História evanjelického kostola v Sabinove je úzko spätá s reformáciou, ktorá sa v Európe začala v 16. storočí. Martin Luther (1483-1546), nemecký reformátor a zakladateľ nemeckého protestantizmu, dňa 31. októbra 1517 pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu 95 téz, ktorými vyzýval na diskusiu o niektorých cirkevných otázkach, najmä o odpustkoch a ich zmysle. Jeho vystúpenie malo v Nemecku veľký ohlas a veľmi rýchlo sa rozšírilo aj do ostatných krajín Európy.
Martin Luther
Vznik a šírenie reformácie
Ako sa to celé začalo? 31. októbra 1517 chudobný nenápadný mních - doktor na wittemberskej univerzite - Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu 95 výpovedí, ktorými vyjadril svoj nesúhlas s učením a praktikami vtedajšej cirkvi. Atmosféru strachu chcel opäť nahradiť atmosférou lásky, ako to bolo v dávnych časoch prvej cirkvi. Narazil však na nesúhlas cirkvi a pápeža, ktorý po neúspešnej snahe dosiahnuť, aby Luther svoje názory odvolal, vylúčil ho z cirkvi. Následne ho za kacíra a vyhnanca označil aj nemecký cisár Karol V.
Lutherove myšlienky si však už našli priaznivcov v radoch študentov, profesorov univerzít a kniežat. Pôvodná snaha Martina Luthera o nápravu - reformáciu cirkvi tak nečakane viedla k zrodu novej cirkvi, ktorá sa od tej vtedajšej v mnohom líšila. Biblia sa čítala po nemecky, ľudia spievali piesne, Večeru Pánovu prijímali všetci a hlavne sa kázalo o láske, milosti a odpustení. To boli veľké zmeny, ktoré zasiahli nielen oblasť náboženstva, ale aj školstva, umenia a mnohé iné.
Svoje učenie Luther a jeho spolupracovníci spísali do vyznania, ktoré 25. júna 1530 prečítali cisárovi Karolovi V. Ak by si niekto myslel, že reformácia je iba cirkevnou záležitosťou, hlboko sa mýli. Reformácia zasiahla do mnohých oblastí spoločenského života a historici preto právom hovoria, že sa touto udalosťou skončil stredovek.
Prof. Dr. Richard Václav Čemus SJ: ,,Život ako zbožštenie"
Vplyv reformácie na umenie a vzdelávanie
Keďže Dr. Martin Luther nebol iba farárom, ale aj univerzitným profesorom, reformačné myšlienky sa šírili nielen na pôde cirkvi, ale aj univerzity. Osvojovali si ich profesori, kniežatá i umelci a pretvárali ich do podôb, ktoré im boli vlastné. Napríklad maliar Lucas Cranach namaľoval množstvo obrazov, ktoré vyjadrovali nové chápanie evanjelia. Nasledovali ho mnohí ďalší a tak sa reformácia pretavila do výtvarného umenia.
Pozadu však neostala ani hudba. Kým v predreformačnom období hudobné nástroje nemali veľmi miesto na omšiach a Bohoslužbách a spievať smeli len na to určení speváci, Martin Luther, ktorý sám miloval hudbu a hovoril o nej, že je to „najlepší prostriedok ako zachovať dušu i myseľ čerstvú“, dal hudbe na Bohoslužbách väčší priestor, podporil organ ako nástroj, ktorý môže vhodne a dôstojne osláviť Pána a presadil, aby nábožné piesne spievali všetci zhromaždení. Sám zložil niekoľko duchovných piesní a zostavil spevník, v ktorom okrem svojich piesní uverejnil aj vtedy známe melódie, otextované novým, duchovným textom. Hudba sa tak stala výraznou súčasťou cirkevného života, čo bolo podnetom pre umelcov, hudobných skladateľov, interpretov aj výrobcov hudobných nástrojov. Umelci skladali stále náročnejšie a náročnejšie skladby a organári stavali stále dokonalejšie organy. Možno preto povedať, že práve vďaka reformácii sa organ ako hudobný nástroj vyvinul do dnešnej podoby a že práve aj vďaka nej máme dnes v umeleckých fondoch diela takých velikánov, ako je Johan Sebastian Bach a iní, ktorí tvorili svoje diela na duchovné, spravidla reformačné témy.
