V tomto článku sa budeme venovať histórii biskupstva Novohradského dištriktu. Tiež spomenieme udalosti v Evanjelickej cirkvi a.v. (ECAV) na Slovensku, vrátane slávnostného uvedenia generálneho dozorcu ECAV a spomienky na významného rodáka Júliusa Bodnára.
Reformné Snahy a Vznik Nových Diecéz
Tridentský koncil (1545 - 1663) môžeme nazvať ako reformu v rámci katolíckej cirkvi. Okrem iného žiadal aj zlepšenie dušpastierskej starostlivosti, čo si však žiadalo oveľa lepšie poznať potreby svojich veriacich a tiež kládol väčšie nároky na správu diecéz.
Toto si však vyžadovalo reformovať obrovské diecézy v Uhorskom kráľovstve. Na začiatku 17. storočia si to uvedomoval z vlastnej skúsenosti aj horlivý priekopník protireformácie Peter Pázmaň, ktorý bol tiež ostrihomským arcibiskupom.
Jeho protireformačný plán v Uhorsku rátal s rozdelením obrovskej ostrihomskej arcidiecézy. Svoj návrh predložil na Trnavskej synode roku 1629 svojmu kléru, v ktorom počítal so zriadením štyroch nových diecéz na území dnešného Slovenska.
Hlavný dôvod pre rozdelenie bolo veľmi rozsiahle územie tejto arcidiecézy, ktorá sa mohla spravovať len veľmi ťažkopádne a nedokonale. Pritom uhorskí biskupi mali ešte aj iné mimopastoračné povinnosti, ktoré túto situáciu ešte viac sťažovali.
Nové diecézy mali byť zriadené na Spiši, v Rožňave, v Novohrade a štvrtá mala byť tzv. Turčianska diecéza zo sídlom v Kláštore pod Znievom. V druhej polovici 18. storočia sa takéto tendencie prejavovali aj v poslednom desaťročí panovania Márie Terézie. Cisárovná bola presvedčená, že si ju Prozreteľnosť vyvolila, aby sa starala o všeobecné blaho svojich poddaných.
Preto čakala na vhodnú chvíľu, ktorá nastala vakanciou ostrihomskej arcidiecézy. Táto sa naskytla úmrtím ostrihomského arcibiskupa Františka Bárkóczyho v roku 1765.
Mária Terézia pravdepodobne už v roku 1773 urobila tajné prípravy na založenie nových diecéz v Uhorsku. Barón František Koller, brat vesprímskeho biskupa a jeden z najvernejších uhorských radcov cisárovnej, ktorý dobre poznal uhorské dejiny a kánonické právo, vypracoval začiatkom roku 1774 plán na reštrukturalizáciu diecéz v celom Uhorskom kráľovstve.
V tejto práci si prizval ostrihomského kanonika Juraja Lichwaltského. Lichwaltský pochádzal z Bardejova a bol predtým tajomníkom biskupa Bárkóczyho v Jágri.
Keď bol jeho biskup vymenovaný za ostrihomského arcibiskupa - primasa, odišiel s ním do Ostrihomu. Poznal takmer celé územie, ktoré sa malo oddeliť od arcidiecézy. Pre dnešné Slovensko navrhol zriadiť tri diecézy: Spiš, Banskú Bystricu a Jasov. Tieto mali byť oddelené od ostrihomskej arcidiecézy.
Tento vypracovaný Kollerov a Lichtwaltského plán zo 7. apríla 1774 dostala do rúk Mária Terézia. Tomko J. vo svojej knihe predpokladá úzku súvislosť medzi listom pápeža Klementa XIV., ktorý sa adresoval 6. júla 1773 Márii Terézii a v ňom upozorňuje, že majetok po zrušení jezuitskej rehole je povinná použiť na cirkevné ciele.
K tomuto sa rátalo ich využitie aj na zriadenie troch spomínaných diecéz. Koncom roku 1775 sa cisárovná verejne odhodlala uskutočniť tento plán. V Bratislave sa stretla s kaločským arcibiskupom Jozefom Batthyáňom, ktorý mal byť novým primasom Uhorska.
Túto vysokú cirkevnú hodnosť mu panovníčka ponúkla skôr, ale s podmienkou, že sa zriekne časti príjmov a tiež aj privilégií dotýkajúcich sa reformných snáh Márie Terézie, ktoré zákonite museli nastať so vznikom nových diecéz v Ostrihomskom arcibiskupstve. Batthyáň to prijal.
