V roku 1678 vypuklo v Uhorsku ďalšie protihabsburské stavovské povstanie. Na jeho čelo sa postavil vtedy iba 21-ročný Imrich Tököli, ktorý mal mnoho dôvodov na to, aby nenávidel Habsburgovcov. Už jeho otec, Štefan Tököli, bol obvinený z účasti na tzv. Vešeléniho sprisahaní proti panovníkovi Leopoldovi I. Trinásťročnému Imrichovi sa pritom podarilo uniknúť smrti len o vlások. Tököli bol navyše evanjelik (luterán) a panovnícky rod nekatolíkov prenasledoval.
Povstalci viedli úspešné bojové akcie najmä na území dnešného Slovenska a Tököli sa v septembri 1682 stal vládcom tzv. Horného Uhorska - kniežatstva, ktoré zaberalo takmer celé Slovensko a ovládal aj časť terajšieho Maďarska. Jeho spojenci Osmani ho titulovali za kráľa, on sám však používal titul: „Gróf Imrich Tököli, pán a knieža čiastok Uhorskej krajiny.“ Ešte v tom istom roku sa aj oženil s vdovou po sedmohradskom kniežaťu Františkovi I. Rákocimu, Helenou Zrínskou, čím sa stal nevlastným otcom vodcu posledného protihabsburského povstania Františka II.
V januári 1683 Tököli zvolal krajinský snem za účelom nápravy náboženských a majetkových pomerov v krajine. Ako pripomína evanjelický kňaz Belo Klein-Tesnoskalský v diele Obrazy z dejín prešovských evanjelikov: „Občania kniežatstva prijali zmenu pomerov s uspokojením. Ľud sa oslobodil od náboženského prenasledovania, od nesmiernych daní, od nemilosrdných nemeckých žoldnierov.
Drvivú prehru zaznamenali vzbúrenci na Šibenej hore pri Prešove v roku 1684, pričom samotné mesto Prešov bolo dobité v nasledujúcom roku. Potom, čo sa vzdali Tököliho spojenci - tzv. kuruci v Košiciach, Užhorode, Sárospataku a Regéci, prišlo odbojné knieža o svoje najvýznamnejšie pevnosti, čo urýchlilo definitívny koniec povstania. Po páde hradu Mukačevo (r. 1688), ktorý hrdinsky bránila Helena Zrínska, stroskotali aj posledné nádeje povstalcov. Tököli, svojimi súčasníkmi prezývaný „Tót király“, t. j. slovenský kráľ, zomrel v roku 1705 v tureckom vyhnanstve.
Do Prešova prišiel súdiť rebelov obľúbenec cisára Leopolda I., generál Anton, resp. Antonio Caraffa v januári 1687. Zámienkou pre jeho príchod bola finančná zbierka miestnych predstaviteľov evanjelickej cirkvi na nový kostol a školu potom, čo im odňal starý kostol a budovu kolégia cisársky generál Schultz. Caraffa v tejto iniciatíve videl prípravu nového spiknutia proti Viedni a preto žiadal cisára o povolenie zlikvidovať vzbúrencov.
Cisársky vyslanec Caraffa postupoval v boji proti údajným rebelom rýchlo a s jemu vlastnou krutosťou. Ihneď dal uzavrieť všetky metské brány a zriadil špeciálny súd, ktorému on sám predsedal. Prvé rozsudky smrti vyniesol tribunál už 16. februára. Prvým popraveným bol prešovský šľachtic a senátor Žigmund Zimmermann. Zimmermanna vraj mučili tak kruto, že sa vzdal svojej evanjelickej viery. O záchranu jeho života sa navyše usilovala aj jeho manželka, ktorá poslala Carrafovej žene niekoľko zlatých náhrdelníkov.
Druhou obeťou tzv. jatiek bol Andrej Kecer z Lipovca a Peklian. Počas mučenia ho najprv naťahovali na škripci, potom mu lámali údy a napokon opaľovali jednotlivé časti tela. Kecerovi najskôr odťali ruku, následne aj hlavu a jeho telo rozštvrtili a povešali na háky vedľa štyroch ciest vedúcich do Šariša, Podhradíka, Levoče a Košíc. Len jeho hlava ostala pribitá veľkým klincom na šibenici. V ten istý deň, 5. marca, popravili aj ďalších dvoch mešťanov - Juraja Textora a Daniela Krmana.
Ešte v rámci prvého súdu prišiel o život aj zeman a prešovský senátor František Baraňaj, ktorého obviňovali z účasti na búraní františkánskeho kostola v Prešove. Po dlhom mučení tzv. Jatky následne pokračovali po krátkej prestávke, 22. marca. Vtedy vystúpil na lešenie ako prvý syn už popraveného Andreja Kecera, ani nie tridsaťročný Gabriel Kecer. Mladému Kecerovi sťali hlavu a preukázali tú milosť, že mohol byť, na rozdiel od otca, pochovaný v rodinnej hrobke v Pekľanoch.
