Evanjelický kostol v Skalici: História a Vývoj

Skalica, mesto s bohatou históriou, sa môže pýšiť mnohými architektonickými a kultúrnymi pamiatkami. Medzi ne patrí aj Evanjelický kostol, ktorého história je úzko spätá s vývojom mesta a jeho obyvateľov.

Historické pozadie

Historické obdobie Skalice sa začína na začiatku 13. storočia. Prvá spoľahlivá písomná zmienka o Skalici je až z roku 1217. Je to listina uhorského kráľa Ondreja II., ktorý daroval skalické územie dvom synom nitrianskeho župana Tomáša. Po smrti grófa Tomáša jeho synovia Sebus a Alexander začali toto územie zaľudňovať početným obyvateľstvom.

Ľudovít I. dal povýšil skalickú osadu na slobodné kráľovské mesto 6. októbra 1372 v Trnave a dal ju opevniť murovanými hradbami. Zvyšky tohto obranného múru stoja miestami dodnes. Po smrti Ľudovíta I., územie Skalice roku 1385 Žigmund založil moravským markgrófom Joštovi a Prokopovi. Žigmund by naďalej podporoval Skalicu aj naďalej a po vyplatení záložného kraja, mal neustále problémy s peniazmi a tak ju dal opäť založiť. Ako odmenu ju dostal Štibor zo Štiboríc, ktorý bol známy ako Ctibor z Beckova.

V období husitských vojen význam Skalice vzrástol najmä zo strategického hľadiska. Husitskí kňazi vybudovali pri Strážnici na ostrove rieky Moravy opevnený tábor, z ktorého robili výpady po okolí, kým ho roku 1421 nezlikvidovalo Žigmundovo vojsko, ktoré často tiahlo cez Skalicu, kde sa často i Žigmund zastavil. V roku 1446 sa stal uhorským regentom Ján Huňady. Začalo sa krátke obdobie, trvajúce pár desaťročí, v ktorom sa prejavila veľká budovateľská činnosť. V meste bola posádka kráľovského mesta, ktorá neprekážala budovaniu Skalice.

V tomto období sa odohralo veľa významných udalostí, z ktorých mnohé mali pre mesto negatívne dopady. V meste bolo v tomto období asi 600 domov. Ako to kedysi bývalo, domy boli drevené a mali slamené strechy. Boli časté malé požiare. Z veľkých zdokumentovaných požiarov urobili najväčšiu škodu požiare v rokoch: 1559, 1583, 1592, 1601, 1615, 1620, 1629, 1631 a 1639. Morové epidémie boli v rokoch 1535 a 1581.

V tomto období nastal výrazný rozvoj obchodu remesiel. Jedným z najvýznamnejších remesiel bolo vinohradníctvo. To malo v Skalici tradíciu pravdepodobne od začiatku 15. storočia, ale s veľkým vysádzaním a pestovaním viniča sa začalo v 15. - 16. storočí. V tejto dobe malo mesto svoj vlastný výčap na radnici, kde sa predávalo mestské víno. Vínom sa občas platilo aj zamestnancom mesta. O význame a úcte k vinohradníctvu svedčí aj to, že za krádež hrozna bol trest smrti, ktorý bol v roku 1616 pozmenený na pokutu 25 zlatých a v roku 1629 na pokutu 100 zlatých. Vinohradníci boli združení v Bratstve sv.

V Skalici bola taktiež významná výroba súkna - vyrábalo sa tu jedno z najkvalitnejších súkien v Uhorsku, ktoré bolo vyhľadávané najmä vyššími vrstvami obyvateľstva. V 17. storočí bolo v Skalici zaregistrovaných veľa cechov. Z tých najbohatších a najvýznamnejších uvádzam cechy murárov a kamenárov, súkenníkov, vinárov, čižmárov, kováčov, mäsiarov, mydlárov, kožušníkov, krajčírov, gombičkárov, remenárov, debnárov a ševcov (obuvníkov).

Aj v tomto období pokračoval výrazný rozvoj obchodu. Neďaleko mesta prechádzala Česká cesta, ktorej význam za vlády Vladislava II. (1490 - 1516) narástol až do takých rozmerov, že v roku 1498 chcelo vedenie mesta vybudovať veľký sklad pre obchodníkov, ktorí prechádzali týmto smerom. Na toto však potrebovali povolenie od kráľa, ktorý však nevedel zaujať jednoznačné stanovisko. V roku 1645 Skalica uzavrela obchodnú zmluvu s banskými mestami o ochrane svojho súkenníctva. Zo zmluvy vyplývalo, že zahraniční obchodníci nesmeli predávať súkno a plátno v malom, ale len vo veľkom a svoj tovar mohli skladovať len na miestach, ktoré im určil senát. Týmto sa podporil predaj a vývoz skalického (resp. uhorského) súkna a zamedzilo sa konkurenčnému predaju. 3. septembra 1645 Skalicu navštívil kráľ Ferdinand III.