Po získaní sľubu od Batthyáňa pre tieto reformy, dala panovníčka vypracovať plán na rozdelenie ostrihomskej arcidiecézy. V podstate tento plán zachovával Pázmaňov návrh, až na zriadenie Novohradského biskupstva, od ktorého sa upustilo. V tomto návrhu sa vychádzalo hlavne z plánu Kollera a Lichwaltského.
Tento návrh počítal len so zriadením troch diecéz. Oproti návrhu Pázmaňa nebolo sídlo pôvodne plánovanej Turčianskej diecézy v Kláštore pod Znievom, ale v Banskej Bystrici.
Panovníčka žiadala Uhorskú kanceláriu pri cisárskom dvore o zaujatie stanoviska k tejto problematike. Komisia, ktorá bola z tohto dôvodu zriadená pod vedením kancelára grófa Františka Esterházyho, mala pripomienkovať vypracovaný návrh.
V tomto návrhu Mária Terézia uviedla dôvody, ktoré ju k tomuto kroku viedli. Bola to veľká rozloha, ktorá veľmi sťažovala správu a riadne vykonávanie biskupského úradu, ale aj vzrast obyvateľstva na tomto území.
Toto rozdelenie, podľa cisárovnej Márie Terézie, bude na prospech katolíckej viery a štátu. Zároveň pripomína, že vznik nových diecéz musí odsúhlasiť pápež.
Dňa 1. januára 1776 Mária Terézia vyhlásila zriadenie troch nových diecéz odčlenených od ostrihomskej arcidiecézy, zároveň vymenovala aj príslušných biskupov. Do Banskobystrickej diecézy boli zaradené župy Zvolen, Turiec, Severný Tekov, z nitrianskej župy okresy Oslany a Bojnice.
Do novozriadenej Banskobystrickej diecézy malo patriť 77 farností a 17 kaplánov. Rezidenciou budúceho biskupa v Banskej Bystrici sa mala stať časť jezuitského kolégia a katedrálou kostol sv. Františka Xaverského, ktorý patril jezuitom.
Biskup dostal aj panstvo vo Svätom Kríži a iné náležitosti ako aj ročný príjem 19 000 zlatých. Kapitola mala mať šesť kanonikov. Seminaristi tejto diecézy mali študovať v Trnave.
Vláda hneď podnikla kroky, aby Svätá stolica schválila rozdelenie arcidiecézy, urobila tak listom z 15. januára 1776, ktorý bol určený pre pápeža Pia VI. s vlastnoručným podpisom Márie Terézie.
V liste Piovi VI., v ktorom prosila, aby pápež súhlasil s rozdelením arcidiecézy, sa sama odvoláva na takéto pokusy už v minulosti. Upozorňovala aj na to, že pre veľkú rozlohu diecézy kánonické vizitácie boli veľmi zriedkavé a často sa neudeľovala ani sviatosť birmovania.
Myslela si, že tieto administratívne ťažkosti by sa odstránili samotným rozdelením diecézy. Ako apoštolská kráľovná a najvyššia ochrankyňa cirkví to žiadala aj preto, lebo do Uhorska sa viac šírili herézy a preto bola potrebná väčšia ostražitosť pastierov.
Mária Terézia vo svojom liste ďalej píše, že niet pochýb o tom, že čím viac biskupov majú ľudia, tým viac prekvitá kresťanstvo, vážia sa ľudské zvyky a zákony, prejavuje sa väčšia úcta k Božím aj ľudským zákonom, a napokon je bezpečnejšie aj blaho štátu a väčší pokoj. Mária Terézia si to priala pre dobro vlastnej viery.
Sľubovala, že sa postará o potreby biskupstva, kapituly aj seminára. Opätovne žiadala, aby k tomu všetkému Svätý Otec udelil Apoštolské požehnanie.
List pápežovi nebol len oznamom spomínanej záležitosti, ale aj žiadosťou o spoločný postup s pápežom v tejto veci. Prvý banskobystrický biskup František Berchtoldt sa horlivo ujal vedenia diecézy.
Pretože od roku 1754 sa neuskutočnila žiadna kánonická vizitácia, v rokoch 1778 - 1785 vykonal kánonické vizitácie vo všetkých dištriktoch a zakončil ich v meste Banská Bystrica. Bol zanietený za obnovu Božieho kultu, preto klerikov podporoval z vlastných peňazí.
Mária Terézia, iniciátorka reforiem v cirkevnej správe.
