Úbrež: História a kultúrne dedičstvo východoslovenskej obce

Obec Úbrež, nachádzajúca sa na východnom Slovensku, má bohatú históriu a kultúrne dedičstvo. V tomto článku sa pozrieme na zmienky o obci v historických dokumentoch, ako aj na osobnosti, ktoré v nej pôsobili a prispeli k jej rozvoju.

Prvé zmienky a historický vývoj

Názov dediny má v stotožňujúcom vzťahu názvy Jasenov a Úbrež. To svedčí o tom, že úbrežské sídlisko vzniklo na mieste prv patriacom k pôvodnému chotáru Jasenova. Zložený názov sa vyskytuje len v písomnostiach zo 14. storočia. Jednoduchý názov Úbrež, pravda, vo viacerých maďarizovaných či pravopisných obmenách, sa vyskytuje od druhej polovice 14. Ten korení v slovenskom slove breh a pôvodne ako chotárny názov označoval pozemky ležiace pri brehu potoka. Z uvedených poznatkov vyplýva, že Úbrež založili na majetku Jasenov pravdepodobne poddaní z Jasenova pred rokom 1337, možno už v 13. V dedine bol kostol, v 2. polovici 14. storočia.

Úbrež patril šľachticom z Michaloviec a Tibavy do začiatku 15. storočia a bol majetkovou súčasťou panstva Jasenov. V roku 1427 zdanili úbrežské sedliacke domácnosti okrem richtárovej dňou kráľovi od 22 port. Vtedy bol Úbrež stredne veľkou dedinou. Neskôr sa väčšina sedliakov odsťahovala. V roku 1567 zdanili 2 sedliacke domácnosti na celých a 8 na polovičných usadlostiach, teda od 6 port. V roku 1588 zdanili 11 sedliackych domácností na polovičných usadlostiach, spolu od 5,5 porty. Richtár, osem želiarskych domácností, slobodník (mlynár) a dve domácnosti, ktoré si stavali domy, daň neplatili. V 2. polovici 16. storočia sa v Úbreži usadili aj poddaní rusínskeho pôvodu. V dôsledku toho sa dedina opäť rozrástla.

V roku 1599 stálo v sídlisku 37 obývaných poddanských domov. Koncom 16. storočia bol Úbrež veľkou dedinou. Vtedy mal okrem slovenského aj rusínske poddanské obyvateľstvo. V 17. a začiatkom 18. storočia poddaných ubúdalo. Okolo roku 1751 bol Úbrež gréckokatolíckou farnosťou. V 18. storočí.

Významné osobnosti spojené s obcou

Matej Bell

Matej BELL (1684 - 1749) bol polyhistor, pedagóg, vlastivedný pracovník a evanjelický farár. Bol jednou z najväčších slovenských vedeckých osobností 18. storočia.

Obec Úbrež spomína vo svojom diele „Historicko - geografické vedomosti o súvekom Uhorsku“ v časti „Užská stolica“, na strane 68 píše: „Úbrež, skromná dedinka, polia má menej úrodné. Patrí Spoločnosti Ježišovej z Užhorodu. Medzi zemanmi je aj Čató z Figy a Ubrišiovci“ a na strane 29: „Z ostatnej šľachty vynikajú: ... Ubriši z Ubreša ...“.

Štefan Blaško

Štefan BLAŠKO (1915 - 1998) bol publicista, kultúrny pracovník, autor literatúry faktu, poslanec DS. V roku 1948 emigroval a v roku 1967 založil v New Yorku Slovensko - americké kultúrne stredisko (SAKS), bol jeho predsedom. V emigrácii pravidelne publikoval v exilovej tlači a vydával školské učebnice pre mladých Američanov slov.

Vo svojej knihe Sobranecký kraj na strane 179 napísal: V druhej triede gymnázia, s Miškom Drotárom mladším z Úbreža, na javisku Národného divadla v deň slobody 28.októbra 1927 ako skauti dvojhlasne sme zaspievali pieseň „Čo čušíš, čušíš, Slováku mužný“, ktorú sme sa naučili zo spevníka, ktorý doniesol z Ameriky Miškov otec. V knihe Sobranecký exulant na strane 104 píše: Na veľkonočný pondelok 4.apríla 1946 som bol v Úbreži u rodičov Jána Chrustiča, okresného tajomníka DS.

Vo svojej knihe spomienkok „Trpké roky“, str. Ako to bolo v Úbreži Čitateľa už zaiste bude zaujímať, ako to bolo so mnou. Pôsobil som vo východoslovenskej dedine Úbrež. Keď som sa v deň tzv. prešovského „soboru“ vracal po sv. liturgii z chrámu domov, videl som, že ľudia postávajú v hlúčikoch a o niečom sa akoby dôvernom rozprávajú. Priblížil som sa k nim a tu jeden pred druhým mi ustrašene hovorili, že zo susedných dedín prišla správa, že bezpečnostné orgány v noci brali našich kňazov a odvážali do Prešova na nejaké zhromaždenie.