Reformácia sa podpísala aj pod vývin architektúry. Reformátori totiž odmietali honosnú výzdobu chrámov, preferovali skôr praktické než umelecké vybavenie kostolov a nepriamo tak dali podnet k vzniku nového architektonického štýlu - klasicizmu.
Keď Dr. Martin Luther pred rokom 1530 navštevoval cirkevné zbory, šokovaný zistil, aká nízka je vzdelanosť medzi ľuďmi i kňazmi. Šírenie vzdelanosti sa stalo pre neho veľmi dôležitým a trval na tom, aby pri každom evanjelickom kostole, bola zriadená aj škola. Sám vypracoval mnoho doporučení a pokynov pre vyučovanie a jeho najbližší spolupracovník - profesor filozofie Filip Melanchton, označovaný za druhú najvýznamnejšiu osobnosť reformácie, sa stal reformátorom nemeckého školstva, označovaný neraz titulom „učiteľ Germánov“. Práve tu môžeme hľadať odpoveď na otázku, prečo sa v našich dejinách stretáme s toľkými významnými osobnosťami evanjelickej cirkvi. Nuž bolo to preto, že evanjelickí kňazi, šíriaci vzdelanosť vo svojich cirkevných zboroch, viedli k vzdelanosti aj svoje deti a tie potom tvorili vzdelanostnú elitu nášho národa.
Dr. Martin Luther zasiahol do nemeckých dejín aj tým, že vytvoril novú, spisovnú nemčinu. Predtým sa na území dnešného Nemecka hovorilo rôznymi dialektmi, no keď Luther prekladal Bibliu do nemčiny, chcel urobiť preklad, ktorému by rozumeli všetci. Nechtiac tak položil základ novej nemčine, ktorú poznáme i dnes.
Sabinov a Pentapolitana
Slobodné kráľovské mestá Bardejov, Košice, Levoča, Prešov a Sabinov ešte pred reformáciou vytvorili združenie na ochranu svojich práv, najmä hospodárskych záujmov, známe pod názvom Pentapolitana, t.j. Päťmestie.
Mapa Uhorska v roku 1606
Prešovská synoda a Confessio Pentapolitana
Prešov hral od začiatku reformačného hnutia významnú úlohu v utváraní cirkevného zriadenia. Dňa 2. novembra 1546 sa Prešov stal miestom dôležitej udalosti, prvej svojho druhu u nás - miestom zasadnutia Prešovskej synody, na ktorej sa mestá Pentapolitany organizačne zjednotili v prvom senioráte na území dnešného Slovenska. Synoda formulovala v 16-tich článkoch kánonu základné a zásadné pravidlá cirkevného poriadku v duchu reformačného učenia.
Ako reakciu na výzvu komisárov vyslaných krajinským snemom z roku 1548 a z obavy aby evanjelikov nepovažovali za stúpencov nezákonného učenia, poverilo Päťmestie na podnet Prešovčanov Leonarda Stockela, aby pripravil ich spoločné vierovyznanie. Stockel v spolupráci s Martinom Cyriakom zostavil vierovyznanie, tzv. Confessio Pentapolitana dôsledne spočíva na reformačnom, evanjelickom učení a opiera sa aj o kánony Prešovskej synody z r. 1546. Confessio Pentapolitana bola r. Confessiou Petapolitanou sa Päťmestie dostalo do úzkeho spojenectva a stala sa základom seniorátu (superintendencie), piatich slobodných miest. Prvým seniorom ostal Michal Radašin, vyvolený ešte na Prešovskej synode.
