Obec Hybe leží v severnej časti Slovenska, v Liptovskej kotline na úpätí Vysokých Tatier, v údolí Hybice a Bieleho Váhu v nadmorskej výške 690 m n.m. Svojim pomerne rozsiahlym katastrálnym územím (5286,5694ha) v severojužnom smere sa najsevernejšou časťou dotýka hraníc s okresom Poprad. V Hybiach žije 1548 obyvateľov.
Kráľovské mestečko Hybe vzniklo v 13. storočí vďaka svojej významnej polohe v údolí potoka Hybice, na križovatke obchodných ciest z Liptova do Spiša. Prvé písomné zmienky o Hybiach sú z roku 1239, keď kráľ Belo IV. pripojil osadu Hybu ku kráľovskému majetku v Liptove. V auguste roku 1265 udelil Belo IV. osade Hyba štatút výsadného kráľovského mesta. Od tohoto roku sa Hybe vyvíjali ako mestečko v právnom aj ekonomickom zmysle.
Vďaka výsadám, ktoré boli banskému a kráľovskému mestečku Hybe udelené - výsada voliť si richtára a farára, oslobodenie od platenia poplatkov na miestnom trhu, získanie práva meča a trhov, hranice vlastného chotára, možnosť polovať a loviť ryby v chotári Hýb, používanie vlastnej mestskej pečate s mestkým znakom - sa v porovnaní s ostatnými osadami v hornom Liptove vytvorili lepšie podmienky pre rozvoj hospodárstva a obchodu. Hybenia sa okrem tradičného roľníctva venovali aj remeslám a najmä obchodu. Od konca 13. storočia sa tu konal trh.
V hospodárskom živote mestečka zohralo istý čas svoju významnú úlohu aj baníctvo, no nenadobudlo taký rozsah ako v stredoslovenských banských mestách. V ďalších storočiach zostali Hybe na úrovni mestečka, ktoré bolo súčasťou panstva Hrádok, a to aj napriek veľkému úsiliu hybských mešťanov brániť svoju nezávislosť. Nový rozvoj mestečka Hybe nastal až v druhej polovici 16. storočia, keď sa Hybe stali centrom reformácie a v druhej polovici 17. storočia prostredníctvom artikulárneho kostola a školy centrom duchovného, kultúrneho a hospodárskeho života v hornom Liptove.
V období rokov 1750-1800 môžeme hovoriť ako o období vrcholnej literárnej tvorby hybských artikulárnych a tolerančných kazateľov (Ján Čerňanský, Eliáš Marček, Augustín Doležal, Matej Šulek). Na rozhraní 18. a 19. storočia boli Hybe vidieckym mestečkom remeselnícko-roľníckeho charakteru. V rokoch 1848/1849 sa prejavili Hybenia ako národne uvedomelí a revolučne aktívni.
Na čele verejného života v mestečku stála pokroková hybská inteligencia (hybský lekár Jonáš Bohumil Guoth, básnik Jakub Grajchman, vicerichtár Ján Jaroš, evanjelický učiteľ Jozef Jurányi a Daniel Šefranka, učiteľ a ovocinár Ľudovít Orphanides, notár Ľudovít Klein, evanjelický farár Ján Juraj Kraus, richtár Ján Zudla). Mestečko Hybe bolo v matičných rokoch zakladateľom Matice slovenskej, malo štyri knižnice, čitateľský spolok a rozvíjala sa aj ochotnícka činnosť, ktorá zaznamenala v Hybiach dlhoročné tradície. Na začiatku 20. storočia vyšli z Hýb dvaja poslanci uhorského snemu, z toho jeden bol ministrom spravodlivosti (Ján Ružiak a Bartolomej Lányi).
Obec Hybe má charakter poľnohospodárskej obce s drobnými prevádzkami miestneho významu. Roľnícke družstvo patrí medzi prosperujúce poľnohospodárske subjekty v Liptove. Urbárske pozemkové spoločenstvo Hybe je ekonomicky najsilnejším subjektom v obci. Okrem toho v Hybiach pôsobí niekoľko malých podnikateľov v rôznych odvetviach (stavebníctvo, služby, umelecké kováčstvo, čistenie peria, pohostinstvo a iné).
Panoráma obce Hybe
Spoločensky významnú infraštruktúru v obci predstavuje materská škola, základná škola, kultúrny dom, kostol Evanjelickej cirkvi a.v., kostol Rímsko-katolíckej cirkvi, Dom Dobroslava Chrobáka, knižnica.
