Otázka kňazstva žien v katolíckej cirkvi zostáva jednou z najdiskutovanejších tém. Odporcovia cirkvi to často berú ako dôkaz toho, že ženy sú považované za menejcenné ako muži.
Posledná večera od Leonarda da Vinciho
Cirkev nesúhlasí a argumentuje posolstvom Ježiša Krista či tradíciou. Angažuje sa v nej pritom veľa žien.
Argumenty proti kňazstvu žien
Katolícky kaplán Marek Vadrna vysvetľuje, že všetci pokrstení tvoria takzvané všeobecné kňazstvo, do ktorého patria obe pohlavia. „Kňazstvu, ktoré vykonávajú farári - muži, sa hovorí služobné kňazstvo. Keby bolo niečím viac ako všeobecné, naozaj by šlo o diskrimináciu. Lenže tak to nie je. Služobné kňazstvo je podriadené všeobecnému, pretože kňazi sú služobníci ľudí, nie odlišná či nebodaj vyššia duchovná kvalita."
Vadrna tvrdí, že ide o tradíciu. „Pôvod je v evanjeliu a Kristovom živote. Pri poslednej večeri boli len apoštoli. Keby chcel, aby ženy konali túto službu, povedal by to," vraví Vadrna a argumentuje slovami Jána Pavla II.: „Cirkev nemá právo svätiť ženy, lebo to neurobil Kristus, neodovzdal im apoštolskú následnosť."
Teológ Miroslav Kocúr si myslí, že zo sociologického hľadiska síce pri vysviacke žien o diskrimináciu zrejme ide, lenže „cirkevné učenie sa odvoláva na Bibliu a tradíciu. Odtiaľ pochádzajú argumenty, ktoré sa za diskrimináciu nepovažujú. Oficiálne učenie sa na to, že Ježiš si nevybral do zboru dvanástich apoštolov žiadnu ženu, díva ako na nespochybniteľný dôkaz nebeskej autority. Fakt, že biblické posolstvo len zrkadlilo úroveň postavenia ženy vo vtedajšom svete, sa neberie do úvahy."
Podobný názor zastáva aj teológ a publicista Ľubomír Jaško, ktorý tvrdí, že „cirkev dáva väčší akcent na kontinuitu a vernosť starým pravdám." Úradné deklarácie o úlohe žien v cirkvi sú podľa neho zväčša v poriadku, prax je odlišná. „Biskupi a kňazi sú v zajatí zdedených stereotypov. Ženy pre nich znamenajú buď stabilnú súčasť „obecenstva" pri bohoslužbách, alebo servis pre bezproblémový chod cirkevných štruktúr."
Katolícky duchovný, ktorý nedostal povolenie biskupa vyjadriť sa pre „svetské" médium, nevidí diskrimináciu v konaní cirkvi: „Aj muži sú potom diskriminovaní, lebo nemôžu porodiť dieťa. Každé pohlavie má svoje danosti. Kňazská služba je náročná. Je to aj boj proti temným silám v prvej línii. Sprevádza ho mučeníctvo či modlitbový zápas v samote. A to nie sú srandy. Je lepšie, že ženy sú od tých hrubostí vzdialené."
Kňaz Jozef Červeň sa v roku 2007 vyjadril, že „Kristus bol muž, na tom sa už nič nezmení. Keby chcel, aby kňažkami boli aj ženy, tak by slová „toto robte na moju pamiatku" určite ako prvej povedal svojej matke. Nevieme ale, či v tomto smere nenastane vývoj dogmy, pretože práve Ježiš prizval ženy do modliaceho sa spoločenstva."
Rehoľná sestra Hermana vraví, že aj keby to bolo možné, len málo žien by prijalo úlohu farárky. Ona sama po tom nikdy netúžila.
Anton Srholec si myslí, že ženám patrí rovnaké postavenie ako mužom. „Ježíš ukázal, že medzi nimi niet rozdielu, majú rovnaké práva aj povinnosti." Na argument, že kňazstvo je odovzdávané po línii apoštolov, Srholec reaguje, že v cirkvi vtedy boli aj ženy. „Na jej škodu neskôr zodpovednosť a najmä práva prevzali muži. Symbolicky povedané, pred asi 200 rokmi ženy dobyli katedru, pred asi 100 rokmi skalpel, za posledných 50 rokov v niektorých kresťanských zboroch už aj oltár. Kňazstvo pokojne môžu vykonávať aj ženy, príkladom môžu byť evanjelici. Neviem o tom, že by im spadol nejaký kostol preto, že Pánovu večeru slúži žena."
