V evanjeliu podľa Marka (10,2-16) nachádzame hlboké posolstvo o stvorení, láske a význame detí v Božom kráľovstve. Táto pasáž, ktorá je obzvlášť aktuálna v Roku rodiny, nám ponúka zamyslenie nad tým, ako Boh stvoril muža a ženu, aký je význam manželstva a ako by sme mali pristupovať k deťom.
Stvorenie Muža a Ženy a Nerozlučiteľnosť Manželstva
V tom čase k nemu pristúpili farizeji a na skúšku sa Ježiša opýtali, či je dovolené, aby manžel zavrhol svoju manželku. Ježiš im povedal: „Pre tvrdosť vašich sŕdc vám napísal toto pravidlo. Ale od počiatku stvorenia ich [Boh] stvoril ako muža a ženu; preto muž opustí svojho otca i matku a spojí sa so svojou ženou a tí dvaja budú jedno telo. Takže už nie sú dvaja, ale jedno telo.
Predložili mu deti, aby sa ich dotýkal, ale učeníci ich pokarhali. Keď to Ježiš videl, rozhorčil sa a povedal im: „Nechajte deti prísť ku mne, nebráňte im, lebo takým, ako sú oni, patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo, ako ho prijíma dieťa, nevojde doň.
Ježiš im povedal: „Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto pravidlo. Ale od počiatku stvorenia ich stvoril ako muža a ženu; preto muž opustí svojho otca a matku a pripojí sa k svojej žene a tí dvaja budú jedno telo. Takže už nie sú dvaja, ale jedno telo.
Musíme mať na pamäti, že genitalita je len veľmi dôležitým aspektom sexuality a táto pohlavnosť, tento spôsob realizácie sexuality, sa v Božom pláne uskutočňuje vo veľmi presnom kontexte, ktorým je manželská láska, ktorá predpokladá bezpodmienečný, definitívny a výlučný záväzok lásky medzi dvoma osobami. Ide skôr o skutočnosť lásky, ktorá je svojou povahou bezpodmienečná, definitívna, bez výhrad, bez zmeny názoru; je to možnosť, v ktorej pár musí počítať s láskou toho druhého, bez strachu, bez neistoty; pretože vie, že bude definitívna.
Deti a Božie Kráľovstvo
Zoči-voči jasnému Ježišovmu postoju k téme rozvodu boli nielen farizeji, ale aj učeníci veľmi zmätení, pretože sa v katechéze naučili, že muž má nielen právo, ale niekedy aj povinnosť zavrhnúť svoju manželku. A teraz evanjelista Marek uvádza na scénu deti. Predložili Ježišovi deti, aby sa ich dotýkal, ale učeníci ich pokarhali. Keď to Ježiš videl, rozhorčil sa a povedal im: „Nechajte deti prísť ku mne, nebráňte im, lebo takým, ako sú oni, patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo, ako ho prijíma dieťa, nevojde doň.
Ježiš tu svojich učeníkov učí jednej veľmi dôležitej veci: že ten, kto chce vojsť do Božieho kráľovstva, musí byť dieťaťom. Podľa neho práve táto neschopnosť detí zaslúžiť si nebeské kráľovstvo je ich najväčšou prednosťou. Byť ako dieťa znamená, že človek nemá nič, čo by mohol Bohu ponúknuť, čo by mu mohol ukázať, čím by si mohol Božie kráľovstvo získať.
Ježiš nepropaguje detinskosť, ani sa nesnaží o nejaký romantický postoj voči deťom. On sa snaží zdôrazniť, že Božie kráľovstvo je úplne zadarmo, že je jednoducho darom. Deti si vážia dar, lebo vedia, že si ho nemohli zaslúžiť. Voči Bohu sme všetci deťmi. Nemáme na to, aby sme si to, čo nám Boh dáva a čo pre nás robí, nejako zaslúžili. Dary Božie a hlavne dar spásy sa zaslúžiť nedajú, sú jednoducho darom.
Druhou prednosťou, ktorú dieťa (oproti dospelým) má, je jeho budúcnosť. Byť dieťaťom znamená prijať fakt, že aj keď som napojený na minulosť, môj život je predsa zameraný na budúcnosť. To narodenie sa znova prebieha pri krste, ale aj pri každej spovedi. Teda vždy, keď konám pokánie, sa znova rodím ako dieťa.