Do registra pamiatkového fondu patria okrem námestia aj evanjelický a katolícky kostol, Pamätný dom Dobroslava Chrobáka, Pamätný dom básnika Jakuba Grajchmana, hrob Jakuba Grajchmana s náhrobníkom, pamätný dom Alojza Štróbla sa nachádzajú v Ústrednom zozname pamiatkového fondu SR, na zozname kultúrnych pamiatok. Celé jadro obce je vyhlásené za zónu kultúrneho bohatstva.
Dnešní Hybenia sú hrdí na svoju kultúrnu minulosť, na významné osobnosti, ktoré vyšli z Hýb a uplatnili sa v rôznych oblastiach spoločenského i kultúrneho života. Dovolíme si spomenúť niektorých z nich - spisovateľ Dobroslav Chrobák, spisovateľ Peter Jaroš, historik a spisovateľ Rudo Brtáň, básnik Július Lenko, herci Ivan Rajniak, Ondrej Jariabek, Teodor Piovarči, Slavo Záhradník, režisér Ondrej Rajniak, režisérka ochotníckeho divadla Ružena Jariabeková, divadelný teoretik Rudolf Mrlian, akademický maliar Pavol Michalides, architekti Ján Svetlík, Jozef Chrobák, Vladimír Chrobák, Ján Mlynár, lekári Rudolf Rajniak, Július Breza, Ján Breza, publicisti Ondrej a Jozef Marušiak, dramaturg a prekladateľ Slavo Marušiak a mnohí ďalší.
Vývoj evanjelického náboženského hnutia v Hybiach
Počiatky evanjelického náboženského hnutia na Slovensku, neseného na myšlienkach reformácie, vyvolali sled udalostí, ktoré sú dnes predmetom neustáleho historického bádania. Dejiny protestantizmu sú pre laickú i odbornú verejnosť dôležité nielen z konfesionálneho, ale aj z národného, kultúrneho i politického hľadiska.
Život hybských evanjelikov je pred nami zatiaľ zahalený rúškom neznámeho. Písomných prameňov o počiatkoch evanjelickej cirkvi v obci Hybe nachádzame len veľmi málo. Pravdepodobne bolo príčinou komplikované obdobie reformácie a neskôr protireformácie, a tak usudzujeme, že vplyvom pohnutých čias bolo množstvo písomných prameňov zničených.
V dejinách obcí, resp. cirkevných zborov sa však vyskytol jeden fenomén, ktorý vrhá na minulosť našej cirkvi jasnejšie svetlo a tým boli kanonické vizitácie. Vizitácia bola jednou z foriem kontroly duchovnej správy, uskutočňovaná spravidla biskupom. Vďaka premyslenému súboru otázok, na ktoré museli miestni farári dať podrobnú odpoveď, sa zachovali vzácne zápisnice - protokoly, z ktorých sa dozvedáme množstvo informácií nielen o samotnom cirkevnom zbore, ale aj o živote celej dediny.
A tak na základe kanonickej vizitácie z 22. mája 1913, ktorá sa uskutočnila v Hybiach vieme, že hybský evanjelický zbor vznikol približne päťdesiat rokov po tom, čo Lutherove kladivo udieralo na dvere chrámu vo Wittenbergu. Už v roku 1584 mal hybský cirkevný zbor svojho farára. Po ňom pôsobilo v zbore ešte deväť ďalších farárov. Obdobie týchto rokov, až po rok 1681 je však považované za najsmutnejšie časy protestantizmu počas obdobia panovania Leopolda I.
Existenciu evanjelického cirkevného zboru v Hybiach síce udávajú archívne pramene aj v rozmedzí spomínaných rokov 1584 až 1861, no nevieme jednoznačne povedať, či trval nepretržite. Cirkevný zbor v Hybiach však povstal vydaním 26. artikuly z roku 1681 na krajinskom sneme v Šoprone. Podľa vôle panovníka bol hybský zbor uznaný za artikulárny zbor horného Liptova s povolením výstavby artikulárneho chrámu. Prvým artikulárnym kňazom bol istý kňaz Matthesius.
Štedrý barón Matej Ostrožits z Ilavy daroval evanjelikom veľký pozemok pod chrám, školu, faru, cintorín a záhradu. O jeho štedrosti svedčí pamätný hraničný kameň, nachádzajúci sa vo vstupnej časti súčasného chrámu. Podľa podmienok Šopronského snemu tu Hybenia vybudovali v roku 1682 drevený kostol v tvare rovnoramenného kríža. Musel zabezpečovať dostatok priestoru pre veriacich nielen z Hýb, ale aj z okolitých dedín. Jeho výstavbou sa Hybe stali strediskom nielen duchovného, ale aj hospodárskeho a spoločenského života. Týždenne putovali obyvatelia okolitých obcí, aby sa zúčastnili služieb Božích v kostole, ale aj za vedomosťami. Do zboru patrilo takmer 15 000 duší a pôsobili tu súčasne dvaja kazatelia. Chrám zboru slúžil až do roku 1822.
