Evanjelický kostol v Liptovskom Mikuláši: História a vývoj

Kostol sv. Mikuláša je dominantou historického centra Liptovského Mikuláša, najstaršou stavebnou pamiatkou mesta i najväčšou ranogotickou stavbou Liptova. Postavený bol ako farský kostol pre päť neďalekých osád (Vrbica, Okoličné, Ploštín, Palúdzka a Bobrovec). Spočiatku stál osamotený uprostred krajiny, postupne sa okolo neho rozrastalo mestečko Svätý Mikuláš.

Táto impozantná sakrálna stavba stojí na mieste staršieho románskeho kostolíka a radového pohrebiska (potvrdil to archeologický prieskum profesora Vojtecha Kričku-Budínskeho v roku 1943), ktorý pri výstavbe nového gotického kostola okolo rokov 1280 - 1300 prevzal úlohu sakristie a je najstaršou časťou súčasného chrámu. Prvá zmienka o kostole je zo 6.12.1293. V duchu neskorej gotiky bol v druhej polovice 15. storočia rozšírený a zaklenutý. Veža bola nadstavaná a upravená v neskorogotickom slohu.

V tomto období bol spolu s oproti stojacou Pongrácovskou kúriou opevnený a obohnaný vodnou priekopou, čím sa vytvorila pevnosť známa ako Fortalitium in sancto Nicolao. Pevnosť mala vzdorovať náporu husitov, ale v bojoch bolo Fortalitium i kostol ťažko poškodený, preto ho bolo treba v roku 1464 takmer nanovo vybudovať. Husiti mali kostol vo svojich rukách v rokoch 1433 - 1464 a zaviedli v ňom svoje bratské bohoslužby.

Medzi najvýznamnejšie rody, ktoré sa zaslúžili o stavbu kostola, patria Pongrácovci a Podturňanskí. Z významnejších postáv je potrebné spomenúť magistra Donča župana Liptovskej stolice v rokoch 1312 - 1332, ktorý mal veľkú zásluhu na dokončení mikulášskeho kostola, podporoval meštianstvo, obchod a jeho zásluhou sa gotika rozšírila vo väčšom meradle.

V druhej polovici 16. storočia a takmer celé 17. storočie kostol patril protestantom, v rokoch 1632 - 1637 v ňom kázal český exulant Juraj Tranovský, autor evanjelického spevníka Cithara sanctorum. Pochovaný bol v podzemí kostola. Evanjelický farár Samuel Tranovský dal zvýšiť podlahu a okolie kostola o jeden meter, nakoľko voda stojaca v priekope okolo pevnosti ohrozovala a podmáčala základy stavby.

Z toho dôvodu sú dnes stĺpy chrámu bez päty. Za farára Mathesiusa, o ktorom je zmienka v roku 1685, sa dostal kostol do správy katolíckej cirkvi. V 18. storočí objekt zbarokizovali. Po požiari v roku 1883 bol obnovený až v roku 1903. Kostol bol generálne opravený a regotizovaný v rokoch 1940 - 1943 podľa projektu architektov M. M. Harminca a J. Záchenského.

Tieto posledné rozsiahle úpravy sakrálneho objektu viedol Dr. Jozef Kožár. Odstránili všetky nánosy minulosti a kostol sa zaskvel vo svojej pôvodnej gotickej podobe. Vtedy zbúrali opevňovací múr aj s pristavenými obchodíkmi - kramárnicami a postavili bočné kaplnky s nádhernými vitrážovými oknami, ktoré vznikli podľa návrhov maliarov Janka Alexyho, Fera Kráľa a Jána Želibského. Dielom Janka Alexyho sú aj maľby na chóre i sgrafitá v bočných kaplnkách. Na rekonštrukcii sa podieľalo ešte veľa iných známych umelcov, napr. reštaurátor Mikuláš Štalmach, staviteľ Ján Groma či kamenár František Šustek.

Pôvodne jednoloďový kostol pri prvej gotickej prestavbe rozšírili presbytériom, pri druhej bočnými loďami, čím vznikol trojloďový pseudobazilikálny priestor s oktogonálne uzavretým presbytériom. Kostol so západnou predstavanou vežou má na severnej strane presbytéria pristavanú sakristiu a po oboch stranách dve nové bočné kaplnky pri druhom klenbovom poli. V presbytériu sa zachovala pôvodná krížová rebrová klenba, ktorá dosadá na konzoly, riešené ostrohovo a kružbovo. Visuté svorníky klenieb s plastickou vínnou révou, resp. erbom, ktorý má heraldický obrazec polmesiaca s hviezdou.

