Evanjelický kostol Ochtiná: História a súčasnosť

Gemer, územie bývalej Gemersko-malohontskej župy, je synonymom bohatej minulosti, prosperity a rozmachu. Oddávna lákal svojou prehojnosťou rúd ukrytých pod zemou, a pritiahol sem nemeckých kolonistov, ktorí z tohto kraja urobili stredisko banských ťažieb a hutníckej výroby Horného Uhorska a reformácie. Dlho bol Gemer veľmi dôležitým strategickým bodom Uhorska.

V tejto zemi rudného bohatstva, ktoré sa pominulo, ostali iné poklady: ranostredoveké a stredoveké kostoly rozosiate v úchvatnej krajine Gemera. Nie všetky poklady sú vystavené vo vitrínach zlatníctiev, alebo uzamknuté v trezoroch bánk. Sú poklady, ktoré vytvorili ľudia, ktorí vedia svojím umením otvárať ako kľúčom zámky nepoznania. Celé veky ľudstvu otvárali priestory neznáma.

Na miernom návrší v Ochtinej postavili niekedy na prelome 13. a 14. storočia jednoloďový gotický kostol s polygonálnym presbytériom, neskôr pristavanou západnou vežou, sakristiou na severnej strane a predsieňou na juhu. Pôvodne bol kostol zasvätený sv. Mikulášovi. Teraz je to kostol Evanjelickej cirkvi a.v.

Evanjelický kostol v Ochtinej.

História Ochtinej

Obec sa prvý raz spomína v písomnostiach veľmožského rodu Ákošovcov v roku 1318 ako Ohtina, Othena i Ohthena. V obci sa traduje, že ju založilo 8 nemeckých baníkov. Vo vlastivednom slovníku obcí na Slovensku II. sa uvádza, že ide o slovenské sídlo z doby poveľkomoravskej. Je pravdepodobné, že ju zničili Tatári počas ich plienenia severného Gemera v roku 1241.

V súvislosti s vymedzením a ohraničením územia plešivského panstva (pozdejšie Štítnického chotára) sa v donačnej listine z roku 1243 na jeho okraji spomína na jeden „ferricudinát“ (železný hámor). Existoval už pred rokom 1243 a pri ňom aj osada. Existenciu osady v tomto období potvrdzuje aj kostol sv. Mikuláša z prvej polovice 13. storočia.

Nemeckí „hostia“ a s nimi aj miestni Sloveni sa zaoberali baníctvom a zúžitkovaním vyťaženej železnej rudy. Už v polovici 13. st. sa tu nachádzali pece a vyhne, kde sa spracovávala železná ruda a železo. Po vyťažení povrchových rudných ložísk sa v priebehu 14. st. prechádzalo na hlbinnú ťažbu rúd. Vznikali nové bane so šachtami, štôlňami a banskými chodbami.

V roku 1556 bola Ochtiná vplyvom Františka Bebeka spolu s Turkami vypálená a vyrabovaná. Odvliekli z nej aj veľa ľudí, mnoho z nich aj zabili. Únikom nemeckých baníckych rodín sa vytratil aj nemecký ráz obce. V roku 1694 si baníci vytvorili tzv. Ochtinský banícky poriadok. Kvôli banskej spoločnosti Konkordia prišla Ochtiná aj o posledných 11 polí Haviarskeho bratstva. Preto baníci vypracovali v roku 1836 doplnok banského poriadku.

Od roku 1746 existovala v obci cecha zvaná Společnosť, v ktorej sa chovateli dobytka svojpomocne poisťovali proti škodám na dobytku. Táto spoločnosť pretrvávala do polovice 20. st. ako Svojpomocné dobytkárske družstvo v Ochtinej.

V roku 1905 vzniklo pomaďarčujúce stredisko kasíno - Ochtinský občiansky čitateľský krúžok. V r. 1906 ministerstvo vnútra schválilo zmenu názvu obce na Martonháza. Počas prvej svetovej vojny padlo 19 Ochtinčanov. V roku 1920 bolo obci vrátené pôvodné meno Ochtiná. V roku 1920 si občania založili úverné a v roku 1930 potravné družstvo. Jednota - okresné spotrebné družstvo v Revúcej vybudovala v obci v rokoch 1979 - 1981 dom potravín. V rokoch 1983 - 1984 Národný výbor zrekonštruoval starý rodinný dom na klub a stredisko osobnej hygieny.

