Episkopálna cirkev: história a súčasnosť

Anglikanizmus alebo anglikánstvo je termín používaný na označenie náboženského presvedčenia a postavenia členov oficiálnej Anglikánskej cirkvi, ako aj spriatelených cirkví súčasných a bývalých v britských kolóniách, v Spojených štátoch a inde. Anglikáni sú tí, ktorí uskutočnili a prijali výsledky anglickej reformácie a ktorí sa - aspoň v podstatných veciach - pridržiavajú náuky, organizácie a liturgie Anglikánskej cirkvi. Oblasť výskytu anglikanizmu sa približne zhoduje s územiami, ktoré niekedy boli alebo ešte stále sú pod kontrolu Britskej koruny. Sami pre seba používajú titul Anglická cirkev - Church of England.

Tento pojem je však zavádzajúci - pred rozkolom s Rímom za vlády Henricha VIII. neexistoval žiadny náboženský rozdiel medzi vierou Angličanov a zvyškom katolíckeho kresťanstva. Pojem Ecclesia Anglicana, teda anglická cirkev, sa samozrejme používal, ale vždy v katolíckom a pápežskom význame - označoval tú časť jednej katolíckej Cirkvi pod jurisdikciou pápeža, ktorá sa nachádzala v Anglicku. Rovnakým spôsobom sa používali aj pomenovania ako Ecclesia Scotticana (škótska cirkev), Ecclesia Gallicana (francúzska cirkev) či Ecclesia Hispanica (španielska cirkev).

Tieto národné alebo regionálne označenia boli súčasťou štýlu používaného aj v Rímskej kúrii a nijako nenaznačovali nezávislosť od Ríma - čo je dobre známe každému, kto pozná predreformačné záznamy. Pre odlíšenie náboženskej spoločnosti, ktorá vznikla vzburou Henricha VIII. sa preto v katolíckych kruhoch dôsledne používa pojem „Anglikánska“ cirkev.

Henrich VIII. na portréte Hansa Hohlbeina Mladšieho zdroj: wikimedia commons, Google Art Project

Viera Anglikánskej cirkvi

Náboženský systém Anglikánskej cirkvi stojí na týchto princípoch:

• Členovia Anglikánskej cirkvi sú veriacimi kresťanmi a tvrdia, že sú pokrstenými členmi Kristovej Cirkvi.
• Prijímajú Písmo sväté vo verzii kráľa Jakuba ako Božie slovo.
• Veria, že Písmo je jediným a najvyšším pravidlom viery v tom zmysle, že obsahuje všetko, čo je potrebné na spásu, a že nič, čo nie je v ňom obsiahnuté alebo sa nedá z neho dokázať, nemôže byť vyžadované ako článok viery.
• Prijímajú Knihu spoločných modlitieb (Book of Common Prayer) ako praktické pravidlo svojej viery a bohoslužby, pričom ako normu viery používajú tri vierovyznania - Apoštolské, Nicejské a Atanáziovo.
• Veria v dve sviatosti - Krst a Večeru Pánovu - ako všeobecne potrebné pre spásu.
• Tvrdia, že majú apoštolskú postupnosť a platne vysvätených kňazov, a len osoby, ktoré sú podľa ich presvedčenia takto vysvätené, smú slúžiť v ich cirkvách.
• Veria, že Anglikánska cirkev je pravou a reformovanou časťou (alebo vetvou) katolíckej Cirkvi Kristovej.
• Zastávajú názor, že Anglikánska cirkev nepodlieha žiadnej inej jurisdikcii.
• Uznávajú kráľa ako najvyššieho predstaviteľa cirkvi a priznávajú mu „správu všetkých stavov, či už svetských alebo cirkevných, vo všetkých veciach.“
• Duchovní pred svojím ustanovením do úradu alebo udelením licencie na kázanie podpisujú a vyhlasujú, že „súhlasia s Tridsiatimi deviatimi článkami viery, Knihou spoločných modlitieb a Obradmi pre biskupov, kňazov a diakonov a že veria, že náuka Anglickej cirkvi, tak ako je tam vyložená, je v súlade s Božím slovom.“

