Počiatky evanjelického náboženského hnutia na Slovensku, neseného na myšlienkach reformácie, vyvolali sled udalostí, ktoré sú dnes predmetom neustáleho historického bádania. Dejiny protestantizmu sú pre laickú i odbornú verejnosť dôležité nielen z konfesionálneho, ale aj z národného, kultúrneho i politického hľadiska.
V dejinách obcí, resp. cirkevných zborov sa však vyskytol jeden fenomén, ktorý vrhá na minulosť našej cirkvi jasnejšie svetlo a tým boli kanonické vizitácie. Vizitácia bola jednou z foriem kontroly duchovnej správy, uskutočňovaná spravidla biskupom. Vďaka premyslenému súboru otázok, na ktoré museli miestni farári dať podrobnú odpoveď, sa zachovali vzácne zápisnice - protokoly, z ktorých sa dozvedáme množstvo informácií nielen o samotnom cirkevnom zbore, ale aj o živote celej dediny.
Život hybských evanjelikov je pred nami zatiaľ zahalený rúškom neznámeho. Písomných prameňov o počiatkoch evanjelickej cirkvi v obci Hybe nachádzame len veľmi málo. Pravdepodobne bolo príčinou komplikované obdobie reformácie a neskôr protireformácie, a tak usudzujeme, že vplyvom pohnutých čias bolo množstvo písomných prameňov zničených.
Ranokresťanská cirkevná architektúra: Bazilika
Vznik a Vývoj Cirkevného Zboru v Hybiach
A tak na základe kanonickej vizitácie z 22. mája 1913, ktorá sa uskutočnila v Hybiach vieme, že hybský evanjelický zbor vznikol približne päťdesiat rokov po tom, čo Lutherove kladivo udieralo na dvere chrámu vo Wittenbergu. Už v roku 1584 mal hybský cirkevný zbor svojho farára. Po ňom pôsobilo v zbore ešte deväť ďalších farárov. Obdobie týchto rokov, až po rok 1681 je však považované za najsmutnejšie časy protestantizmu počas obdobia panovania Leopolda I.
Podľa vôle panovníka bol hybský zbor uznaný za artikulárny zbor horného Liptova s povolením výstavby artikulárneho chrámu. Prvým artikulárnym kňazom bol istý kňaz Matthesius. Štedrý barón Matej Ostrožits z Ilavy daroval evanjelikom veľký pozemok pod chrám, školu, faru, cintorín a záhradu. O jeho štedrosti svedčí pamätný hraničný kameň, nachádzajúci sa vo vstupnej časti súčasného chrámu.
Podľa podmienok Šopronského snemu tu Hybenia vybudovali v roku 1682 drevený kostol v tvare rovnoramenného kríža. Musel zabezpečovať dostatok priestoru pre veriacich nielen z Hýb, ale aj z okolitých dedín. Jeho výstavbou sa Hybe stali strediskom nielen duchovného, ale aj hospodárskeho a spoločenského života. Týždenne putovali obyvatelia okolitých obcí, aby sa zúčastnili služieb Božích v kostole, ale aj za vedomosťami. Do zboru patrilo takmer 15 000 duší a pôsobili tu súčasne dvaja kazatelia. Chrám zboru slúžil až do roku 1822. V tomto období môžeme hovoriť o Hybiach ako o centre horného Liptova vo viacerých oblastiach života jeho obyvateľov.
V roku 1781 vydal cisár Jozef II. Tolerančný patent, dokument, ktorý skoro úplne odstraňoval diskrimináciu evanjelikov a priznával im isté náboženské i politické slobody. Po vydaní patentu sa od hybskej matkocirkvi odpojili evanjelické zbory v Liptovskom Petre, v Kráľovej Lehote, vo Východnej, vo Važci, v Štrbe. Tým zanikla druhá kňazská stanica. Zbor mal však aj naďalej viac ako 5000 veriacich. Zostali fílie Liptovská Kokava a Pribylina.
Na miesto starého chrámu tak mohli veriaci Hybenia položiť základný kameň nového, súčasného chrámu. Stalo sa tak dňa 15. mája 1822. Stavba bola dokončená v roku 1826, v barokovom slohu. Zo starého chrámu sa zachovali oltár, kazateľnica a krstiteľnica. Hybskí evanjelici sa dokázali spojiť a mnohé finančné prostriedky zhromaždili z darov a ofier. Organ bol opravovaný v rokoch 1832 a 1847. Knižnica na fare a v kostole sa pýšila bohatou zbierkou vzácnych kníh.
