E. Levinas a Boh, ktorý prichádza: Hĺbkové štúdie

Táto článok sa zaoberá štúdiami o Emanuelovi Levinasovi a jeho koncepcii Boha, ktorý prichádza. Ponúka prehľad kníh a diel, ktoré sa venujú tejto téme, a snaží sa priblížiť Levinasovo myslenie v kontexte súčasnej filozofie a teológie.

Emmanuel Levinas

Filozofia a Morálka

Vladimír Jankélévitch (1903 - 1985) patrí k tým filozofom 20. storočia, ktorý vo svojom diele od doktorandskej práce O zlom svedomí (1933) až po svoju poslednú filozofickú knihu Paradox morálky (1981), neprestáva zdôrazňovať privilégium, ktoré má dlho zanedbávaná morálka v oblasti filozofického skúmania.

Život prepojený s filozofiou, ako aj naopak filozofia nerozlučne spätá so životom filozofa - to je východiskovým bodom, v ktorom sa Jankélévitch obracia rezolútne k činnosti, a k filozofickým otázkam, ktoré sú späté so spôsobom ako má človek konať, aby konal dobro.

Filozofia tak naberá formu angažovanosti, ktorá je realizovaná a nielen teoretizovaná. To, že filozofia a život, je to isté, len s dvoma tvárami, dokladajú aj praktické kroky Jankélévitcha, ktorý sa napr. zapojil do francúzskeho odboja počas druhej svetovej vojny.

Sloboda a jej interpretácie

Sloboda patrí medzi tie pojmy, ktoré nie sú bezproblémové nielen v odbornom diskurze, ale ani v bežnom jazyku. Napriek tomu je pojem slobody jedným z najdôležitejších pojmov verejného života posledných storočí.

V tomto kontexte je pochopiteľná potreba neustále znovu definovať, nanovo objavovať a študovať predchádzajúce koncepcie, o čo sa na svojich stránkach snaží aj monografia Variácie na tému sloboda. Kolektív autorov sa v nej pokúsil o uchopenie slobody v trochu širšej perspektíve, a teda nielen v jej spoločensko-politickom alebo populárnom význame.

M. Karaba sa vo svojej štúdii Otázka slobody vo svetle Popperovho riešenia problému „determinizmus verzus indeterminizmus“ zameriava na samotné základy možnosti hovorenia o slobode, a to z pohľadu filozofie vedy 20. storočia.

Hneď v úvodnom príspevku je tak čitateľ konfrontovaný s otázkou, o ktorej aktuálnosti možno v dnešnom svete len ťažko pochybovať, a síce, čo k problematike slobody môže povedať moderná veda postavená na matematike a fyzike.

Autor sa zameriava na koncepciu Karla Poppera (1902 - 1994), ktorý síce nepatrí k autorom posledných rokov (a aj samotnú koncepciu označuje M. Karaba za „klasickú“), ale jeho myšlienky môžu byť prínosné aj pre súčasné diskusie.

Základnou sa v týchto súvislostiach javí odpoveď na otázku, či vo svete, ktorý je určený prírodnými zákonmi, nájdeme miesto aj pre indeterminizmus. M. Karaba však upozorňuje, že samotný indeterminizmus ako dôkaz slobody nestačí, čo si uvedomoval aj samotný Popper, a preto slobodu opisuje ako niečo, čo presahuje biologické pojmy - niečo, čo je tvorivou silou, ktorá predchádza to, čo je materiálne.

To však podľa autora štúdie stále slodobu v striktnom zmysle nedokazuje. Už v prvom príspevku tak čitateľ môže zakúsiť, že objasnenie povahy slobody, ba dokonca už dôkaz jej existencie, nie je vôbec jednoduchou záležitosťou.

To však omnoho viac platí pre systémy, ktoré stavajú na striktne logickej argumentácii v zmysle tradične chápanej vedy. Existenciálne prístupy, ktorých jazyk je o niečo slobodnejší, sa pozerajú na slobodu z iného pohľadu, čo je vidieť aj v štúdii O. Gavendovej Sloboda a existenciálne završovanie človeka, ktorá sa nezaoberá otázkou, či sloboda existuje, ale skôr sa snaží ukázať jej miesto v ontologickej štruktúre človeka.