K týmto všeobecným charakteristikám môžeme pridať aj určité doplnky a spresnenia: hoci je Biblia prijímaná, ponecháva sa široká voľnosť v chápaní toho, nakoľko je inšpirovaná Bohom; eucharistická náuka Knihy spoločných modlitieb je predmetom rozličných a protichodných výkladov; apoštolská postupnosť je mnohými považovaná za prospešnú, ale nie nevyhnutnú; súhlas laikov sa vyžaduje jedine s Apoštolským vyznaním viery; náboženské články sú záväzné len pre duchovných s licenciou alebo s cirkevným úradom.

Počiatky a rozchod s Rímom

Prvým bodom rozchodu bol jasný príklon k erastianizmu (názor švajčiarskeho teológa Thomasa Erasta že svetská moc má autoritu nad cirkvou a cirkevnými záležitosťami). Keď sa do Anglicka dostala správa, že pápež odmietol rozvod Henricha VIII., kráľ v roku 1534 schválil štyri v parlamente prijaté protirímske zákony a v novembri bol prijatý zákon o kráľovskej supremácii, ktorý vyhlásil kráľa za Najvyššiu hlavu Anglickej cirkvi. Bola zavedená prísaha na tento zákon, podľa ktorej pápež nemal v Anglicku žiadnu jurisdikciu. Kázanie a vysluhovanie sviatostí zostalo v rukách duchovenstva, no všetky právomoci v oblasti cirkevnej jurisdikcie si nárokoval panovník.

Zákon o supremácii ustanovil, že kráľ ako Najvyššia hlava Cirkvi „ má plnú moc a autoritu dohliadať na, potláčať, naprávať, reformovať, usmerňovať, korigovať, obmedzovať a napravovať všetky také chyby, herézy, zneužívania, priestupky, pohŕdania a neprístojnosti, aké môžu byť zákonne reformované duchovnou autoritou“.

Biskupi si museli žiadať od kráľa povolenie/právo na výkon svojho úradu a forma udelenia týchto práv formulovaná v erastianskom duchu znela: „Všetka autorita jurisdikcie, či už cirkevná alebo svetská, pôvodne pochádza z kráľovskej moci ako od najvyššej hlavy, základu a zdroja moci v našom kráľovstve“.

Duchovným a biskupom bolo zakázané vyhlasovať kánony bez povolenia kráľa.

Ďalší zákon zabezpečil korune absolútnu kontrolu nad menovaním biskupov: kapituly boli pod hrozbou velezrady nútené zvoliť výlučne kandidáta určeného kráľom, a arcibiskup bol pod tou istou hrozbou povinný vysvätiť danú osobu do dvadsiatich dní od prijatia kráľovského rozkazu. Voči potvrdeniu biskupa menovaného korunou nemožno vzniesť žiadnu námietku.

Hlavným znakom Henrichovej reformy, ktorá dala formu anglikanizmu je prijatie kráľovskej a odmietnutie pápežskej zvrchovanosti.

Henrich VIII. a Act of Union zdroj: wikimedia commons, Wellcome M0012859

Alžbeta I. obnovila zákon o kráľovskej supremácii (ktorý medzičasom jej sestra Mária zrušila) s malou zmenou: panovník bol označený ako Najvyšší správca (Supreme Governor) namiesto Najvyššej hlavy. Alžbeta vyhlásila, že si nenárokuje „žiadnu moc v duchovnej službe alebo v posvätných úkonoch cirkvi“. Súčasne však opäť potvrdila nárok na plnú právomoc koruny vo veciach cirkevných, a veľké náboženské reformy po jej nástupe boli vykonané a presadzované prostredníctvom kráľovskej vizitácie poverenej jej autoritou.

