Presný význam mena Ré nie je známy, ale predpokladá sa, že to mohol byť variant slova „tvoriaci“ alebo možno pôvodné označenie pre „slnko“. Slnko bolo podľa egyptských predstáv jeho telo a jeho meno znamenalo v egyptčine „slnko“. Ako boh mohol mať však aj iné podoby než Slnko, ktoré považovali Egypťania za guľu alebo kotúč žiariaci na oblohe a týchto podôb mu dopriala ich fantázia neúrekom. Z hymnov na jeho počesť, vytesaných v hrobkách panovníkov 18. a 19. dynastie v Údolí kráľov, ich poznáme dovedna sedemdesiatpäť.
Zrod Reovho kultu sa skrýva v temnotách egyptského praveku; rovnako nejasný je aj vznik a vývin jeho funkcií. V historickej dobe sa považoval za boha (či skôr za jedného z bohov), čo stvorili svet a čo ho tiež riadi ako nebeský vládca. Racionálne sa to dá vyvodiť s poznania, že slnko je základnou podmienkou života, jeho vzniku i existencie, že celý život neustále ovplyvňuje. Egypťania si to vysvetľovali a odôvodňovali teologicky: Reovým stotožnením s prabohmi, „ktorí boli prv ako svet, čo bol ich dielom“, a zároveň jeho stotožnením s „vládnucimi bohmi“, t. j. s Atumom, Nunom, Chnumom, Ptahom a (okrem iných) s Amonom.
Bol teda podľa nich vládcom sveta a keďže svet reprezentoval Egypt, bol predovšetkým vládcom Egypta. Re sa preto vteľoval do egyptského kráľa a to doslova i obrazne: kráľ bol jeho synom i pozemskou formou jeho existencie. Výrazom tohto kráľovho stotožnenia s Reom bolo najmä osobitné (piate) meno, ktoré dostával kráľ pri nástupe na trón ako „Reov syn“. Re bol tak Pán Zeme i Pán neba a to podľa egyptských predstáv od vekov naveky.
Ra-Horakhty, boh slnka s hlavou sokola a slnečným diskom
Rovnako ako Re boli primárni bohovia Slnka Hor, Cheprer a Aton. Re sa opreto s nimi stotožňoval a bral na seba aj ich podobu. V Horovom prípade to bola podoba sokola, v Cheprerovom prípade podoba skaraba, s Atonom mal spoločnú podobu gule alebo splošteného kotúča. Okrem týchto bohov existovali v egyptskom panteóne aj sekundárni bohovia Slnka, ktorí vznikli zo spojenia s Reom. Dakedy boli títo bohovia dosť zložité postavy, napr. Ptah-Amon-Re, ktorý reprezentoval egyptský panteón v dobytých územiach, alebo Re-Atum-Cheprer-Harachtej. K Reovi sa pripájali aj ďalší bohovia (najmä bohovia Mesiaca, lebo Mesiac sa považoval za Slnko noci) a tiež bohyne, čo mali titul Slnečné oko (t. j. najmä jeho dcéry a matky).
Komplikovanou konštrukciou spojili a stotožnili s ním egyptskí teológovia aj boha podsvetia Usira, ktorý mu bol ináč bytostne cudzí. Re bol v egyptskom chápaní mužskou bytosťou a tak mu daktorí toelógovia pridelili kvôli poriadku i manželku. Dali jej meno Reit, čo je feminíum od Re, no jej kult sa neujal. V prameňoch sú o nej len ojedinelé zmienky.
Pôvod a narodenie boha Ra
Z dlhého trvania a všeobecného rozšírenia Reovho kultu vyplýva, že sa v chápaní jeho osobnosti prejavovala neobyčajná rozmanitosť a pestrosť. Týkalo sa to už otázky jeho pôvodu, resp. narodenia. Chmunevskí (hermopolskí) kňazi napr. učili, že Re bol „boh, ktorý sa zjavil v Nunovi“. t. j. v prvopočiatočnom vesmírnom pravodstve, „a vytvoril všetko, čo je a čo (ešte) nie je“.
Podľa onských (héliopolských) kňazov bol síce „bytostne totožný“ s prabohom Atumom, ale „bol to Atum, čo vytvoril Rea, aby sa dovŕšil ako Atum“. Podľa učenia kráľa Achnatona, ktorý zaviedol v Egypte na čas uctievanie jediného boha, „existoval Re ako Aton a nestvoril ho nikto“; naopak sám bol „začiatkom žitia“ a bohom, čo „stvoril všetko“. Keďže Re bol totožný s Horom, považovala sa za jeho matku Horova matka Hathor. Horovou matkou bola však aj bohyňa Eset a tak sa Eset stala aj Reovou matkou. Okrem toho sa za Reovu matku považovala aj bohyňa Neit, „ktorá ho porodila predtým, ako existoval pôrod“ a občas aj bohyňa Mut, ktorá sa navyše stotožňovala s jeho manželkou Reitou.