Na úvod podáva autorka na základe diel G. Lipovetského (1944) a Z. Baumana (1925) pomerne rozsiahlu a v niektorých bodoch snáď diskutabilnú (ak by sme názory ohľadom umenia a pod. dali do kontrastu s koncepciou, ktorú v tejto publikácii ponúka J. Fekete), analýzu súčasného človeka. Správne chápanú slobodu predstavuje O. Gavendová na základe diela M. F. Sciaccu (1908 -1975), ktorý odmieta koncept absencie limitov, ale chápe slobodu skôr akou vedomenie si a prijatie týchto limitov, aby sa človek v ich rámci dokázal plne rozvinúť.

To však od neho vyžaduje uvedomiť si nielen svoj horizontálny (zameranie na veci okolo seba), ale aj vertikálny rozmer (zameranie na to, čo ho presahuje). Uvedomenie si svojej ontologickej závislosti nazýva Sciacca počiatočnou slobodou, napĺňanie životných potrieb je spojené s tzv. slobodou výberu a najvyššou formou je slobodná voľba, ktorá si volí dobrá pre ne samé, nie preto, že ich potrebuje.

Táto posledná človeka skutočne oslobodzuje, lebo si volí niečo, čo ho presahuje, a teda sa človek oslobodzuje aj od seba samého. Príspevok M. Spišiakovej Sloboda ako základ obhajoby proti argumentom zo zla ponúka už tretí a úplne iný pohľad na slobodu tejto publikácie.

Autorka totiž ani nedokazuje jej existenciu, ani nepolemizuje, čo je pravá a čo nepravá sloboda, ale snaží sa ukázať, ako môžeme našou skúsenosťou so slobodou argumentovať v prospech Božej existencie. Vo vedeckom a filozofickom priestore totiž existujú prístupy, ktoré existenciu Boha popierajú na základe prítomnosti zla vo svete: ak by Boh bol, nedopustil by toľko utrpenia a neprávostí, ktoré sa dejú.

Augustínova (354 - 430) obrana Boha sa opiera o presvedčenie, že zlo nemá vlastné bytie, že je len nedostatkom dobra; v morálnej oblasti je to uprednostnenie menšieho dobra pred väčším. Boh tvorí človeka tak, aby sa mohol rozhodnúť pre neho, teda sa môže pre neho aj nerozhodnúť, čo ak sa stane, nie je priamo Božím plánom.

V niečom podobná je aj argumentácia Johna Hicka (1922 - 2012), ktorý tvrdí, že osoby, ktoré sa k väčšej dokonalosti sami dopracujú, sú hodnotnejšie, ako keby boli také už stvorené. Aj pre Boha má väčšiu cenu, ak je milovaný na základe slobodného rozhodnutia - preto dáva ľuďom slobodu, ktorá so sebou nesie nevyhnutnú možnosť nesprávneho rozhodnutia.

Plantingov (1932) prístup je založený na trochu inej argumentácii. Podľa neho to, čo robí svet hodnotnejší, sú slobodne vykonané dobré skutky. Ak by mal Boh aktualizovať možný svet, v ktorom by boli len dobré skutky - zrejme by už neboli dostatočne slobodné.

Jeho teória však nesie so sebou trochu problematický pojem „transsvetovej skazenosti,“ (každá slobodná bytosť vykoná aspoň jeden zlý čin), ktorý v konečnom dôsledku znamená, že aby bol svet slobodný, dokonca musí obsahovať zlo. M. Spišiaková ponúka aj niekoľko ďalších pohľadov na túto problematiku.

V podobnom duchu pokračuje aj príspevok R. R. Nemec predstavuje problematiku na Aristotelovom známom príklade s námornou bitkou. Antický filozof v ňom polemizuje s názorom, či budúce výroky platia nevyhnutne, nakoľko jedna z propozícií: „zajtra bude námorná bitka“ a „zajtra nebude námorná bitka“ je pravdivá (hoci nevieme ktorá).

