História Evanjelického Kostola v Sabinove

História evanjelického kostola v Sabinove je úzko spätá s reformáciou, ktorá sa v Európe začala v 16. storočí. Martin Luther (1483-1546), nemecký reformátor a zakladateľ nemeckého protestantizmu, dňa 31. októbra 1517 pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu 95 téz, ktorými vyzýval na diskusiu o niektorých cirkevných otázkach, najmä o odpustkoch a ich zmysle. Jeho vystúpenie malo v Nemecku veľký ohlas a veľmi rýchlo sa rozšírilo aj do ostatných krajín Európy.

Slobodné kráľovské mestá Bardejov, Košice, Levoča, Prešov a Sabinov ešte pred reformáciou vytvorili združenie na ochranu svojich práv, najmä hospodárskych záujmov, známe pod názvom Pentapolitana, t.j. Päťmestie.

Prešov hral od začiatku reformačného hnutia významnú úlohu v utváraní cirkevného zriadenia. Dňa 2. novembra 1546 sa Prešov stal miestom dôležitej udalosti, prvej svojho druhu u nás - miestom zasadnutia Prešovskej synody, na ktorej sa mestá Pentapolitany organizačne zjednotili v prvom senioráte na území dnešného Slovenska. Synoda formulovala v 16-tich článkoch kánonu základné a zásadné pravidlá cirkevného poriadku v duchu reformačného učenia.

Ako reakciu na výzvu komisárov vyslaných krajinským snemom z roku 1548 a z obavy aby evanjelikov nepovažovali za stúpencov nezákonného učenia, poverilo Päťmestie na podnet Prešovčanov Leonarda Stockela, aby pripravil ich spoločné vierovyznanie. Stockel v spolupráci s Martinom Cyriakom zostavil vierovyznanie, tzv. Confessio Pentapolitana dôsledne spočíva na reformačnom, evanjelickom učení a opiera sa aj o kánony Prešovskej synody z r. 1546. Confessio Pentapolitana bola r. Confessiou Petapolitanou sa Päťmestie dostalo do úzkeho spojenectva a stala sa základom seniorátu (superintendencie), piatich slobodných miest. Prvým seniorom ostal Michal Radašin, vyvolený ešte na Prešovskej synode.

Cirkevné zriadenie na úrovni superintendencií sa začalo vytvárať po Žilinskej synode v roku 1610, ktorú zvolal palatín Juraj Thurzo. Synoda uzákonila 16 kánonov o zásadných povinnostiach a právach cirkevných predstaviteľov - superintendentov, dozorcov, seniorov, farárov, ďalej otázky vierouky, školskej výchovy, služieb Božích, cirkevných funkcií a pod. Synoda vytvorila 3 superintendencie a zároveň zvolila superintendentov.

Situácia okolo usporiadania spišsko-šarišskej synody bola zložitejšia, a to pre rozpory medzi troma fraternitami (bratstvá, čiže senioráty: spišská fraternita 24 miest, fraternita piatich slob. kráľ. miest a šarišská fraternita) a vzhľadom na veľký počet veriacich. Synoda sa konala až 22. a 23. Synoda prijala synodálne kánony o 16-tich článkoch, ktoré sa týkajú - podobne ako žilinské kánony - vieroučných a správnych otázok, právomoci superintendentov, seniorov, farárov a učiteľov a pod. Celkove sa zhodujú kánony so žilinskými, s niektorými odchýlkami, ktoré si vyžiadali miestne pomery, resp. Výsledkom zložitých rokovaní bolo zriadenie dvoch superintendencií. V úvode k uzneseniam sa výslovne uvádza, že na Spiši a v Šariši, resp. v piatich slob. kráľ. mestách bolo toľko evanjelikov, že sa ukázala nutnosť vytvoriť dve superintendencie: Superintendenciu piatich slob. kráľ. Roku 1668 pristúpil do zväzku mestskej superintendencie Kežmarok, a tak sa zmenila superintendencia na šesť slob. kráľ.

Od začiatku reformácie až do rozdelenia zborov v r.1711 pôsobil v Prešove jednotný cirkevný zbor. Na jeho čele bol plebán, neskôr farár (Pfarrer, Pastor), ktorý v hodnosti bol prvý - primarius, druhý farár bol kazateľ (Prediger) alebo diakon.