Po ňom nasledoval sotva 25-ročný Martin Šároši, zať Andreja Kecera, ktorého sťali za to, že napísal súkromný list svojmu otcovi. O rebélii sa pritom v korešpondencii ani nezmienil, a tak je jasné, že išlo a zámienku a pravým dôvodom bol jeho príbuzenský vzťah s Kecerom. Tretím popraveným bol bývalý mestský sudca Juraj Fleischhackker, ktorého Caraffa vinil zo smrti mnohých cisárskych vojakov.
V nasledujúcich piatich procesoch kruto mučili a usmrtili ďalších obvinených. Obžalovaným napríklad pálili rebrá, vrážali do pohlavného údu rozpálené drôty a nabíjali klince pod nechty. V rozmedzí od 5. marca do 12. septembra 1687 kati dovedna popravili dvadsaťštyri uhorských mešťanov a zemanov evanjelického vierovyznania, čo v Prešove pripomína osobitý pamätník, ako i tabuľa na Mariánskom súsoší.
Pamätník popravených v Prešove
Kultúrny Aspekt: Divadelná Inscenácia "Ježiš z Montrealu"
V posledných sezónach režíruje Ján Luterán inscenácie, do ktorých okrem aktuálnych reálií divadelnej hry prestupuje aj iný, hraný, často priamo divadelný svet. Boli to napríklad Idioti (2022), inscenácia Národného divadla Košice, v ktorej skupina ľudí ako protest proti systému či ako istý sociálny experiment na sebe aj spoločnosti predstiera, že jej členovia sú mentálne postihnutí. V inscenácii Perplex (Divadlo Jozefa Gregora Tajovského, 2022) sa v rámci neustále sa meniacich, ale vopred daných okolností v závere ukáže, že postavy sú len hercami „teatra mundi“, ktoré ovláda neviditeľná inštancia. Pre SND Luterán režíroval inscenáciu Špina (2022), ktorej súčasťou bolo ochotnícke divadelné vystúpenie. Do neho zakomponoval rôzne klišé súvisiace s prvoplánovou predstavou toho, ako má vyzerať avantgarda.
Pašie v rámci inscenácie Ježiš z Montrealu skutočne predstavujú svojbytné dielo. Ak by inscenácia mala byť o tom, ako zasiahnuť dnešných kresťanov, ako im invenčným umeleckým jazykom pretlmočiť Kristovo umučenie, prvá polovica to naplnila. Scenár jednak veľmi šikovne vytvára paralely k obrazom z pašií, ktoré azda poznajú aj ateisti, jednak používa absolútne súčasný jazyk, faktograficky nadväzujúci na dnešok (napríklad keď jedna postava upozorní, že ľudia vždy boli zvedaví a lákalo ich násilie, preto sa zúčastňovali ukrižovaní a dnes postávajú pri dopravných nehodách).
Práve tak vyznieva aj samotný akt ukrižovania, keď je nahý Kristus vystavený davu ako kus mäsa, výstavný exponát, obnažený, vákuovaný. A predsa má aj tento obraz v sebe poéziu: z rembrandtovského prítmia v odlesku vystupuje nahé telo nalepené na fólii ako estetizovaná forma popravy. Aby sa mohol herec Daniel prvý raz vsúkať do fólie, vymyslel si režisér malý copperfieldovský trik na odpútanie pozornosti. Dvaja členovia zboru vyjdú na proscénium, aby s divákmi nacvičili krátky dvojhlas. Na jednej strane stoja pred rizikom, že bude väčšina sály mlčať, na druhej strane je to trochu premárnená šanca pri plnom hľadisku nevyužiť viachlas vyše 300 ľudí na hudobne zaujímavejší výsledok. Trik však za každých podmienok svojmu zámeru poslúži, výjav samotného ukrižovania sa šokujúco a surovo zjaví pred rozveselenými divákmi.
Keď „Kristovo telo“ odvezú, inscenácia nepokračuje ďalej zmŕtvychvstaním, to už napokon ani nie je súčasťou pašií, tie sa končia uložením do hrobu. Postavy Márie a Márie Magdalény upozornia, že Ježiš sa nezjavil ani o päť, ani o desať rokov, jednoducho neprišiel. Napokon však Mária presvedčivo vysloví, že ho videla, hoci na javisku sa v zahalení zjaví iný herec, René (Jakub Rybárik). Prostredníctvom neho je tlmočené azda najzásadnejšie posolstvo kresťanskej viery. Vo chvíľach po Kristovom umučení a smrti nie je podstatné čakať na jeho zmŕtvychvstanie, aby sme v neho uverili. Dôležité je hľadať v ľuďoch hodnoty, ktoré šíril, a tak jeho posolstvo, jeho učenie vieme nájsť v každom z nás. Nemusí byť živý medzi nami, aby sme mohli v sebe zveľaďovať a kultivovať hodnoty dobra, lásky a pravdy. Záver prvej časti končí silným obrazom, keď sa na proscéniu zhromaždia všetci herci - všetci Kristovi učeníci.