Neskorší kresťanskí autori v ňom videli pôdu pre hovorenie o Božej vševedúcnosti. Boethius (475/480 - 524/526) vyriešil túto otázku večnosťou Božieho poznania, ktoré je stále a nemenné a všetko vníma ako prítomný okamih; teda nepozerá do budúcnosti.

Tomáš Akvinský (1224/1225 - 1274) zas postuluje pre Boha iné poznanie, než akým disponuje človek, lebo Boh poznáva vo forme sentencií, nie výrokov, ako my. Ockham (1288 - 1347/1348) odmieta tieto riešenia, lebo aj Božie poznanie považuje len za kontingentné, teda pri Božom poznaní nemôžeme operovať s Božou esenciou.

Pochybuje, že by Božie poznanie bolo nevyhnutné. Boh poznáva budúce udalosti, ale nie preto, že musia nastať. Predposledný príspevok Sloboda ako imperatívna potreba porušenia normy od J. Feketeho môže čitateľa osloviť, napriek veľmi náročnému jazyku, pokusom autora o vlastný pohľad na slobodu.

Prichádza k nemu analýzou štyroch autorov, ktorí podľa neho stavajú svoje koncepcie od akéhosi „bodu nula.“ Sú to: M. Heidegger (1889 - 1976), ktorý bytie (das Sein) vysvetľuje pomocou ničoho (das Nichts), lebo len zážitkom ničoho môžeme prísť k niečomu; J. P. Sartre (1905 - 1980), ktorý človeka stotožňuje s ničotou (ak ju ovládne, to je sloboda), stojacou v protiklade k niečomu (čo je svet vecí); E. Lévinas (1906 - 1995), ktorého napätie medzi pólom toho-istého a pólom iného smeruje cez exterioritu k infinite; a A. J.

Fekete s týmito štyrmi autormi konfrontuje svoju tézu: „sloboda ako imperatívna potreba porušenia normy“ a prichádza k záveru, že téza je vrámci filozofického priestoru, ktorú vymedzujú tieto koncepcie, koherentná a pravdivá. V každej zo spomenutých koncepcií sa totiž sloboda prejaví prechodom z nejakého počiatočného stavu (bodu nula) do výsledného stavu.

Tento konečný stav sa zároveň stáva počiatočným stavom pre ďalší akt slobody, čo sa musí neustále opakovať. V prekonaní počiatočného stavu, čiže v kroku do neznáma (z istoty predošlej zadefinovanej situácie), možno vidieť to, čo J. Fekete nazýva porušením normy.

Na záver publikácie ponúka M. Gavenda vo svojom príspevku Boh, svedomie a možnosť slobodnej spoločnosti pohľad J. Ratzingera (1927) na slobodu z perspektívy dopadu dnešnej demokracie na človeka. Filozofické východiská sú blízke štúdii O. Gavendovej, a tak M. Gavenda vychádza z toho, že slobodu nemožno chápať ako svojvôľu, ale ako cestu k pravde.

Za vznikom slobodnej spoločnosti treba hľadať kresťanské chápanie človeka a vnímanie jeho hodnoty. Dnešná demokracia však chce slobodu rozšíriť do takých rozmerov, že už nie je na mieste hovoriť o slobode, lebo sa tým upierajú základné práva druhého človeka (príspevok je vo významnej miere zameraný na potraty).

Mierou všetkých vecí nemôže byť človek, spoločnosť musí byť postavená na objektívnych a z prirodzeného poriadku vychádzajúcich hodnôt. Preto nie je možné vylúčiť Boha a postaviť na jeho miesto človeka, zvlášť ak si jednotlivec chce pre seba na úkor druhých uzurpovať viac, ako mu patrí (napr. rodič na úkor nenarodeného dieťaťa).