Byť dieťaťom, ktoré žije z budúcnosti, je výzva k starnúcim a starým ľuďom. Starí majú sklon sa zameriavať príliš na minulosť - či už v dobrom alebo v zlom - a takmer vôbec sa nezameriavať na budúcnosť. To, čo nás na budúcnosť upriamuje, je naša viera v Boha. Boh je náš Otec, ktorý nás pozýva k životu s ním.
Ako (ne)viesť deti k Bohu
Boh je Všemohúci a Milujúci
Keď sa k nemu približujeme, máme to robiť ako jeho stvorenia: „Lebo Pán je veľký Boh a nad všetkými bohmi veľký kráľ. V jeho moci sú zemské hlbiny a jemu patria aj nebotyčné štíty. Jeho je more, veď on ho stvoril, i pevnina, ktorú stvárnili jeho ruky.
Zabúdame na základnú pravdu Písma Svätého, že „Bohu je všetko možné!“ Robíme chybu, keď sa na nejaký problém dívame len z hľadiska našich obmedzených ľudských možností. Nemáme hľadieť prednostne na veľkosť problému, ale na veľkosť Boha. Majme vedomie, že Boh je nielen Všemohúci, ale aj Milujúci. „Boh je Láska“ (1 Jn 4,8), je Otec, náš Otec, najlepší z otcov, na ktorého sa môžeme obrátiť s dôverou v každej chvíli nášho života.
Ježiš je Pánom Života. Celý náš svet leží v nekonečnom Oceáne Života a Božej Všemohúcnosti. Boh je Život a smrť stojí presne na opačnej strane.
Láska a Vôľa v Modlitbe
Pravdivá láska k Bohu je úctivá a pokorná. Prináša modlitbu adorácie. Jadrom modlitby je preto vyjadrenie lásky, ktorá adoruje úctivo a poslušne. Pravá modlitba sa zakladá na láske, klíči z lásky, smeruje k láske. Ale pravá láska má svoje korene vo vôli, preto v pravdivej modlitbe vyjadrenie lásky k Bohu, Pánovi a Stvoriteľovi vesmíru, je nutne doprevádzané úctou a poklonou, bázňou pred Bohom, ktorý nás prekvapí, keď prichádza vo svojej intimite a dáva nám tušiť veľkoleposť svojej slávy.
Božia Láska a Naše Schopnosti
Božia láska nás robí schopnými milovať bez toho, aby sme niečo očakávali naspäť. Milovať môžeme nezávisle na tom, ako sa cítime. Láska je slobodná od sebeckých túžob, nehľadá uznanie od druhých ľudí a nevolí si jednoduchšiu cestu. Vo vzťahoch založených na Božej láske človek nepotrebuje hľadať žiadne prijatie, uznanie alebo naplnenie svojich túžob, pretože Boh mu dáva to, čo skutočne potrebuje.
Nebolo by to v súlade s Božou láskou, keby liek pacientovi nepredpísal, pretože by sa mu chcel zapáčiť alebo by chcel, aby sa pacient na nejaký čas cítil dobre. Boh k nám prišiel tak blízko, aby svojim životom a smrťou ukázal, ako veľmi nás miluje a že nás chce zachrániť. A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život.
Keď spoznáme Ježiša, tak nám skrze svoj život a smrť ukazuje, ako veľmi sme Boha odmietali kvôli našim hriechom. Milovať druhých znamená chcieť to najlepšie pre každého, bez uprednostňovania osôb. Čo znamená milovať druhých ukázal Ježiš skrze celý svoj život i smrť.
Stvorenie a Bytosť Človeka Sú Svedectvom Božej Lásky
Písmo a Tradícia neprestajne učia a zvelebujú túto základnú pravdu: „Svet bol stvorený na Božiu slávu.“ Boh stvoril všetko, vysvetľuje svätý Bonaventúra, „nie preto, aby svoju slávu zväčšil, ale aby ju prejavil a udelil“. Božia sláva je v tom, že Boh prejavuje a udeľuje svoju dobrotu. Kvôli tomu bol svet stvorený.