V nasledujúci deň sa už vedelo, čo sa stalo v Prešove. Niektorí ľudia plakali, iní dôrazne vyhlasovali, že pravoslávnymi nikdy nebudú. - Len nech s tým niekto príde, uvidí, čo sa stane... Po tom všetkom, čo som počul, pobral som sa na faru a očakával ďalšie správy. Cez otvorené okno som pozoroval ruch na ulici. Čím ďalej, tým viac sa ku mne dostávali všelijaké neoverené správy. Bol som presvedčený, že táto udalosť bude zakrátko nejakým spôsobom úradne komentovaná.

Sám som sa domnieval, že ide len o pokus odtrhnúť od gréckokatolíckej cirkvi niekoľkých kňazov a veriacich, ktorí sa dajú oklamať. O niekoľko dní prišiel za mnou prvý posol z ONV - cirkevný tajomník, rodom z Jasenova. Posadil sa za stôl, niečo zašomral a oznámil mi, že z vôle ľudu bola dňa 28. apríla 1950 zrušená únia z roku 1646 a že všetci gréckokatolíci sa dobrovoľne vracajú do pravoslávnej cirkvi. Začal ma poučovať o pravoslavii a keď som mu oponoval, zlostne mi oznámil, že prestávam byť gréckokatolíckym kňazom. Mám prestúpiť na pravoslávnu vieru a potvrdiť to svojím podpisom. V opačnom prípade nedostanem plat, vyženú ma z fary a na moje miesto príde pravoslávny kňaz.

Moji veriaci vedeli, čo odo mňa cirkevný tajomník chce, preto netrpezlivo čakali na moje rozhodnutie. Potom za mnou deň čo deň chodili na faru, ale doma ma nenachádzali. Zdržoval som sa vždy v blízkosti fary. Istého dňa mi pracovník ONV v Sobranciach priniesol pozvánku na pracovnú poradu. Ak neprídem, dostanem pokutu pätnásťtisíc korún. Dni ubiehali, až nadišla nedeľa, 14. mája 1950. Po popoludňajších pobožnostiach som sa rozhodol, že sa pôjdem podívať na futbalový zápas, ktorý sa mal odohrávať na neďalekom ihrisku pri lesíku zvanom Karna.

Auto prišlo, ale bol v ňom len cirkevný tajomník, tajomník Komunistickej strany z ONV v Sobranciach a jeden príslušník VB. Len čo vstúpili do farskej budovy, hneď sa za nimi nahrnuli ženy i muži. Nevítaní hostia sa nestihli ani len usadiť a vysvetliť príčinu svojej návštevy. Valila sa na nich sprcha nadávok. Len urýchlený odchod ich zanechal od väčšej pohromy. Správa o tejto udalosti sa rýchlosťou vetra rozniesla po celej dedine. Práve vtedy cez Úbrež prechádzal autom predseda ONV a keď sa dopočul, čo sa stalo na fare, ihneď telefonicky povolal príslušníkov z iných dedín, aby prišli potlačiť vzburu.

Zo záhrady som odišiel do poľa a ukrylo ma obilie. Mal som z neho výhľad na všetky strany. Vedel som, že po tomto incidente budú úrady strpčovať život nielen mne, ale aj mnohým iným. Z obilia som pozoroval, ako sa po hradskej prihnalo vojenské auto a v ňom príslušníci VB. Cítil som sa v bezpečí. Pozoroval som, ako obkľučujú farskú záhradu. Jeden z nich sa ukryl v kroví konča záhrady. Zrejme predpokladal, že pri návrate mu padnem rovno do rúk. Čakali na mńa nadarmo, lebo som sa rozhodol odísť do svojej filiálky, do Hnojného. Kráčal som lúkami popri potoku a vo vrbovom kroví som počkal, kým sa nezotmí.

Keď sa zotmelo, vbehol som do stodoly môjho dobréhoveriaceho Pirkovského. Keď už v dedine život utichol, vošiel som do jeho domu. Hneď vytušili, že sa stalo niečo nedobré. Čas sa mi míňal pomaly. Aj moje modlitby boli roztržité. Zaspať som nemohol. Po polnoci ktosi zaklopal na okno. Strhol som sa. Už sú tu - pomyslel som si. Bol to však Jurko Chrustič z Úbreža. Ako ma našiel? Manželka Alžbeta vytušila, kde ma asi pritúlili a poslala veci na slúženie sv. liturgie. Dozvedel som sa, že v Úbreži jedenástich zatkli a odviezli ich do sobranskej väznice.