V roku 1659 do Skalice prišla rehoľa jezuitov, ktorá mala v neskoršom období pre mesto veľký prínos. Najprv boli jej mnísi ubytovaní na radnici, neskôr si kúpili dva domy na Námestí a od mesta získali v roku 1671 do prenájmu kostol na Potočnej ulici (zhabaný evanjelikom). Tento využívali až do roku 1697, kedy už boli práce na ich novom komplexe na námestí v plnom prúde. V roku 1660 začali s výstavbou svojho kolégia (gymnázia), kde vyučovali.

V roku 1434 Skalicu získala do zálohy rodina Zápoľských, ktorá ju vlastnila až do roku 1526. Už v roku 1527 bol kráľ Ferdinand I. nútený založiť Skalicu strážnickým pánom zo Žerotína. Po nezhodách s vedením mesta, krádežiach dobytka, zatváraní ľudí a podobných problémoch podalo mesto v roku 1568 sťažnosť na kráľovský fiškálny súd, ktorý 17. novembra 1568 rozhodol o odobraní Skalice rodine Žerotínskych. Títo museli nadôvažok zaplatiť všetky spôsobené škody a samozrejme im ani neboli vrátené peniaze, za ktoré vlastne toto územie získali.

Počas tureckých vojen sa predsunuté turecké vojenské oddiely dostali až na Moravu, kde v roku 1529 vyplienili mesto Strážnice. V tomto období sa používalo útrpné právo. Skalica mala svojho úradného kata, ktorý v meste vykonával tresty a mesto ho požičiavalo aj ďalším zemepánom. V Skalici taktiež stála aj šibenica, o ktorej sa tradovalo, že je „Enem pro nás a pro naše deti“. Skalica mala často ťažkosti so svojimi susedmi.

Toto obdobie bolo však aj obdobím, kedy sa veľa stavalo. Bolo to potrebné, pretože mesto bolo po požiaroch veľmi zdecimované. V rokoch 1645 - 1650 bol postavený Evanjelický kostol na Potočnej ulici. Evanjelicko-katolícke spory však vyústili až to takých rozmerov, že bol evanjelikom kostol odobraný a mesto v ňom potom ubytovalo nové rehole, ktoré prišli do mesta. V roku 1535 dostala Skalica od kráľa Ferdinanda I. povolenie organizovať ďalšie 2 výročné trhy a od kráľa Rudolfa II. v roku 1603 povolenie na ďalšie 3 výročné trhy. V roku 1569 bola založená obec Mokrý Háj ako poddanská obec Skalice.

Skalica kvôli svojej strategickej polohe bývala často obsadzovaná rôznymi vojskami. V apríli 1605 okolo mesta prechádzalo povstalecké vojsko Štefana Bočkaja. Mesto z obavy pred plienením polí a drancovaním okolia vpustilo vojakov do mesta. Títo potom odtiaľto podnikali lúpežné výpravy na Moravu. Moravania sa však za plienenie kruto pomstili. Keď povstalci odišli z mesta, moravské vojsko prišlo 29. júna 1605 a urobilo najčernejší deň v histórii mesta. Mesto bolo dobyté a vydrancované spomínaným vojskom. Jeho vojaci z mesta ukradli takmer všetko, čo sa dalo odniesť. Obyvatelia sa rozutekali po okolí a mesto zostalo pár dní úplne prázdne.

Dňa 13. mája 1462 kráľ Matej Korvín potvrdil Skalici darovanie rybníka a dovolil obyvateľom si vedľa neho vybudovať ďalší, čo im 6. apríla 1464 znova potvrdil a 21. mája im potvrdil i mestské výsady. Po roku 1526 sa v meste začali usadzovať zemania, ktorí mali veľké problémy s mešťanmi. Významnou súčasťou koloritu mesta je tradičné vinohradníctvo, ktoré tu zapustilo korene pravdepodobne v druhej polovici 15. storočia. V roku 1535 nastal v Skalici mor. Františkánske záznamy hovoria, že v kláštore na mor zomreli, okrem jedného farára všetci rehoľníci a kláštor bol prázdny po 30 rokov. Pre Skalicu obdobie baroka, osvietenstva a konca feudalizmu (1711 - 1848) bolo obdobím rastu a prosperity, keď sa v meste začala opäť veľká výstavba.