Veríme, že Boh stvoril svet podľa svojej múdrosti. Svet nie je výtvorom nevyhnutnosti ani slepého osudu či náhody. Veríme, že pochádza zo slobodnej vôle Boha, ktorý chcel dať stvoreniam účasť na svojom bytí, na svojej múdrosti a na svojej dobrote. Boh slobodne tvorí „z ničoho“.
Keďže náš rozum má účasť na svetle Božieho rozumu, môže poznať, čo nám Boh hovorí prostredníctvom stvorenia. Keďže stvorenie vzniklo z Božej dobroty, má na tejto dobrote účasť. Boh chcel stvorenie ako dar pre človeka, ako dedičstvo určené a zverené človeku. Cirkev musela veľa ráz brániť pravdu, že stvorenie, vrátane hmotného sveta, je dobré.
Svätý Augustín hovorí, že máme dve knihy k poznaniu Boha - Sväté písmo a knihu prírody. Obe máme čítať, výhodou druhej je, že si v nej môžu čítať všetci - aj negramotní - a je zadarmo. Každý tvor je písmenom knihy. Boh miluje všetko, čo stvoril. Boh je Láska a nemá iný dôvod pre stvorenie ako Lásku. Ak je Boh Láska, tak jeho Slovo, skrze ktoré je všetko stvorené, je Vyznaním Lásky. Stvorenie je pozvané k Láske.
Po stvorení Boh neponechal tvorstvo jeho osudu, ale v každej chvíli mu uchováva bytie, dáva mu schopnosť konať a vedie ho k jeho cieľu. Boh je zvrchovaným pánom svojho plánu, avšak k jeho uskutočneniu používa spoluprácu tvorov. Svätý Lev Veľký nás vyzýva: „Milovaní, stále „je zem plná Pánovej milosti“ a sama príroda, ktorá nás obklopuje je pre každého veriaceho školou úcty voči Bohu. Veď nebo i zem, more a všetko, čo je v ňom, ohlasujú dobrotu a všemocnosť svojho Pôvodcu.
Človek - Vrchol Stvorenia
Po stvorení Boh neponechal tvorstvo jeho osudu, ale v každej chvíli mu uchováva bytie, dáva mu schopnosť konať a vedie ho k jeho cieľu. Boh je zvrchovaným pánom svojho plánu, avšak k jeho uskutočneniu používa spoluprácu tvorov. To nie je známka slabosti, ale prejav veľkosti a dobroty Všemohúceho Boha.
Ostatné živočíchy vydáva more a zem na Boží rozkaz, ale s človekom sa Boh hrá ako umelec zo svojím dielom. Boh na človeku bezprostredne pracuje. Pri pohľade na sebe musíme konštatovať, že sme geniálne skonštruovaní, ale sami sme sa neskonštruovali.
Každá bunka ľudského tela je nezrovnateľne lepšie zostrojená, než ten najmodernejší počítač. Každá bunka má v úžasne malom priestore pamäť, knižnicu, programy, procesor a dokonca vstupné i výstupné zariadenie, ktoré nielenže dokáže vytvárať a posielať kópie súborov a programov, ale dokonca dokáže pracovať na vytvorení svojej vlastnej kópie a ju aj vytvoriť. Teda je ako PC so schopnosťou reprodukcie. A v ľudskom tele sú tr... 5. A. B. C.
Biblické rozprávanie o počiatkoch predstavuje stvorenie človeka, muža a ženy, ako Božie dielo, ako plod jeho práce. Boh tvorí človeka, pracuje ako hrnčiar, ktorý modeluje hlinu (Gn 2,7). Božia stvoriteľská činnosť je sprevádzaná jeho slovom, alebo skôr - uskutočňuje sa prostredníctvom jeho slova: „Boh povedal: ,Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby‘“... A Boh stvoril človeka na svoj obraz. To, čo Boh koná, nie je predovšetkým „používané“, ale kontemplované. Boh pozoruje to, čo vytvoril, až kým v tom nerozpozná nádheru stvoreného, raduje sa z krásy dobra, ktoré stvoril. Ten, kto ešte dokáže žasnúť nad nádherou sveta, znova prežíva určitým spôsobom Božiu radosť.
Slovo, ktoré sprevádza Božie stvorenie, by nemalo chýbať ani pracujúcemu človeku - nemalo by sa nikdy stať, že práca tak pohltí človeka, že ho umlčí! Človek musí pracovať, aby mohol žiť, ale pracovné podmienky musia zabezpečovať, ba podporovať dôstojnosť ľudskej osoby.