Dňa 8. marca 1673 vtiahol do mesta gróf Ferdinand Volkra v sprievode Leonarda Szegedyho. Dňa 9. marca popoludní o tretej hod. odobral evanjelikom všetky tri kostoly a Kolégium (iný prameň uvádza 10. marec v noci za svitu fakieľ). Farský kostol nemecký prevzal Juraj Horváth, jágerský kanoník ako mestský plebán, slovenský kostol dostali minoriti a maďarský jezuiti. Farári a učitelia museli opustiť mesto.

Roku 1678 povstal proti Habsburgovcom Imrich Thököly. Mesto po smutných skúsenostiach sa pridalo na jeho stranu. Pádom Thökölyho r.1685 stratili evanjelici opäť kostoly a školu. Leopold I. na základe rozhodnutia šopronského krajinského snemu z r.1681 vyslal komisiu pod vedením grófa Štefana Csákyho. Ten 7. februára 1687 terajší kostol i školu odovzdal opäť do rúk opäť do rúk jezuitom. Evanjelici odmietli ponižujúcu ponuku postaviť si kostol a školu mimo mesta, a tak ostali 18 rokov bez kostola. Rok 1687 je čiernym rokom v dejinách Prešova a zvlášť v dejinách prešovských evanjelikov. Vtedy sa v meste odohrali udalosti smutne známe ako Prešovský krvavý súd alebo Prešovské jatky. Pod vedením cisárskeho generála Antonia Caraffu (1647-1693), ktorý pôsobil vtedy v meste, konal sa mimoriadny súd, ktorý odsúdil na smrť 24 mešťanov a zemanov z Prešova, okolia i vzdialenejších častí Uhorska.

Farský a vtedy jezuitský kostol sa evanjelikom vrátili počas povstania Františka Rákócziho II. Po 18-tich rokoch, dňa 21. októbra 1705, mali prešovskí evanjelici služby Božie opäť v kostole, a to vo farskom kostole s nemeckou a slovenskou kázňou, v evanjelickom (t.č. Roku 1710 cisárske vojsko obkľúčilo Prešov a mesto, veľmi vyčerpané hroznou morovou epidémiou, v jeseni kapitulovalo. V novembri 1710 cisársky generál Hugo Wirmond obsadil Prešov, farský kostol odovzdal katolíkom a evanjelický kostol ponechal evanjelikom. Dňa 30. septembra 1711, z rozhodnutia kráľovnej Eleonóry Magdalény, kráľovská komisia pod vedením poverenca grófa Jána Pállfyho odobrala evanjelikom kostol a Kolégium. Súčasne im povolila v zmysle šopronského zákl. článku z r. 1681 a bratislavského z r. Od r.1711 sa dovtedy jednotná prešovská evanjelická obec rozdelila na dva zbory, a to nemecký: Deutsche Gemeinde A.B. a slovenský: Cirkev evanjelická slovenská alebo ako sa v dokumentoch uvádza: Cirkev evanjelická prešovská nácii slovenskej. Napriek rozdeleniu spolupráca medzi obidvoma zbormi bola vždy veľmi dobrá a farári si ochotne navzájom pomáhali. V nemeckom zbore sa služby Božie konali v nemeckom a aj v maďarskom jazyku. Neskôr, po 2.pol. 19.st. Evanjelici, v zmysle rozhodnutia komisie, po zložitom vybavovaní stavebných povolení a intervencii kráľa Karola III., si nakoniec roku 1715 postavili drevený kostol. Tento r.1722 vyhorel, no skoro ho obnovili. Keďže sa pôvodný drevený kostol (resp. modlitebňa, Bethaus) po čase začal rozpadávať, povolilo mesto. r. 1750 stavbu nového kostola, pravda, tiež len z dreva. Tento evanjelici využívali až do roku 1784, kedy im bol vrátený Chrám Sv.

Tolerančný patent Jozefa II. bol v Šariši vyhlásený 15. januára r. 1782. Skončilo sa tým dlhé a smutné obdobie náboženských nepokojov a bojov.

Nariadenie Resolutio Carolina II. z r. 1734, ktorú vydal cisár Karol III., nútilo zrušiť jednu z piatich superintendencií. Po dlhých rokovaniach došlo r. 1743 k dohode, známej ako „Dobšinská koalícia“, podľa ktorej boli zlúčené mestská a župná superintendencia, a tým bola vytvorená jednotná Potiská superintendencia (dištrikt). Superintendencia šiestich slob. kráľ. miest bola premenená na seniorát.