Cirkevné zriadenie a superintendencie
Cirkevné zriadenie na úrovni superintendencií sa začalo vytvárať po Žilinskej synode v roku 1610, ktorú zvolal palatín Juraj Thurzo. Synoda uzákonila 16 kánonov o zásadných povinnostiach a právach cirkevných predstaviteľov - superintendentov, dozorcov, seniorov, farárov, ďalej otázky vierouky, školskej výchovy, služieb Božích, cirkevných funkcií a pod. Synoda vytvorila 3 superintendencie a zároveň zvolila superintendentov.
Situácia okolo usporiadania spišsko-šarišskej synody bola zložitejšia, a to pre rozpory medzi troma fraternitami (bratstvá, čiže senioráty: spišská fraternita 24 miest, fraternita piatich slob. kráľ. miest a šarišská fraternita) a vzhľadom na veľký počet veriacich. Synoda sa konala až 22. a 23. Synoda prijala synodálne kánony o 16-tich článkoch, ktoré sa týkajú - podobne ako žilinské kánony - vieroučných a správnych otázok, právomoci superintendentov, seniorov, farárov a učiteľov a pod. Celkove sa zhodujú kánony so žilinskými, s niektorými odchýlkami, ktoré si vyžiadali miestne pomery, resp. Výsledkom zložitých rokovaní bolo zriadenie dvoch superintendencií. V úvode k uzneseniam sa výslovne uvádza, že na Spiši a v Šariši, resp. v piatich slob. kráľ. mestách bolo toľko evanjelikov, že sa ukázala nutnosť vytvoriť dve superintendencie: Superintendenciu piatich slob. kráľ. Roku 1668 pristúpil do zväzku mestskej superintendencie Kežmarok, a tak sa zmenila superintendencia na šesť slob. kráľ.
Obdobie protireformácie
Od začiatku reformácie až do rozdelenia zborov v r.1711 pôsobil v Prešove jednotný cirkevný zbor. Na jeho čele bol plebán, neskôr farár (Pfarrer, Pastor), ktorý v hodnosti bol prvý - primarius, druhý farár bol kazateľ (Prediger) alebo diakon.
Dňa 8. marca 1673 vtiahol do mesta gróf Ferdinand Volkra v sprievode Leonarda Szegedyho. Dňa 9. marca popoludní o tretej hod. odobral evanjelikom všetky tri kostoly a Kolégium (iný prameň uvádza 10. marec v noci za svitu fakieľ). Farský kostol nemecký prevzal Juraj Horváth, jágerský kanoník ako mestský plebán, slovenský kostol dostali minoriti a maďarský jezuiti. Farári a učitelia museli opustiť mesto.
Roku 1678 povstal proti Habsburgovcom Imrich Thököly. Mesto po smutných skúsenostiach sa pridalo na jeho stranu. Pádom Thökölyho r.1685 stratili evanjelici opäť kostoly a školu. Leopold I. na základe rozhodnutia šopronského krajinského snemu z r.1681 vyslal komisiu pod vedením grófa Štefana Csákyho. Ten 7. februára 1687 terajší kostol i školu odovzdal opäť do rúk opäť do rúk jezuitom. Evanjelici odmietli ponižujúcu ponuku postaviť si kostol a školu mimo mesta, a tak ostali 18 rokov bez kostola. Rok 1687 je čiernym rokom v dejinách Prešova a zvlášť v dejinách prešovských evanjelikov. Vtedy sa v meste odohrali udalosti smutne známe ako Prešovský krvavý súd alebo Prešovské jatky. Pod vedením cisárskeho generála Antonia Caraffu (1647-1693), ktorý pôsobil vtedy v meste, konal sa mimoriadny súd, ktorý odsúdil na smrť 24 mešťanov a zemanov z Prešova, okolia i vzdialenejších častí Uhorska.