Cirkev nie je rebrík, po ktorom sa šplhá, muži a ženy sa nepredbiehajú. Hlavné je dostať sa k cieľu, a k nemu sa ide rôznymi cestami. Žena má široké pole pôsobnosti. Na Slovensku sa však niektorým veciam bránime, ale to neznamená, že vo svete nie sú normálnymi.
Feministický pohľad
Feministka Oľga Pietruchová vysvetľuje, že „cirkev si nevýhodné postavenie žien dokáže vyargumentovať inými princípmi, než tými, ktorými sa riadia demokratické inštitúcie. Ak sa však na RKC pozrieme zvonku ako na ktorúkoľvek inú inštitúciu, ženy diskriminované sú."
Psychológ a religionista Richard Gróf nemožnosť vysvätenia žien za farárky vníma ako diskrimináciu. „Tou je odoprenie možností, prístupných pre jednu skupinu, druhej skupine. Ženy katolíčky sa nielenže nemôžu uchádzať o kňazský stav, ale ani rozhodovať o dôležitých cirkevných otázkach a výkladoch viery. Ich možnosti sú proti mužom obmedzené, nech sa na to pozrieme akokoľvek."
Všetky feministky sa domnievajú, že úplná rovnosť musí zabezpečiť ženám, rovnako ako mužom, aj možnosť kňazského svätenia. Z ich hľadiska, z hľadiska tejto chorej ideológie, je to úplne logické: Ak Cirkev uznáva iba kňazstvo mužov, znamená to, že bráni ženám, aby mali účasť na vláde v Cirkvi.
Svätý Svorad a kráľ Svätopluk - Prednáška prof. Martina Homzu
V Cirkvi sú vláda a kňazstvo úzko spojené: sviatosti môže vysluhovať iba kňaz, iba kňaz sa môže stať biskupom a neskôr pápežom. Iba kňaz prijíma rozhodnutia, riadi a spravuje.
Možnosť diakonátu žien
V katolíckej Cirkvi existuje sedem sviatostí - túto náuku jasne definoval Tridentský koncil, exkomunikujúci každého, kto by tvrdil čosi iné. Takže sviatosť kňazstva, hoci má tri stupne, je jedna. Ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery o tom veľmi jasne hovoril kardinál Gerhard Müller, ktorý zdôrazňoval že preto nie je možné vysväcovať ženy za diakonky. Hoci princíp konania in persona Christi sa týka iba dvoch vyšších stupňov sviatosti, pripustenie žien do diakonátu by znamenalo priame skoncovanie s jednotou trojitého ordo.
V roku 1994 Ján Pavol II. v apoštolskom liste Ordinatio Sacerdotalis uviedol, že Pán Ježiš si za kňazov vybral iba mužov, že v celých dejinách Cirkvi ženy nikdy neboli kňažkami a Cirkev nijakým spôsobom nemôže ženám udeľovať sviatosť kňazstva.
Historický kontext
Zakladajúci mysliteľ latinského kresťanstva, sv. Augustín, vyslovil na konci štvrtého a začiatkom piateho storočia určité predpoklady, ktoré dodnes katolicizmus trápia. Hoci uznal, že aj ženy sú obrazom Boha a môžu byť vykúpené, veril, že Boh ich stvoril ako feminae, samičky, s úmyslom, aby boli podriadené mužovi.
Augustínov názor o ženách zhoršil v 13. storočí Tomáš Akvinský prijatím Aristotelovej mienky o rodoch. Pre Aristotela aj Akvína boli ženy svojou podstatou menej ako muži, lebo boli stvorené biologicky ako neúplné ľudské bytosti. To znamenalo, že žena nikdy nemôže reprezentovať normatívne ľudstvo. Preto musel byť Kristus mužom, aby reprezentoval normatívnu ľudskosť. Malo to za následok, že ženy nemohli byť vysvätené, lebo nemohli reprezentovať Krista. Tým boli ženy vylúčené z vedúcich postavení v cirkvi a spoločnosti.
V druhej polovici 19. storočia však začali niektorí protestanti vysviacať ženy a v 1960-tych rokoch to robila väčšina protestantských cirkví v Európe aj USA.