Začiatkom 18. storočia postavili pod vinohradmi kaplnku sv. Františka Xaverského, radnicu, kostol a kláštor jezuitov so školami, kláštory a kostoly karmelitánov a pavlínov a prestavali aj kláštor františkánov. V roku 1660 sa v Skalici usadili jezuiti, ktorí tu koncom 17. storočia zriadili aj kláštornú lekáreň a v roku 1662 založili gymnázium. V roku 1710 v meste opäť vyčíňal mor a v roku 1728 bol v meste veľký požiar. O rok neskôr 5. novembra 1729 zhorel františkánsky kostol, fara, kostol, kláštor… Menší požiar bol v roku 1739, keď v meste vypukol mor. Vo veľkom požiari 21.

Búrlivé roky 1848 a 1849 rozvírili hladinu verejného života aj v Skalici. V tomto období rybníky už nejestvovali a ani pivovar už mesto nemalo. V roku 1867 postavilo mesto nový kamenný most (Zelený) pri Hornej bráne. Na začiatku 20. V roku 1908 sa v meste postavil chudobinec. Od roku 1889 bola v Skalici aj železničná stanica.

Skalica sa zapísala do celonárodných dejín v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia, keď sa stala pôdou pre organizovanie národno-oslobodzovacieho boja proti maďarizácií a spolu s Ružomberkom a Martinom sa stala intelektuálnym centrom tohto snaženia, ktoré sa v pamätnom roku 1918 skončilo rozpadnutím rakúsko-uhorského systému a vytvorením ČSR.

Po skončení 2. svetovej vojny, v rodiacej sa novej spoločensko-politickej situácií, sa Skalica snažila využiť postavenie okresného mesta pre rozvoj priemyslu a infraštruktúry. Bolo založených či zmodernizovaných niekoľko závodov, postavené školské a predškolské zariadenia, sídliska, športoviská. Po roku 1989 sa i Skalica začala rozvíjať v duchu nového spoločensko-politického zriadenia. Postupne tu bolo vytvorených niekoľko stoviek súkromných podnikateľských aktivít, založené nové inštitúcie a úrady. Po oddelení samosprávnych orgánov od štátnych sa vytvoril nový orgán - mestský úrad. V roku 1991 sa Skalica stala sídlom obvodu a od roku 1996 okresu Skalica pre 21 miest a obcí severozápadného cípu Slovenska. Od roku 2004 sa okresy ako územné celky pre účely štátnej správy zrušili a okresy tak plnia iba formálnu funkciu na odlíšenie regiónov.

Evanjelický kostol v Skalici bol postavený v tolerančnom období, takže nesmel mať vežu. Skalickí evanjelici sa pomerne často zaoberali prístavbou kostolnej veže. Už v roku 1932 vypracoval jej projekt architekt Dušan Jurkovič.

Vypísanú súťaž na jej stavbu v tom čase vyhrala firma Skorkovský z Bratislavy, k realizácii stavebných prác však neprišlo. Po novom impulze, ktorý prišiel po stavbe evanjelickej veže vo Vrádišti, bola v roku 1938 vypísaná nová súťaž, ktorú vyhrala firma Doležala zo Skalice. Vežu podľa opraveného Jurkovičovho projektu v tom roku postavila. Práce začali v marci, základný kameň posvätili 8. mája a vežu aj so zvonmi posvätil biskup S. Š. Osuský 2. októbra. Celá stavba vrátane zvonov stála vyše 280 tisíc korún.

Tri zvony pre vežu si objednali u firmy bratov Fischerov v Trnave za 59 tisíc korún. Na železničnú stanicu v Skalici dorazili 16. septembra. O dva dni ich previezli so slávnostným sprievodom pod vežu. Váha zvonov je 1063, 762 a 461 kg. Bol pre ne vypracovaný poriadok vyzváňania. Veža je spojovacou chodbou prepojená s chrámom, na jej prvom poschodí bol umiestnený Lichardov archív. Projektovaná socha Licharda pod vežou sa zrealizovala až v neskoršom období.

Na konci roka 1951 bolo zvonenie elektrifikované a v roku 1972 zautomatizované. V roku 1981 sa vykonala oprava veže.

