Evanjelický chrám Svätej Trojice, ktorý nájdete v historickom centre mesta Prešov, pri Konkatedrále sv. Mikuláša a Krajskej knižnici P. O. Hviezdoslava, je významnou pamiatkou mesta. So susedným Evanjelickým kolégiom tvorí kroniku dejín reformácie a protireformácie.
Tento chrám je jednou z mála protestantských stavieb postavených v období reformácie. Evanjelici a kalvíni v tom čase zvyčajne využívali staršie gotické chrámy, ktoré predtým patrili katolíkom, a len zriedka si stavali nové. V Prešove sa však v prvej polovici 17. storočia situácia zmenila, keď počet maďarských mešťanov natoľko vzrástol, že im už nestačil kostolík na Slovenskej ulici, ktorý dovtedy slúžil ako maďarský evanjelický chrám. Nový maďarský kostol sa mestská rada rozhodla postaviť na námestí vedľa nemeckého, na mieste zaniknutého stredovekého kostola sv. Ladislava.
Na mieste dnešného kostola stál pôvodne menší kostol, ktorý prešovskí mešťania dali postaviť ešte v 15. storočí, a to neďaleko už jestvujúceho Kostola sv. Mikuláša. Pravdepodobne slúžil maďarskému obyvateľstvu. Zasvätený bol sv. Ladislavovi (1077-1095), niekdajšiemu uhorskému panovníkovi, ktorý bol po smrti vyhlásený za svätého.
Na začiatku 30. rokov 16. storočia Prešovčania pomerne rýchlo prijali Lutherovo učenie. Veľkú zásluhu na tom mali prešovskí Nemci, ktorí mali s nemeckými krajinami dobré a čulé kontakty. V roku 1531 prešovskí katolícki kňazi Anton Transylvanius a Bartolomej Bogner sa spolu s veriacimi prihlásili k reformácii, čo spôsobilo, že sa Prešov zakrátko stal mestom s protestantským vierovyznaním.
Prešovská evanjelická cirkev sa organizovala na národnostnom princípe, takže v meste pôsobili traja kňazi - slovenský, nemecký a maďarský. Podľa toho si rozdelili aj kostoly. Nemeckým evanjelikom pripadol Kostol sv. Mikuláša, slovenským dnešný kostol sv. Jána Krstiteľa a maďarskí evanjelici si v r. 1565 postavili vlastný kostolík južne od Slovenskej ulice v štvrti nazvanej Quintum quartale. O 77 rokov neskôr už maďarským evanjelikom postavený kostolík nepostačoval.
Magistrát mesta súhlasil s výstavbou nového kostola, a to na námestí na mieste pôvodného Kostola sv. Ladislava. 25. júla 1642 bol položený základný kameň, o 5 rokov neskôr bola stavba dokončená a 16. júna 1647 slávnostne posvätená. Stavba kostola, posvätenie základného kameňa i posvätenie chrámu prezrádzajú, že v Prešove v tom období prevládali tolerantné národnostné vzťahy.
Jeho základný kameň bol položený 25. júla 1642 a o päť rokov neskôr bola stavba dokončená a 16. júna 1647 slávnostne posvätená. Pri tejto príležitosti predniesol kázeň Jakub Jakobeus, vtedajší slovenský evanjelický kňaz, spisovateľ a historik.
Stavbu kostola pripomína latinský text, ktorý sa nachádza v chráme na ľavej strane hlavného vchodu. V preklade: Dňa 1. mája 1642 bol tento kostol založený ku cti Najsvätejšej Trojice, na trovy kráľovského slobodného mesta Prešova. Za richtárstva šľachetného Daniela Lengfelnera, za dozoru šľachetného Adama Czimmermanna a starostlivého Daniela Schneidera šťastlivo dokončený dňa 15. júna 1647.
Kostol bol postavený ako typické renesančné jednolodie s trojbokým zakončením, speváckymi tribúnami na poschodí po oboch stranách lode a organovou emporou na severnej strane.
Slávnostnými službami Božími sme chceli vzdať vďaku našim evanjelickým predkom a Pánu Bohu za to, že máme svoj chrám, a zároveň sme vyjadrili prosbu, aby náš kostol zostal aj v budúcnosti stánkom Božím s ľuďmi! „Aké sú milé Tvoje príbytky, ó, Hospodine mocností!