Erb obce

V modrom poli štítu biela (strieborná) postava sv. Mikuláša so žltou (zlatou) berlou a troma žltými (zlatými) jablkami v ľavej ruke, s pravou rukou vztýčenou na žehnanie. Po oboch stranách žlté (zlaté) kvetinové vzory. Štít: neskorogotický. Predpokladom pre tento návrh bola obecná pečať zo 17. storočia.

Erb obce Ochtiná.

Evanjelický kostol v Ochtinej

Evanjelický kostol v Ochtinej je pôvodne románsko-gotická stavba, ktorá bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Ide o jednoloďovú stredovekú stavbu s polygonálnym presbytériom. Ochtinský evanjelický kostol je gotická jednoloďová stavba s polygonálne ukončenou svätyňou. Presbytérium je zaklenuté krížovou rebrovou klenbou, ktorej vek bol dendrochronologicky (na základe zvyškov krovu) určený po roku 1377. Na severnej strane je kostol rozšírený o bočnú loď, zaklenutú hviezdicovou klenbou, ktorá je s hlavnou loďou prepojená dvoma arkádovými oblúkmi. Ku kostolu náleží západne orientovaná veža a štvorcová sakristia na severnej strane presbytéria.

Na veži sa nachádzajú románske združené okná, vďaka ktorým bola stavba dlho považovaná za románsku, dnes sa vsak predpokladá ich druhotné osadenie. Ku gotickej etape patria okrem klenieb presbytéria a obočnej lode aj južný portál a časť okien.

Figurálna fresková výmaľba ochtinského kostola pochádza z polovice 14. storočia a pokrýva celý povrch presbytéria, víťazný oblúk a fragmentárne je dochovaná aj v podkrovnom priestore v pokračovaní steny víťazného oblúka zo strany lode. Fresky v presbytériu zobrazujú christologický cyklus zoradený do troch pásov.

Medzi menej časté motívy patrí Apokalyptické zviera na víťaznom oblúku, či stvárnenie sv. Trojice v podobe hlavy s troma tvárami, ktoré nájdeme na ostení kruhového okna. Podobné stvárnenie nájdeme aj v kostolíku v Rákoši, ktoré bolo pravdepodobne vzorom pre ochtinskú maľbu.

V rokoch 1976 - 1977 sa uskutočnil reštaurátorský výskum malieb v ochtinskom kostole. Profesor Milan Togner a akad. mal. Jiří Josefík zaviedli pojem Majster ochtinského presbytéria pre autora týchto fresiek.

Kostol je v zozname „Stredovekých nástenných malieb v Gemeri a Malohonte“ značky Európske dedičstvo.

Veža kostola bola, podľa výskumov, pristavaná zrejme v priebehu 15. storočia, kedy tu bola pristavaná aj bočná loď na severnej strane.

Je mnoho miest, stánkov umenia, galérii, múzeí vo svet, ktoré sa hrdia svojím prenádhernými a prevzácnymi zbierkami, dielami umelcov tých najzvučnejších mien. Obdivujeme ich, obdivujú ich milióny ľudí. Ale tu, museli sme si sadnúť, aby sme sa z plna mohli nadýchnuť nádhery fresiek na stenách kostola. Boli vytvorené niekedy koncom 14. storočia dielňou, ktorej skvelé stopy nájdeme aj v kostole v neďalekých Koceľovciach, Majstra ochtinského presbytéria.

Jedinečné maliarske spodobenie života Krista, postáv evanjelistov i apoštolov, svätcov a svätíc robí z kostola v Ochtinej galériu, múzeum umenia tých najvyšších kvalít. Dlho sme prechádzali pohľadmi z obrazu na obraz a neustále sme v nich nachádzali nové a nové detaily, ktoré dávajú obsahu ďalší význam.

Kultúrne pamiatky sú základom našej historickej identity.

Evanjelických veriacich je v Ochtinej trištvrte dediny. Do kostola na bohoslužby však prichádzajú zvyčajne dvaja-traja. Jediný, kto si naplno užíva jedinečne vymaľovaný interiér, je diakon MARTIN DUDÁŠ.