V tomto období môžeme hovoriť o Hybiach ako o centre horného Liptova vo viacerých oblastiach života jeho obyvateľov. Medzi kazateľmi, pôsobiacimi v zbore nachádzame osobnosti, ktoré svojou literárnou prácou patria do panteonu staršej slovenskej literatúry. Spomenieme aspoň Jána Čerňanského, Eliáša Marčeka, Augustína Doležala, Mateja a Jána Šulekovcov. Prvým autorom dejín hybskej evanjelickej a. v. cirkvi bol Martin Chovan.
Výstavba nového chrámu
Nový rozvoj cirkevného zboru nastal takmer presne sto rokov od Šopronského snemu. V roku 1781 vydal cisár Jozef II. Tolerančný patent, dokument, ktorý skoro úplne odstraňoval diskrimináciu evanjelikov a priznával im isté náboženské i politické slobody.
Po vydaní patentu sa od hybskej matkocirkvi odpojili evanjelické zbory v Liptovskom Petre, v Kráľovej Lehote, vo Východnej, vo Važci, v Štrbe. Tým zanikla druhá kňazská stanica. Zbor mal však aj naďalej viac ako 5000 veriacich. Zostali fílie Liptovská Kokava a Pribylina.
Na miesto starého chrámu tak mohli veriaci Hybenia položiť základný kameň nového, súčasného chrámu. Stalo sa tak dňa 15. mája 1822. Stavba bola dokončená v roku 1826, v barokovom slohu. Zo starého chrámu sa zachovali oltár, kazateľnica a krstiteľnica. Hybskí evanjelici sa dokázali spojiť a mnohé finančné prostriedky zhromaždili z darov a ofier. Organ bol opravovaný v rokoch 1832 a 1847. Knižnica na fare a v kostole sa pýšila bohatou zbierkou vzácnych kníh.
V druhej polovici 19. storočia sa v obci k evanjelickému a. v. Súčasný evanjelický chrám je dominantný svojou klasicistickou fasádou a trojosovým priečelím, členeným pilastrami. Do chrámu vniká svetlo 35 oblokmi. Na zvukových oknách sú rokokové nadokenné rímsy a drobné dekoračné rokokové prvky. Vnútorná stavebná úprava sa vyznačuje secesnými štukami pochádzajúcimi z prvej polovice 20. storočia. V lodi chrámu sa nachádza z troch strán arkádová empora a loď je krytá českými a pruskými klenbami, ktorých pásy dosadajú na mohutné piliere. Zaujímavou zriedkavosťou je chrámová slovenská kvetová ornamentika. V strede kupoly je plasticky vypracovaný banícky erb mesta Hybe.
Evanjelický kostol v Hybiach
Z evanjelického a. v. cirkevného zboru vyšli mnohé významné osobnosti, ako napríklad Belo Klein - Tesnoskalský, Dr. Rudo Brtáň, Dr. Ondrej Mrlian, Dobroslav Chrobák, Július Lenko, Peter Jaroš a mnohí ďalší.
Na chvíľu sa pristavíme ešte pri vývoji evanjelického školstva v našej obci. Jeho história je plná zmien, ktoré ovplyvňovali dejinný vývoj celej liptovskej oblasti. Podľa štatistických údajov z roku 1900 bolo v Hybiach 236 domov s 2051 obyvateľmi, v roku 1921 to bolo 407 domov s 2022 obyvateľmi. Podľa konfesií tu žili evanjelici, rímskokatolíci (asi 100 obyvateľov) a niekoľko židovských rodín. Obyvatelia nažívali vo vzájomnej úcte a nedochádzalo ku žiadnym náboženským konfliktom. Vyučovalo sa v školskej budove, postavenej v rokoch 1908 - 1909.
Po zániku miestnej jednotriednej štátnej ľudovej školy sa preplnili triedy a tak bolo potrebné zriadiť štvrtú učiteľskú stanicu. Evanjelická cirkev a. v. pritom zdôrazňovala, že učiteľ musí byť evanjelického vierovyznania. Školský rok sa začínal a končil službami Božími v evanjelickom a. v. kostole, žiaci a učitelia sa zúčastňovali aj bežných služieb Božích počas školského roka. Samozrejme škola sa venovala aj osvetovej práci. Okresný školský úrad pravidelne vykonával kontroly a na zistenie stavu či kvalít jednotlivých škôl využíval formu dotazníkov.