Vybral som sa do Jovsy. Pršalo, ale mne to vyhovovalo. Aspoň som stretával menej ľudí. Na fare som nenašiel nikoho, preto som sa uchýlil do kôlne. O krátku chvíľu prišla do farského dvora ženička a tvárila sa, ako keby niečo hľadala. Vytušil som, že ma pokladá za jedného z tých, ktorí číhajú na ich farára o. Mihaloviča. Neodpovedala, ale mi dala znamenie, aby som išiel za ňou. A naozaj bol. Naše stretnutie bolo tak dojímavé, že sme sa nezdržali sĺz. Ani tu som však nemal pokoja. Keď sa lúče zapadajúceho slnka jemne dotkli Vihorlatu, bol som už v našom lesíku Karna. Z myšlienok ma vyrušil hlahol veľkého zvona.

Zakrátko tichý vánok májového večera doniesol k môjmu sluchu zvuky mariánskej piesne. Noc stále viac rozprestierala svoje krídla na unavenú zem a ja som len sedel a sedel. Akosi som sa nemohol odhodlať prejsť cez záhrady do farského domu. Keď som tak konečne urobil, na veľké prekvapenie som doma nikoho nenašiel. Upozornil som na seba svetlom. Po smutných udalostiach v nedeľu bol vydaný zatykač aj na moju manželku, ba aj na deti - Pavla, Alexandra, Valériu a Klárku. Nazdávali sa, že keď sa o tom dozviem, určite sa vrátim. Manželku však o tom dôverne upovedomil okresný veliteľ VB a ona odišla aj s deťmi k starej mame do Lesného. Odtiaľ ju predvolali na VB.

Počas vyšetrovania sa začala zle cítiť a museli ju previezť do michalovskej nemocnice. Môjmu návratu sa potešili najmä na stanici VB. Tam mali uložené dostať ma za každú cenu. Doma som bol už dva dni a nič sa nedialo. 18. mája 1950 bol sviatok Nanobevstúpenia Pána. Dal som zazvoniť. Najprv s menším zvonom, po polhodine - podľa zvyku - so všetkými tromi. Zvonenie malo upozorniť, že o 10.00 hodine začne sv. liturgia. Veriaci sa v tichosti zhromaždili v chráme a čakali už len na mňa. V ten deň som nie z vlastnej viny porušil svoju presnosť. Prišli za mnou z MNV a oznámili mi, že majú príkaz zaistiť ma. Keď som vychádzal z fary, stretol som jedného príslušníka Verejnej bezpečnosti.

Chrám bol doslova nabitý. Prišli aj tí, ktorí chodievali len občas. Na tvárach ľudí bol zrejmý nepokoj. Svätá liturgia začala ako obyčajne. Pri čítaní evanjelia nastal plač. V tento sviatok sa totiž číta stať o tom, ako sa Spasiteľ lúčil so svojimi apoštolmi. Každý z prítomných vycítil, že v tejto chvíli sa lúčim aj ja s nimi. Po tom všetkom som večer tvrdo zaspal. Okolo polnoci, keď dedina už odpočívala, niekto silno zaklopal na okno. Bol to príslušník VB, ktorý ma tlmeným hlasom vyzval, aby som otvoril. Keď vstúpil dnu, oznámil mi, že musím s ním ísť na stanicu VB. Nemalo zmysel odporovať. Raz k tomu predsa muselo dôjsť. Rozlúčil som sa s manželkou. Premáhala svoj veľký žiaľ, len aby nezranila ešte viac moje ubolené srdce.

Na stanicu VB sme šli poza humna, aby nás nik nevidel. Keď sme tam dorazili, hneď podali hlásenie, že ma už majú a žiadali ďalšie inštrukcie. Vyrozumel som, že ma majú odviesť za dedinu, kde bude pripravené auto. A tak sa aj stalo. V Sobranciach nás už čakali funkcionári. Keď ma zbadal okresný trestný sudca, sklonil hlavu a znervóznel. Poznali sme sa už dávnejšie. Bol synom gréckokatolíckeho kňaza. Radili sa, čo majú so mnou urobiť v túto nočnú hodinu. Ráno ma odviedli do úradnej miestnosti, kde už bol predseda a tajomník KSS. Neskôr sa k nim pridal aj okresný cirkevný tajomník a začal rozhovor o prestupe na pravoslávie.