Autora ochtinských malieb odborníci stotožnili s autorom koceľovského presbytéria. Jeho meno, žiaľ, nepoznáme. Kvalitu maliara počas výskumu v 70. rokoch minulého storočia znalci zhodnotili ako dielo majstra ochtinského presbytéria. Vysokoprofesionálnym výtvarným prejavom, naratívnosťou a monumentalitou patria tieto obrazy v omietke k najvyzretejšiemu smeru gemerskej nástennej maľby. Vidieť tieto diela znamená zostať na chvíľu v nemom úžase. Atmosféra v kostole doslova iskrí. História sa človeka priam dotýka.

Presvedčil sa o tom na vlastnej koži aj diakon Martin Dudáš, ktorý je správcom jedinečne vyzdobeného kostola už tri desaťročia. Je to jeho prvá a zatiaľ aj posledná farnosť. „Diakon je funkcia, ktorá mi môže zostať až do smrti. Nemení sa časom automaticky,“ vysvetľuje s úsmevom oravský rodák. „Prišiel som sem v máji v roku 1995. História tu človekom doslova prechádza,“ hovorí evanjelický duchovný, ktorý by si na vyumelkovanú výzdobu nemal až tak potrpieť.

Legenda hovorí, že dedina sa volá podľa skomoleniny nemeckej číslovky osem - „ocht“. Osem nemeckých rodín sem prišlo v druhej polovici 13. storočia. Založili prosperujúcu osadu železorudných baníkov a začali kopať prvé štôlne. Dovtedy rudu ťažili povrchovo. Práve stavba kostola poukazuje na staršie sídlisko, ktoré možno zničili nájazdníci počas tatárskeho vpádu.

V listine z roku 1243 uhorský kráľ Belo IV. daroval za verné služby Detrikovi a Filipovi Bubekovcom veľkú časť územia v údolí rieky Slanej. Tu o obci s „ocht“ v názve ešte nie je zmienka. Ale o sedem desaťročí neskôr je už Ochtiná v listinách spomenutá ako majetok štítnickej vetvy Bubekovcov. Tí podporili výstavbu tunajšieho kostola a neskôr aj jeho maliarsku výzdobu. Gotický kostol postavili na mieste zničenej románskej stavby, pôvodne ako jednoloďový.

Architektúra a výzdoba

Kostolík výrazným spôsobom zmenil svoju podobu v druhej polovici 15. storočia. K severnej strane bola pristavaná bočná loď zaklenutá hviezdicovou klenbou. Okolo roku 1635 bol pôvodne plochý drevený strop v lodi nahradený pruskou klenbou. V tomto období, kedy bol kostol už evanjelický, dochádza ako i v mnohých iných k zabieleniu stredovekých nástenných malieb. Tie, dnes znovu odkryté, pokrývajú celý interiér presbytéria a čiastkovo sú zachované aj v povalovom priestore. Ich autorovi bol prisúdený prívlastok Majster ochtinského presbytéria.

Svojím vysoko profesionálnym výtvarným prejavom a monumentalitou patria práce tohto umelca maliarsky i umelecky k dielam výnimočnej, až nadregionálnej kvality.

Fresková výmaľba zobrazuje christologický cyklus: Zvestovanie Panne Márii, návšteva Márie u Alžbety, narodenie Krista, príchod a poklona troch kráľov, obetovanie v chráme, dvanásťročného Ježiša v chráme, korunovanie Panny Márie a poslednú večeru.

Medzi menej časté motívy patrí Apokalyptické zviera na víťaznom oblúku, či stvárnenie sv. Trojice v podobe hlavy s troma tvárami, ktoré nájdeme na ostení kruhového okna. Podobné stvárnenie nájdeme aj v kostolíku v Rákoši, ktoré bolo pravdepodobne vzorom pre ochtinskú maľbu.

Rozsiahla, umelecky mimoriadne kvalitná fresková výmaľba interiéru je časovo radená do obdobia rokov 1360-1380.

Prehľad Christologického cyklu fresiek:

Kostolík postavili na miernej vyvýšenine niekedy v období od konca 13. storočia po koniec prvej štvrtiny 14. storočia. V rokoch 1340 - 1380 došlo k stavebnej úprave kostolíka. Svätyňa bola prestavaná/predĺžená do podoby polygonálneho presbytéria a taktiež došlo k zvýšeniu jeho obvodových múrov. Nová svätyňa bola následne zaklenutá krížovou rebrovou klenbou (podľa dendrochronológie zvyškov krovu sa tak mohlo stať po roku 1377). Novú podobu dostali aj okná.