Podľa jednej verzie ho porodila Nut celkom normálne a takvraviac raz navždy; podľa druhej ho rodila každé ráno na východe, potom putoval cez jej telo na západ a tam ho večer vždy zjedla. Všetky tieto učenia o Reovom pôvode a narodení mali svojich prívržencov a dokladajú ich texty a vyobrazenia z najrôznejších čias. Spolu s radom ďalších existovali vedľa seba a vzájomne sa rešpektovali (s výnimkou necelých dvoch desaťročí vlády kráľa Achnatona) po celý čas trvania starého Egypta.
Réova cesta po oblohe a podsvetím
Ako Pán neba vychádzal Re každé ráno na východe na obzor a podľa vcelku zhodných predstáv v „slnečnej lodi“. Potom sa plavil po oblohe na západ, pričom svojou žiarou osvetľoval svet a udržiaval v ňom život; večer zostupoval opäť pod obzor. Podľa učení, čo neuznávali, že ho na západe matka Nut zjedla, vracal sa v „nočnej lodi“ podzemnou cestou na východ, aby svoju nebeskú púť znovu opakoval.
Egypťania ďalej verili, že Ré-slnečný disk putuje po oblohe v člne, ktorý chránil jeho oheň pred prvotnými vodami - Nun -, ktorými prechádzala slnečná bárka v noci. Ré putoval v slnečnej bárke s ďalšími bohmi vrátane Maat, ktorá loď viedla, Sutecha a Mehena, ktorí ju chránili pred príšerami podsvetia. Medzi tieto príšery patril Apop, had, ktorý sa každú noc pokúšal zhltnúť slnko. Pokiaľ vieme, vždy sa im podarilo Apopa premôcť a dostať ho pred Reovu loď, ktorá svojim kýlom jeho telo prerezala. Pomáhali im pri tom však aj kňazi, ktorí ovládali čarovné zariekadlá, čo Apopa zneškodnili. Za túto záslužnú činnosť, bez ktorej by zhaslo Slnko, si od ľudí vyžadovali osobitnú úctu a vďaku. A ľudia im ju aj preukazovali.
Na svojej každodennej ceste menil Re podobu a to podľa niektorých prameňov každú hodinu. Zachovali sa zoznamy týchto premien, no dosť sa od seba odlišujú (najmä podľa čias svojho vzniku). Podľa iných zoznamov mal aj podobu skaraba, krokodíla, kobry, leva, kocúra, býka a iných zvierat, čo mu boli zasvätené. Najfantastickejšiu podobu mal podľa papyrusu z čias 21. dynastie, keď bol v piatej hodine plavby človekom so zdvojeným telom na spôsob siamských dvojčiat a so štyrmi baraními hlavami. Všetkým týmto podobám zodpovedali aj osobitné mená, ale v tom sa už v časoch Starého Egypta vyznali len špecializovaný odborníci. Najčastejšie ho egyptské pramene volajú ako „vychádzajúce Slnko“ Cheprer, ako „Slnko v zenite“.
Ré bol stotožňovaný s poludňajším slnkom. Egypťania považovali toto neustále starnutie boha Ré za dôvod, prečo opustil svet ľudí a nechal Usireho a Hora, aby zaujali jeho miesto. Táto predstava je často spojená s mýtom, v ktorom Eset oklame staručkého Réa, ktorý vládne na zemi ako faraón v ľudskej podobe, aby jej prezradil svoje tajné meno, zdroj sily, ako jedinej z bohov a bohýň. Pre Egypťanov bolo slnko prinášajúce svetlo, teplo a teda aj rast nesmierne dôležité. Niet preto divu, že i Ré bol považovaný za jedno z najdôležitejších božstiev Egypta a ako vládca bohov.
Slnečný kotúč bol považovaný buď za Réovo oko alebo za Réovo telo.
Egypťania ďalej verili, že Ré-slnečný disk putuje po oblohe v člne, ktorý chránil jeho oheň pred prvotnými vodami - Nun -, ktorými prechádzala slnečná bárka v noci. Ré putoval v slnečnej bárke s ďalšími bohmi vrátane Maat, ktorá loď viedla, Sutecha a Mehena, ktorí ju chránili pred príšerami podsvetia. Medzi tieto príšery patril Apop, had, ktorý sa každú noc pokúšal zhltnúť slnko.