Slávnostné uvedenie generálneho dozorcu ECAV
V sobotu 13. októbra 2012 v Evanjelickom a. v. kostole v Opinej generálny biskup ECAV na Slovensku M. Klátik slávnostne uviedol do funkcie generálneho dozorcu ECAV doc. MUDr. I. Lukáča, CSc.
Doc. MUDr. Imrich Lukáč, CSc., bol zvolený za generálneho dozorcu na šesťročné funkčné obdobie vo voľbách do Predsedníctva ECAV na Slovensku v júni 2012.
Na slávnostnom uvedení generálneho dozorcu sa zúčastnili aj minister školstva Dušan Čaplovič a riaditeľ cirkevného odboru Ministerstva kultúry SR Ján Juran. Prítomní boli aj členovia predsedníctiev dištriktov a seniorátov, bratia farári a sestry farárky, zástupcovia kresťanských cirkví, dekan Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach a ďalšie osobnosti, ako aj početní veriaci z Opinej a okolitých obcí.
Slávnostné zhromaždenie privítal domáci zborový farár Radoslav Grega. Kázňou slova Božieho v Opinej poslúžil generálny biskup Miloš Klátik, ktorý vykonal aj slávnostné uvedenie generálneho dozorcu.
Potom generálny biskup poďakoval doterajšiemu generálnemu dozorcovi Pavlovi Delingovi sa jeho prácu pre evanjelickú cirkev počas šesťročného pôsobenia v predsedníctve cirkvi.
K blahoželaniu novému generálnemu dozorcovi aj k poďakovaniu odchádzajúcemu Pavlovi Delingovi sa pripojili bratia dištriktuálni biskupi, poddozorkyňa domáceho cirkevného zboru a starosta obce Opiná, kde sa Imrich Lukáč narodil a dodnes tu pôsobí ako zborový dozorca.
Doc. MUDr. Imrich Lukáč, CSc., sa narodil v Opinej, okr. Košice-okolie, kde doteraz pôsobí v cirkevnom zbore ako zborový dozorca. V minulosti pôsobil vo viacerých cirkevných funkciách - bol členom Generálneho presbyterstva ECAV, predsedom Správnej rady Evanjelickej diakonie ECAV na Slovensku, seniorálnym dozorcom Košického seniorátu.
V súčasnosti je predsedom Synody ECAV na Slovensku za neordinovaných členov cirkvi. Bol iniciátorom vzniku Strediska Evanjelickej diakonie SVETLO v Opinej, kde je riaditeľom, a jedným zo zakladateľov Evanjelickej internátnej školy pre hluchoslepé deti v Červenici.
Občianskym povolaním je lekár - neurochirurg a vysokoškolský učiteľ. Pracuje na Neurochirurgickej klinike Lekárskej fakulty Univerzity P. J. Šafárika a v Nemocnici L. Pasteura v Košiciach. Oficiálne prevzatie úradu generálneho dozorcu sa uskutoční na Generálnom biskupskom úrade ECAV na Slovensku v Bratislave v pondelok 29. októbra 2012, kde sa o 14.00 hod.
Spomienka na Júliusa Bodnára v Uderinej
Uderinskí evanjelici a rodáci prežívali v 4. nedeľu po Svätej Trojici 28. 6. 2015 dve vzácne príležitosti na slávnostných službách Božích, kde si pripomenuli 175. výročie pamiatky posvätenia chrámu, ako aj 145. výročie narodenia a 80. výročie úmrtia rodáka Júliusa Bodnára.
Július Bodnár, evanjelický kňaz, profesor histórie Teologickej vysokej školy ev. a. v. cirkvi v Bratislave a jej prvý dekan, sa narodil v Uderinej v roku 1870 v učiteľskej rodine. Základné vzdelanie získal v Uderinej.
Za kňaza bol vysvätený v roku 1895 v Piliši pri Budapešti. Hoci v Uderinej ako kňaz nepôsobil, na svoju rodnú obec s láskou spomínal, o čom svedčí aj jeho literárna tvorba.
Na slávnostných službách Božích sa zúčastnili hostia: biskup Západného dištriktu Mgr. Milan Krivka s manželkou Mgr. Martinou Krivdovou, evanjelickou farárkou, senior Novohradského seniorátu Mgr. Ivan Mucha, domáca zborová farárka Mgr. Dana Murínová, vnučka Júliusa Bodnára Elena Matejčíková, pravnuk Júliusa Bodnára Ing. Peter Matejčík, CSc., PhDr. Jarmila Slezáčková a ďalší.