J. Ratzinger preto tvrdí, že správne by sa mal štát usilovať o zachovanie prirodzeného práva a spravodlivosti, než sa snažiť tieto veci sám určovať. Stavia sa skepticky k rétorike budúceho blaha, kvôli ktorej sa potláčajú práva v súčasnosti. V spoločnosti bez Boha sa stráca aj úcta k človekovi, lebo zrazu je všetko dovolené.

Monografia tematiku slobody určite nevyčerpala, lebo existuje veľa pohľadov a perspektív, z ktorých môžeme tento fenomén rozoberať. Mgr. art. Peter Karpinský, PhD.

N. T. Wright: Ako sa Boh stal kráľom

Táto kniha je o tom, ako sme nepochopili evanjeliá. Buď sme sa nechali zlákať jasnými odkazmi vyznaní viery a zabudli sme na veľký príbeh Izraela a Božieho kráľovstva, alebo sme sa nadchli kráľovstvom, ktoré vyjadruje Božiu vášeň pre nápravu sveta, no nedali sme ho do súladu s vtelením a smrťou Božieho syna.

Božie kráľovstvo a Ježišovo ukrižovanie - tieto dve témy sú v evanjeliách úplne prepletené, ale ich spojenie nám akosi nejde. Jadrom posolstva evanjelií je príbeh, AKO SA BOH STAL KRÁĽOM - teda niečo, čo Boh už urobil a dosiahol skrze Ježiša.

Boh preto dokončí svoj zámer, ako zasľúbil, a naplní svet svojou láskou a slávou. Takáto vízia má potenciál dodať odhodlanie pre prácu evanjelia novej generácii. Mojou nádejou a modlitbou je, aby k tomu táto kniha prispela aj na Slovensku. Tom Wright

„Neviem o nikom inom, kto by lepšie prenášal múdrosť historického kresťanstva do dnešnej doby ako N. T. Wright.“ - John Ortberg, kazateľ a autor mnohých bestsellerov

„Vynikajúci biskup Wright a jeho dielo je pre našu upadajúcu západnú cirkev jeden z najlepších Božích darov.“ - J. I. Packer, profesor teológie na Regent College vo Vancouveri a známy autor

N. T. Wright (1948) je popredný novozmluvný teológ a svetový odborník na dejiny raného kresťanstva. V súčasnosti pôsobí ako profesor Novej zmluvy a raného kresťanstva na Teologickej fakulte Univerzity St. Andrews v Škótsku.

Tom Wright v minulosti slúžil ako biskup diecézy Anglikánskej cirkvi v Durhame a pôsobil na význačných univerzitách v Oxforde, Cambridgi, McGille v Toronte a iných. Napísal viac ako 35 odborných a populárnych kníh a okrem knihy Ako sa Boh stal kráľom vyšli v slovenskom preklade aj jeho knihy Prekvapení nádejou a Jednoducho kresťan.

V edícii životopisov velikánov kresťanského myslenia z dielne Porta libri vyjde v roku 2020 aj Wrightov obsiahly životopis PAVOL, v ktorom zhrnul svoj celoživotný výskum apoštola Pavla a jeho teológie.

Ďalšie diela a autori

• Hana Skálová: Kniha vyprávějící ve 12 kapitolách o vánočních zvycích, které narození Jezulátka provázejí.
• Elias Vella: Kniha o poznávaní Ježíše Krista.
• Miriam Holíková; Vlasta Švejdová: Kniha o Pánu Ježíši, doplněná názornými ilustracemi.
• Publikácia Volanie Ježiša: Ponúka paralelu k dnešnému hektickému spôsobu života ľudí.
• Ivan Bunin: Zachytil nenávratne stratený svet patriarchálneho Ruska a postupný úpadok jeho svojbytnej kultúry.
• René Guénon: Autor analyzuje všetky základné pojmy védánty.
• Robert Walser: Píše o konkrétnych ľuďoch a obyčajných veciach.
• Martin Lings: Staroveké viery a moderné povery odhaľuje ilúzie, na ktorých je postavená moderná spoločnosť.

Tabuľka: Prehľad autorov a ich diel

tags: #e #levinas #boh #ktory #prichadza