V roku 1628 Karol I. v Kráľovskej deklarácii pripojenej k článkom viery uviedol, že jeho kráľovskou povinnosťou je „udržiavať cirkev, zverenú našej zodpovednosti, v jednote náboženstva a vo zväzku pokoja“; zároveň ustanovil, že spory o vonkajšie usporiadanie cirkvi sa majú riešiť v konvokáciách, ale rozhodnutia musia byť predložené korune na schválenie - a to len vtedy, ak neodporujú zákonom krajiny.

Arcibiskup Laud nechal v roku 1640 vypracovať sériu kánonov, ktorou sa pokúsil obnoviť - čiastočne - duchovnú nezávislosť, no bol rýchlo potlačený. Parlament reagoval s takým pobúrením, že sám Laud požiadal o ich stiahnutie a Dolná snemovňa jednomyseľne prijala uznesenie, že „duchovenstvo zhromaždené v konvokácii nemá žiadnu moc vyhlasovať kánony alebo predpisy týkajúce sa náuky, disciplíny alebo iných vecí, ktoré by boli záväzné pre duchovenstvo a laikov bez spoločného súhlasu parlamentu“ (uznesenie zo 16. decembra 1640).

Účinky kráľovskej zvrchovanosti (Royal Supremacy)

Účinkom legislatívy prijatej za vlády Henricha VIII., obnovenej Alžbetou I. a potvrdenej v nasledujúcich obdobiach, bolo prenesenie celej rozhodujúcej právomoci, ktorú pred reformáciou vykonával pápež, na korunu.

Až do roku 1833 vykonávala koruna túto najvyššiu právomoc prostredníctvom osobitného orgánu zvaného Dvor delegátov (Court of Delegates). Jeho členovia boli menovaní korunou a pozostávali z laikov (svetských sudcov), ku ktorým mohli byť pridružení aj niektorí biskupi alebo duchovní. V roku 1833 bol tento súd zrušený a jeho právomoci boli prenesené na kráľa a jeho radu (King in Council). Odvtedy sa záležitosti patriace do tejto pôsobnosti rozhodujú panovníkom na základe odporúčania súdnej komisie Tajnej rady (Judicial Committee of the Privy Council).

Treba poznamenať, že tento tribunál teoreticky nevyhlasuje články viery, ani neposudzuje abstraktnú ortodoxiu alebo herézu. „Jeho úlohou je iba posúdenie toho, či sa daná vec zhoduje so zákonom stanoveným ako učením Anglikánskej cirkvi, na základe právneho výkladu jej článkov a formulárov.

Tým sa ukazuje, že bez ohľadu na teoretické predstavy anglikánskych teológov o duchovnej autorite cirkvi, kráľovská nadradenosť zostala reálnou a účinnou skutočnosťou. Koruna, podporovaná parlamentom a súdnictvom, má praktickú a rozhodujúcu kontrolu nad učením, aj nad personálnym obsadením duchovných úradov. Je typické pre anglikánsku reformáciu, že najvyššia právomoc v cirkevných veciach, ktorú predtým vykonávala Svätá stolica, bola po odlúčení od Ríma úplne prevzatá korunou, už nikdy nebola zverená duchovným autoritám v Anglikánskej cirkvi.

Dôsledkom toho je dodnes absencia živej duchovnej autority, čo je pre Anglikánsku cirkev trvalým zdrojom slabosti, poníženia a nakoniec ju privedie k zániku.