Slávnostným kazateľom bol biskup ZD ECAV Mgr. Milan Krivda, ktorý vo svojej kázni pripomenul históriu kostola v Uderinej, poukázal na význam chrámu Božieho ako miesta duchovnej obnovy a vnútorného stíšenia, kde sa zvestuje slovo Božie.
O Júliusovi Bodnárovi a jeho životnej ceste prítomným predniesla PhDr.
História Cirkevného Zboru v Dovalove
História evanjelikov v Dovalove siaha do reformácie. Dovalovo malo už v r. 1332 rímskokatolíckeho kňaza. Uvedený fakt nám naznačuje, že Dovalovo muselo byť už vtedy osadou schopnou si tohto kňaza udržať.
Dovalovo ako obec patrila pod panstvo hrádockého hradu, ktorý bol postavený v prvých desaťročiach 14. storočia. V rokoch 1554 - 1600 patril hrad Belssovcom, ktorí boli evanjelikmi a horlivo napomáhali reformácii v stolici Trenčianskej, Nitrianskej, ako i na Liptove.
Kto na Liptov prvý priniesol reformáciu, sa presne nedá zistiť. Ale už v r. 1522 študovali študenti vo Witenbergu, ak nie priamo z Liptova, tak z jeho okolia. O širšie rozmáhanie evanjelického učenia sa zaslúžil pospolitý ľud a evanjelický zemepáni, ktorí uplatňovali zásadu: „Kto má vládu, toho je i náboženstvo. Čo verí pán, musí veriť aj poddaný.“
V r. 1560 konal archidiakon Michal Szegedinus kanonickú vizitáciu, v rámci ktorej navštívil aj Dovalovo. Tu našiel katolíckeho kňaza Gašpara Bachratého presiaknutého luteranizmom. Bachratý sa stretával aj so svätopeterským kňazom Leonardin a radili sa o spoločnej náuke.
Z týchto skutočností vyplýva, že Dovalovo malo už vtedy svoj kostol. Pravdepodobne stál na mieste, kde je dnes katolícky kostol, ale bol drevený. K rýchlemu rozkvetu evanjelických zborov na Liptove dopomohli mnohé zemianske rodiny.
Z cisárov žičili rozkvetu evanjelickej cirkvi hlavne cisár Maximilián a cisár Rudolf. Popri uvedených evanjelických zemanoch mala na rozkvet evanjelického vyznania na hrádocku vplyv pani Hrádku Magdaléna rod. Zayová.
Rodina Zayovských patrila medzi tých málo rodín uhorskej evanjelickej šľachty, ktorá ostala verná augsburskému vyznaniu, napriek tuhej protireformácii. Dovalovskí evanjelici videli práve vo svojej pani Magdaléne rod. Zayovej priaznivú osobu reformácie, preto sa u nej dožadovali pomoci na výstavbu murovaného kostola.
Hradná pani im v tomto vyhovela a na svoj náklad dala postaviť v r. 1610 riadny murovaný kostol - dnešný katolícky kostol sv. Martina. Od r. 1611 bolo Dovalovo matkocirkvou so svojou fíliou Kokavou. Veriaci sa stretávali na službách Božích každú nedeľu v chráme, ktorý dala postaviť Magdaléna rod. Zayová.
Od roku 1611 - 1673 pôsobili v ev. zbore títo kňazi: 1611 - Gregorius Paludinus Neosoliensis, 1611 - 1620 Pavol Hladký Porubský, 1622 - 1645 Ján Chalupka Lipchensis, 1646 - Ján Dureus, 1647 - 1667 Jakub Clibanides, 1667 - 1673 Ján Dianiška, 1704 - 1709 Ján Textoris.
10. októbra 1673 bol cisárskym mandátom, zabránené farárom vykonávanie akejkoľvek kňazskej služby, vypuklo prvé veľké prenasledovanie evanjelikov na Liptove. Obdobie okolo r. 704 bolo dobou vojenských úspechov Františka Rákóczyho.
V tejto dobe evanjelici dosiahli isté uľahčenie. Nie však na dlho, lebo v r. 1708 František Rákóczy II. so svojím vojskom, ktoré bojovalo proti Habsburgovcom za práva evanjelikov, utrpelo porážku pri Trenčíne. V r. 1711 povstalci zložili zbrane.
František Rákóczy II. utiekol údajne až do Turecka a pre evanjelikov nastali smutné časy. Doba Rákóczyovskej porážky bola začiatkom veľkého utrpenia aj pre evanjelikov na Liptove. Chrámy, ktoré boli za povstania evanjelikom prinavrátené, sa opäť vracali do katolíckych rúk.