V druhej polovici 19. storočia sa v obci k evanjelickému a. v. Súčasný evanjelický chrám je dominantný svojou klasicistickou fasádou a trojosovým priečelím, členeným pilastrami. Do chrámu vniká svetlo 35 oblokmi. Na zvukových oknách sú rokokové nadokenné rímsy a drobné dekoračné rokokové prvky. Vnútorná stavebná úprava sa vyznačuje secesnými štukami pochádzajúcimi z prvej polovice 20.storočia. V lodi chrámu sa nachádza z troch strán arkádová empora a loď je krytá českými a pruskými klenbami, ktorých pásy dosadajú na mohutné piliere. Zaujímavou zriedkavosťou je chrámová slovenská kvetová ornamentika. V strede kupoly je plasticky vypracovaný banícky erb mesta Hybe.
Evanjelický kostol v Pribyline.
Významné Osobnosti a Evanjelické Školstvo
Z evanjelického a. v. cirkevného zboru vyšli mnohé významné osobnosti, ako napríklad Belo Klein - Tesnoskalský, Dr. Rudo Brtáň, Dr. Ondrej Mrlian, Dobroslav Chrobák, Július Lenko, Peter Jaroš a mnohí ďalší.
Na chvíľu sa pristavíme ešte pri vývoji evanjelického školstva v našej obci. Jeho história je plná zmien, ktoré ovplyvňovali dejinný vývoj celej liptovskej oblasti. Podľa štatistických údajov z roku 1900 bolo v Hybiach 236 domov s 2051 obyvateľmi, v roku 1921 to bolo 407 domov s 2022 obyvateľmi. Podľa konfesií tu žili evanjelici, rímskokatolíci (asi 100 obyvateľov) a niekoľko židovských rodín. Obyvatelia nažívali vo vzájomnej úcte a nedochádzalo ku žiadnym náboženským konfliktom.
Vyučovalo sa v školskej budove, postavenej v rokoch 1908 - 1909. Po zániku miestnej jednotriednej štátnej ľudovej školy sa preplnili triedy a tak bolo potrebné zriadiť štvrtú učiteľskú stanicu. Evanjelická cirkev a. v. pritom zdôrazňovala, že učiteľ musí byť evanjelického vierovyznania. Školský rok sa začínal a končil službami Božími v evanjelickom a. v. kostole, žiaci a učitelia sa zúčastňovali aj bežných služieb Božích počas školského roka. Samozrejme škola sa venovala aj osvetovej práci.
Okresný školský úrad pravidelne vykonával kontroly a na zistenie stavu či kvalít jednotlivých škôl využíval formu dotazníkov. Na tomto mieste môžeme spomenúť, že Miloš Janoška ako školský inšpektor prejavoval veľký záujem o evanjelickú ľudovú školu v Hybiach, o čom svedčia aj zachované zápisy. Prostredie hybských škôl mu bolo známe aj z učiteľských porád, organizovaných Spolkom evanjelických učiteľov Liptova. Hybská ľudová škola mala pomerne vyhovujúce priestory tried s drevenými naolejovanými podlahami a elektrickým osvetlením. Vykurovalo sa v priamo v triedach drevom. Školu navštevoval úradný lekár, ktorý mal v budove vyhradenú miestnosť. Pri pravidelných inšpekčných kontrolách boli často cirkevnému zboru vytýkané nedostatočné priestory na vyučovanie, pretože počet žiakov neustále narastal. A pre predsedníctvo cirkevného zboru to bolo jasným impulzom v konaní zriadenia novej školskej budovy. Stavba školy bola zahájená 7. apríla 1936 a posvätenie prvých dvoch tried evanjelickej ľudovej školy sa uskutočnilo 7.