Na sviatok Svätej Trojice 11. júna 2017 sme sa prebudili do slnečného dňa plného radosti a sviatočnej atmosféry, aby sme slávnostnými službami Božími oslávili 370. výročie posvätenia nášho kostola Sv. Trojice. Na slávnostných službách Božích kázal brat farár Vladimír Ferenčík, prešovský rodák, na text z 2Mo 17, 1 − 7 verš. Liturgovali domáci farári Ondrej Koč, Ján Bakalár a Lenka Wagnerová. Zhromaždenie pozdravil brat farár Roman Pawlas z partnerskej ECAV v Poľsku a jeho manželka Ewa zaspievala pieseň. Krátku informáciu o histórii kostola prečítal zborový dozorca Miroslav Čurlík. Dve básne predniesla pani profesorka Ľudmila Kónyová a dvoma piesňami poslúžil zborový spevokol Sion pod vedením sestry dirigentky Oľgy Adamkovičovej. Deti z detskej besiedky obohatili slávnosť piesňou a modlitbou za chrám i zbor. Pieseň „Nech ten chrám...“ zaspievalo na záver niekoľko desiatok členov zboru prakticky všetkých generácií.
Pohnutá história chrámu
Kostol prešiel počas svojej existencie veľmi pohnutými dejinami. Prešovskej evanjelickej cirkvi, pre ktorú bol kostol postavený, slúžil do r. 1670. Po potlačení Veselényiho sprisahania a po obsadení Prešova habsburským vojskom generála Spankaua bol v r. 1671 Chrám Sv. Trojice, tak ako aj ostatné kostoly, evanjelikom odňatý a pridelený v meste sa obnovujúcej katolíckej cirkvi. Do užívania ho dostali jezuiti.
V roku 1672, keď do mesta prišli kurucké vojská, sa kostol nakrátko vrátil evanjelikom, ale už koncom toho istého roku bol opäť v rukách jezuitov. O desať rokov neskôr (1682) sa počas povstania Imricha Thökölyho Chrám Sv. Trojice vrátil do rúk evanjelikov, ktorí ho používali do r. 1686. Potom bol opäť spravovaný jezuitmi.
Počas povstania Ferenca Rákocziho II (1705-1711), keď bol Prešov obsadený jeho vojskom, bol kostol vrátený evanjelikom. V novembri 1710 však mesto, zdecimované strašnou morovou epidémiou, kapitulovalo pred silnejším habsburským vojskom a v nasledujúcom roku už kráľovná Eleonóra Magdaléna vydala nariadenie (25.7.1711), podľa ktorého mali prešovskí evanjelici opustiť Chrám Sv. Trojice a mali si postaviť nový kostol na západnom predmestí. Chrám potom opäť spravovali jezuiti, a to až do zrušenia rádu v r. 1773.
V roku 1713 mal ich rád v Prešove 13 členov. Siedmi z nich boli kňazi, traja magistri a traja koadjutori. V r. 1773 museli odovzdať chrám i Kolégium. Od Juraja Mačalu, superiora a prešovského kňaza, oba objekty dňa 21.6.1773 prebrala trojčlenná komisia. Vtedy sa stali majetkom eráru.
V r. 1784 sa stal chrám majetkom evanjelickej cirkvi, ktorá ho kúpila od magistrátu za 6000 zlatých, a to spolu s Kolégiom. Používať sa začal až od novembra 1784, kedy bol definitívne odovzdaný evanjelikom. Kostol prevzal cirkevný dozorca evanjelickej cirkvi Žigmund Topercer. Využívali ho spoločne slovenský a nemecký (neskôr nemecko-maďarský) ev. zbor. Na konci 18. st. 5. júla 1788 počas veľkého požiaru, ktorý zachvátil mesto, zhorela strecha i veža chrámu.
Po vzniku Československa (1918) sa slovenskí evanjelici vyčlenili z organizačnej štruktúry celokrajinskej uhorskej evanjelickej cirkvi. Generálna cirkevná rada na Slovensku zriadila Východný a Západný dištrikt evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Prešovské evanjelické zbory boli súčasťou Východného dištriktu a v užšom organizačnom rámci súčasťou Šarišského seniorátu.
V r. 1930-1945 sa Prešov stal biskupským sídlom Východného dištriktu, čím Chrám Sv. Trojice vzrástol na svojom význame. Prvým biskupom Východného dištriktu evanjelickej a.v. cirkvi po prenesení sídla do Prešova sa stal Vladimír P. Čobrda (1880-1969).
Celých 89 rokov v ňom pôsobili jezuiti, po zrušení ich rádu sa kostol spolu s kolégiom dostal do verejnej dražby a v 18. storočí sa stal majetkom evanjelickej a. v. cirkvi.