V období reformácie prevzali kostolík evanjelici (protestantský kňaz Šimon sa tu spomína už v roku 1545). Koncom 17. alebo začiatkom 18. storočia doplnili interiér lode o tribúnu pri severnej stene. V druhej polovici 18. Gotické fresky boli v roku 1894 odkryté I. Grohom, ktorý ich následne v rokoch 1901-07 aj reštauroval nie veľmi uspokojivým spôsobom. Neporušené fresky objavili v 70.

Počas prvej svetovej vojny, v roku 1916, boli zrekvirované a rozbité dva zvony z veže kostola. Na tej v roku 1983 inštalovali nové hodiny. V rokoch 1958 - 59 bol celý kostolík renovovaný.

Donedávna sa všeobecne akceptoval románsky pôvod minimálne veže kostolíka, vďaka jej typickým združeným oknám. Najnovší výskum zameraný na krovy stavby, preukázal neskorší pôvod veže, keďže preukázal vonkajšiu omietku na pôvodnom západnom priečelí i zamurované vetracie okienko. Slovensko tak zrejme prišlo o jednu zo svojich románskych stavieb.

Pekne zachované románske okná na veži tak musia pochádzať z inej staršej stavby. Do úvahy by mohla prichádzať pôvodná veža kostola v Štítniku, ktorej výstavba sa najnovšie datuje už do 13. storočia. V 15. storočí došlo k jej deštrukcii, čo si vyžiadalo výstavbu takmer celej veže nanovo.

Freskovú výzdobu zachovanú vo svätyni a na víťaznom oblúku realizovala koceľovská dielňa, o čom svedčí takmer rovnaký obsah malieb i mnohé zhodné detaily.

Hlavným motívom hodnotných fresiek je podrobne stvárnený život Krista, okrem neho tu nájdeme postavy evanjelistov, apoštolov a ďalších svätcov a svätíc. Medzi menej časté motívy patrí polpostava sv. Ľudovíta z Toulouse s dvoma kráľovskými korunami v rukách namaľovaná v hornej časti ostenia jedného z južných okien presbytéria.

Kostolík patrí miestnemu zboru Evanjelickej cirkvi. Po reštaurovaní oltára a kazateľnice získal miestny cirkevný zbor v roku 2012 dotáciu na prípravu komplexnej obnovy kostolíka. V roku 2016 začala výmena strešnej krytiny.

Ochtiná leží v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria v doline rieky Štítnik. Je akoby učupená pod zádumčivým tajuplným Hrádkom. Keď sa na ňu pozeráme z diaľky javí sa nám ako les. Iba veža kostola prezrádza, že ide o obec pretkanú ovocnými sadmi. Rozprestiera sa okolo potoka, ktorý vyviera pod Hrádkom. Z juhovýchodnej strany ju ohraničuje rieka Štítnik. Z tej istej strany ju pretína cesta vedúca zo Štítnika do Čiernej Lehoty.

Obec Ochtiná sa nachádza cca 20 km západne od Rožňavy. Kostolík je vďaka svojej veži viditeľný už zďaleka. Pri návšteve treba rátať s poplatkom za fotenie.

Praktické informácie pre návštevníkov

• Prehliadka: V prípade záujmu o prehliadku Ochtinského evanjelického kostola kontaktujte diakona p. na telefónnom čísle: 0905 874 096.
• Vstupné: Vstupné do kostolov Gotickej cesty so sprievodcovskou službou je vo forme dobrovoľného príspevku.
• Adresa: Ochtiná, Slovensko (cca 20 km západne od Rožňavy)

Absolvovať poznávací výlet Gotickej cesty po kostoloch Štítnického okruhu môžete pohodlne mikrobusom, každú sobotu od 21.6. do 13.9.

Združenie Gotická cesta

Združenie Gotická cesta vzniklo ako výsledok niekoľkoročnej spolupráce rožňavských pamiatkarov s Regionálnou rozvojovou agentúrou v Rožňave. Okrem zakladajúcich členov z radov profesionálnych pracovníkov, zaoberajúcich sa ochranou a obnovou kultúrneho dedičstva, prijali členstvo v združení aj zástupcovia obcí, v ktorých sa pamiatky Gotickej cesty nachádzajú, zástupcovia cirkví ako vlastníci týchto pamiatok. V poslednej dobe sa v združení aktivizujú aj mladí členovia z Bratislavy aj z Gemera.

tags: #evanjelicky #kostol #v #ochinej #zaujimavosti