Farský a vtedy jezuitský kostol sa evanjelikom vrátili počas povstania Františka Rákócziho II. Po 18-tich rokoch, dňa 21. októbra 1705, mali prešovskí evanjelici služby Božie opäť v kostole, a to vo farskom kostole s nemeckou a slovenskou kázňou, v evanjelickom (t.č. Roku 1710 cisárske vojsko obkľúčilo Prešov a mesto, veľmi vyčerpané hroznou morovou epidémiou, v jeseni kapitulovalo. V novembri 1710 cisársky generál Hugo Wirmond obsadil Prešov, farský kostol odovzdal katolíkom a evanjelický kostol ponechal evanjelikom. Dňa 30. septembra 1711, z rozhodnutia kráľovnej Eleonóry Magdalény, kráľovská komisia pod vedením poverenca grófa Jána Pállfyho odobrala evanjelikom kostol a Kolégium. Súčasne im povolila v zmysle šopronského zákl. článku z r. 1681 a bratislavského z r. Od r.1711 sa dovtedy jednotná prešovská evanjelická obec rozdelila na dva zbory, a to nemecký: Deutsche Gemeinde A.B. a slovenský: Cirkev evanjelická slovenská alebo ako sa v dokumentoch uvádza: Cirkev evanjelická prešovská nácii slovenskej. Napriek rozdeleniu spolupráca medzi obidvoma zbormi bola vždy veľmi dobrá a farári si ochotne navzájom pomáhali. V nemeckom zbore sa služby Božie konali v nemeckom a aj v maďarskom jazyku. Neskôr, po 2.pol. 19.st. Evanjelici, v zmysle rozhodnutia komisie, po zložitom vybavovaní stavebných povolení a intervencii kráľa Karola III., si nakoniec roku 1715 postavili drevený kostol. Tento r.1722 vyhorel, no skoro ho obnovili. Keďže sa pôvodný drevený kostol (resp. modlitebňa, Bethaus) po čase začal rozpadávať, povolilo mesto. r. 1750 stavbu nového kostola, pravda, tiež len z dreva. Tento evanjelici využívali až do roku 1784, kedy im bol vrátený Chrám Sv.
Tolerančný patent a zrušenie superintendencií
Tolerančný patent Jozefa II. bol v Šariši vyhlásený 15. januára r. 1782. Skončilo sa tým dlhé a smutné obdobie náboženských nepokojov a bojov.
Nariadenie Resolutio Carolina II. z r. 1734, ktorú vydal cisár Karol III., nútilo zrušiť jednu z piatich superintendencií. Po dlhých rokovaniach došlo r. 1743 k dohode, známej ako „Dobšinská koalícia“, podľa ktorej boli zlúčené mestská a župná superintendencia, a tým bola vytvorená jednotná Potiská superintendencia (dištrikt). Superintendencia šiestich slob. kráľ. miest bola premenená na seniorát.
Po vzniku ČSR
Po vzniku ČSR a po odluke od Generálnej evanjelickej a.v. cirkvi v Uhorsku bola dňa 17.2.1919 zriadená Generálna cirkevná rada na Slovensku. Táto vytvorila Východný evanjelický a.v. dištrikt a Západný evanjelický a.v. dištrikt a zároveň pripravila prvú synodu, ktorá sa konala v Trenčianskej Teplici r.1921. Synoda uzákonila Ústavu evanjelickej a.v. cirkvi na Slovensku. Podľa tejto Ústavy prešovské cirkevné zbory boli začlenené do Šarišského seniorátu. Prešov bol v rokoch 1930-45 biskupským sídlom Východného dištriktu, biskupom bol Vladimír P. Čobrda.
V dôsledku II. svetovej vojny, ktorá sa v Prešove skončila 19.1.1945, klesol počet údov maďarsko-nemeckého sesterského zboru a vojnové udalosti podstatne poškodili majetok zboru. Preto sa presbytérium v zasadnutí zo dňa 26. apríla 1945 uznieslo navrhnúť svojmu konventu zjednotenie so sesterským slovenským cirkevným zborom. Presbyteriálny konvent slovenského cirkevného zboru dňa 10.6.1945 vzalo toto uzavretie so súhlasom na vedomie. Dňa 17. júna 1945 došlo k splynutiu, k zjednoteniu obidvoch cirkevných zborov v jeden evanjelický cirkevný zbor. Zjednotený cirkevný zbor prijal názov: Evanjelický a.v.