Po vzniku ČSR a po odluke od Generálnej evanjelickej a.v. cirkvi v Uhorsku bola dňa 17.2.1919 zriadená Generálna cirkevná rada na Slovensku. Táto vytvorila Východný evanjelický a.v. dištrikt a Západný evanjelický a.v. dištrikt a zároveň pripravila prvú synodu, ktorá sa konala v Trenčianskej Teplici r.1921. Synoda uzákonila Ústavu evanjelickej a.v. cirkvi na Slovensku. Podľa tejto Ústavy prešovské cirkevné zbory boli začlenené do Šarišského seniorátu. Prešov bol v rokoch 1930-45 biskupským sídlom Východného dištriktu, biskupom bol Vladimír P. Čobrda.

V dôsledku II. svetovej vojny, ktorá sa v Prešove skončila 19.1.1945, klesol počet údov maďarsko-nemeckého sesterského zboru a vojnové udalosti podstatne poškodili majetok zboru. Preto sa presbytérium v zasadnutí zo dňa 26. apríla 1945 uznieslo navrhnúť svojmu konventu zjednotenie so sesterským slovenským cirkevným zborom. Presbyteriálny konvent slovenského cirkevného zboru dňa 10.6.1945 vzalo toto uzavretie so súhlasom na vedomie. Dňa 17. júna 1945 došlo k splynutiu, k zjednoteniu obidvoch cirkevných zborov v jeden evanjelický cirkevný zbor. Zjednotený cirkevný zbor prijal názov: Evanjelický a.v.

Prvý raz sa o nej hovorí v listine z roku 1248 v súvislosti so zánikom desiatkov. Tie sa v kráľovských obciach stredného Šariša dovtedy každoročne vyberali zo všetkej úrody a prírastku na poli a v chlieve z ¾ pre jágerského biskupa, ktorý bol jej prvým známym vlastníkom, a z ¼ pre miestneho farára. V nich dal jágerský biskup dávno predtým vystavať stodoly na uskladnenie a zvod svojich ¾ z vybratej desatiny. Z toho vyplýva, že tieto stredošarišské dediny vrátane Orkucian, existovali minimálne niekoľko desaťročí pred polovicou 13. Vďaka spomínanej listine prešli v roku 1248 Orkucany do vlastníctva uhorských kráľov, v ktorom zotrvali aj v 14. storočí. V prvej polovici 15. storočia už patrili šľachticom z Úpora a Plavča. V roku 1546 ich šľachtici Lobockovci so súhlasom panovníka Ferdinanda I. predali v roku mestu Sabinov za 1614 florénov.

Sabinov mal pre Orkucany po hospodárskej stránke určujúci význam. Bol trhovým a jarmočným mestom, kde mohli obyvatelia okolitých dedín predávať svoje výrobky a nakupovať tovar. Nevýhodou boli spory Sabinova s okolitou šľachtou, ktorá si násilím prisvojovala poddaných a želiarov mesta. Napriek tomu, bolo výhodnejšie byť mestským ako šľachtickým poddaným, pretože mestské právo chránilo pred mnohými šľachtickými svojvôľami. Aj v novoveku boli poddanskou dedinou, ktorej obyvatelia sa výlučne zaoberali poľnohospodárstvom. Pestovali tradičné plodiny a chovali domáci dobytok.

Hlavne reformácia tu vyorala hlbokú brázdu, ktorá prakticky pretrváva aj v súčasnosti. Evanjelický kazateľ tam pôsobil od začiatku 90 rokov 16. storočia. Evanjelická fília Orkucany patrila najprv pod farnosť Jakubovany, na prelome 16. a 17. storočia sa dedina stal sídlom evanjelickej farnosti, ktorá tu súvisle jestvovala až do roku 1672. V 17. storočí sa začala násilná katolizácia, ktorej výsledkom po niekoľko desaťročiach prenasledovania, bolo zníženie počtu evanjelikov v dedine a ich následné pričlenenie k sabinovskému evanjelickému cirkevnému zboru. Od 23.