Aj kedysi silné liptovské, evanjelické zbory sa náhle rekatolizovali. Po r. 1709 prestalo Dovalovo existovať ako matkocirkev. Dovalovským evanjelikom bol odobratý chrám, ktorý sa už do evanjelických rúk nevrátil.
Potom sa evanjelici stretávali na pobožnostiach v domácnostiach. Podľa uznesenia na šopronskom sneme v r. 1681, kde boli vydané zákonné články - artikuly, Dovalovo bolo pričlenené k artikulárnemu chrámu v Hybiach.
Na Liptove boli dva artikulárne chrámy, a to pre Horný Liptov v Hybiach a pre Dolný Liptov v Paludzi. Evanjelici v Dovalove ožili až po vydaní Tolerančného patentu (5. 10. 1781), podľa ktorého, kde sa nachádza 100 rodín - domov alebo 500 duší evanjelickú vieru vyznávajúcich, môžu, ak sú v stave, udržať si cirkev zo svojich síl, vystaviť si chrám, faru, školu, povolať si kňaza i učiteľa.
Následkom vydania patentu sa v r. 1783 začali obce Svätý Peter, Vavrišovo, Jamník, Jakubovany a komorská obec Dovalovo radiť o potrebe cirkvi a o tom, kde by mohli spoločný chrám postaviť. Dohodli sa, že spoločný chrám a iné cirkevné stavby vybudujú vo Sv. Petre, ktorý bude matkocirkvou.
Posvätenie chrámu sa konalo 15. 10. 1784. Dovalovo bolo fíliou do r. 1939. K rozvíjaniu duchovného života boli potrebné aj budovy. Dovalovskí evanjelici si postavili vlastný chrám a školu.
Evanjelická jednotriedna škola bola drevená, vybudovaná už v r. 1795. V r. 1887 mali evanjelici už dvojtriednu školu, i s miestnosťami pre učiteľa, ktorá bola postavená na kopci pri kostole.
Dovalovo ako prvá fília postavila aj svoj chrám v rokoch 1851 - 1857 z kameňa a tehly v klasicistickom štýle. Bol posvätený v r. 1857. Do roku 1940 bol niekoľkokrát opravovaný a renovovaný následkom rôznych katastrof. Napr. v r. 1911 kostol a celý vŕšok vyhorel.
Bol však znovu opravený a daný evanjelikom do užívania. V r. 1915 opäť zhorela strecha kostola. Evanjelici prežívali rušné chvíle aj v r. 1916, keď bol z evanjelického kostola odobratý veľký zvon a na príkaz Rakúsko-Uhorskej vlády bol použitý na vojenské účely.
Po skončení vojny sa konali rôzne zbierky a v r. 1924 si evanjelici zakúpili nový zvon uliaty v r. 1872 v Budapešti. Keďže Dovalovo malo najviac duší (okolo 906), malo aj najväčšie povinnosti a splátky do celocirkvi.
Napriek tomu, že dovalovská fília mala v celocirkvi živé a požehnané cirkevno-rodinné a duchovné zväzky, chcela sa osamostatniť. Príležitosť prišla v r. 1939, keď nastali veľké dejinné zmeny, ktoré vytvorili aj v cirkvi iné podmienky pre utváranie nových zborov.
Prvé snahy o osamostatnenie filiálky Dovalovo sa začali na výročitom konvente 2. februára 1939. 3. november 1940 sa stal dátumom existencie samostatného cirkevného zboru. Prv než Dovalovo bolo vyhlásené za samostatný cirkevný zbor, bol tu poslaný deň pred štedrým večerom r. 1939 kaplán Milan Dudáš.
Kňazi, ktorí pôsobili v Dovalove od r. 1940: 1940 - 1958 Jozef Mišina, 1958 - 1979 Štefan Mosný, 1979 - 1980 a 1990 zbor administrovaný br.
História Prvého Evanjelického Kostola v Príbovciach
Prvý evanjelický kostol bol postavený uprostred dediny ešte v časoch, keď Príbovčania nemali samostatný cirkevný zbor. Príbovce boli fíliou cirkevného zboru v Svätom Petre, dnes Turčianskom Petre. Bol postavený na základoch niekdajšej polodrevenej stavby-kaplnky, pravdepodobne z polovice 15.storočia.
