Život prináša rôzne výzvy a skúsenosti, ktoré formujú náš pohľad na svet a výchovu detí. V tomto článku sa pozrieme na príbehy Elen, ktoré sa stretli s rôznymi životnými situáciami, od prísnej výchovy až po bolestné straty.
Obrázok: Vianoce s deťmi
Prísna Výchova a Disciplína
Elena Leemingová, 39-ročná žena z Yorku, verí v prísnu výchovu a dôslednú disciplínu. Jej deti, Clive (6) a Violet (5), majú televíziu povolenú iba v nedeľu, sladkosti sú v ich domácnosti úplne zakázané a hračky, ktoré nezostanú upratané, sú okamžite vyhadzované. Elena, ktorú sama nazýva „mama s pevnou rukou“, zavádzala povinnosti pre svoje deti už od troch rokov. Dnes jej syn dokáže pripraviť raňajky skôr, než dorazí do kuchyne, a obaja sú zvyknutí na pravidelné domáce úlohy. Podľa magazínu Daily Star majú televízor len raz týždenne a všetky sladkosti sú u nich tabu. Hračky, ktoré deti po hraní nezodvihnú, sú bez milosti vyhadzované, nech sú akokoľvek drahé.
Elena spomína, že raz počas telefonátu dala deťom päť minút na upratanie domu, no nestihli to, a tak skončili hračky v čiernom vreci a neskôr boli darované charite. Elena je presvedčená, že dnešným deťom chýba disciplína a rodičia sú príliš „mäkkí“. Jej cieľom je vychovať odolné a samostatné deti. Už od malička ich učí aj základom správnej výživy - denne musia zjesť aspoň päť porcií ovocia a zeleniny, vypiť liter vody a spracované potraviny sú zakázané. Povolený je len jeden sladký produkt denne z kontrolovaného zoznamu, napríklad jogurt alebo zmrzlina. Elena prísne dohliada aj na čas strávený pred obrazovkami. Tablety môžu deti používať len na vzdelávacie aktivity, hlavne na pravopis. Verí, že by mohli rýchlo podľahnúť závislosti, ak by im bola obrazovka dostupná bez obmedzenia.
Deti používajú aj motivačné tabuľky, no hviezdičky môžu rýchlo stratiť, napríklad ak si pred odchodom z domu nezaskočia na toaletu a neskôr to potrebujú. Napriek kritike od iných rodičov Elena svoje metódy obhajuje, vysvetľujúc, že každý má právo vychovávať deti podľa vlastného presvedčenia, ale súčasným deťom chýba odolnosť a schopnosť vytrvať.
Život v Argentíne a Výchova Detí
Elena pochádza z Lučenca. Tam sa narodila a vyrástla. Neskôr sa rozhodla kráčať v šľapajách svojej svokry, o ktorej existencii ešte ani netušila. Osud ju zavial do Argentíny, kde sa rozhodla skúsiť život s priateľom, Argentínčanom s československými koreňmi. Po niekoľkých návratoch na Slovensko napokon zostala v ďalekom zámorí, ktoré je podľa jej slov pestré a neuveriteľne zaujímavé. Napokon sa jej v krajine, ktorá prekonala niekoľko bankrotov a momentálne čelí ďalšej náročnej situácii, narodila dcérka. Ako sa rodí a vychováva dieťa v krajine Južnej Ameriky? Aké sú špecifiká života v Argentíne? Ako sa tam slávia Vianoce a Nový rok? Čím sú argentínske súkromné škôlky a školy výnimočné?
Po príchode do Argentíny sa Elena musela adaptovať na uvoľnenejšiu kultúru, odlišnú od Slovenska a Európy, menej organizovanú, s väčším chaosom. Ľudia sa s ňou chceli rozprávať, no ona nevedela ani odpovedať, pretože tu vás hocikedy hocikde - v autobuse, na ulici, v obchode - zastaví niekto a chce sa s vami rozprávať. Sú veľmi priateľskí.
Elena mala odlišnú situáciu počas tehotenstva, pretože nebola zamestnaná na ambasáde ako argentínska občianka, ale zamestnávalo ju slovenské Ministerstvo zahraničných vecí, akoby pracovala zo Slovenska. Takže sa na ňu vzťahovali slovenské zákony. To znamená, že prestala pracovať mesiac pred pôrodom a s veľvyslancom sa dohodla a mala 7 mesiacov materské. V Argentíne zvyčajne ostávate doma týždeň pred pôrodom a potom s bábätkom len do jeho 3 mesiacov. Následne musí bábätko nastúpiť do jasličiek, tu sa to volá guardería, opatrovníctvo.
