Egyptské náboženstvo, jeden z najkomplikovanejších systémov starovekého sveta, prešlo zložitým vývojom. Počas celej egyptskej histórie existovalo viacero kultov, ktoré sa navzájom ovplyvňovali. Tento proces, nazývaný synkretizmus, sa týkal spájania bohov a ich atribútov. V najstarších dobách mal každý kraj svojich miestnych bohov, uctievaných v podobe zvierat, rastlín, stromov alebo predmetov.
Medzi najvýznamnejších bohov starovekého Egypta patril Thovt (Thoth) - Boh múdrosti a učenosti, zákonov a ustanovení, písma a reči, lekárstva a čarodejníctva, Veľký boh neba, podsvetia stelesnený v Mesiaci. Považoval sa za vynálezcu slov, ktorý obdaroval ľudí rečou a odlíšil ich tak od zvierat. Vynašiel aj počítanie a meranie, kalendár a množstvo iných užitočných vynálezov.
Thovt bol vo Vesete tiež chápaný ako člen ogdoády, ako provotné božstvo v chaose. Tamojší kňazi vyhlásili za boha stvoriteľa Thowta (gr. Herma), prvého z deviatich božstiev, ktorý bol v iných končinách uctievaný ako lunárne božstvo, tiež božstvo podsvetia, vynálezca hieroglyfyckého písma. Svet podľa tejto teológie vznikol z vajca, ktoré bolo znesené Thowtom (bol zobrazovaný ako vták ibis), v hniezde, ktoré bolo vyrástlo z vesmírnych pravôd. Vyliahnutý svet dotvoril svojim hlasom.
Chonsu-Wasetský boh mesiaca a všeobecne boh lekárstva. Takisto bol spájaný aj s inými bohmi a pri tom dostal titul "Pilier nesúci nebo". Ako bohovi liečiteľstva mu boli pripisované aj mnohé vyliečenia a zázraky. Vznikli aj legendy o jeho zázrakoch. Zastával vysoké postavenie po celom Egypte až do príchodu kresťanstva. Bol vyobrazovaný ako mladý muž s berlou a korbáčom, na hlave mal polmesiac. Niekedy mal aj sokoliu hlavu.
Hodnostár kráľa Džosera a staviteľ jeho pyramídy Imhotep postavil prvú egyptskú pyramídu ako hrobku pre Džosera a začal stavať pyramídu aj jeho nástupcovi Sechemchetovi. Venoval sa tiež písomníctvu a literatúre (údajne bol autorom najstaršieho veršovaného literárneho útvaru s didaktickým zameraním, takzvaného "ponaučenia"). Podľa niektorých zdrojov bol veštcom a lekárom zároveň. Neskôr sa stal Ochrancom písomníctva a vzdelanosti, napokon boh lekárstva.
S postupom času Imhotepa z jeho postavenia "vytlačil" Nefertem, boh vône a svetla, uctievaný v lotosovom kvete. Stal sa symbolom vychádzajúceho Slnka, dostal sa aj do vzťahu k Nunovým vodám a aj bohom prinášajúcim svetlo, ochrancom mŕtvych, východných krajín. Bol veľmi zložitým bohom a splýval s inými bohmi.
Lekári sa vzdelávali v chrámových školách kde sa dôkladne pripravovali na svoje povolanie. Pred uvedením do reálnej praxe museli absolvovať povinnú študijnú prax a štúdium bolo zavŕšené skúškou praktických a teoretických poznatkov získaných počas štúdia. Lekár neskladal skúšku len z vedomostí o ľudskom tele, ale aj z liečebných postupov či z prípravy liekov a liečiv.
Lekár ako taký neliečil všetko. Keďže ani ľudské telo nie je všade rovnaké ani jeden lekár nemôže liečiť všetko. Z toho sa vyvinula potreba špecializácie. A tak sa vyprofiloval nielen odbor všeobecné lekárstvo, ktorého "špecializácia" bola považovaná za vysoko náročnú, ale aj chirurgia, stomatológia, gynekológia či interna.
Nad hygienickou a zdravotnou situáciou v krajine bdelo kolégium lekárov pod vedením hlavného lekára kráľovstva, ktorý sa zodpovedal priamo faraónovi a bol zároveň aj jeho osobným lekárom. V určitých obdobiach lekári dokonca bezplatne zabezpečovali aj antikoncepciu a vypracovávali koncepciu regulácie obyvateľstva.
