavený bez veže, ktorú pristavali až v rokoch 1862-1865, keď bol kostol prestavaný a prefasádovaný. Veža je trojpodlažná a na treťom podlaží prechádza zo štvorcového do oktogonálneho pôdorysu. Jednotlivé podlažia oddeľujú rímsy. Veža je krytá strechou v tvare osembokého ihlanu. Sieňový priestor kostola je s vyvýšeným oltárnym uzáverom a schodmi na troch stranách s drevenou protestantskou emporou na oktogonálnych stĺpoch. Priestory majú železobetónový strop. Oltár je obložený travertínom a je spojený s kazateľnicou.

Evanjelický a. v. kostol v Radvani

Prvým farárom obnoveného evanjelického a. v. zboru v Radvani sa stal v roku 1784 rodák zo Štítnika Ján Molnár. Za ním nasledovali ďalší kňazi, z ktorých najvýznamnejšou osobnosťou bol určite Andrej Braxatoris Sládkovič. Za evanjelického farára v Radvani bol zvolený v roku 1856. Andrej Sládkovič sa angažoval v národnom hnutí, bol tiež zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru. Patril k vedúcim osobnostiam štúrovskej generácie, ktorý sa vo svojej literárnej tvorbe vyjadroval k rôznym životným, spoločenským a národnobuditeľským otázkam. Medzi jeho najznámejšie básnické skladby bezpochyby patria Marína, Nehaňte ľud môj a Detvan. Okrem literárnej a pastoračnej činnosti sa aktívne podieľal aj na kultúrnom rozvoji vo svojom cirkevnom zbore. V Radvani založil Čítací spolok a v Malachove a v Horných Pršanoch sa spolupodieľal v roku 1858 na založení cirkevných škôl. Jeho zásluhou bola v rokoch 1862-1865 pristavaná ku radvanskému kostolu veža, ktorá bola pokrytá medeným plechom. Andrej Sládkovič zomrel v Radvani dňa 20. apríla 1872.

Po jeho smrti sa stal radvanským farárom Jozef Hodža, ktorý bol pri svojom predchodcovi kaplánom. Po Sládkovičovej smrti a po trojmesačnom administrovaní cirkvi, stal sa tunajším farárom v auguste roku 1872. Za manželku pojal Sládkovičovu dcéru Elenu Braxatorisovú. V cirkevnom zbore okrem konania svojich kňazských povinností, staval a podporoval filiálne cirkevné školy, zakladal cirkevnoškolské základiny ku podpore chudobných žiakov, realizoval zbierky na obnovu radvanského chrámu. Je autorom kroniky radvanského cirkevného zboru a mnohých článkov s národno-sociálnou tematikou a životopisov v náboženskej tlači. Zomrel dňa 19. mája 1918 na dôchodku v Banskej Bystrici a pochovaný bol 22. mája v Radvani pri svojej manželke a jej otcovi Andrejovi Braxatorisovi Sládkovičovi. Medzi evanjelických kňazov, ktorí pôsobili v radvanskom evanjelickom zbore v 20.

Patrónmi farnosti Radvaň boli členovia rodiny Radvanskovcov aj v staršom predreformačnom období, kedy kostolu na Hôrke udelili zvonovú donáciu. V evanjelickej viere tak vytrvali až do 20. storočia ako verní podporovatelia protestantizmu. Na realizáciu stavby evanjelického a. v. kostola a budovy fary v roku 1785 darovali pozemok v blízkosti svojho kaštieľa. Evanjelická a. v. biblia vydaná v roku 1842, do ktorej boli v priebehu niekoľkých generácií zapisované rodinné udalosti členov rodu Kubiš.

Kanonické vizitácie sú cennými prameňmi, ktoré obsahujú informácie o živote a reálnom fungovaní farností. Obsahujú množstvo pomerne detailných informácií o duchovnom živote a o dejinách materiálneho zabezpečenia jednotlivých farností. V kanonickej vizitáci, ktorú v roku 1657 uskutočnil katolícky archidiakon Štefan Bartók sa uvádza, že v Malachove žilo približne 210 obyvateľov, všetci evanjelického vyznania. V roku 1818 bolo v radvanskej evanjelickej farnosti celkovo 921 veriacich, z toho počtu bolo v Malachove 212 veriacich. Početná prevaha evanjelikov nielen v radvanskej farnosti, ale aj v Malachove sa udržala až do 20. storočia.