Nanovo inscenované pašie vyvolajú búrku nadšenia v odborných kruhoch, čím sa intertextovo vraciame práve k petícii spomenutej v úvode. Každé dielo, ktoré sa dotkne toho, čo považujeme za „tradičné“, strhne na seba pozornosť. Danielovi herci uverili tomu, čo hrajú, a zrazu sa majú vrátiť k svojim pôvodným životom. Po takomto zážitku to už nie je celkom možné. Druhá časť sleduje osudy ďalších repríz, ale aj hercov. Najvýraznejšou premenou prechádza postava Mireille (Anežka Petrová), nadanej herečky, ktorá svoj talent rozmieňala na drobné v reklamách na produkty, predávajúc ich svojím telom. Evidentná paralela s Máriou Magdalénou je zvýraznená aj kostýmom (kostýmy Alžbeta Kutliaková).
Druhou ženskou postavou je Constance (Zuzana Porubjaková). Jej história je len naznačená (otehotnela, ale deti nemá), pracuje v centre pre chudobných a bezdomovcov, herectvu sa vôbec nevenuje. Porubjaková ju charakterizovala láskavým tónom aj gestom, z ktorých sa dá vyčítať zmierenie s osudom a pokora, ktorá môže súvisieť s rozhodnutiami v minulosti. Utajený vzťah s kňazom Leclercom vyznieva ako jej údel, ktorý prijala a myslí si, že si nezaslúži viac. Leclerca stvárňuje Alexander Bárta. Nie je to jednoduchá postava; napriek tomu, že žije v hriechu (už 5 rokov má tajný vzťah s Constance), nie je v ňom pokora.
O Ježišovi napokon nevieme nič. Môžeme veriť len tomu, čo o ňom bolo napísané a čo máme k dispozícii v obmedzenej podobe. Môžeme ho hodnotiť len prostredníctvom jeho zaznamenaných skutkov. To je aj kľúč, ktorý si na interpretáciu postavy Daniela zvolil Martin Šalacha. Je to protagonista, ktorý v skutočnosti stojí v druhom rade a pozerá sa, nechá konať druhých a konflikt rieši láskavým dotykom. Jeho celkový prejav je vľúdny, zhovievavý, stíšený, ale nie submisívny.
Inscenácia má trochu pomalší rozbeh, trvá, kým sa pozbierajú a predstavia jednotlivé figúrky so svojimi nedostatkami. Scény v dabingovom štúdiu pobavia, no ukazujú smutný osud hercov, ktorí buď majú na viac, ale nemajú príležitosti, alebo si z umenia urobili kšeft, alebo aj v mizernej príležitosti hľadajú kúsok umenia. Je zaujímavé sledovať postupné prekračovanie komfortných polôh hercov aj budovanie komunity pod záštitou režiséra Daniela. Luteránovi režijne sedia kolektívne autorské diela (často založené na hudbe či nejakej forme rytmizovania slov), preto prvej časti dominuje spoločné stvárnenie pašií.
Neoddeliteľnou súčasťou je i zbor (autormi hudby sú Daniel Fischer a Adam Ilyas Kuruc), ktorý by sa dal pomenovať ako gospelový, no aj vzhľadom na použité hudobné nástroje sa pohybuje aj medzi chorálom, requiem či nenápadnou atmosférotvornou hudbou. V zbore sú angažovaní kvalitní spievajúci herci či hudobní interpreti, ich výkon nesprevádzajú nijaké intonačné ani rytmické zaváhania. Druhá časť inscenácie je založená na ponore do jednotlivých charakterov. Keď sa zhasnú blikajúce svetlá, vypne hudobné podfarbenie a kolektív hercov odíde do zákulisia, intímne situácie vyznievajú zjednodušujúco a vnútorne nemotivovane.
Dych berúca scénografia Juraja Kuchárka, vrátane rôzne zakomponovaných kresťanských symbolov ako lampa v tvare svätožiary či bar za obrazom Božského srdca Ježišovho, kombinuje sakrálne a profánne v horizontálnej aj vertikálnej rovine. Rozvrstvuje priestor do samostatných miestností, ktoré dokážu fungovať aj ako celok a multifunkčne sa prelínať, je plná detailov, ktoré ironizujú, pointujú aj výtvarne dopovedajú. No hudba, blikajúce rekvizity a dymové clony trochu odpútavajú pozornosť od podstaty inscenácie a akoby legitimizovali to, proti čomu sa inscenácia chce vyhraniť.