Ďalšie sakrálne pamiatky v Skalici:

• Farský kostol sv. Michala Archanjela
• Františkánsky kostol Sedembolestnej Panny Márie
• Rotunda sv. Juraja
• Jezuitský kostol sv. Františka Xaverského
• Kostolík sv. Františka Xaverského
• Kostol sv. Urbana

Súčasný evanjelický kostol v Skalici je ukážkou klasicistického slohu s prvkami baroka. Postavili ho v roku 1796 ako tolerančný chrám bez veže, ktorú dostavali až v roku 1938 podľa projektu D Jurkoviča.

V roku 1645 - 1650 bol postavený Evanjelický kostol na Potočnej ulici. Evanjelicko-katolícke spory však vyústili až to takých rozmerov, že bol evanjelikom kostol odobraný a mesto v ňom potom ubytovalo nové rehole, ktoré prišli do mesta.

Kostol najsvätejšej Trojice bol postavený v rokoch 1645 - 1650 pôvodne ako evanjelický.V polovici 17. storočia bol na Potočnej ulici vybudovaný pôvodne evanjelický kostol, ktorý ešte v tom istom storočí prešiel do rúk rádu jezuitov.

Kostol najsvätejšej Trojice bol postavený v rokoch 1645 - 1650 pôvodne ako evanjelický. V roku 1700 ho osídlili karmelitáni, ktorí postavili kláštor a založili lekáreň (1711).Od roku 1700 prešiel do rúk karmelitánov, ktorí ho spolu s kláštorom rozšírili a nadstavali.

Karmelitánov po zlikvidovaní ich rehole koncom 18. storočia vystriedali milosrdní bratia.Po karmelitánoch komplex od roku 1797 až do 1950 prevzali milosrdní bratia, obetaví ochrancovia chorých a opustených.

Milosrdní bratia tu pôsobili až do roku 1950. Ošetrovali chorých a opustených, vo svojej lekárni poskytovali chorým lieky.Dodatočne vznikla loretánska kaplnka, jedna z mála na Slovensku. Vybudovali ju podľa vzoru talianskej Loretty, sochu do nej priviezli z Viedne.

Architektúra a InteriérHlavná loď kostola je zaklenutá valenou klenbou rozdelenou na tri polia, kaplnka má barokové krížové klenby.Mobiliár je prevažne barokový, zaujímavý je organový chór a kazateľnica, vyhotovené v u nás nezvyklom štýle regence z polovice 18. storočia.

KláštorPriľahlý kláštor slúžil od 19. storočia ako nemocnica, a zriadená bola i lekáreň. Kláštor v minulosti slúžil ako lazaret, sanatórium a tiež školským potrebám.

V dolnej časti Skalického námestia je umiestnený Jezuitský kostol, hneď vedľa gymnázia, založeného tiež bratmi Jezuitmi. Paulínsky kostolík, momentálne nevyužitý, sa nachádza na Potočnej ulici, na aleji smerujúcej ku Skalickej kalvárii s miestnym cintorínom. Kostolík sv. Františka Xaverského je umiestnený v tichej časti mesta, v Skalickom hájku. Veľmi dlhú dobu nebol využívaný na cirkevné účely. Na jeseň roku 2006 bol kostolík znovu vysvätený pri príležitosti osláv sviatku sv.Františka Xaverského.

Kaplnky sv. Kaplnky sv. Alžbety je súčasťou bývalého mestského chudobinca - štíbora. Umiestnená je blízko centra mesta.Kostol sv. Kostol sv.Urbana, patróna vinohradníkov, je umiestnený na okraji Skalice, smerom k vinohradom. Raz ročne sa tu konajú sviatočné sväté omše na sviatok sv.Urbana, patróna vinohradníkov.

Dňa 26.mája 2012 bol kostolík po rekonštrukcii slávnostne vysvätený bratislavským arcibiskupom Stanislavom Zvolenským na slávnostnej svätej omši za účasti kňazov Skalického dekanátu a ďalších pozvaných hostí. Kaplnka sv. Ďalej od mesta, v Skalických vinohradoch, je umiestnená kaplnka sv.Petra a Pavla. Kostolík bol v rokoch 2013 a 2014 opravený - exteriér aj interiér, pričom do interiéru bol umiestnený drevený chórus s točivým schodiskom na ktorom je umiestnený aj elektronický organ.

Chronologický prehľad udalostí

tags: #evanjelicky #kostol #skalica