Na južnej strane presbytéria je gotické kamenné pastofórium, presbytérium pochádza z čias rozšírenia stavby v rokoch 1300 - 1350. Pri rozšírení pôvodnej lode bočnými loďami v 15. storočí boli klenby podchytené tromi a dvomi oktogonálnymi piliermi, ktoré delia priestor na tri lode. Všetky tri lode sú zaklenuté krížovými klenbami po troch klenbových poliach. V presbytériu a v bočných lodiach sa zachovali pôvodné gotické okná s kamennou kružbou.

Veža, ktorá vznikla súčasne so stavbou je štvorpodlažná, má združené okná na malých gotických profilovaných stĺpikoch. Bola niekoľko ráz zničená požiarom, po roku 1942 renovovaná pri zachovaní pôvodných gotických článkov. Keramické reliéfy sv. Juraja a erbov liptovských rodín zhotovila Z. Zemanová v roku 1942. Maľby triumfálneho oblúka a klenieb pochádzajú z roku 1903 od maliarov J. Hanulu a J. Škorvánka.

V kostole sa nachádzajú tri neúplné gotické tabuľové oltáre, s tabuľami maľovanými temperovou technikou na kriedovom podklade so zlátením. Hlavný oltár sv. Mikuláši je neogotický s pôvodnými gotickými maľovanými krídlami, predelovou a menšou sochou svätca, prenesené v roku 1903 z Liptovského Trnovca. Vedľa sochy svätého Mikuláša, po jeho ľavici stojí socha sv. Ladislava, po pravici socha sv. Štefana. Maľované krídla pochádzajú z rokov 1500 - 1510.

Na vnútorných stranách krídel sú štyri výjavy zo života sv. Mikuláša z Myry - sv. Mikuláš obdarúva dcéry chudobného zemana, sv. Mikuláš zachraňuje troch nevinných mládencov pred sťatím, zneuctenie sochy sv. Mikuláša a sv. Mikuláš tíši búrku na mori. Na vonkajších stranách krídel sú výjavy z posledného súdu, s postavami sv. Michala (v rytierskom pancieri vážiaceho duše dobré a zlé) a Krista - Sudcu na nebesiach vznášajúceho sa na globe.

V severnej bočnej lodi je mariánsky gotický krídlový oltár z rokov 1470 - 1480 s bočným výklenkovým delením, s ústrednou plastikou a maľovanými pohyblivými krídlami. V skrini je socha Madony s dieťaťom, v bočných štyroch výklenkoch postavy svätíc Barbory, Margity, Kataríny a Doroty. Na vnútornej strane krídel maľby Zvestovania, Navštívenia, Narodenia a Klaňania troch kráľov, na vonkajšej strane krídel sú maľby Vir dolorum, Mater dolorosa, sv. Jána Krstiteľa a sv. Jána evanjelistu. Na predele je maľba dvoch anjelov a Veraikonu. Oltár reštauroval v roku 1943 P. J. Kern.

V južnej bočnej lodi je oltár Božieho tela z čias okolo roku 1520. Neskorogotický krídlový oltár má v skrini namiesto tradičnej figurálnej plastiky drevený pozlátený reliéf oltárnej sviatosti, predstavujúci takmer 1,5 m vysokú monštranciu, ktorú držia dvaja kľačiaci anjeli. Na vnútornej strane krídel sú obrazy sv. Castula, sv. Augustína, sv. Michala archanjela a sv. Pavla apoštola. Na vonkajšej strane krídel sú obrazy Krista na Olivovej hore, Zrada Judášova, Ecce homo a Nesenie kríža. Pôvodné tabuľové maľby zo začiatku 16. storočia sú vystavené v Liptovskom múzeu v Ružomberku. Z ich predaja múzeu v roku 1941 bola financovaná rekonštrukcia kostola.

V interiéri kostola sa zachovala vzácna kamenná krstiteľnica kalichového tvaru z roku 1490 s tepaným medeným barokovým vekom zo 17. storočia. Dva kalichy zo začiatku 19. storočia od A. Kolbányho. Portál nad hlavných vchodom bol vyhotovený v roku 1945. Vymodeloval ho prof. F. Král a do kameňa vytesal F. Šustek. Zobrazuje žehnajúcu postavu sv. Mikuláša, zakladateľa Mikuláša, syna Marka, ktorému v roku 1268 kráľ Belo IV. dal zem pre kúriu a kostol, ďalej postavu liptovského veľmoža Bogomera, ktorý na Liptove okolo roku 1268 šíril budovateľský ruch a pomáhal mestu.

Počas prvej svetovej vojny boli z veže kostola odvezené zvony pre rakúsko-uhorský priemysel. Po vojne boli tieto zvony nahradené novými. Na južnej strane námestia sú okolo kostola umiestnené tri samostatne stojace sochy, ktorých autorom je Ladislav Pollák. Zhotovené sú z pieskovca v nadživotnej veľkosti na vysokom podstavci, osadené v roku 1948. Text na podstavci sochy na severnej strane kostola uvádza: “Šľachtic Pongrác zo Svätého Mikuláša. Na jeho požiadanie kráľ Ľudovít Veľký okolo roku 1350 povolil konanie trhu každý utorok.