Stvorenie „veľmi dobré“ nemá byť človekom len kontemplované, ale má tiež nabádať k spolupráci. Práca je v skutočnosti pre každého človeka povolaním spolupodieľať sa na Božom diele, a preto je opravdivým a vlastným miestom posvätenia. Pretváraním skutočnosti človek uznáva, že svet pochádza od Boha, ktorý ho zapojuje do diela, aby dokončil Bohom začaté dobré dielo. Nie práca si má podmaniť človeka, ale človek je povolaný, aby si skrze prácu „podmanil“ zem (Gn 1,28). Celá zemeguľa je človeku k dispozícii, aby prostredníctvom svojho nadania a úsilia objavil zdroje nevyhnutné k životu a vhodne ich používal.
Boh najprv šesť dní pracuje na stvorení sveta a človeka a potom na siedmy deň odpočíva. Odpočinok Boha pripomína človeku nutnosť prerušenia práce, aby osobný, náboženský, rodinný a komunitný život nebol obetovaný modlám zhromažďovania bohatstva, kariérneho postupu, rastu moci. Život netvoria len pracovné či ekonomicky výhodné vzťahy.
Človek, stvorený na Boží obraz a podobu (Gn 1,26), rovnako ako Boh pracuje a odpočíva. Pokojný čas odpočinku a radostný čas sviatku je tiež priestorom na vzdávanie vďaky Bohu stvoriteľovi a Spasiteľovi. Spočinutím v Bohu ľudia tiež znovu objavujú správnu mieru času práce a času pre vzťah s blížnymi.
Z rozprávania o stvorení vyniká úzky vzťah medzi manželskou láskou a pracovnou činnosťou - skutočne Božie požehnanie sa týka plodnosti dvojice a vlády nad zemou. Dvojité požehnanie pozýva k uznaniu dobra rodinného a pracovného života. Povzbudzuje nás, aby sme našli taký spôsob života, ktorý robí vzťah medzi rodinou a prácou vyváženým a harmonickým.
Požehnanie je dané manželom, aby boli plodní a získavali plody z úrodnej zeme. Rodina, požehnaná Bohom, je povolaná k tomu, aby rozpoznala dary, ktoré prijíma od Boha. Konkrétny spôsob ako pamätať na dobrotivú činnosť Boha, pôvodcu každého dobra, je modlitba, ktorú sa rodina modlí pri jedle.
Nielen práca, ale i samotný sviatočný odpočinok predstavujú základné právo a zároveň nevyhnutné dobro pre jednotlivcov a ich rodiny - potvrdzuje posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum caritatis. Muž a žena znamenajú viac než ich práca - sú stvorení pre spoločenstvo a stretnutie. Napokon je v tomto našom čase veľmi naliehavé pripomenúť, že Pánov deň je aj dňom odpočinku od práce.
Kresťania, nie bez vzťahu k významu soboty v hebrejskej tradícii, videli v Pánovom dni aj deň odpočinku od každodenných námah. To má svoj presný význam, lebo pomáha relativizovať prácu, ktorá má slúžiť človeku: práca je pre človeka, a nie človek pre prácu. Ľahko tu možno vytušiť, čo to prináša človekovi, ktorý sa tak oslobodzuje od možnej formy otroctva.
Benedikt XVI. Máme vo zvyku modliť sa pri jedle? Spontánne modlitby.
Deň Matiek: Vďaka a Láska
V každodennom zhone pod tlakom povinností si mnohokrát ani neuvedomujeme, ako sa striedajú dni pracovné i sviatočné. Zišli sme sa tu dnes, aby sme si pripomenuli deň, na ktorý by sme nikdy nemali zabúdať. Je to sviatok našich najdrahších bytostí - Deň matiek. To sladké a prosté slovíčko mama znie tak dôverne a blízko.