Rodila v súkromnej klinike, kde bol štandard veľmi dobrý. Samotný pôrod prebehol veľmi dobre, bola veľmi spokojná so zdravotnou starostlivosťou, vyšetreniami, lekármi aj sestričkami. Ponúkajú rôzne typy plánov, niektoré, tie drahšie, ponúkajú aj estetické operácie, napr. operáciu nosa. Ak si zvolíte určitý plán, môžete si ho následne navýšiť. Ale aj viac platiť.
Po pôrode chodili na kontroly. Dcérka má teda odmalička, od narodenia celú evidenciu u jedného lekára, pediatra, ktorú ale vidí hociktorý špecialista na klinike, majú to všetko v počítači. Takže keď ideme napríklad na pohotovosť, lebo dcérka má horúčku, alebo problémy s očkami, tak si ju vyhľadajú podľa čísla občianskeho preukazu a hociktorý lekár vidí, akú má históriu, aké lieky kedy brala.
Stravovanie v Argentíne
Jedno slovo - mäso. Sú úplne mäsoví. Steaky sú tu nonstop. Každú nedeľu sa robí grilovačka a behom týždňa sa tiež je mäso. Predáva sa tu až 90 % hovädzieho mäsa, vrátane vnútorností, jazyka, všetkého. Argentína je ale veľmi veľký konzument sladených nápojov. Všetko je tu sladené. Tieto sladené nápoje sa dajú kúpiť vo veľkých trojlitrových fľašiach. Každý deň tu vypijú niečo sladké, takže je tu veľký problém s obezitou - je tu nielen veľa obéznych dospelých ľudí, ale aj obéznych detí.
Bolestné Straty a Literárne Dielo Eleny Maróthy-Šoltésovej
Rodičia, ktorí museli prežiť bolestnú stratu svojho dieťaťa, vravia, že takáto hlboká rana sa nikdy nezahojí. Dosvedčila to aj matka Elenky a Ivana, manželka martinského obchodníka Ľudovíta Šoltésa Elena. A prehovorila o tom v knihe, ktorú potom preložili do mnohých jazykov a osud jej detí dojímal svet. Kniha Eleny Maróthy-Šoltésovej Moje deti dodnes patrí svojou človečinou k vysoko oceňovaným klasickým dielam slovenskej literatúry.
Trojkráľový sviatok v roku 1855 bol pre rodinu krupinského evanjelického farára Daniela Maróthyho a jeho manželku Karolínu dvojnásobným, narodilo sa im pekné zdravé dievčatko Elenka. Ich radosť bola o to väčšia, že svoje najstaršie dieťa, syna Bohuslava Karola, dva roky predtým pochovali. Chlapčiatko sa nedožilo ani prvých narodenín.
Farára Daniela Maróthyho a jeho ani nie trojročnú dcérku - jediné dieťa - však osud neušetril ani ďalšej boľavej straty. V novohradskej dedinke Ľuboreč, kam sa Maróthyovci v roku 1855 presťahovali z Krupiny, zomrela iba mesiac po smrti malého Bohuslava Daniela v lete v roku 1857 Elenkina matka Karolína. Neskôr sa spisovateľka podelila s čitateľmi o spomienku z chvíľ rozlúčky s matkou, ktorá dievčatku ostala natrvalo v pamäti. Zarmútený otec ju priviedol k zosnulej matke a dieťa nikdy nezabudlo, aká studená bola ruka ženy, ktorá ju vždy hriala nežným pohladením, a vždy citlivo reagovalo na takéto neodvratné rany osudu.
Daniel Maróthy nebol známy iba ako luteránsky kňaz, ale i ako básnik. Vdovec a sirôtka chodievali po Karolíninej smrti v Ľuboreči k jej hrobu denne. Elenke sa citlivý otec s láskou venoval. Rok po Karolíninej smrti jej však priviedol novú mamičku - Lujzu, rodenú Bauerovú. Dokumentuje to aj spôsob, aký pre vzdelávanie Elenky Maróthyovej zvolil jej otec a nevlastná matka. Po prvých rokoch v ľuborečskej škole vyslali deväťročné dievča učiť sa do Lučenca do maďarskej obecnej školy, ktorá bola vzdelávacou ustanovizňou kalvínskej cirkvi. Neskôr, kvôli výučbe nemeckého jazyka, chodila Elenka najprv do nemeckého ústavu Žanety Friedlovej v Lučenci. Potom však nasledoval pobyt v nemeckom prostredí, v škole s týmto vyučovacím jazykom v Poprade-Veľkej, kde bývala v rodine Weissovcov. Takéto pobyty boli efektívnym prostriedkom, ako deti vyzbrojiť v tých časoch, samozrejme, potrebnou viacjazyčnosťou. Sedem rokov trvalo Elenkino vzdelávanie. Potom jej prichodilo hlavne pomáhať doma nevlastnej matke v domácnosti. Macocha nerada videla, keď sa dievča venovalo knihám z otcovej bohatej knižnice, a tak dievča čítalo potajomky, pri sviečke.
