Ján Pavol II., vlastným menom Karol Józef Wojtyła, sa narodil 18. mája 1920 vo Wadowiciach, v malom mestečku neďaleko Krakova v Poľsku. Bol 264. pápežom Katolíckej cirkvi.
Jeho pontifikát patrí medzi najvýznamnejšie v dejinách cirkvi. Bol známy svojimi rozsiahlymi cestami, príspevkom k pádu komunizmu a úsilím o dialóg medzi náboženstvami. Zomrel 2. apríla 2005 vo Vatikáne a za svätého bol vyhlásený 27. apríla 2014.
Pozrime sa na jeho život podrobnejšie.
Detstvo a mladosť
Narodil sa 18. mája 1920 vo Wadowiciach, v malom (okolo 7 tisíc obyvateľov), ale dôležitom centre, ktoré sa nachádza asi 50 kilometrov na juhozápad od Krakova. Dávajú mu meno Karol Jozef: Karol ako otec a Jozef ako národný poľský hrdina Pilsudski (ktorý práve v ten deň oslavoval dobytie Kyjeva na Ukrajine). Najprv má prezývku Lolus a neskôr Lolek. Žije s rodičmi.
- Otec, Karol Wojtyla, syn krajčírskeho majstra Mateja a Anny, narodený 18. júla 1879 v Lipniku pri meste Bielsko Biala.
- Matka Emília Kaczorowska, piata z ôsmich detí sedlára Félixa a Márie Anny, sa narodila 26. marca 1884 v Krakove.
Manželia už majú jedného syna, Edmunda, ktorý sa narodil 27. augusta 1906 v Krakove. Dcéra, Oľga, sa narodila mŕtva (alebo zomrela ihneď po narodení) v roku 1914. 20. júna 1920 je pokrstený vojenským kaplánom Františkom Zakom. Radosť a pokoj detských čias boli veľmi skoro otrasené predčasným odchodom matky, ktorá zomrela, keď mal Karol deväť rokov. Bol vychovaný v zdravej vlasteneckej a náboženskej atmosfére. Črty spirituality, ktorej zostal verný až do smrti, boli úprimná oddanosť Duchu Svätému a láska k Panne Márii. Jeho vzťah s Božou Matkou bol obzvlášť hlboký a živý. 15. septembra 1926 začína navštevovať základnú školu. 13. apríla 1929 vo veku 45 rokov zomiera matka Emília. V júni 1930 je prijatý do gymnázia „Martina Wadowitu“.
Druhá smutná udalosť: 5. decembra 1932 vo veku 26 rokov zomiera brat Edmund, lekár, ktorý pracoval v nemocnici v Bielsku. Mladý lekár sa od jedného pacienta, ktorého sa snažil zo všetkých síl zachrániť, nakazil šarlachom. V máji 1938 arcibiskup Krakova, metropolita Adam Sapieha, prichádza do Wadowíc a študentom udeľuje sviatosť birmovania. Medzi nimi je aj Karol Wojtyla. 14. mája 1938 vykonal maturitnú skúšku. 22. júna 1938 si podáva prihlášku na Filozofickú fakultu Jagelonskej univerzity v Krakove, v auguste 1938 sa aj s otcom presťahoval do Krakova.
Obdobie druhej svetovej vojny
1. septembra 1939 vypukla II. Svetová vojna. Od roku 1938 študoval na Jagelovskej univerzite v Krakove polonistiku a filozofiu. Po zatvorení univerzity cez vojnu pokračoval v štúdiách súkromne, pričom pracoval v kameňolome a neskôr v chemickej továrni. 2. novembra 1939 sa zapísal do druhého ročníka Literatúry a Filozofie a bol jedným z animátorov tajného divadla, ktoré vedie Kudlinski.Začiatkom roku 1940 stretáva Jána Tyranowskeho, človeka hlbokej spirituality. Prehlbuje svoje poznanie veľkých mystikov, svätého Jána z Kríža a svätej Terézie z Avily. 1. novembra 1940 sa stáva robotníkom v kameňolome Zakrzowek, pri Krakove. Tak sa vyhýba deportácii na nútené práce do Nemecka. 18. februára 1941 mu zomiera otec Karol. V auguste 1941 ho vo svojom dome prichýli rodina Mieczyslawa Kotlarczyka, zakladateľa divadla živého slova. Prvé divadelné vystúpenie v hre Król Duch (Kráľovský duch), od Júliusa Slowackeho, absolvoval 1. novembra 1941. Na jar 1942 ho z kameňolomu preložili do fabriky „Solvay“.