Nepokojné obdobia Rákociho povstania, tureckého nebezpečenstva, stavovských rozporov a vojen, hladu, epidémií a požiarov, znamenali nielen veľké krviprelievanie a biedu, ale aj obrovské demografické a hospodárske straty. Nevyhli sa im ani Orkucany. Morová epidémia na začiatku šesťdesiatich rokov 18. Po hospodárskej stránke v 18. storočí, najviac ovplyvnila život poddaných urbárska reforma Márie Terézie.

Urbársky súpis obce Orkucany bol vykonaný 29. augusta 1772. Podľa neho bolo v dedine 39 domácností, z toho 37 sedliackych. Jediným zemepánom v Orkucanoch bolo kráľovské mesto Sabinov. Okrem obývaných usadlostí tu bolo ešte 17 prázdnych, ktoré spustli počas morovej epidémie v roku 1760. Orkucianski sedliaci robili podľa starodávnych obyčajov, bez akýchkoľvek dovtedajších urbárov, alebo zmlúv. Všetci sedliaci aj želiari, platili Sabinovu 1 zlatý peňažnej dane, odovzdávali 1 - 2 funty priadze, maslo, 1 - 2 kapúny, rovnaké množstvo kureniec a v priemere po 7 vajec od gazdovstva. Okrem toho aj deviatok z úrody okrem ľanu a konope. Okrem toho boli poddaní preťažení rozličnými povinnosťami voči zemepánovi i štátu. Poddaní z Orkucian sa 14. decembra 1773 sťažovali cisárovi Jozefovi II.

V roku 1815 obývalo v 30 domoch 57 rodín, spolu 399 obyvateľov. Do roku 1844 tento počet vzrástol na 487 obyvateľov. Konfesijné zloženie obyvateľstva sa počas prvej polovice 19. storočia dramaticky nezmenilo. Administratívne patrila dedina do Šarišskej stolice so sídlom v Prešove a v rámci nej do Hornotoryského slúžneho úradu so sídlom v Sabinove. Z cirkevného hľadiska bola dedina vedená ako fília sabinovskej rímskokatolíckej farnosti, resp.

Zrušenie poddanstva ako výdobytku revolučných rokov 1848/49 aj napriek nedôslednosti a veľkým nedostatkom, znamenalo hospodárske a spoločenské oslobodenie veľkej časti roľníctva. Pre vidiek to znamenalo prevratné zmeny. Obyvateľstvo oblasti Hornej Torysy, do ktorej patrili aj Orkucany, vstupovalo do týchto rokov značne zbedačené veľkou neúrodou v roku 1850, ako aj veľmi klimaticky nepriaznivým rokom 1851.

Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1857 žilo v Orkucanoch 425 obyvateľov, podľa konfesijného rozdelenia mali výraznú prevahu evanjelici. Podľa sčítania z 31. decembra 1869 tu žilo už 528 obyvateľov, z konfesijného hľadiska v 78 domoch bývalo 302 evanjelikov, 297 rímskokatolíkov, 15 gréckokatolíkov a 14 židov. Prevažná časť obyvateľstva sa živila poľnohospodárstvom. Narástol však počet ľudí, ktorí sa zaoberali remeslami, prípadne inými zdrojmi obživy. Takmer všetky budovy v dedine boli drevené, z kameňa bol iba kostol. Zvlášť nízka bola gramotnosť obyvateľstva. V roku 1870 čítať a písať v Orkucanoch vedeli iba 4 muži a 1 žena. Z hospodárskeho hľadiska mali zvlášť ťažké postavenie želiarske rodiny. Jediným východiskom bolo vysťahovanie sa z domovov. Za prácou sa v rokoch 1900 a 1910 do Ameriky vysťahovalo 72, resp. 69 obyvateľov Orkucian. Aj napriek maďarizačnej kampani, Orkucany na začiatku 20.

Do nového štátu v roku 1918 vstúpili Orkucany so 485 obyvateľmi v 79 domoch. Do roku 1930 ich počet vzrástol na 609. Dynamický rozvoj dediny nebol iba prechodným javom. Na čele obce stál do roku 1923 richtár, od roku 1924 starosta, najvyšším orgánom bolo obecné zastupiteľstvo s volenými miestnymi poslancami. Dedina spadala pod sabinovskú poštovú, četnícku a železničnú stanicu, pričom železničná trať z Prešova do Orlova prechádzajúca cez Orkucany, mala v dedine vlastnú železničnú zastávku. Naďalej však pokračovalo zhoršovanie hospodárskeho a sociálneho postavenia ľudí, pričom sa neutešená hospodárska situácia prejavovala najviac na roľníkoch, ktorých ničilo najmä stále sa zvyšujúce daňové zaťaženie.