V druhej polovici 19. storočia už boli údaje o náboženskej príslušnosti súčasťou sčítaní obyvateľstva. V roku 1869 sa hlásilo k rímsko-katolíckej konfesii 104 veriacich, k evanjelickej a. v. konfesii 249 veriacich a 1 človek bol stúpencom pravoslávia. O niekoľko rokov neskôr v roku 1880 bol pomer veriacich prakticky identický. V obci vtedy žilo 116 katolíkov, 266 evanjelikov a 5 členov židovskej komunity. V období pred a tiež aj po skončení prvej svetovej vojny zaznamenávame v obci značný populačný nárast obyvateľstva, s ktorým priamo úmerne narástli aj počty veriacich. Štyri roky pred prvou svetovou vojnou v roku 1910 mala obec 153 katolíkov, 510 evanjelikov a 6 židov. O deväť rokov neskôr v roku 1919 bolo už v obci 269 katolíkov, 518 evanjelikov a 5 židov. V tomto období už v obci nenachádzame ani jedného príslušníka židovskej náboženskej komunity.

V súčasnosti sú svedectvom kresťanstva v Malachove dve sakrálne stavby. Prvou je budova Evanjelického a. v. zborového domu, ktorá bola postavená a vysvätená pre potreby miestnej školy v roku 1884 a druhou stavbou je zvonica, v strede obce v blízkosti kultúrneho domu. Obecnú zvonicu s hasičskou zbrojnicou v jej prízemí postavili v prvej polovici tridsiatych rokov 20. storočia. Spolu s výstavbou zvonice sa malachovský evanjelický a. v. cirkevný zbor rozhodol nadobudnúť druhý zvon, ktorý bol hradený zo zbierky malachovského odboru Slovenskej Evanjelickej Jednoty. Vo zvonici sú v súčasnosti umiestnené štyri zvony: historický zvon, dva stredné zvony a jeden najmenší zvon - umieráčik. Historický zvon vo zvonici je zavesený v jednopoľovej drevenej zvonovej stolici na drevenej rovnej hlavici s kovanými závesnými prvkami. Má kráľovskú korunu. Ján Juraj Knobloch bol významný zvonolejár, ktorý pôsobil v Banskej Bystrici ako samostatný majster v druhej polovici 18. storočia. Ján Juraj Knobloch vyrobil viacero zvonov napríklad pre Banská Bystricu, Detvu, Čadcu, Hybe, Liptovskú Lúžnu, Likavku, Lopej, Riečku, atď. Pochádzal zo známej zvonolejárskej rodiny, ktorá pôsobila v Banskej Bystrici počas štyroch generácií. Historický zvon v Malachove z roku 1761 tak rozhodne patrí medzi významné kultúrne pamiatky v obci.

V Malachove sa v súčasnosti nachádzajú dva cintoríny, ktoré nevymedzujú rôzne cirkevné konfesie, ale skutočnosť, že do roku 1911 existovali v chotári dve samostatné obce. Cintorín na pravom brehu Malachovského potoka slúžil pre pochovávanie zosnulých obce Dolné Pršany a na osobitnom mieste na ľavom brehu potoka vznikol cintorín určený pre pochovávanie mŕtvych z obce Malachov. Z esteticko-historického hľadiska nepatria oba cintoríny medzi tie vzácnejšie. V súčasnosti sú tvorené prevažne novými náhrobníkmi bez väčšej historickej hodnoty. Tie najstaršie, ktorých nie je veľa, pochádzajú z konca 19. storočia a predovšetkým z prvej polovice 20. storočia.

Medzi najvzácnejšie náhrobky na cintorínoch určite patria výtvarne jednoduché kamenné náhrobné stély. Spomedzi nich majú najväčšiu historickú hodnotu prvé dva kamenné náhrobky na ľavej strane „malachovského“ cintorína. Na prvom náhrobku je nápis, že patril zosnulému Ondrejovi Plajovi (lat. Andreas Plaj), ktorý zomrel 11. augusta 1881. Nápis ďalej hlása, že ho oplakáva jeho verná manželka. Na základe matričných záznamov môžeme potvrdiť, že Ondrej Plaj sa narodil 23. decembra 1852 v Malachove v rodine Jána Plaja a Zuzany Petríkovej. Ondrej skonal vo veku 29 rokov na tuberkulózu, zanechajúc po sebe mladú manželku Annu Kostiviarovú. V hornej časti jeho náhrobku je vytesaný obraz smutnej vŕby, ktorá je symbolom smútku a zároveň strom je symbolom života, ale i smrti. Na vedľajšej kamennej stéle sú vytesané mená manželov Kapustovcov. Zuzana zomrela v roku 1897 a jej manžel Ondrej Kapusta skonal v roku 1918. Ďalšou zaujímavou kamennou pamiatkou je v blízkosti chodníka nízky náhrobok, ktorý určuje miesto pochovania Juraja Bušovského, ktorý zomrel v roku 1889. A nemožno ešte nespomenúť snáď jediný zachovaný malý liatinový kríž na tomto cintoríne, ktorý je bezmenný a je vyzdobený figurálnou plastikou ukrižovaného Ježiša Krista.

tags: #radvan #evanjelicky #kostol #historia