Evanjelický kostol v Sabinove dnes
Evanjelický chrám nájdete v historickom centre mesta, pri Konkatedrále sv. Farský kostol gotický zo začiatku 14. Mestské hradby z 1. a 2. polovice 15. storočia, v 16. Zvonica renesančná z roku 1657, upravená a prefasádovaná v polovici 19. Budova MsNV pseudogotická z 1. polovice 20. Pamätná tabuľa (B. Mestská zástavba so šošovkovitým námestím. Do polovice 20. storočia tu bola hrnčiarska výroba, pracovala tu dielňa na výrobu modrotlače. Niektoré úkony výročného zvykoslovia sa zachovali ešte v 1. polovici 20. storočia (na Luciu natieranie dvier cesnakom, zatĺkanie klinca trinásť dní a podobne). Pred I.
Dve klasicistické, takmer rovnako riešené stavby (stojace tesne vedľa seba) typu tolerančných chrámov bez veže. Starší, pôvodne nemecký bol postavený v rokoch 1796 - 1802, mladší, kostol slovenských evanjelikov, v roku 1820. Zvonka sú oba kostoly členené veľkými polkruhovo zakončenými oknami s úzkou pásovou šambránou a lizénovým rámom. Štítové priečelie so vstupným portálom má okrem segmentovo zakončeného portálu dve okná a nad kordónovou rímsou dvojstupňový štít s postrannými volútami a trojhranným frontónom. Nad štítom je novšia plechová vežička.
V slovenskom kostole je obraz Krista na kríži z roku 1822 a klasicistická krstiteľnica s karyatídnou postavou anjela, ktorá drží nad hlavou mušľovitú nádobu s luiséznym festónom a peniažkami. Na vrchnáku sú ešte rokajové kartuše a menšia skupina Krstu Krista z konca 18. storočia. Ostatné interiérové zariadenie je klasicistické z čias stavby kostolov, doplnené novšími prácami zo začiatku 20. storočia. [2]
Súčasný stav
Slovenský kostol je spustnutý a nemecký naopak udržiavaný. Stav kostola je veľmi dobrý. Slúži svojmu účelu.
Kostoly stoja v historickej časti mesta. Nachádzajú sa na ulici Kapitána Nálepku.
Orkucany a evanjelická fília
Hlavne reformácia tu vyorala hlbokú brázdu, ktorá prakticky pretrváva aj v súčasnosti. Evanjelický kazateľ tam pôsobil od začiatku 90 rokov 16. storočia. Evanjelická fília Orkucany patrila najprv pod farnosť Jakubovany, na prelome 16. a 17. storočia sa dedina stal sídlom evanjelickej farnosti, ktorá tu súvisle jestvovala až do roku 1672. V 17. storočí sa začala násilná katolizácia, ktorej výsledkom po niekoľko desaťročiach prenasledovania, bolo zníženie počtu evanjelikov v dedine a ich následné pričlenenie k sabinovskému evanjelickému cirkevnému zboru. Od 23.
Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1857 žilo v Orkucanoch 425 obyvateľov, podľa konfesijného rozdelenia mali výraznú prevahu evanjelici. Podľa sčítania z 31. decembra 1869 tu žilo už 528 obyvateľov, z konfesijného hľadiska v 78 domoch bývalo 302 evanjelikov, 297 rímskokatolíkov, 15 gréckokatolíkov a 14 židov. Prevažná časť obyvateľstva sa živila poľnohospodárstvom.
Do nového štátu v roku 1918 vstúpili Orkucany so 485 obyvateľmi v 79 domoch. Do roku 1930 ich počet vzrástol na 609. V roku 1940 mali Orkucany 695 obyvateľov. Nastala aj pomerne výrazná zmena v konfesijnom zložení obyvateľstva. K rímskokatolíckemu vyznaniu sa hlásilo 364 občanov, 267 k evanjelickému a.v. a 32 ku gréckokatolíckemu.
tags: #evanielicky #kostol #sabinov #oznami