Kňazské povolanie a štúdiá
Tajné hodiny Teologicke fakulty Jagelonskej univerzity ako seminarista Krakovskej arcidiecézy, začína navštevovať v októbri 1942. Od roku 1942 sa začal pripravovať štúdiom teológie na kňazské povolanie. 29. februára 1944 večer, keď sa vracia domov z fabriky, ho zrazí nemecké nákladné auto. Má poranenú hlavu. V priekope ho nájde jedna žena a odvedie do nemocnice. V auguste 1944 ho arcibiskup Adam Štefan Sapieha spoločne s ostatnými tajnými seminaristami presťahuje do arcibiskupského paláca. Tu zostane až do konca vojny. 9. septembra 1944 prijíma tonzúru, 17. decembra 1944 prijíma prvé dve nižšie svätenia, 12. decembra 1945 prijíma ďalšie dve nižšie svätenia, 13. októbra 1946 prijíma subdiakonát, 20. októbra 1946 prijíma diakonskú vysviacku.
1. novembra 1946 je vysvätený za kňaza arcibiskupom - metropolitom Adamom Sapiehom, v jeho súkromnej kaplnke. Za kňaza bol vysvätený 1. novembra 1946. Na druhý deň, v sugestívnej atmosfére krypty sv. Neskôr ho poslali do Ríma, aby si doplnil teologické vzdelanie. Stal sa študentom Teologickej fakulty na Pápežskej dominikánskej univerzite Angelicum. 15. novembra 1946 odcestuje do Ríma, aby tam pokračoval v štúdiách. Zapíše sa na Angelicum. Licenciát z teológie získava 3. júla 1947. Následne s poľským kňazom Starowieyskim, uskutočnil cestu do Francúzska, Belgicka a Holandska. Pri meste Charleroi vyvíja pastoračnú aktivitu medzi poľskými robotníkmi. V júni roku 1948 obhájil svoju doktorskú prácu a vrátil sa do Krakova, aby začal svoju pastoračnú činnosť ako kaplán. 19. júna 1948 obháji svoju doktorandskú prácu na tému „Doctrina de fide apud Sanctum Joannem de Cruc“.
Pôsobenie v Poľsku
Z Ríma do Poľska sa vrátil v druhej polovici júna 1948. Od roku 1948 pôsobil ako kňaz vo farnosti v Niegowiciach a farár v Krakove. 8. júla 1948 je ako zástupca farára je poslaný do farnosti Niegowic pri meste Gdow, 50 kilometrov od Krakova. Akademický senát Jagelonskej univerzity po uznaní štúdií v rokoch 1942-1946 v Krakove a neskôr v Ríme na Angelicu, mu 16. decembra 1948 udeľuje titul doktora. Vo svojej kňazskej službe sa daroval s nadšením a veľkorysosťou. Od roku 1951 pokračoval v štúdiu na Jagelovskej univerzite a pôsobil tiež ako univerzitný kaplán. O rok neskôr začal prednášať etiku v kňazskom seminári v Krakove a od roku 1956 pôsobil ako profesor na Katolíckej univerzite v Lubline. 1. septembra 1951 mu arcibiskup Baziak dáva dva roky voľna, aby sa pripravil na habilitačnú skúšku na univerzitného docenta. Dovtedy pastoračne pôsobil medzi univerzitnými študentmi a pracovníkmi v zdravotníctve.
Od októbra 1953 vyučuje katolícku sociálnu etiku na Teologickej fakulte Jagelonskej univerzity. Habilitačný pohovor k získaniu docentúry so schválením témy práce „Hodnotenie možností vytvorenia kresťanskej etiky na základe systému Maxa Schelera“ absolvuje 3. decembra 1953. V roku 1954 je Teologická fakulta Jagelonskej univerzity zrušená. Zriadia ju pri krakovskom seminári, kde pokračuje v docentúre. Zároveň vyučuje na Katolíckej univerzite v Lubline ako profesor. Od 1. decembra 1956 pôsobí ako docent etiky na Katolíckej univerzite v Lubline, kde zotrvá až do svojho zvolenia za pápeža.