Ani používanie kadidla nebolo pravdepodobne náhodné. Okrem výraznej arómy obsahovalo kyselinu karbolovú, ktorá výrazne pôsobí ako antiseptikum. Lekári a hygienici zaviedli umývanie sa po jedle, alebo pohlavnom styku.
Lekári veľmi úzko spolupracovali s farmakológmi a záhradníkmi a včelármi. Záhradníci pestovali mnohé rastliny nevyhnutné pre liečbu a prevenciu a dodávali ich do laboratórií kde z nich pripravovali prepotrebné prípravky, no a med bol považovaný za slzy bohov a veľmi vzácnu a dôležitú zložku liečív a stravy a požíval úctu nielen u odborníkov, ale aj obyčajných obyvateľov. Úcte sa tešil aj posvätný vták ibis stelesnujúci boha Thovta.
Kňazi a lekári boli ovplyvňvnení Nílom a za základ ľudskej fyziológie ponímali Níl a jeho systém kanálov. Ak sa, podobne ako u Nílu, vyskytli poruchy či nepravidelnosti vyplývajúce z nedostatočnosti, alebo naopak nadbytočnosti znamenalo to pre telo problémy.
Dlho sa verilo, že starovekí Egypťania si svoje poznatky z medicíny odovzdávali ústne, až Flavius Clemens /200 rokov pr. n. l./, zakladateľ kresťanskej školy v Alexandrii tvrdil, že: "Prv ako sa začala éra Starej ríše zhromaždili vraj kňazi všetku múdrosť do 42 svätých tajných kníh. Medzi iným tam bolo aj 6 kníh o lekárskych poznatkoch z anatómie, fyziológie, farmakológie, chirurgii a ženských chorobách".
Vedci a egyptológovia o tom pochybovali. Veď keby také niečo existovalo, tak už by museli na niečo natrafiť. Aspoň na maličkosť. Ale zatiaľ nič, nič a ešte raz nič. Až raz v Luxore... papyrus EBERS Začalo sa to pomerne nevinne a nevyzeralo to nijako zvláštne.
Georg Ebers kúpil v roku 1873 v Luxore papyrus, zvitok, dlhý 20,23 m so 108 husto popísanými odstavcami, každý po 20 - 22 znakoch. To ale ešte Ebers nevedel, že pred ním už tento papyrus mal v ruách Edwin Smith, ale Smithovi sa papyrus nepozdával a odmietol ho.
Keď sa Ebers začítal do textu papyrusu stálo v ňom: "Tu sa začína kniha o liečení všetkých častí ľudského tela..." Užasnutý Ebers nevládal odtrhnúť oči od fascinujúceho textu. Na druhej strane papyrusu bolo podľa dátumovaných zápiskov možno usúdiť, že tento papyrus bol napísaný najneskôr v roku 1585 pr. n. l. ... Do tmavých a spiacich hlbín tajomnom opradenej oblasti začali pomali ale isto prenikať prvé lúče poznania.
V roku 1875 vydal Ebers knihu "Papyrus Ebers, hermetická kniha o liečivých Egypťanov v písme hieratickom". papyrus HEARST Objavený v r. 1899 v Hornom Egypte a dlho zotrvávajúci v súkromných zbierkach; dostal meno po Phoebe Hearstovej, ktorá ho odkázala Kalifornskej univerzite (USA). Papyrus bol dedičstvom po otcovi, ktorý bol jeho nálezcom. V papyruse sa spomína takéto zaklínanie choroby: "Ó duch, mužský či ženský čo sa ukrývaš... v mojom mäse, v týchto mojich údoch si pritajený... doniesol som toto lajno. Chráň sa ty zákerník...zmizni..."
papyrus KAHUN (gynekologický papyrus) 1898 Flinders Petrie nachádza v Kahune 3-stranový fragment z nepomerne rozsiahlejšieho diela. Kahun bol vybudovaný cca v roku 2200 pr. n. l. a zničený o sto rokov neskôr, takže nájdený dokument bol nepochybne veľmi starý. Išlo o lekársku učebnicu na 1. strane ktorej bolo 17 lekárskych poučiek začínajúcich slovami : "Liek pre ženu, ktorá trpí na...". V Londýne Petrie zistil, že papyrus hovorí výlučne o ženských chorobách. Odvtedy sa tento papyrus volá gynekologický papyrus Kahun. Opisuje nielen poruchy močového mechúra, zápaly žíl, ale vyskytli sa aj názory, že aj rakovinu. Už vtedy dokázali nielen opísať, ale aj liečiť krvácanie, poruchy cyklu, opuchliny, zápaly v podbrušku, poruchy polohy maternice o kt. sa hovorilo, že ju treba uložiť na pôvodné miesto.