Na tomto mieste môžeme spomenúť, že Miloš Janoška ako školský inšpektor prejavoval veľký záujem o evanjelickú ľudovú školu v Hybiach, o čom svedčia aj zachované zápisy. Prostredie hybských škôl mu bolo známe aj z učiteľských porád, organizovaných Spolkom evanjelických učiteľov Liptova. Hybská ľudová škola mala pomerne vyhovujúce priestory tried s drevenými naolejovanými podlahami a elektrickým osvetlením. Vykurovalo sa v priamo v triedach drevom. Školu navštevoval úradný lekár, ktorý mal v budove vyhradenú miestnosť.
Pri pravidelných inšpekčných kontrolách boli často cirkevnému zboru vytýkané nedostatočné priestory na vyučovanie, pretože počet žiakov neustále narastal. A pre predsedníctvo cirkevného zboru to bolo jasným impulzom v konaní zriadenia novej školskej budovy. Stavba školy bola zahájená 7. apríla 1936 a posvätenie prvých dvoch tried evanjelickej ľudovej školy sa uskutočnilo 7.
Roky socializmu poznačili aj cirkevný zbor v Hybiach, kedy sa vyučovanie náboženstva stalo nepotrebným a rovnako účasť na službách Božích bola veľmi slabá. Kostol a fara prešli nevyhnutnou rekonštrukciou.
Po oprave a vymaľovaní kostola v ňom počas vianočných sviatkov v roku 2016 vypukol opäť požiar. Celá rekonštrukcia sa musela zopakovať a uskutočnila sa hlavne vďaka ochotným darcom z celého Slovenska i zahraničia, pretože cirkevný zbor už nemal finančné prostriedky na jeho opätovnú opravu. Po mnohých dňoch a týždňoch prác sa podarilo s radosťou osláviť 500. výročie reformácie v novovymaľovanom a opravenom chráme, pred ktorého vstupné dvere boli osadené dva pamätníky na počesť Dr. Martina Luthera a Samuela Orphanidesa.
V posledných rokoch v našom cirkevnom zbore pôsobili títo brata farári: od roku 1991 Mgr. Peter Ferenčík, od roku 1997 Mgr. Dušan Cina, od roku 2001 Mgr. Elena Fujeríková. Od roku 2005 je vynikajúcim duchovným pastierom v našom zbore Mgr.
Architektúra Hybe
Stavebný a architektonický charakter mestečka Hybe sa rokmi menil. Pravouhlý pôdorys námestia slúžil, tak ako u ostatných stredovekých miest, na trhy. Okolo námestia sa stavali meštianske domy.
Do konca 19. storočia sa ešte stavali meštianske domy po šírke ulice s krytou bránou. Okrem dreveníc, z ktorých sa aj dnes zachovalo niekoľko dvoj- a trojpriestorových s ohniskom, stoja v Hybiach ešte široké domy s bránou. Na Nižnom konci je to dom Erhardtovcov, v Jerichu dom Číkovcov, na Vyšnom konci dom Barbierovcov. Boli to domy remeselníkov, v ktorých sa na jednej strane bývalo a druhá slúžila ako dielňa.
Ďalším typom meštianskeho domu je veľký dom u Chrobákov oproti kultúrnemu domu, u Mrlianov (Palatínovcov) alebo u Lenkov na námestí. Nakoniec sa vytvoril radový trojpriestorový dom po dĺžke parcely s izbou do ulice a s otvorenou sieňou-dvorom. Takto bývalo a býva za sebou i niekoľko rodín na jednom dvore. Za obytnou časťou sú hospodárske budovy, humná, sypárne.
Murované domy s klasicistickým priečelím začali od konca 19. storočia charakterizovať architektúru mestečka. Svedčia o tom domorady okolo hlavnej cesty i okolo vedľajších hybských ulíc. Murovaný dom z kameňa, neskôr z pálenej tehly, má jednoduché tvary so sedlovou strechou a murovaným štítom. Na novších murovaných domoch možno zbadať i vplyv maďarskej secesie, ktorú prinášali hybskí murári z Pešti.
Po roku 1945 sa Hybe rozrástli o nové ulice a domy, na mieste starého obecného úradu stojí budova nového obecného úradu, na mieste obecnej krčmy z 18. storočia stojí kultúrny dom, dodnes je zachovaná evanjelická, katolícka fara, budova školy pôvodne ľudovej z roku 1909, ktorá je postavená podľa projektu architekta Harminca.