Keď som odporoval, zdôraznili, že som pôvodcom vzbury v Úbreži a podľa zákona mám byť prísne potrestaný. Nemusí však k tomu dôjsť, ak podpíšem na pravoslávie. Povedal som im, že to, čo robia s gréckokatolíkmi, je protiústavne zasahovanie do cirkevných vecí. - Vezmite na vedomie, že vy, farári, budete v našom zriadení robiť to, čo my budeme chcieť. Buď pôjdete s nami, alebo s vami zatočíme. Predpokladali, že zastrašovaním zlomia môj húževnatý odpor. Keď už nátlaku nebolo konca, poznamenal som, že svedomie mi nedá, aby som urobil taký škaredý a Bohu odporný skutok. - Žiaden Boh nejestvuje, to je len výmysel vás, farárov... - Boh nie je náhlivý, ale pamätlivý.

Juraj Žudel

Juraj ŽUDEL, historik, v knihe „Stolice na Slovensku“ (1984) na str. Slúžnovský okres literáta Pavla z Úbreža sa rozprestieral od Vihorlatu na juh po Čečehov, Jastrabie pri Michalovciach, Blatné Remety, Porostov a Kolibabovce. a na str. K trhovej sfére Michaloviec patrila aj časť Užskej stolice, na týždenné trhy v Michalovciach sa chodievalo až z Úbreža.

Peter Ratkoš: Rozvoj valašského ovčiarstva a jeho prírodné podmienky v 14. - 17. storočí, str. Začiatkom 15. storočia v osade Ubľa, patriacej k hradu Nevické, ako aj v Podhorodi, poddanskej osade zemanov z Michaloviec, sa nachádzali poddaní na valašskom práve, keď ďalšie skupiny Valachov a to poddaní Drugetovcov z dištriktu hradu Jasenov, zv.

A.A. Grečko

A.A.GREČKO, maršál sovietskej armády, v knihe Cez Karpaty v 4. kapitole na str. Do druhej polovice novembra zaujímali vojská 1. gardovej armády v podstate tie isté čiary ako koncom októbra. Nepriateľ v tom čase všemožne zdokonaľoval svoju obranu. Usiloval sa najmä delami a mínometmi posilniť čiary, ktoré blokovali cesty z hôr a lesov. Obával sa, že naše vojská prekročia Ondavu, a preto chcel vybudovať na západnom brehu rieky spoľahlivú obrannú čiaru.

...V prípravnom období sa všetky druhy vojsk chystali na bojovú činnosť v nových podmienkach. Vojaci a velitelia 1. gardovej armády nedbali na ťažkosti bližiaceho sa útoku, hnali sa do boja a chceli vyhnať nepriateľa z celého československého územia. Dňa 7. novembra sa v 167. streleckej divízii konalo zhromaždenie k slávnostnému rozkazu hlavného veliteľa. Po skončení schôdze sa staršina I. S .Gončarov obrátil na velenie so žiadosťou, aby sa smel prebiť do fašistického tyla. Keď dostal na to povolenie spolu so starším seržantom S. D. Salenkom, mladším seržantom F .I. Derkačom a vojakom N. N. Bagunom prešiel cez front.

Cestou zistil Gončarov nepriateľské mínové pole. Ženisti zneškodnili deväť protitankových a sedem protipechotných mín. Na kraji lesíka objavili delá a odtiaľ nepozorovane postupovali ďalej pozdlž hradskej. Keď sa dostali k osamelému domu na severovýchodnom okraji Úbreže, zbadali protitankové míny uložené v zemi. Vojak Bagun ich chcel vyhodiť do vzduchu, ale Gončarov namietol: „Dobre, vyhodíme ich, ale spolu s nepriateľom. Radšej nimi podmínujeme hradskú.“ Ženisti podmínovali hradskú a išli ďalej. Na brehu Drinovca narazili na strážený delostrelecký sklad (asi sto debien s nábojmi). Vojaci zneškodnili strážneho a vyhodili sklad do vzduchu.

Na začiatku operácie pôsobila na úseku pred 1. gardovou armádou v prvom slede 254. pešia, 97. a 101. horská pešia, 100. ľahká pešia divízia, 82. divízna skupina, 582. ochranný prápor, prápor maďarskej 2. horskej pešej brigády a 500. t...

Cirkevný život v obci

Okolo roku 1751 bol Úbrež gréckokatolíckou farnosťou. Avšak, ako spomína Štefan Blaško vo svojej knihe, v roku 1950 došlo k násilnému zrušeniu únie a prechodu na pravoslávie, čo spôsobilo veľký nepokoj medzi obyvateľmi.

Zoznam výročných jarmokov

V roku 1955 sa v Úbreži konal výročny jarmok 15. marca a 20.

Tabuľka: Daňové povinnosti v Úbreži v 16. storočí

tags: #evanielicky #spevnik #piesen #pekna #je #tato