papyrus SMITH Edwin Smith (USA) - získal po ňom pomenovaný papyrus v roku 1862. Papyrus pochádzal z hrobu v Thébach a jeho dĺžka je 4,68 m. Smith vedel čítať staroegyptštinu, ale nepokúsil sa ani o preklad textu, ani o jeho uverejnenie. Po jeho smrti v roku 1906 ho dcéra darovala New York Historical Society a tí ho dali preložiť. Prekladal ho Henry James Breasted, ktorý viedol vykopávky v Egypte a Sudáne a založil orientalistický ústav na Chicagskej univerzite.
Papyrus Smith bol napísaný cca v roku 1550 pr. n. l., ale evidentne išlo o odpis staršieho, už existujúceho textu. Slová ktoré obsahoval tento papyrus sa totiž vskytovali už v období Starej ríše. Prekladať ho začal v roku 1920 a dokončil ho o 10 rokov neskôr. E. Smith dokázal, že Egypťania trpeli aj na zápal pohrudnice a objavil v pečeni múmie z 21. dynastie žlčové kamene a potvrdil, že v starovekom Egypte sa vyskytoval aj zápal slepého čreva (typické zrasty) a niektoré múmie sa vyznačovali príznakmi črevných porúch, zápchy a hemoroidov. Príliš hojné jedná, nevhodné stravovanie - to všetko viedlo už u starovekých Egypťanov k poruchám trávenia,čo potvrdzujú aj maľby a kresby žien vyvracajúcich jedlo (pri hostine stál za každým hosťom sluha s nádobkou pre prípad, že by vznešenému návštevníkovi prišlo nevoľno).
Ruffer, Smith a W.R. Dawson zistili, že Egypťania poznali aj obličkové choroby čo dokazujú obličkové abscesy a scvrknuté obličky - smrteľný následok chronického zápalu obličiek. Papyrus Smith je označovaný aj ako učebnica chirurgie z obdobia cca 2500 - 2000 pr. n. l. a nachádza sa v ňom aj kapitola "Lekárovo tajomstvo - Vedomosti o pohyboch srdca a vedomosti o srdci". Celkom obsahuje min. 48 poučiek, každá rozdelená takto: popis choroby diagnóza prognóza predpísaná liečba.
Prvý čitatelnejší preklad papyrusov Ebers a Smith urobil B. Ebbel v r. 1937. Kompletný preklad nasledoval v roku 1957, autormi sú Herman Grapow, Hildegard vo Deines a Wolfhard Westendorf. Papyrusy Ebers a Smith boli odpismi oveľa starších učebníc vtedajšej chirirgie, internej medicíny či farmakológie (receptúry).
BERLÍNSKY papyrus (Papyrus Berlin) 279 riadkov, pravdepodobne lekárske recepty z obdobia cca 1350 - 1200 pr. n. l. nájdené v Sakkáre Nemcom H. Brugchom. Zaoberal sa aj liečením detských chorôb a popisuje aj liečbu popálenín.
Lieky a liečivá bolo nevyhnutné starostlivo uschovávať, a pri aplikácii aj odmeriavať. Zle odmeraná dávka lieku mohla byť neúčinná, alebo mohla byť veľmi nebezpečná. Jednotkou váhy bolo 1 Ro, čo bola 320-tina časti nádoby, cca 1 polievková lyžica. Lekári a farmaceuti si starostlivo zapisovali použité dávky liekov a liečiv, k pripraveným liekom prikladali papyrus - recept ako často a v akých dávkach liek užívať.
Akáciové tŕne rozotrieť, zmiešať s ďatlami a medom, nadrieť na cupaninu a vsunúť hlboko do lona. Dnešní vedci zistili, že agátové tŕne obsahujú druh živice, ktorý vo vodných roztokoch tvorí kyselinu mliečnu, ktorá je aj dnes súčasťou gélov proti počatiu. Egypťanky, ktoré chceli zabrániť počatiu sa takto snažili chrániť. Prostriedok to bol vysoko účinný a hojne využívaný, a to nielen v domoch piva.