Vonkajší vzhľad chrámu sa počas jeho existencie výrazne nemenil. Jediným väčším zásahom bolo v r. 1716 prepojenie severnej empory chrámu s budovou Kolégia, a to klenutou zastrešenou chodbou. Ňou sa dalo prechádzať z Kolégia do chrámu. Táto stavebná úprava sa udiala v období, keď kostol vlastnili jezuiti. V tomto roku dostali jezuiti povolenie postaviť okolo Kolégia a kostola múr a vytvoriť si tak skutočnú rezidenciu.
Po návrate kostola do rúk evanjelickej cirkvi na konci 18. storočia, kostol počas jeho existencie niekoľkokrát zasiahli ničivé udalosti, no vzápätí bol opravovaný. O jednom z takýchto reštaurátorských zásahov vypovedá aj latinský nápis z roku 1850.
Ďalšie obnovovacie práce na kostole sa uskutočnili počas pôsobenia kňaza Johanna Stehla (1824-1912), ktorý bol v r. 1864-1895 seniorom Šarišsko-zemplínskeho seniorátu ev. a.v. Za pôsobenia ev. farára L. Liptaia (1871-?) a Lajosa Draskóczyho bol v r. 1905 kostol dôkladne renovovaný: vymaľovaný, múry vysušené, chrámové steny vo vnútri do výšky oblokov dostali drevené obloženie, okná sklenené tvárnice, podlaha keramickú dlažbu.
Požiar dňa 13.5.1913 zničil oltár s oltárnym obrazom, dym poškodil veľkú časť kostolnej maľby, vysoká teplota znehodnotila organ. Na úhradu reštaurátorských nákladov sa usporiadala nielen miestna, ale so súhlasom Ministerstva vnútra aj krajinská zbierka. Reštaurátorské práce stáli 28.148 korún. Doteraz posledná dôkladná obnova chrámu prebiehala v r. 1980-1982 pod vedením vtedajšieho ev. a.v. kňaza a seniora Jána Midiraka (bývalého biskupa Východného dištriktu evanjelickej a.v.
V tabuľke je zhrnutý prehľad najdôležitejších udalostí v histórii Evanjelického kostola Svätej Trojice v Prešove:
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1642 | Položený základný kameň kostola |
| 1647 | Kostol odovzdaný do užívania |
| 1670 | Kostol skonfiškovaný úradmi |
| 1716 | Prepojenie severnej empory s kolégiom |
| 1773 | Zrušenie rádu jezuitov |
| 1784 | Kostol sa stáva majetkom evanjelickej cirkvi |
| 1788 | Požiar zničil strechu a vežu chrámu |
| 1913 | Požiar zničil oltárny obraz a poškodil organ |
| 1980-1982 | Posledná dôkladná obnova kostola |
Evanjelický kostol Svätej Trojice v Prešove
Architektúra a stavebný vývoj
Pôvodne gotický kostol postavený v roku 1413. Barokovo bol prestavaný v roku 1757, reštaurovaný v roku 1900 a opravovaný v rokoch 1939 - 1940, a v roku 1949.
Kostol je trojloďová pseudobazilikálna stavba s polygonálnym uzáverom presbytéria, v lodiach má krížové rebrové klenby, dosadajúce hladko na polygonálne piliere, ktorými sú bočné lode oddelené od strednej. Klenby bočných lodí dosadajú na obvodové múry pomocou ihlancových konzol doplnených štítmi. Presbytérium je zaklenuté pruskou klenbou, stojacou na rímsach vtiahnutých pilastrov.
Vonkajšia architektúra má oporné piliere na lodi a barokizovanú vežu na čelnej fasáde. Nad vstupným portálom je gotická pamätná tabuľa s minuskulovým nápisom z roku 1413 vzťahujúcim sa na výstavbu kostola. Druhá nápisová tabuľa je v zamurovanej časti okna na veži.
Interiér a výzdoba
Dominantou kostola je oltár postavený v klasicistickom slohu v r. 1865. Plán na jeho výstavbu vyhotovili stavitelia Béla Gerster a Frey. Z dreva ho postavil peštiansky staviteľ Ján Maršalko. Uprostred je obraz s biblickým námetom Ježiš so Samaritánkou. Pôvodný obraz namaľoval dvorný maliar britskej kráľovnej Viktórie Karol Brocký.
Nad obrazom je v kruhovom medailóne stvárnený Baránok ležiaci na čiernej knihe, z ktorej vyžarujú zlaté lúče. Baránok symbolizuje nevinnosť Ježiša Krista a kniha s lúčmi zas jeho učenie - evanjelium.
