K podstate rehoľného života nepochybne patrí život v komunite. Život v komunite však nie je ľahký. A interakcia všetkých týchto vecí občas vytvorí spoločenstvo podobné tomu nebeskému alebo dosť často, žiaľ, podobné tomu v pekle.
Enneagram je psychologická typológia osobnosti do deviatich skupín.
Enneagram je nástroj uľahčujúci pochopenie veľkých právd o ľudskej povahe. Je to systém náuk o ľudskej osobnosti na základe deviatich prirodzených typov správania. Sleduje ľudské sklony - „vášne“ - ako nevedomé pohnútky, ktoré ovplyvňujú naše konanie. Enneagram je bohatý, pretože berie do úvahy dynamickosť človeka, jeho vývin a rôznorodosť vonkajšieho prejavu.
Členovia komunity obyčajne zapadajú do celej škály tzv. „typov osobností“. Nech sú tieto „typy osobnosti“ hodnotené podľa ktorejkoľvek typológie (či už jungiánskej, alebo Mayers-Briggs alebo Enneagram) je jasné, že pestrosť typov osobností prináša so sebou do komunity množstvo rozličných talentov a energií, ktoré môžu nádherne prispievať k napĺňaniu jej cieľov. No táto pestrosť prináša so sebou aj veľa negatívnych dôsledkov, z ktorých nie najmenším je nebezpečenstvo, že odlišné typy osobnosti budú na seba prirodzene narážať a vytvárať konfliktné situácie, a tak narúšať komunitný život.
Keď k takýmto konfliktom dôjde, predstavení komunity by mali ich pôvodcov vyzvať, aby sa na ne vážne pozreli a aby vzniknutú situáciu riešili tak, žeby prispela k ich osobnému rastu. Aj keď je jasné, že členovia komunity nie sú povinní byť medzi sebou navzájom blízkymi priateľmi alebo intímnymi dôverníkmi, ba dokonca nemusia byť jeden druhému ani sympatickí, predsa však je nevyhnutné, aby svoje rozdielne chute a náhľady boli schopní podriadiť všeobecnému dobru komunity. Svedectvo o takomto neegoistickom úsilí by sa nemalo podceňovať.
Deväť typov osobnosti podľa Enneagramu
Enneagram je psychologická typológia pováh do deviatich skupín (podľa gr. Enea - deväť a gramma - niečo napísané, zakreslené).
Typy sú označené číslami z toho dôvodu, že nemajú žiadny negatívny ani pozitívny náboj. Autori sa zhodujú na tom, že žiaden typ nie je lepší ako iný, každý má nejaké prednosti aj zápory.
1. Jednotka (reformátor, kritik, perfekcionista): Tento typ sa zameriava na celistvosť. Môžu byť múdre, súdne a inšpirujúce pri svojom hľadaní pravdy. Avšak často majú sklon dištancovať sa od svojich chýb a môžu sa stať pokryteckými a príliš kritickými, predstierajúc zdanie cnosti, aby zakryli vlastné slabiny.
2. Dvojka (dobrák, pomáhač, opatrovateľ): Dvojky sa považujú za dobré, keď sú súcitné, vnímavé, ohľaduplné a štedré; môžu upadnúť do pasívne-agresívneho správania pripútanosti a manipulácie.
3. Trojka (súťaživec, športovec, úspešný): Sú veľmi prispôsobivé a otvorené sa zmeniť. Niektoré prejdú životom s dôverou a autenticitou, iné si obliekajú množstvo masiek. Správajú sa tak, ako si myslia, že budú prijaté a zabúdajú na skutočnú pravdu o sebe.
4. Štvorka (romantik, individualista, umelec): Sú motivované obavou, že samé osebe nemajú identitu alebo význam. Majú radi individualizmus a sú často umelecky tvorivé.
5. Päťka (pozorovateľ, mysliteľ, vyšetrovateľ): Veria, že sú hodné len tým, čím prispievajú. Päťky sa naučili stiahnuť sa, pozorovať bystrými očami a hovoriť len v prípade, keď ich pozorovanie pohne svetom. Niekedy robia toto, inokedy sa stiahnu celkom, stávajú sa samotárski pustovníci, a cynicky odmietajú sociálny kontakt.
6. Šestka (lojalista, obhajca, diablov advokát): Šestky nadovšetko túžia po stabilite. Preukazujú neochvejnú oddanosť a zodpovednosť, ale majú sklony k extrémnemu strachu a pasívnej agresivite.
7. Sedmička (pôžitkár, nadšenec, dobrodruh): Sedmičky poletujú od jednej činnosti k druhej. Sú rozhodnuté nevidieť zlo, bolesť a utrpenie a chcú utiecť pred nimi do svojej predstavivosti, do dobrodružstva, radovánok.
8. Osmička (šéf, ochranca, násilník): Osmičky majú strach o seba. Sú prirodzení vodcovia, schopní a vášniví, ale taktiež manipulatívni, krutí, chcú zničiť všetko na svojej ceste.
9. Deviatka (vyjednávač, mierotvorca, ochranca): Deviatky ovláda ich empatia. V dobrom prípade sú citlivé, chápavé, nežné, upokojujúce a v „mieri so svetom“. Na druhú stranu, často sa dištancujú od konfliktov, ľahostajne idú s ostatnými, ich túžbami, vyčleňujú sa zo všetkého, konajú nečinnosťou.