Rodičia i ďalší príbuzní ju však brali so sebou na vari všetky vtedajšie významné podujatia. A tak spolu s nimi bola v rokoch 1867, 1869 i 1874 účastníčkou valných zhromaždení Matice slovenskej a v roku 1869 i medzi účastníkmi ustanovujúceho valného zhromaždenia ženského spolku Živena. Na jednom z týchto matičných podujatí v auguste roku 1874 sa Elena zoznámila s martinským kupcom Ľudovítom Šoltésom a už v jeseni bola jeho snúbenicou. Krátko po svojich 20. narodeninách, v januári 1875, je už Elenka pani Šoltésovou. V roku 1876 sa stáva matkou malej Elenky a o dva roky syna Ivana Daniela. Chlapča nemalo ešte ani rok, keď si jeho mama začala písať o deťoch prvé poznámky.
Ale i o dráme pri požiari v roku 1881, keď v zmätku hľadali Šoltésovci svoje dve deti: "Až kedy-nekedy našiel ich otec neďaleko železničnej stanice u debnára Z. Keď mi ich doviedol, privinula som si ich vrúcnejšie ako inokedy od radosti, že sú tu, že sa im nič nestalo."
V roku 1878 zomiera jej milovaný otec Daniel Maróthy a o rok neskôr i nevlastná matka Lujza. V roku 1884 dolieha na Šoltésovcov ďalšia krutá rana. Na komplikácie po osýpkach, zápaloch pľúc a pohrudnice a napokon na tuberkulózu im zomiera osemročná dcérka Elenka.
Aj jej smutným slovám o tom, že keď bola dieťaťom, zo života na ňu hľadela samá krása, keď však doň vkročila, schudobnel na špatu - úzky, prázdny, márny. Pretože kým malú Elenku skosila smrť v detstve, po jej mladšieho brata Ivana si prišla až v jeho dospelosti. Talentovaný mladý doktor práv Ivan Šoltés, ktorý sa len 11. februára 1911 prakticky už na smrteľnej posteli oženil so svojou láskou Oľgou, zomrel o šesť dní, 17. februára 1911... Tak, ako pred rokmi malú Elenku, aj Ivana Šoltésa dostala do hrobu pľúcna choroba.
Vo vojnovom roku 1915 napokon pani Šoltésová prišla aj o svojho manžela. Ľudovít navždy odišiel ako 79-ročný.
Literárny kritik Emil Boleslav Lukáč ju nazval ženou pevnou ako strom. Už v roku 1881 debutovala časopisecky (Slovenské pohľady) dielkom Na dedine, o rok neskôr druhou prózou Prípravy ku svadbe. Ženský svet, ktorý jej bol taký blízky v literatúre, inšpiroval však túto kreatívnu ženu aj k iným aktivitám. Od roku 1880 bola členkou výboru spolku Živena a stala sa jeho dlhoročnou oporou i zakladateľkou a tvorkyňou ženských periodík. Z vlastnej skúsenosti poznala význam kvalitného dievčenského vzdelávania. O etablovaní dievčenských škôl uvažovali s Teréziou Vansovou už v rokoch 1885, 1890, 1918, aby tieto jej snahy vyvrcholili v roku 1919 založením prvej slovenskej vyššej školy pre ženské povolania a päťmesačnej školy gazdinskej v Turčianskom svätom Martine, kde predsedala školskému výboru.
Veľkú úctu ľudí k Elene Maróthy-Šoltésovej naznačuje i jej priateľský kontakt s prezidentom Československej republiky T. G. Masarykom a jeho rodinou. Tešila sa i z rešpektu v európskych dimenziách. Jedenásteho februára 1939 Elena Maróthy-Šoltésová zomrela vo veku 85 rokov. Aj sedemdesiat rokov po jej odchode do večnosti sa presviedčame - bola a ostáva to žena pevná ako strom, ktorý dodnes nesie ovocie.
Tabuľka: Prehľad najdôležitejších udalostí v živote Eleny Maróthy-Šoltésovej
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1855 | Narodenie v Krupine |
| 1857 | Úmrtie matky Karolíny |
| 1875 | Svadba s Ľudovítom Šoltésom |
| 1876 | Narodenie dcéry Elenky |
| 1878 | Úmrtie otca Daniela Maróthyho |
| 1884 | Úmrtie dcéry Elenky |
| 1911 | Úmrtie syna Ivana |
| 1915 | Úmrtie manžela Ľudovíta Šoltésa |
| 1939 | Úmrtie v Martine |
Tieto príbehy Elen nám ukazujú rôzne podoby materstva, výchovy a životných skúseností. Či už ide o prísnu disciplínu, adaptáciu na inú kultúru alebo bolestné straty, každá z týchto žien čelila svojim výzvam s odvahou a odhodlaním.