Z vnútorného zariadenia pôvodného chrámu sa zachovali niektoré renesančné lavice z konca 17. st. a stally (neskorobarokové stolice z poslednej tretiny 18. st.). Stally sa nachádzajú v sanktuáriu po bokoch oltára. Sú to drevené neskorobarokové lavice z poslednej tretiny 18. st.
Kazateľnica pochádza z r. 1876. Na vonkajšej strane zábradlia súčasnej kazateľnice sú reliéfy evanjelistov. Vo vnútri kostola hneď vedľa kazateľnice je pamätná doska so symbolmi mreží, okov, reťaze, vtáka a signatúrou Ž 124, V7. Ide o pamätnú tabuľu evanjelického farára Mateja Bahila (Bahyl, 1706-1761), ktorý bol v rokoch 1734-1746 farárom v Prešove.
Organ z r. 1642 patrí medzi najkrajšie barokové pamiatky Prešova. Organ postavili v rokoch 1642-1647. Na vrchole organu je plastika židovského kráľa Dávida (1012-972 pr. Kr.), hrajúceho na harfe. Po bokoch organovej skrine sú štyri plastiky anjelov. Dvaja anjeli stojaci pri horných píšťalách držia v rukách trúbky a palmové listy. Ďalší dvaja, nachádzajúci sa nižšie, znázorňujú hru na huslliach.
Výzdoba Chrámu Sv. Trojice je pomerne strohá, čo zodpovedá duchu protestantizmu. Sakristia je umiestnená vľavo od oltára. Zaujmú najmä vzácne renesančné dvere zo 16. st.
Pod ľavým schodiskom je bočná krypta s pozostatkami štyroch obetí Prešovského krvavého súdu z r. 1687. V chrámovej krypte sú pozostatky 17 jezuitských mníchov a superiora, ktorých tam pochovali v priebehu 18. st.
V suteréne kostola, pod hlavným oltárom je krypta, v ktorej sú štyri obete Prešovského krvavého súdu. Je tam uložených aj 17 pozostatkov jezuitov, ktorí v Prešove pôsobili, medzi nimi je aj staviteľ prešovskej Kalvárie jezuita František Perger.
Na severnom múre sú pri vchode osadené dva náhrobné kamene. Krypta je v suteréne kostola. Pôvodne bola len pod hlavným oltárom, ale v r. 1754 ju rozšírili. Nachádzajú sa v nej pozostatky 17 jezuitov, ktorí pôsobili v Prešove, a ich superiora.
Hudobná kultúra v chráme
Hudobná kultúra miest sa už od stredoveku pestovala na pôde kostolov, kláštorov, škôl, v neskorších obdobiach aj divadiel, hudobných spolkov či hudobných škôl. Mecénstvo hudby ako sociologická kategória vždy predstavovalo základnú inštitucionálnu i materiálnu bázu pre hudobnú tvorbu, produkciu a recepciu hudobného umenia duchovného, sakrálneho a sekulárneho zábavného a úžitkového charakteru.
Výnimočné postavenie v prešovskej hudobnej kultúre vždy zaujímal kostol sv. Mikuláša, predtým farský kostol, v súčasnosti od r. 2008 Konkatedrála sv. Mikuláša Košickej arcidiecézy. Je dominantou mesta nielen z architektonického hľadiska, ale od začiatkov svojej existencie bol aj miestom, kde sa pestovala sakrálna hudba ako hlavná oficiálna forma hudobného života v stredoveku a ranom novoveku.
Z hľadiska štruktúry hudobného života v období 17. storočia pretrvával model zaužívaný už v renesančnom období. Centrom hudobného života v meste bol kostol a škola, boli veľmi úzko prepojené, najmä z personálneho hľadiska. Kantor, organista a trubač boli zamestnancami mesta.
Pre 17. storočie je charakteristická prevažne protestantská kultúra. Tento zlom však nastal už v polovici 16. storočia, pretože zmena náboženskej ideológie mesta mala za následok aj zmeny v prešovskom hudobnom života. Mecenášmi hudobného života ostali naďalej mestá, cirkev a šľachta, a to ešte vo väčšej intenzite.
Doteraz najmenej preskúmaná je úloha šľachty a šľachtických rezidencií. Z archívnych materiálov vieme s určitosťou, že už v tej dobe si viacerí šľachtici vydržiavali vlastné kapely. Šľachtické kapely boli najmä v Bratislave, na vidieku najmä nižšia šľachta využívala viac ľudových muzikantov, o čom svedčia zborníky zo 17. a 18. stor.