Všeobecne sa verí, že pre každého človeka je jeden typ podstatný, koreňový. Avšak často majú tzv. krídla, teda povahy, ktoré sú susedné na kruhu (pre typ 1 sú krídla typy 2 a 9). V diagrame sú naznačené šípky, z každého typu jedna vychádza a jedna doň vchádza. Vychádzajúca je tzv. útecha (alebo smer integrácie, čísla 1-7-5-8-2-4-1 a 9-3-6-9), vchádzajúca je stres (alebo smer dezintegrácie, čísla v opačnom poradí). Ak sa človek cíti veľmi dobre alebo zle, smeruje k správaniu typu útechy, resp. stresu. Napríklad, šťastná Jednotka preberie niektoré zo správania Sedmičky (čo dáva zmysel, lebo Jednotka má sklony k sebaodsudzovaniu, zatiaľčo Sedmička si vždy dovolí vychutnať si danú chvíľu). Na druhú stranu, nešťastná Jednotka preberá niektoré črty Štvorky (najmä nutkavé sebaskúmanie; taktiež zdieľajú určitú mieru znechutenia zo seba samého). Takto môže človek za život prejsť viacerými typmi; v prípade, že ide v smere integrácie, stáva sa z neho celistvá osobnosť, ktorá má prednosti viacerých typov a naopak. Podstatný typ však stále zostáva.
Enneagram Diagram
Každý typ má aj tri hlavné podtypy. Mnohí psychológovia a vedci považujú eneagram za pseudovedu, ktorá používa na charakterizáciu v zásade svojvoľnú sadu osobnostných čŕt. Tým, že ich nie je možné vyvrátiť, nie je možné tvrdenia o eneagrame overiť vedeckými metódami.
Ďalšie faktory ovplyvňujúce život v spoločenstve
K napätiam v komunite často prichádza aj preto, lebo jej členovia vstúpili do rehoľného života, a stále sú v ňom, pre rozličné dôvody. Iba máloktorí z nás (ak vôbec niektorí) môžu naozaj povedať, že vstúpili do rehoľného života iba s tými najvznešenejšími a najčistejšími úmyslami. Dosť často si spolu so svojím nezištným rozhodnutím prinášame do komunity aj množstvo iných, menej viditeľných, avšak predsa dostatočne silných motívov. Škála týchto motívov je veľmi široká: od nešťastného rodinného zázemia po ekonomické dôvody, od vzdelanostných záujmov k obmedzeným profesionálnym možnostiam, od hlboko zakorenených psychických potrieb k túžbe po spoločenskom rešpekte zo strany iných.
Nech je to už čokoľvek, predstavení komunity by mali byť schopní a ochotní uznať, že takéto zmiešané motívy sú síce nevyhnutné, no mali by sa snažiť, aby sa v živote členov komunity dostali naozaj na povrch, do ich vedomia, aby sa tak mohol minimalizovať ich škodlivý efekt na komunitný život.
Členovia komunity musia cítiť, že ich vlastný osobný príspevok pre život komunity má význam a že sa naozaj berie vážne. Ak toto necítia, môže sa stať, že sa od spoločenstva emocionálne oddelia, svoje sklamanie budú dávať najavo nepriamym či trucovitým správaním, alebo - čo je ešte horšie - čistým nezáujmom o komunitný život.
Členovia komunity môžu mať tie najlepšie a najvznešenejšie úmysly ohľadom života komunity, no môže sa stať, že si nebudú vedomí jej konkrétnych potrieb. Tento nedostatok uvedomelosti ohľadom potrieb komunity môže byť výsledkom buď ich vlastnej osobnej necitlivosti voči potrebám skupiny, alebo osobitných názorov ohľadom rozdelenia prác v rámci skupiny, alebo jednoducho tým, že ľudia, ktorí sú za veci zodpovední, nedali ostatným členom tieto spoločné záujmy komunity na vedomie.
Členom komunity by sa malo neustále pripomínať, aké negatívne dôsledky pre komunitu má to, ak niektorý jej člen zanedbáva alebo úplne ignoruje povinnosti, ktoré voči nej má. Je preto dôležité, aby si jej členovia poctivo vykonávali svoje drobné povinnosti.
Istý stupeň samoty je v rehoľnom komunitnom živote nevyhnutný. Členovia musia byť schopní vyrovnávať sa s pocitom samoty a zdravým spôsobom ho integrovať do svojej osobnosti. Ak k tomu nepríde, môže sa stať, že členovia komunity budú žiť v takmer úplnej izolácii jeden od druhého. Budú síce žiť pod jednou strechou a spoločne pracovať, modliť sa a stolovať, no ich vzájomné vzťahy budú veľmi povrchné.
Extrémne prejavy samoty medzi členmi komunity často predstavujú ich vlastnú neochotu ponoriť sa hlbšie pod povrch svojho vlastného života a podeliť sa s inými o skúsenosti a otázky, ktoré sú pre nich naozaj dôležité. V takom prípade by sa komunita mala usilovať o atmosféru dôvery, v ktorej by sa ľudia cítili naozaj slobodní vyjaviť niečo zo svojho osobného života a zo svojich názorov na život komunity.
Záver
Aj keď komunity nikdy nesmú zabudnúť na svoju víziu, ktorá ich dala dohromady a ktorá ich v tejto „hromade“ ďalej udržuje, nesmú zabudnúť ani na vyrovnávanie sa s praktickými (a často bolestnými) skutočnosťami každodenného života. Tí, ktorým sa tieto dva aspekty ich povolania podarilo stmeliť, okrem iného dosiahnu i hlbšie chápanie Božej prítomnosti v ľudských dejinách, vo svojom živote a v práci, ktorú vykonávajú.