Treba si všimnúť, že anglikánstvo ako náboženský systém nie je nevyhnutne späté s doktrínou kráľovskej nadradenosti, ktorá je dôsledkom jeho zväzku so štátom a okolností anglickej reformácie. V krajinách mimo Anglicka existujú anglikánske cirkvi, ktoré - ako sa tvrdí - prosperujú tým viac, že nie sú viazané na štát. No aj v týchto krajinách rozhodujúce slovo pri správe cirkvi nepatrí len biskupom, a v niektorých sa laici v synodách výrazne presadili a ukázali, že vedia byť rovnako panovační ako nejeden tudorovský panovník so svojou kráľovskou supremáciou. Takúto synodalitu sme za pontifikátu pápeža Františka začali budovať aj v katolíckej Cirkvi.

Nadradenosť duchovnej autority v oblasti náuky, ako jediná záruka skutočnej náboženskej slobody, v anglikánskom systéme chýba, a problém ako ju zabezpečiť, zostáva nevyriešený - ak vôbec riešiteľný.

Náukové a liturgické formuláre

Náukové postavenie Anglikánskej cirkvi možno primerane študovať iba prostredníctvom jej dejín, ktoré sa delia na niekoľko období. Obdobie Henricha VIII. (1534-1547), v ktorom sa udialo odtrhnutie od Ríma, ustanovenie nezávislej národnej cirkvi a prenesenie najvyššej cirkevnej autority z pápeža na korunu. Obdobie Eduarda VI. (1547-1553) a Alžbety I. (1558-1603) rozvíjajú odluku ešte ďalej. Prijali Henrichov princíp odmietnutia pápežstva a zavedenie kráľovskej nadradenosti, ale rozšírili ho o zásadné náukové a liturgické zmeny, ktoré tvoria podstatu anglikánskej reformácie a vtiahli národ do širšieho protestantského hnutia 16. storočia.

Prvé obdobie: Henrich VIII. (1534-1547)

Hoci bola politika Henricha VIII. po rozchode s Rímom navonok konzervatívna a jeho ideálom sa zdalo byť udržanie katolíckej Cirkvi v Anglicku, hoci bez pápeža, je nepopierateľné, že jeho konanie bolo v mnohých ohľadoch v zásadnom rozpore s jeho vyhláseniami.

Henrich VIII. dosadil k moci a udržiaval vo výnimočne vplyvných pozíciách svojich troch hlavných agentov - Thomasa Cromwella, Thomasa Cranmera a Edwarda Seymoura -, ktorí boli viac či menej otvorenými sympatizantmi reformácie a nepochybne pripravili pôdu pre protestantizmus, ktorý sa následne rozšíril za vlády Eduarda VI. a Alžbety I.

V roku 1535 Henrich vyslal vyslancov, aby rokovali s reformátormi v Nemecku, a v roku 1537 ho Cromwell a s ním spriaznený Cranmer zatiahli do ďalších rokovaní s protestantskými kniežatami zhromaždenými v Schmalkaldskom spolku. Napísal Melanchtonovi, aby ho pochválil za to čo urobil a pozval ho do Anglicka. Melanchton prísť nemohol, ale v roku 1538 prišli do Londýna traja nemeckí teológovia - Burkhardt, Boyneburg a Myconius -, ktorí tam niekoľko mesiacov rokovali s anglikánskymi biskupmi a duchovenstvom. Nemci predložili ako základ dohody niekoľko článkov založených na augsburskom vierovyznaní. Na prvých trinástich článkoch, ktoré sa týkali náuky, sa obe strany dohodli (list Myconia Cromwellovi, 8. september 1538). V druhej časti, tzv. „Abúzusy“ (súkromné omše, celibát kňazov, vzývanie svätých), však kráľ neustúpil a rokovania ukončil. Hoci sa rokovania formálne skončili, Trinásť článkov zostalo v rukách arcibiskupa Cranmera a neskôr arcibiskupa Parkera a tieto články museli kazatelia podpísať. Tieto články sa neskôr stali jadrom Vierovyznaní, ktoré boli schválené za vlády Eduarda VI. a Alžbety I.