Už v starovekom Egypte vedeli, že "ak chceš vedieť či žena bude rodiť" treba sa riadiť týmto: "Musíš dať do látkového vrecúška zrnká pšenice a jačmeňa. Žena musí denne vylučovať svoju vodu na vrecúško. Ak obidva vzklíčia bude rodiť, ak vzklíči jačmeň porodí dievča, ak pšenica porodí chlapca. Ak nevyklíči ani jedno, nebude rodiť (preklad Eric Iversen). Že to nie sú bludy dokázal v roku 1933 nemecký lekár Julius Manger pri pokusoch, keď sa potvrdilo že moč gravidných žien skutočne podporuje rast pšenice alebo jačmeňa pretože obsahuje špecifické látky a hormóny(HCG).
Za prirodzený spôsob pôrodu sa považovalo rodenie v podrepe v tzv. pôrodnej miestnosti, ktorá bola vybavená jednoducho, ale účelne. Boli v nej tehly navŕšené v určitom odstupe vedľa seba. Išlo o jednoduchú, ale účinnú pôrodnú stoličku zabezpečujúcu dostatok priestoru medzi lonom rodičky a zemou, aby mohol novorodenec pohodlne vykĺznuť. Z tehál bolo aj lôžko na ktoré ukladali novorodenca, ktorého umyli a prestrihli jeho pupočnú šnúru.
Obriezku vykonávali z hygienických dôvodov čo dokazuje aj nález maľby a dobové záznamy. Predchádzali tak nepríjemných infekciám a problémom s tým spojenými.
Egypťania poznali srdce a jeho čerpacie pohyby a považovali to za veľmi dôležitý údaj pri liečbe a anamnéze pacienta. Meranie tepu (pulzu), pozorovanie činnosti srdca tvorilo štandardnú súčasť vyšetrenia pacienta.
Vedeli o existencii "kanálov a kanálikov" vedúcich z/do srdca. Kanál(ik) v staroegyptštine - METU. Zo srdca vychádzali tieto metu: 4 do hlavy a nosa 4 do uší 6 do ramien 6 k nohám 4 k pečeni 4 k pľúcam a slezine 4 ku konečníku 2 testes (semenníky) 2 k mechúru, spolu teda 38 metu (kanálov). Poháňané bijúcim srdcom dopravovali metu vzduch, krv, hlien, potravu, semeno i výlučky.
Egypťania zároveň verili, že ak cez metu neprúdila pravidelne krv, alebo hlieny vznikali choroby. Tak sa mohlo stať, že ak sa zastavilo vylučovanie výkalov tie sa cez metu mohli dostať do rôznych končatín, dokonca aj do srdca. Od Ibisa prevzali eg. lekári spôsob liečby proti preplneniu dolných metu výlučkami, t.j. výplach alebo klystýr. Verili, že ibis stojaci vo vode si svojím dlhým zobákom naháňal vodu na trtáč a vymýval si ho. V papyruse Ebers sa neustále opakuje veta "Nech je naliaty do jeho zadku". Dobytčí rok slúžil na výplach.
Keď už bol AMenhotep III. (18. dynastia) veľmi chorý obrátil sa so žiadosťou o pomoc na ríšu Mittani a ich bohyňu Ištar. Renomé jeho lekára, hlavného lekára ríše, Nebamona vraj dokonca presahovalo hranice, ríše a nejeden bohatý cudzinec neváhal merať svoju cestu za ním, aby mu tento pomohol v jeho chorobe.
Gréci a ich boh Asklepios (stotožňovaný s Imhotepom) nebol s touto myšlienkou prví. Už starí Egypťania zriaďovali stavby kde chorí omámení ópiom alebo blenom pobývali, aby uverili, že sa stretli so samotným zdravujúcim bohom alebo že sa vyliečili. Príkladom toho je nádvorie chrámu na ostrove Philae.
Napriek našim domnienkam nerobievali kňazi v starovekom Egypte pitvu. Svoje poznatky a skúsenosti o ľudskom tele nepochybne získavali pri balzamovaní nebožtíkov kedy mali možnosť sa s ním oboznámiť a tieto poznatky im výdatne pomáhali pri liečbe.
Dôkazom je nález nástennej maľby v hrobke pisára Userhata (18. dynastia). Maľba zobrazuje lekára, alebo jeho pomocníka ktorý chorému prikladá pijavice z misky stojacej na zemi.