Neodmysliteľnou súčasťou medzivojnových dejín Orkucian je roľnícka škola, založená na pozemkoch mesta Sabinov na základe zmluvy uhorského ministerstva orby s mestom Sabinov zo dňa 6. novembra 1907. Vyučovanie v novej škole v maďarskom jazyku sa začalo v roku 1911. Od roku 1919 prevzalo školu do československej správy Ministerstvo pre správu Slovenska. V roku 1940 mali Orkucany 695 obyvateľov. Nastala aj pomerne výrazná zmena v konfesijnom zložení obyvateľstva. K rímskokatolíckemu vyznaniu sa hlásilo 364 občanov, 267 k evanjelickému a.v. a 32 ku gréckokatolíckemu. Počas tzv. Slovenského štátu na všetkých úsekoch každodenného života HSĽS presadzovala svoje dominantné postavenie. V prípade Orkucian sa to prejavilo odvolaním dovtedajších demokraticky zvolených starostov a poslancov obecného zastupiteľstva a vo vymenovaní vládnych komisárov. V Orkucanoch to malo pomerne dramatický priebeh. Podobne tomu bolo v povojnovom období. Politická nestabilita rokov 1945 - 1948 bola badateľná na pomerne rýchlom a neštandardnom striedaní funkcionárov obcí. Tomuto trendu sa nevyhli ani Orkucany.

Orkucany neboli vojnou priamo postihnuté, ich celková obnova sa sústredila na niekoľko poškodených domov. Povojnová história obce sa na jednej strane niesla v znamení násilného združstevňovania a na druhej strane v znamení modernizácie obce. Podarilo sa zaviesť elektrinu, inštaloval sa miestny rozhlas, otvoril nový obchod. Začalo sa s výsadbou ovocných stromov na urbárskej pôde. Reguláciu problematického potoka pretekajúceho stredom obce sa však podarilo dokončiť až v roku 1971 a vodovod až v roku 1977. Kým v medzivojnovom období obec zaznamenala veľký nárast obyvateľstva, po roku 1945 tento trend pokračoval iba do roku 1970, kedy v obci žilo 1022 obyvateľov. Následné obdobie bolo poznačené odchodom obyvateľstva do blízkych mestských sídiel Sabinova a Prešova.

Od svojho vzniku boli Orkucany viac, či menej späté s mestom Sabinov. Najskôr kráľovským, potom okresným. Počiatočné poddanské postavenie Orkucian voči Sabinovu sa síce v 20. storočí zrušilo, ale hospodárska dôležitosť Sabinova tu bola pociťovaná vždy. Postupne sa obidve aglomerácie k sebe približovali aj územne. Prvé návrhy o možnostiach rozvoja sídelnej aglomerácie Sabinov - Orkucany sa objavili v roku 1971. O pričlenení Orkucian k Sabinovu sa vážnejšie hovorilo v roku 1975. Poslanci MNV v Orkucanoch to podmieňovali dokončením vodovodu a výstavbou MŠ. Napriek ich súhlasu sa tak ešte nestalo pre veľký odpor hlavne starších obyvateľov. K pričleneniu Orkucian k Sabinovu došlo až v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia.

Podľa kroniky mesta Sabinov zväzok III. str. 613 sa tak stalo „ ... po uskutočnenom verejnom zhromaždení občanov Orkucian dňa 6. júna 1985 vyslovila rada ONV v Prešove s politickým zlúčením obce Orkucany s mestom Sabinov súhlas s platnosťou od 1.1.1986. Na základe súhlasu Vsl. KNV a uznesenia rady ONV dňa 28. decembra 1985 uskutočnilo sa spoločné zasadnutie pléna MsNV v Sabinove a pléna MNV v Orkucanoch, na ktorom oficiálne a právne došlo k politickému zlúčeniu oboch obcí s názvom mesto Sabinov - časť Orkucany. Bývalá obec Orkucany stratila tým svoj politický charakter obce, čo potvrdilo aj uznesenie spoločného plenárneho zasadnutia č.

tags: #evanjelicky #kostol #sabinov