Tabuľka Najznámejších Bohov Starovekého Egypta
| Boh | Charakteristika |
|---|---|
| Amon | Najvyšší boh, boh vzduchu |
| Re/Ra | Boh slnka |
| Ptah | Boh remeselníkov a staviteľov |
| Usir (Osiris) | Boh posmrtného života |
| Eset (Isis) | Bohyňa manželstva a materstva |
| Horus | Boh oblohy a vojny |
Ré ako vládca a sudca
Vo funkcii vládcu sveta si Egypťania predstavovali Rea podobne ako svojho kráľa, dokonca ani nie priveľmi zidealizovaného. Mal rovnaké odznaky moci a rovnakým spôsobom vybavoval aj vládne veci; mal tiež honosný dvor, ktorého členmi boli bohovia a bohyne s najrozmanitejšími funkciami. Rozkazy a rozhodnutia vydával Re ústne; jeho kancelária ich potom upravovala do písomnej formy. Na čele tejto kancelárie stál pisár bohov Thovt, ktorý zastával na Reovom dvore rovnakú hodnosť ako na kráľovom dvore hodnostár zvaný catej (v našej terminológii prvý minister, v arabskej vezír). Dôležité spory rozhodoval Re osobne, pričom sa opieral o pomoc bohyne pravdy a spravodlivosti Maaty.
Z jeho postavenia neobmedzeného vládcu však vyplývalo, že rozsudok mohol vyniesť výlučne podľa svojej úvahy a bez vypočutia zúčastnených strán. Ako sa zdá, Reova kancelária spotrebovala veľmi veľa papyrusu. Celá agenda spojená s jeho vladárskou funkciou bola písomná a len vďaka božskej vševedúcnosti nebola taká ťažkopádna ako agenda vládcov na tomto svete. Ináč Reova vláda bola podľa všetkých informácií, čo nám o nej zanechali jeho kňazi, bezvýnimočne spravodlivá a nezlepšiteľne dokonalá.
Mýty a legendy o Reovi
Mýty a legendy, čo sa viažu k Reovi, majú mnoho verzií a dajú sa rozdeliť do dvoch skupín. Do prvej môžeme zaradiť tie, ktoré sa vzťahujú na jeho pôsobenie vo svete ľudí, a do druhej tie, ktorých dejiskom bol svet bohov; niekde uprostred sú mýty a legendy o Reovom vzťahu k egyptskému kráľovi.
Podľa Textov z rakiev zo Strednej ríše, objavených v hrobkách hodnostárov v Berši pri Ešmunéne, pripisovali sa Reovi štyri zásluhy o ľudstvo: dal ľuďom vietor (t. j. vzduch), aby mohli dýchať, zoslal im nílsku záplavu, aby mali z nej úžitok a poučil ich o tom, čo je na onom svete, aby prinášali bohom a mŕtvym obete; hlavne však stvoril ľudí. Formulácia, ktorú mu kladú tieto texty do úst, si zaslúži, aby sme ju odcitovali presne: „Stvoril som každého človeka rovného druhému. Vlastná myseľ ľudí však porušila moje príkazy, nežiadal som (predsa), aby konali zlo.“ Týmito slovami, takými prekvapujúcimi v podmienkach neuveriteľných triednych protikladov starého Egypta, odmieta Re zodpovednosť za spoločenskú nerovnosť a násilie, čo vládnu na svete a pripisuje ich vznik ľuďom.
Podľa poviedky O záchrane ľudstva pred záhubou, známej najmä z nápisov v hrobkách Setchiho I. a Ramessa II.v Údolí kráľov, strojili úklady proti samému Reovi a tak sa Re rozhodol, že ich vyhubí. Oznámil to ostatným bohom, tí súhlasili a odporúčali mu, aby najprv vyhubil tých ľudí, čo ušli od chrámov v mestách do púšte. Výkonom trestajúcej spravodlivosti poveril bohyňu vojny Sachmetu. Keď potom Sachmet ľudí na púšti vyhubila a opizá krvou chcela vyhubiť aj ostatných, Re sa zľutoval a zasýtil jej krvilačnosť opojným nápojom vo farbe krvi. „Zachránil tak ľudstvo pred záhubou,“ a „zmenšiac jeho počet, vládol mu, kým nezostarol.“ Potom odovzdal vládu na Zemi egyptskému kráľovi, svojmu synovi a odobral sa na nebo, kde vytvoril svoje nové a definitívne kráľovstvo.