Veľmi ťažko by sa dala popísať vlastnosť ženy - matky, čo to znamená prijať a brániť nový život, priniesť ho na tento svet, prebdieť mnohé noci, sledovať a starať sa o vývoj a rast svojho dieťaťa, brániť ho pred nástrahami, prežívať s ním jeho radosti, ale hlavne starosti. Nie je nič hrejivejšie ako „slnko“ vychádzajúce z milujúceho materinského srdca. Srdcia našich mám sú pre nás záhadou. Kde sa v nich berie toľko citu, lásky, porozumenia, oddanosti, trpezlivosti, sily, obetavosti, starostlivosti a vznešenosti.
Materinskú lásku snáď ani opísať nemožno. Je dobrotivá, je trpezlivá, nemyslí na zlé, trpí pre neprávosti, všetko znáša, vo všetko dúfa a všetko vydrží. Nikdy nezahynie a nedá sa ničím nahradiť.
Na záver svojho príhovoru si dovolím vás všetkých prítomných osloviť slovami básnika Milana Rúfusa: Pane, ktorý si na nebi, zachovaj všetkým deťom mamy. Nech ako cesto na chlebík im rastú v teple pod rukami. Zachovaj nám oboch rodičov, veď dve ruky od Teba máme. Dve rúčky deťom stvoril Boh: Pre ocka jednu, druhú mame.
Milé mamičky! Aj vaše deti, ktoré ste nám zverili do výchovy, chcú vyjadriť svoju vďaku a lásku malým kultúrnym darčekom. Čím sa vám predstavia?
Posolstvo o Stvorení Ženy
Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote.
Potom Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byť človeku samému. Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver.
Uvedomujeme si, že Sväté Písmo tu hovorí o bytostnej osamelosti, ktorá vzniká zo situácií veľkej, intímnej bolesti, ktorá nás tak veľmi zraňuje, že nám nedovolí nájsť rovnováhu, skutočný a úplný zmysel našej existencie. Sme sami pred Bohom, sami pred životom.
Pán Boh hľadá pre človeka pomocníka, to znamená niekoho, kto je schopný mu pomôcť a brániť ho pred nepriateľmi a brániť pred nebezpečenstvami, ako sa to deje v rozličných zápasoch a súbojoch. Ale ešte viac ide o pomocníka, ktorý je schopný stáť pred ním, podľa hebrejského výrazu: „pomocník ako pred ním“, alebo ako pomocník, ktorý je na úrovni jeho očí. Taký, ktorý vie správne predkladať druhému skutočnosti, problémy, pochybnosti; kto vie učiť, viesť, ukazovať cestu, presne tak, ako to robí učiteľ pred svojím žiakom; kto sa postaví, keď treba, do viditeľnej pozície, aby sa na neho dalo odvolávať, aby sa na neho dalo vždy obrátiť.
V tomto bode Boh zasahuje do života Adama, dotýka sa ho, lebo chce v ňom pôsobiť. Nikto totiž nepozná tajomstvo vlastného pôvodu. Táto fáza nevedomosti je symbolicky znázornená úkonom Stvoriteľa, ktorý „dopustil na Adama tvrdý spánok“.
Posvätný autor to vyjadruje, že Pán Boh sa približuje k človeku, k Adamovi a v jeho boku vykonáva svoju činnosť: vyberá jedno z jeho rebier a berie si ho pre seba. Pán zobral časť človeka; hebrejský termín ṣēla‘, ktorý však vo všetkých ostatných biblických výskytoch (porov. Ex 25,12.14; 2 Sam 16,13; 1 Kr 6,34; Ez 41,5.9 atď.) neoznačuje nikdy nejakú konkrétnu časť (ľudského) tela, ale jednoducho „stranu“ alebo bok nejakého predmetu.
Slovo, ktoré tu používa Písmo, znamená v pôvodnom jazyku aj budovať, stavať. Žena! Každý z nich, muž i žena, má skutočne vlastnú konfiguráciu totožnosti, u muža ju môžeme vidieť v úkone „zaplnenia miesta (jeho boku) mäsom“ (v. 21), u ženy ju vyjadruje sloveso „utvoriť“ (v. v. Autor posvätného textu predkladá posolstvo, že sám Pán ženu priviedol až k mužovi. Týmto slovesom chce posvätný text naznačiť intímne, hlboké stretnutie.
Sú to prvé slová muža v Biblii. Prítomnosť ženy akoby „prebudí“ muža, vytiahne ho zo smútku a prinúti ho hovoriť. Muž sa ujíma slova a hovo...