Test zrakovej ostrosti: "Re posadil Hóra, ktorý mal jedno oko poranené pred svetlú stenu, bola na nej namaľovaná tenšia čiara a vedľa nej väčšie čierne prasa. Re zaclonil neporušené oko, zameral Hórov pohľad na čiaru a spýtal sa či ju vidí. KeĎ Hór neprikývol, obrátil Re jeho pohľad na čiernu sviňu. A Hór sviňu videl. Vtedy boh Re vedel, že Hórov zrak sa predsa len čiastočne zachová."
Čím teda trpeli a proti čomu bojovali už starovekí Egypťania?
- Angina pectoris - ak vyšetruješ človeka trpiaceho na žalúdok, bolia ho rameno, hruď a dokonca aj bok... potom si povedz... sama smrť sa k nemu približuje. Hovorí sa tu o angine pectoris a spomínaný text je pravdepodobne narážkou na úzkosť ktorá je sprievodným javom pri kŕčoch koronárnych ciev.
- Apendicitída (zápal slepého čreva) - "keď lekár prezerá chorého trpiaceho bolesťami v živote a zbadá, že bolesť sad rží v pravej dolnej časti brucha, znamená to, že chorobné látky sa zhromaždili na tomo mieste a vytvorili hrču."
- Arterioskleróza - skúmania nájdených múmií z obdobia 2000 rokov pr. n. l. preukázali arteriosklerózu (vápenatenie tepien). Slávni panovníci 18. a 19. dynastie (Amenhotep III. a Ramzes II.) trpeli rôznymi formami arteriosklerózy, od kalcifikácie (zvápenatenie) až po ulceráciu (zvredovatenie). Rozbory dokázali, že Ramzes II. pravdepodobne zomrel na následky ťažkej arteriosklerózy.
Artritída - nielen kĺbov ale aj chrbtice (ťažko deformovala ...
Staroveký Egypt bol fascinujúcou civilizáciou s bohatou mytológiou a náboženstvom. Podľa Egyptských legiend, Heliopolský hlavný boh Atum bol stvoriteľ sveta. Pôvodne bol zobrazovaný ako obelisk, neskôr nadobudol podobu človeka s dvojitou korunou kráľa Horného a Dolného Egypta. Podľa legiend mal 2 deti: Šua a Tefnut. Jeho kult bol uctievaný v každej dobe Egyptských dejín. Neskôr bol spájaný s bohom slnka Reom ako jeho odpoludňajšia časť.
Šu bol boh vzduchu a sám vzduch, boh svetla, ale aj Nosičom neba. Údajne ho Atum stvoril tak, že ho vyfúkol zo svojho nosa. Mal 3 deti: Geba, Heha a Nut. Bol darcom životodarnej hmoty, ktorej sa ľudia zmocňujú dýchaním. Pomáhal Reovi plaviť sa na slnečnej lodi po oblohe.
Tefnut bola bohyňa vody a vlhkosti. Vznikla tak, že ju Atum vypľul ako slinu zo svojich úst. Bola zobrazovaná ako levica, ktorá splývala s kobrou a preto mohla chŕliť horiace plamene. Pomáhala svojmu manželovi Šuovi ochraňovať Rea na jeho každodennej ceste.
Geb bol boh Zeme a sama Zem. So svojou manželkou Nut mal 4 deti: Usira, Eset, Nebthet a Sutecha. Geb zosobňoval Zem ako kotúč, ktorý pláva na vesmírnych vodách boha Nuna. Tešil sa úcte všetkých ľudí. Vážili si ho ako ochrancu pred hadmi a škorpiónmi.
Nut bola bohyňa neba a samo nebo, Pani Západu. Jej telo vytvára oblúk nebeskej klenby. Uctievali ju ako svoju ochrankyňu počas života i po smrti. Zobrazovali ju v ľudskej podobe ako zosobnenú nebeskú klenbu, ktorá sa špičkami prstov na rukácha a na nohách dotýka Zeme.
Usire (Osiris) bol Boh mŕtvych a vládca podsvetia. Pán večnosti. So svojou manželkou Eset mal jedného syna Hora. Zosobňoval sily prírody, ktoré sú príčinou večného kolobehu jej umierania a opätovného vzkriesenia. Jeho kult bol veľmi oslavovaný a uctievaný v celých dejinách Egypta. Bol zobrazovaný ako človek s nerozčleneným telom /pripomínal múmiu/, na hlave mal hornoegyptskú bielu korunu lemovanú čiernymi pštrosími perami.
Eset (Isis) bola Pani mocných slov, najväčšia z bohýň a bohov. Je manželkou Usira. Sú jej pripisované mnohé funkcie, napríklad ochrankyňa mŕtvych, patrónka žien. Na zobrazeniach má čiapku v podobe supice, alebo jednoduchú šatku stiahnutú stuhou.