Druhé obdobie: Eduard VI. (1547-1553)

Smrťou Henricha VIII. (27. januára 1547) sa odstránila hlavná prekážka vplyvu reformácie. S nástupom Eduarda VI., ktorý bol vychovávaný v reformovanej viere, a s vplyvom protestantského Seymoura a nakoniec aj Cranmera, ktorý teraz mohol konať podľa svojej vôle, sa reformná strana dostala k moci a počas piatich rokov vlády priniesla veľké doktrinálne a liturgické zmeny.

Jedným zo základných princípov reformácie, ktoré priniesli nemeckí delegáti v roku 1538, bolo, že „omša nie je nič iné než prijímanie“. Cranmer túto predstavu Eucharistie vehementne presadzoval. Jedným z prvých činov za Eduarda VI. bolo zavedenie nového anglického obradu svätého prijímania, ktorý mal byť pridaný na koniec omše a prikazoval podávanie pod oboma spôsobmi. Čoskoro nasledovala Kniha spoločných modlitieb (Book of Common Prayer) s omšou úplne nahradenou týmto obradom. Cranmer bol jej hlavným autorom. Či ju schválila cirkevná synoda, je sporné, ale parlament ju schválil v roku 1549.

Eduard VI. zdroj: wikimedia commons

Biskup Gardiner, ktorý oponoval Cranmerovmu popretiu skutočnej prítomnosti Krista a obety omše, tvrdil, že aj nový modlitebný poriadok obsahuje prvky týchto doktrín. Na to Cranmer a jeho kolegovia vytvorili druhú, ešte protestantskejšiu verziu knihy. Zmenili poradie omšových častí a odstránili všetky zmienky, ktoré by mohli podporovať katolícku interpretáciu; slová ako „oltár“ a „obeta“ boli dôsledne vynechané. V roku 1552 parlament schválil túto druhú Knihu spoločných modlitieb. Nový ordinál (poriadok svätenia biskupov, kňazov a diakonov) bol taktiež zostavený a rovnako vynechal všetky zmienky o obetnom charaktere kňazstva. V roku 1551 nariadila kráľovská rada biskupovi Ridleymu odstrániť oltáre a nahradiť ich stolmi - aby sa ľudia odvrátili od „povery omše“ k správnemu chápaniu „Pánovej večere“.

Kráľovskými vyhláseniami a biskupskými vizitáciami boli potlačené mnohé katolícke praktiky ako sviečky, kadidlo, svätená voda či ratolesti. Tieto reformy, vedené predovšetkým Cranmerom a jeho okruhom, odrážali ich presvedčenie.

Eduard VI. vydal roku 1553 kráľovský dekrét, ktorý požadoval, aby sa biskupi a kňazi podpísali pod 42 článkov viery, ktoré vo veľkej miere vychádzali z tých Trinástich článkov dohodnutých s Nemcami. Článok o Eucharistii bol upravený tak, aby zodpovedal učeniu švajčiarskeho reformátora Bullingera.

Tretie obdobie: Alžbeta I. (1558-1603)

Alžbeta I. zdroj: wikimedia commons

V novembri 1558 nastúpila na trón Alžbeta I. a nastolila náboženský poriadok, ktorý sa v podstate zachoval dodnes. V roku 1559 parlament schválil zákon o nadradenosti a zákon o uniformite. Prvý z nich priznal korune „najvyššiu moc v tomto kráľovstve a vo všetkých ostatných domíniách a krajinách Jej Veličenstva, tak vo veciach cirkevných alebo duchovných, ako aj svetských“; druhý zákon zaviedol druhú Knihu spoločných modlitieb Eduarda VI. s niekoľkými drobnými zmenami. V roku 1563 zhromaždenie zvolané arcibiskupom Parkerom revidovalo 42 článkov a zredukovalo ich na 39. Tie boli schválené parlamentom v roku 1571 a odvtedy tvoria oficiálne vyznanie viery Anglikánskej cirkvi.

tags: #episkopalna #cirkev #wikipedie