Biskupské a kardinálske pôsobenie
4. júla 1958 vo veku 38 rokov je menovaný za pomocného biskupa Krakovskej arcidiecézy. Je jedným z posledných menovaných biskupov pápežom Piom XII. 28. septembra je vo Wavelskej katedrále vysvätený za biskupa. V roku 1958 bol vymenovaný za pomocného biskupa v Krakove a o päť rokov neskôr sa stal krakovským arcibiskupom - metropolitom. 15. apríla 1962 bol menovaný za člena biskupskej komisie pre vzdelávanie. Po smrti arcibiskupa Baziaka, je 16. júla 1962 zvolený za kapitulného vikára.
5. októbra 1962 odcestuje na prvé zasadanie II. Vatikánskeho koncilu. Od 11. októbra do 8. decembra nechýba na žiadnom plenárnom zasadaní. V dňoch 6. októbra - 4. decembra 1963, sa zúčastní Druhého zasadania II. Vatikánskeho koncilu. V dňoch 5. - 15. decembra 1963, absolvuje púť do Svätej zeme s niektorými biskupmi prítomnými na koncile. Pavol VI. ho 30. decembra 1963 menuje za arcibiskupa Krakova. Pápežská bula, ktorou je menovaný za arcibiskupa - metropolitu Krakova, má dátum 13. januára 1964.
V dňoch 10. septembra 1964 - 8. decembra 1965 sa zúčastňuje prác II. Vatikánskeho koncilu až do jeho skončenia. V decembri 1964 vykoná púť do Svätej zeme so skupinou koncilových otcov, na záver tretieho zasadania II. Vatikánskeho koncilu. 31. januára - 6. apríla 1964 sa zúčastňuje na príprave schémy XIII. encykliky Gaudium et spes (O Cirkvi v súčasnom svete) (Ariccia 31. januára - 6. februára; Rím 8. februára - 13. februára; Rím 29. marca - 6. apríla). 14. septembra - 8. decembra 1965 sa zúčastní IV. zasadania a ukončenia II. Vatikánskeho koncilu.
29. mája 1967 Pavol VI. ohlasuje konzistórium. Medzi novými kardinálmi je aj meno Karol Wojtyla. 21. júna 1967 prebieha konzistórium. 28. júna 1967 je Karol Wojtyla kreovaný za kardinála v Sixtínskej kaplnke. 29. decembra 1966 bola založená biskupská komisia pre apoštolát laikov. Arcibiskup Wojtyla sa stáva jej predsedom. 13. - 20. apríla 1967 sa zúčastňuje prvého stretnutia Consilium pro Laicis.
25. septembra 1968 absolvuje návštevu „ad limina“. 28. februára 1969 počas návštevy farnosti Božieho Tela, zavíta do krakovskej synagógy vo štvrti Kazimierz. 15. marca 1969 bol schválený štatút biskupskej konferencie, ktorej sa stáva podpredsedom. V dňoch 11. - 28. októbra 1969 sa v Ríme zúčastňuje prvého zasadania mimoriadnej Synody biskupov, ako člen menovaný pápežom. 27. mája - 2. júna 1970 sa koná púť poľských kňazov do Ríma, ktorí boli väzňami v Dachau.
5. októbra 1971 v Ríme je zvolený do rady generálneho sekretariátu Synody biskupov. 17. októbra 1971 sa zúčastňuje blahorečenia pátra Maximiliána Kolbeho. 8. mája 1972 otvára Synodu Krakovskej arcidiecézy. 1. februára - 3. marca 1973 sa v Austrálii zúčastňuje eucharistického kongresu. 26. septembra - 5. októbra 1973 absolvuje návštevu „Ad Limina“.
21. septembra - 26. októbra 1974 v Ríme prebieha III. zasadanie Synody biskupov o evanjelizácii v súčasnom svete. Pavol VI. mu zveruje úlohu relátora doktrinálnej časti. 1. - 2. novembra 1974 navštívil San Giovanni Rotondo. Po prvý raz tam bol počas štúdií a stretol pátra Pia. 3. - 8. marca 1975 sa zúčastnil prvého zasadania novej rady generálneho sekretariátu Synody biskupov. 7. - 13. marca 1976 ho Pavol VI. poveril viesť duchovné cvičenia pre Rímsku kúriu.