Sutech (Seth) bol Boh púšte, búrok a mora. Jeho manželkou bola Nebthet. Bol považovaný za zlého boha. Podľa legiend útočil na chrámy iných bohov, ktorý ho stále porazili a tak si svoju zlosť vylieval na ľuďoch. Ľudí pred ním chránili kňazi a stále museli proti Sutechovi bojovať. Bol považovaný za ochrancu egyptského kráľa, chránil ho fyzicky i magiky. Privolával ničivé vetry a piesočné búrky, ale ľuďom dával aj kovy a najmä meď. Ochraňoval Egypt pred nepriateľmi. Postupne jeho kult zanikol a jeho meno bolo používané len v kliatbach. Bol zobrazovaný ako štíhly muž s rukami v bojovom, alebo výhražnom geste.
Nebthet (Nephthys) bola ochranná bohyňa mŕtvych. Mala jedného syna Anupa, ktorý v podobe šakala ochraňoval mŕtvych a pohrebiská. Nemala osobitný kult a uctievali ju len s ostatnými bohmi Devätora.
Hor (Horus) bol boh Slnka, neba, svetla božský vládca Egypta. So svojou manželkou Hathor mal 4 synov: Hapiho, Duamutefa, Amseta, Kebehsenufa. Podľa oficiálneho učenia všade a pri všetkom ochraňoval Egyptského kráľa. Ochraňoval aj hranice Egypta pred nepriateľmi.
Nun bol boh pravodstva, z ktorého vzišiel svet, Stvoriteľ sveta a Otec bohov. Bol považovaný za zdroj všetkého, čo existovalo za akúsi prahmotu a prasilu. Egypťania si predstavovali Zem ako plochý kotúč, čo pláva v Nunovom pravodstve. Hoci bol uznávaný po celom Egypte, nestavali sa mu chrámy ani sa mu nepreukazovali žiadne osobitné pocty. Jeho vyobrazenia sú len ojedinelé.
Amon bol Boh mesta Waset, stvoriteľ a pán sveta, kráľ bohov. Postupne bol spájaný a stotožňovaný s mnohými bohmi a preberal aj ich funkcie. Pôvodne bol bohom vzduchu, neskôr aj bohom slnka a postupne priberal aj množstvo iných funkcií. Jeho vyobrazení sa zachovalo neuveriteľné množstvo. Bolo mu zasvätené neuveriteľné množstvo chrámov.
Ptah bol Boh mesta Mennefera, stvoriteľ sveta, otec bohov a ľudí. Patril medzi najvyššie postavených Egyptských bohov. Všeobecne bol považovaný za stvoriteľa sveta. Postupom času splýval z inými bohmi, ale jeho kult mal stále významné postavenie v celom Egypte, ba aj v Egyptských kolóniách. Bol zobrazovaný v ľudskej podobe a s holou hlavou v priliehavom rúchu, takže pripomínal múmiu.
Faraón bol predstaviteľom boha na Zemi. Podľa mytológie mu bola vláda udelená najvyšším božstvom, ktoré ako prvé vládlo Zemi. Faraón bol stotožňovaný s viacerými božstvami, najčastejšie s Hórom a Usirom, ale tiež s Re, Amonom, niekedy aj so Sutechom.
Váženie srdca v podsvetí
Egypťania kládli dôraz na pohrebné rituály a zabezpečenie posmrtného života. Prevládala predstava, že je dôležité zachovať si telesnú schránku po smrti neporušenú čo najdlhšie, pretože v nej prebýva duša. Najdôležitejšia bola cesta mŕtveho do podsvetia, ktoré bolo často umiestňované pod zem, ale tiež v nebi.
Duša zosnulého musela prejsť vážením a iniciačným rituálom. Duša mala byť položená na váhy, na ktorých druhej strane bolo pštrosie pero. V neskorších dobách bola do hrobu prikladaná Kniha mŕtvych, ktorá mala slúžiť pre zosnulého ako akýsi návod. Do hrobky sa tiež prikladali figúrky služobníkov, ktorí mali za zosnulého vykonávať rôzne povinnosti, obetiny jedla, rôzne talizmany, hlava, ktorá mala slúžiť ako príbytok pre ducha.
Staroveký Egypt bol fascinujúcou civilizáciou s bohatou mytológiou a náboženstvom.