Ústredným námetom druhej skupiny týchto mýtov a legiend je príbeh o „Reovom oku“. Poznáme ho v mnohých variantoch, v ktorých sa hovorí často to isté o „Horovom oku“, čo pri stotožňovaní týchto bohov neprekvapuje. Najstaršie zmienky o tomto príbehu sa zachovali v Textoch z pyramíd zo Starej ríše, ďalšie sa nájdu v Textoch z rakiev a iných prameňoch zo Strednej ríše, najpodrobnejšie sú v Knihe mŕtvych z Novej ríše. „Reovo oko“ je podľa ich prevládajúceho chápania Slnko, t. j. Heliopolský hlavný boh.
Kult a uctievanie
Počas Starej ríše dosiahol kult boha Ré jeden zo svojich vrcholov. Už za 2. dynastie bol Ré uctievaný ako solárne božstvo a jeho moc bola stále viac rozširovaná na ďalšie oblasti života. V dobách 4. dynastie tak bol faraón vnímaný ako Réovo vtelenie na zemi a bol oslovovaný „Réov syn“ a za 5. dynastie dosiahol jeho kult skutočne gigantických rozmerov - Ré sa stal štátnym božstvom, s jeho kultom bola spojená výstavba pyramíd i obeliskov a boli mu zasvätené aj početné chrámy. V tej istej dobe sa objavili tzv. Texty pyramíd, ktoré pripisovali Réovi čoraz väčší význam pri posmrtnej ceste faraóna podsvetím.
Réov kult sa ďalej vzmáhal aj po odznení výstavby najväčších pyramíd počas Prvého prechodného obdobia, a to tak, že v čase 11. dynastie bol Ré považovaný až za akéhosi teistického Boha, ktorý stvoril svet i ľudí. Zlo bolo dôsledkom ľudského konania. V tejto pozícii bol Ré spájaný s bohyňou Maat symbolizujúcou pravdu a poriadok.
Počas Novej ríše dosiahlo uctievanie Réa ďalší zo svojich vrcholov. Na stenách hrobiek sa objavujú komplikované texty, ktoré opisujú Réovu cestu podsvetím. Tvrdilo sa tiež, že Ré nesie modlitby a požehnanie na svojej slnečnej bárke spolu s dušami mŕtvych.
Hoci kult boha Ré bol rozšírený po celom Egypte, jeho strediskom zostalo mesto On (Heliopolis), domov Enneady na čele s bohom Atumom, s ktorým bol Ré stotožňovaný. Sviatok Prijímania boha Ré bol oslavovaný 26.
Obelisk Senusreta I. v Al-Matariyyah, Heliopolis
Amon-Ré a ďalšie formy
Tak ako v prípade iných egyptských bohov, Ré bol často stotožňovaný alebo zlučovaný s inými bohmi v snahe zladiť viaceré lokálne kulty do jedného štátneho panteónu. Amon bol pôvodne členom Ogdoady, spolu so svojou ženskou polovicou Amaunet zosobnenie tvorivej energie, a bol od veľmi starých čias považovaný za patróna Téb. Vo svojej tvoriteľskej funkcii bol stotožňovaný skôr s vetrom a vzduchom ako so slnkom, ale v dobe, kedy sa kult Amona a Réa stále vo väčšej miere presadzovali v Egypte, boli spojený do jedného božstva, Amon-Ra, slnečného tvorivého boha. Je ťažké určiť, kedy presne došlo k syntéze. Amon-Ra sa spomína už v Textoch pyramíd z 5. dynastie.
Dnes je najčastejšie prijímaná hypotéza, podľa ktorej stvorili boha Amon-Ra tébski faraóni 18. dynastie, aby tak spojili starší kult boha Ré s Amonovým kultom.
Podobne ako Amon-Ra, i Atum-Ra (či zriedkavejšie Ra-Atum) vznikol z dvoch starších, osve uctievaných božstiev, ale Ré zdieľal viac podobnosti s Atumom než s Amonom. Atum bol spájaný so slnkom a navyše to bol stvoriteľ Enneady. Obaja, Ré aj Atum, boli považovaní za otcov bohov a faraónov.
Počas staroegyptských dejín bol Ré-Harachtej viac len titulom alebo prejavom boha než jeho zloženou formou. Toto pomenovanie by sa dalo preložiť ako „Ré, ktorý je Horom obzorov“. Označenie malo spájať Harachteja (Hora-vychádzajúce slnko) s Réom. Je možné, že toto pomenovanie jednoducho odkazuje na Réa ako slnko putujúce od horizontu k horizontu či možno ako toho, ktorý prináša nádej a znovuzrodenie.
Cheprér bol chrobákom skarabeom, ktorý kotúľal slnko po oblohe pri jeho východe, a bol niekedy považovaný za rannú podobu Réa. Podobne bol boh Chnum vnímaný ako večerná podoba slnečného boha.