Východné Slovensko patrilo k štyrom hlavným centrám (popri Bratislave, stredoslovenských banských mestách, Spiši), resp. hudobnokultúrnym okruhom. Najvýznamnejšiu úlohu tu zohrávali Košice a Prešov. Prešovský inventár hudobnín (1661) dokladá, že napr. S. Capricorn bol známy na celom Slovensku, tento vzácny inventár obsahuje aj skladby prešovského organistu Georgea Plotza.
Najcennejšou a vlastne jedinou hudobnou pamiatkou tohto obdobia je Prešovský graduál (Graduale Ecclesiae Hungaricae Epperiensis, 1635-1642), napísaný kantorom D. Bánskym4 pre maďarskú komunitu, nachádza sa v archívnych depozitoch Budapešti. Je to „jediná prešovská notovaná pamiatka zo 17. storočia“, ako uvádza Petöczová (1993, s. 357).
V čase postavenia organa v roku 1634 bol prešovským organistom Johann Heinrich, v roku 1643 bol v slovenskom kostole v Prešove organistom Samuel Benedicti, v roku 1950 získal Prešov vynikajúceho a skúseného organistu Juraja Plotza, ktorý sa stal na ďalšie desaťročie jedným z najaktívnejších mestských hudobníkov.
Katalóg hudobnín farského kostola v Prešove z roku 1661 (čo je aj rok úmrtia Juraja (Georgea) Plotza) prináša veľmi dôležité informácie o dnes žiaľ neznámej tvorbe tohto prešovského organistu. Dozvedáme sa z neho dôležitý fakt, že Plotzove skladby vyšli tlačou5, čo bolo v 17. storočí veľkou vzácnosťou. Zoznam eviduje jeho vlastné rukopisy v počte minimálne 16 explicitne označených, dnes však už neznámych diel.
Hudobné nástrojárstvo reprezentovalo hlavne organárstvo. Pre slovenský barok sú typické jednomanuálové pozitívy so sýtym zvukom a drevenými píšťalami. Na východnom Slovensku pôsobil vynikajúci nástrojár Adam Bessler (cca 1625-1679), údajne aj vynikajúci prešovský mestský trubač. Trubači vytvárali charakteristický kolorit mesta, formovali sa postupne na sociálnu skupinu vážených umelcov-hudobníkov.
Počas celého 17. storočia ich mesto Prešova zamestnávalo, aby slovami Petöczovej (1993, s. 363): „do ticha mestských ulíc oznamovali z veže farského kostola sv. Hudobné dianie na pôde farského kostola v priebehu 18. storočia tvorí najzaujímavejšiu ale pritom najmenej, resp. takmer vôbec neprebádanú etapu hudobných dejín Prešova.
Jedným z mála zachovaných svedectiev o hudobnom inštrumentári je len existencia záznamu z kánonických vizitácií z roku 1814, kde nachádzame súpis hudobných nástrojov vo vlastníctve kostola.7 V súčasnosti nie je ani dosť dobre možné zistiť, v akom stave je notový materiál, napriek ústne tradovanej informácii o tom, že najväčší podiel v ňom tvoria práve hudobniny z 18. storočia.
Naposledy sa touto problematikou zaoberala na konci 70. rokov 20. storočia najvýznamnejšia bádateľka obdobia hudobného klasicizmu na Slovensku D. Múdra (1978, s. 3) vo svojej štúdii, na odpisovaní hudobnín sa v tom čase podieľali hudobníci Václav Liball, Christophorus Kirchner, na prelome storočí istý Pauk a Ján Barent.
Z hľadiska potenciálnej hudobnej tvorby (napr. trubač a skladateľ Joseph Janigh, neskôr pozvaný k pôsobeniu do Košíc) a významu uvedieme mená niektorých organistov a trubačov v krátkom historickom priereze ale logickým výberom, pretože rozsah nášho príspevku nám nedovoľuje tento novokreovaný zoznam uviesť detailne celý. V 18. a prvej polovici 19. storočia pôsobili ako organisti títo hudobníci (v zátvorkách uvádzame roky ich pôsobenia): Jacobus Zelencsik (1722 - 1739), Paulo Fejervary (1740 - 1752), Georgio Torner (1753 - 1764), Andrea Volanek (1767 - 1776), Josepho J. Lenger (1777 - 1781), Josepho Pantke (1782 - 1791), Joannes Szilvay (1792 - 1805), Christop...