Socha Janka Kráľa (1822 - 1876) zobrazuje imaginárnu podobu mikulášskeho rodáka, známeho štúrovského básnika, vrcholného predstaviteľa slovenského romantizmu. Literárna história ho radí k významným európskym básnikom. V roku 1972 bolo jeho výročie narodenia zaradené do kalendára UNESCO. Janka Kráľa pripomína aj reliéf na dome číslo 19, ktorý stojí na mieste jeho rodného domu. Reliéf bol na fasádu osadený v roku 1924.

Socha Gašpara Fejérpataky - Belopotockého (1794 - 1874) predstavuje možno menej známeho, ale významného mnohostranného kultúrneho dejateľa Liptovského Mikuláša - knihára, divadelníka, vydavateľa a rozširovateľa slovenských kníh V meste otvoril prvú slovenskú ľudovú požičovňu kníh. Spoluzakladal prvé slovenské ochotnícke divadlo, ktoré sa v roku 1830 uviedlo hrou Jána Chalúpku - Kocúrkovo. V priebehu 15 rokov predviedli 40 hier, ktoré Belopotocký sám hrával, režíroval, viedol techniku, vyberal, upravoval, prekladal a vydáva, pričom jeho repertoár sa hrával po celom Slovensku.

Čiastočná oprava kostola bola realizovaná v roku 1975 za dp. Jozefa Voščeka. Prevedená bola vonkajšia oprava strechy a veže medenou krytinou. V roku 1983, keď vo farnosti pôsobil dp. Jozef Frielich, sa vykonala výmaľba kostola. Vymenené boli lavice a inštalované nové elektrické kúrenie. Posledná veľká oprava sa uskutočnila v roku 1992 počas pôsobenia dp. Antona Tyrola. Bola odstránená stará vonkajšia omietka.

Stav kostola je veľmi dobrý. Slúži svojmu účelu. Stojí v centre mesta. Nachádza sa na Námestí osloboditeľov.

Významné udalosti v histórii kostola

V Liptovskom Mikuláši sa nachádza aj evanjelický kostol pochádzajúci z roku 1785, ktorý je spojený s významnými udalosťami slovenských dejín. K nemu patrí aj evanjelická fara, v ktorej pôsobil ako kňaz M. M. Hodža. Fara bola miestom založenia kultúrno-osvetového spolku Tatrín a 10. mája 1848 tu boli spísané Žiadosti slovenského národa. Tento kostol bol postavený v rokoch 1783-85 evanjelikmi z 13 liptovských obcí a predstavuje klasicistickú stavbu bez veže. Interiér kostola zdobia klasicistické prvky, s obrazom Ukrižovaného Krista uprostred.

Vrbica tvorí od roku 1923 časť mesta Liptovský Mikuláš. Kedysi to však bolo samostatné zemepanské mestečko. Prvá písomná zmienka sa datuje rokom 1267, no niektorí historici na základe rozboru názvu považujú toto mestečko za staršie a radia ho medzi staré slovanské sídla na Liptove z obdobia 9. - 12. storočia. Vrbica vznikla na brehu Váhu a celé stáročia sa nachádza v tesnej blízkosti Liptovského Mikuláša. Na mieste starých domov, záhrad a pasienkov boli v druhej polovici 20. storočia postavené paneláky a vyrástlo tu sídlisko. Z pôvodnej zástavby sa zachoval evanjelický kostol a niekoľko starších domov na Vrbickej ulici.

Podľa mapy z 70. rokov 18. storočia sa približne v priestore, kde dnes stojí ev. kostol Zbierka, nachádzali ruiny kostola označené ako „Rudera Templi SS Sacramenti Eucharistiae“ (Rudera Templi sanctissimi sacramenti eucharistiae sacristae). Preložené z latinčiny: ruiny sakristie kostola najsvätejšej sviatosti eucharistie. Bola teda na mieste, kde dnes stojí evanjelický kostol Zbierka staršia sakrálna stavba? Na mapách z tretieho vojenského mapovania z druhej polovice 19. storočia je tam zobrazená budova radnice.

Okrem mapy, je ďalším dôkazom existencie staršieho kostola vo Vrbici informácia v diele Mateja Bela Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku. V opise Liptovskej stolice, v časti, kde píše o svätomikulášskej farnosti spomína, že k tejto farnosti patrili i viaceré filiálky, čiže kostoly, so spoločenstvami, ktoré sa s ňou spájajú a medzi nimi, na prvom mieste menuje filiálku vrbickú. To znamená, že v Belových časoch, v prvej tretine 18. storočia sa o kostole vedelo, a je možné, že ešte stál.

tags: #evanjelicky #kostol #v #liptovskom #mikulasi #cely