Druhý drevený evanjelický kostol postavili príbovskí evanjelici za dedinou v roku 1783, teda pred 226 rokmi, zásluhou zemana - dlhoročného patróna cirkevného zboru, Jozefa BENICKÉHO a jeho manželky Rebeky BENICKEJ rodenej LEHOTSKEJ v duchu obmedzujúcich nariadení. Kostol bol postavený severne od obce na poliach asi niekde, kde dnes stojí stará evanjelická škola alebo na poliach medzi školou a riekou Turiec.
Údaje o tom ako kostol presne vyzeral ani údaje o tom aký bol veľký sa nezachovali. Vieme len to, že bol drevený. Rovnako nepoznáme ani osud dreveného kostola po výstavbe nového murovaného kostola. Vyúčtovanie stavby kostola bolo spracované 17.februára 1826.
Kostol bol postavený murárskym majstrom Martinom Qilardom v sume 1.361 Zlatých. Kostol bol postavený na konci dediny (na súčasnom mieste kostola) podľa vzoru kostola ivančianskeho. Kostol mal 7 siah v šírke a 14 siah v dĺžke. Počas pôsobenia farára Karola BELOHORSKÉHO bola v roku 1863, teda pred 146 rokmi, ku kostolu od severozápadnej strany pristavená sakristia.
Počas pôsobenia farára Viliama KLIMU a dozorcu Jána NEMEŠA sa v roku 1901 konala rozsiahla prestavba kostola, kostol bol obnovený - vlastne skoro znova vystavaný. V rámci rozsiahlej prestavby kostola v roku 1901 bola ku kostolu pristavaná aj 36 metrov vysoká veža, ktorá patrí k najkrajším v Turci.
Veža členená rímsami má barokovú, baňatú strechu s lunetami. Do novopostavenej kostolnej veže Katarína BENICKÁ rodená RUTTKAY darovala 955-kg veľký zvon, tiež volaný „Martin" a cirkev zaopatrila do veže malý 32-kg zvon a stredný 192-kg zvon.
Počas pôsobenia farára Júliusa HEČKU boli v roku 1926 zo zbierky a milodarov zakúpené tri nové zvony do veže kostola. Malý 450-kg zvon, stredný 600-kg zvon a veľký 1.200-kg zvon. Zvony boli najkrajšie a najväčšie zvony v Turci a vážili až 22.000 kg.
Posviacku zvonov vykonal turčiansky senior Otto ŠKROVINA pri asistencii farárov: Július HEČKO, príbovský, Miroslav BIBZA, ivančiansky, Ján SMYK, horno-jasenský. Prestavbu a súčasnú podobu nášho kostola navrhol architekt Samuel PETRIKOVICH.
Kostol bol vystavaný z kameňa a tehly a bol pokrytý plechom. Kostol sa staval 387 dní, objednalo sa 144.000 kusov tehly, minulo sa 1.567 vozov piesku. Evanjelický kostol v Príbovciach je jednoloďová stavba s polygonálnym uzáverom presbytéria a predstavanou vežou.
Kostol sa vyznačuje tradičným barokovo-klasicistickým slohom jozefínskej doby. Kostol je 24 metrov dlhý, 14 metrov široký a 16 metrov vysoký. Obvodové murivo kostola má hrúbku od 80 centimetrov do 1 metra a v moduloch klenieb je ešte zosilnené.
Kostol je prekrytý plechom. Prvý organ bol v kostole postavený v roku 1877, teda pred 132 rokmi, organárom Samuelom WÁGNEROM zo Slovenského Pravna. Koncom 1.svetovej vojny zbrojná výroba potrebovala ďalšie farebné kovy na výrobu zbraní.
Po zvonoch prišiel rad aj na organové píšťale. V roku 1935 začala výstavba nového v poradí už druhého organa od majstra organára Jána TUČEKA z Kutnej Hory podľa vypracovaného návrhu, ktorý vypracoval kantor-učiteľ Daniel SÁMEL.
Firma súhlasila s podmienkami na zhotovenie organa a zaviazala sa postaviť nový organ za 75.000,- Kčs. S výstavbou začali traja montéri dňa 30.augusta 1935, kedy sa začali aj vynášať súčiastky organa na chór. Organ bol dokončený dňa 25.septembra 1935.
Posviacku nového organa vykonal Turčiansky senior Otto ŠKROVINA, farár turč.sv.martinský dňa 13.októbra 1935 o 14.00 hod., teda pred 74 rokmi. Druhým rečníkom bol miestny ev.farár Július HEČKO. Počas posviacky organa sa spievalo bez organa.