24. októbra 1977 je zvolený do rady generálneho sekretariátu Synody biskupov. 11. augusta 1978 je prítomný na pohrebných obradoch Pavla VI.. 25. augusta 1978 začína konkláve, ktoré 26. augusta zvolí za nového pápeža Benátskeho kardinála Albina Lucianiho, ktorý si zvolí meno Ján Pavol I.. 30. augusta 1978 ho Ján Pavol I. prijme na súkromnej audiencii. 3. októbra odcestuje do Ríma na pohrebné obrady pápeža Jána Pavla I. 14. októbra začína konkláve.
Zvolenie za pápeža
16. októbra 1978 (okolo 17.15 h) kardinál Karol Wojtyla je zvolený za pápeža 99 hlasmi zo 111, v ôsmom skrutíniu. Za pápeža ho kardináli zvolili 16. októbra 1978, ako 269. pápeža v dejinách cirkvi, ako prvého Netaliana po 455 rokoch od smrti Hadriána VI. z holandského Utrechtu, a zároveň prvého Slovana vôbec. Zvolil si meno svojho predchodcu Jána Pavla I., ktorý bol na pápežskom stolci iba 33 dní.
Karol Wojtyła si zvolil meno Ján Pavol II.
Pontifikát Jána Pavla II.
Svojím pastierskym srdcom, plne darovaným veci Božieho kráľovstva, objímal celý svet. Kristova láska ho viedla k tomu, aby navštevoval rímske farnosti a aby zvestoval evanjelium vo všetkých prostrediach. Vo svojom neobyčajnom misionárskom zápale mal obrovskú lásku k mladým ľuďom. Jeho starostlivosť ako pastiera celej Cirkvi sa prejavila zvolaním početných zasadnutí biskupskej synody, zriaďovaním nových diecéz a cirkevných administratívnych oblastí, promulgovaním Kódexu kánonického práva latinského obradu a Kódexu kánonov východných cirkví, vydávaním encyklík a apoštolských exhortácií.
Pontifikát súčasného Svätého Otca je tretím najdlhším v histórii. Najkritickejším dňom v jeho živote bol 13. máj 1981, keď na Námestí sv. Petra v Ríme naňho Mehmet Ali Agca spáchal atentát . Dátum atentátu sa symbolicky zhodoval s výročím zjavenia Panny Márie vo Fatime, kam Svätý Otec po vyzdravení putoval z vďaky za záchranu života. Ján Pavol II. je veľkým "cestovateľom" na pápežskom stolci. Jeho pastoračné cesty do množstva krajín na všetkých kontinentoch sa stali pre neho symbolické. Pápež aktívne pracuje aj na diplomatickom poli.
Výraznou mierou prispel k pádu komunizmu vo svojej rodnej krajine, angažuje sa za rozširovanie slobody po celom svete, protestuje proti trestu smrti, snaží sa o oslobodenie politických väzňov, o sprostredkovanie mieru v bojujúcich krajinách. Jeho ďalším významným posolstvom je snaha o ekumenizmus. V roku 1986 navštívil ako prvý pápež rímsku synagógu, vyjadril ľútosť nad historickým podielom cirkvi na vzniku antisemitizmu, ospravedlnil sa za chyby cirkvi, očistil meno Galilea Galileiho, uctil si reformátora Martina Luthera. Vydal viacero sociálnych encyklík.
Strhujúci optimizmus založený na dôvere v Božiu prozreteľnosť poháňal Jána Pavla II., ktorý prežil tragickú skúsenosť dvoch diktatúr, pokus o atentát 13. mája 1981 a ktorý bol v posledných rokoch života ťažko fyzicky skúšaný napredovaním choroby, pozerať vždy na horizont nádeje.
Americký časopis Time ho v roku 1994 vyhlásil za muža roka a prestížny bruselský týždenník European Voice ho nominoval za kampaň v prospech rozšírenia Európskej únie v Poľsku a presadzovanie kresťanských hodnôt na cenu Európan roka 2002. Je tiež známy ako spisovateľ, básnik a dramatik.
| Udalosť | Dátum |
|---|---|
| Zvolenie za pápeža | 16. október 1978 |
| Atentát | 13. máj 1981 |
| Návšteva rímskej synagógy | 1986 |
| Úmrtie | 2. apríl 2005 |
| Svätorečenie | 27. apríl 2014 |
Návštevy Slovenska
Pápež Ján Pavol II. navštívil Slovensko dvakrát. 22. apríla 1990 celebroval svätú omšu na Letisku Bratislava-Vajnory. V príhovore vyjadril presvedčenie, že dvojitá láska k Panne Márii a Petrovmu nástupcovi je vzácnym dedičstvom svätých vierozvestov Cyrila a Metoda. V roku 1995 pobudol na Slovensku štyri dni - od 30. júna do 3. júla. V Bratislave sa s veriacimi stretol v Dóme Svätého Martina a v Nitre so slovenskou mládežou. Nasledovalo stretnutie s veriacimi v Šaštíne, v Košiciach blahorečil troch košických mučeníkov a v Prešove sa stretol s gréckokatolíkmi.
Slovensko navštívil pápež Ján Pavol II. trikrát - v rokoch 1990, 1995 a v septembri 2003.
Choroba a smrť
V posledných rokoch ho oslabovala choroba a pokročilý vek. Koncom januára 2005 pápeža hospitalizovali pre chrípku a problémy s dýchaním. 24. februára mu vykonali tracheotómiu a opäť ho hospitalizovali pre vážne ťažkosti s dýchaním spôsobené chrípkou a dlhotrvajúcou Parkinsonovou chorobou. 13. marca ho prepustili z nemocnice Gemelli, lekári ho nedokázali presvedčiť, že je ešte priskoro, aby sa vrátil do Vatikánu.
27.marca, teda na Veľkonočnú nedeľu, sa pápež nakrátko zjavil vo svojom okne vo Vatikáne. Angelo kardinál Sodano čítal posolstvo Urbi et orbi, kým pápež žehnal ľuďom vlastnou rukou. Snažil sa prehovoriť, ale nemohol. Do konca mesiaca pribúdali špekulácie, že sa blíži jeho smrť. 31. marca 2005 mal pápež „veľmi vysokú horúčku v dôsledku infekcie močových ciest“ (Správy BBC 1. apríl 2005 link), ale odmietol prevoz do nemocnice, zrejme pre jeho prianie zomrieť vo Vatikáne. Neskoršie zdroje z Vatikánu potvrdili, že pápež dostal pomazanie chorých. Tisícky ľudí sa zhromaždili vo Vatikáne, zaplnili Námestie svätého Petra a okolie a modlili sa po dva dni.
Pápež Ján Pavol II. zomrel 2. apríla 2005 o 21:37 CEST (19:37 UTC), 46 dní pred svojimi 85. Viac ako dvojmiliónový dav ľudí vo Vatikáne, vyše miliardy katolíkov na celom svete a množstvo nekatolíkov smútilo za Jánom Pavlom II.
Svoj dlhý a plodný pozemský život zavŕšil v Apoštolskom paláci vo Vatikáne v sobotu 2. apríla 2005 na vigíliu Nedele ,,in Albis“, ktorú on sám nazval Nedeľou Božieho milosrdenstva.
Slávnostné pohrebné obrady sa konali na Námestí sv. Petra 8. Dojemné svedectvo o dobre, ktoré vykonal, bolo potvrdené účasťou mnohých delegácií prichádzajúcich z celého sveta a miliónmi mužov a žien, veriacich a neveriacich, ktorí v ňom spoznali zreteľné znamenie Božej lásky k ľudstvu.
Blahorečenie a svätorečenie
Ján Pavol II. bol vo Vatikáne 1. mája 2011 vyhlásený za blahoslaveného. Blahorečenie bolo dôvodom, pre ktorý pricestovali do Ríma státisíce veriacich z celého sveta.
Za svätého bol vyhlásený spolu s pápežom Jánom XXIII. 27. apríla 2014 na Námestí sv. Petra v Ríme.
Pozostatky blahoslaveného Jána Pavla II. budú uložené v Bazilike sv. Vigíliu viedol kardinál Agostino Vallini, generálny vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu a pápež Benedikt XVI.