Evanjelický kostol v Pribyline
Najstaršia správa o Pribyline, ktorá svedčí o existencii tamojšej farnosti, z nej vyplýva, že trvanie Pribyliny treba predpokladať 2-3 desaťročia skôr (Uličný 2014, s. zač. 14. Pribylinu vybudovali pravdepodobne obyvatelia využívajúci zákupné právo na čele so šoltýsom. Pribylinčania si vybudovali kostol zasvätený sv. Kataríne, pôvodne gotický kostol postavili na mieste pri pravom brehu Belej, dodnes zvanom Kostolisko, okolo ktorého stáli obydlia tunajších poddaných. Posledná správa o kostole, vtedy ešte stál. V zoznamoch liptovských farských kostolov z tohto obdobia sa pribylinský kostol nevyskytuje, lebo bol často bez farára (vakantný), prípadne bol filiálnym kostolom. Pribylinská farnosť neexistovala, pribylinčania patrili do svätopeterskej farnosti. Keďže dravá voda Belej ohrozovala záplavami obydlia i murovaný kostol, presunuli sídlisko na západnejšie miesto, kde si postavili drevený kostol, ktorý im slúžil do zač. 19. stor. Evanjelici si postavili drevený kostol za platnosti tolerančného patentu. Od tohto storočia tu jestvovali dva kostoly a dve farnosti.
Pribylina bola majetkom Pongrácovcov, čo pretrvávalo do 19. stor. Stálo tu 37 poddanských domov, kostol, fara, škola, zemepánsky mlyn a majerské budovy. Pribylina bola veľkou dedinou, jej osadenstvo tvorili iba poddanské domácnosti a osadenstvo fary. V Pribyline bolo 78 sedliackych domácností. Zemiansky rod Pongrác býval v tamojšej jednej kúrii. V Pribyline jestvovalo 132 obývaných domov, v ktorých žilo 1622 dospelých obyvateľov, 1550 evanjelikov, 65 rímskokatolíkov a 7 židov. Pribylina bola veľkou dedinou, s takmer len poddanskými obyvateľmi, ktorých dopĺňalo osadenstvo evanjelickej a rímskokatolíckej fary.
CZ ECAV Pribylina prežíval vzácny čas 15. októbra 2017 v 18. nedeľu po Svätej Trojici. Spoločne sme sa tešili pri 115.výročí posvätenia chrámu Božieho a ďakovali sme Pánu Bohu za dokončené dielo opravy veže kostola. Pribylinský evanjelický kostol bol postavený roku 1902 podľa projektu renomovaného architekta Milana Michala Harminca. Tento rok sme sa s Božou pomocou na konci marca pustili do opráv jeho štyridsať metrov vysokej veže. Nový šat dostala poškodená plechová krytina, ktorá bola vymenená za novú medenú. Zoradené, premazané i natreté boli hodiny zo všetkých strán veže. Klampiari a murári odviedli precíznu prácu pri oprave poškodených ríms okolo hodín a na priečelí kostola. Nezabudli sme ani na ochranu kostola pred bleskom.
Počas slávnostných nedeľňajších služieb Božích nás slovom Božím povzbudila i napomenula sestra seniorka Mgr. Katarína Hudáková. Písmo sväté nám dosvedčuje od samého počiatku kresťanskej cirkvi, že chrám bol miestom každodenného stretávania kresťanov. Prví kresťania milovali chrám a nevedeli si predstaviť svoj život bez toho, aby do neho neprichádzali. Bol to ich druhý domov. Viera v Pána Ježiša bola spojená s návštevou chrámu. Bolo nepredstaviteľné, aby niekto veril a do chrámu neprichádzal. Aby veril doma, či dokonca tvrdil, že chodí do hôr, lebo hory sú najkrajším Božích chrámom. Práve naopak - na výšinách mali svoje posvätné miesta pohania. Tam chceli byť bližšie k svojim bohom. Tam ich hľadali a vzývali. Ale kresťania prichádzali do chrámu. Chrám bol svätým miestom, lebo aj Pán Ježiš chodil do chrámu a záležalo Mu na ňom. Vieme, ako ho vyčistil a vyhlásil, že má byť miestom modlitby. Už ako dvanásťročný sa „stratil“ v chráme, keď musel byť vo veciach svojho Otca... Dá sa s tým niečo urobiť? Aký recept je tu pre dnešných kresťanov? Zmôže ešte niečo hŕstka verných, ktorí sa s pribúdajúcimi rokmi postupne vytrácajú? Nie, hŕstka verných nestačí. Ba ani veľké zástupy nestačia. Lebo nič ľudské nestačí. Na to treba Božiu moc a Božiu múdrosť. A kde je Božia moc, tam sa dejú zázraky bez ohľadu na množstvo ľudí. Kým sa budeme pozerať sami na seba, budeme vždy vidieť iba bezmocnosť.
Liturgovali sestra farárka Zlatica Adameová, ktorá v pribylinskom zbore slúžila dlhé roky, a zborová farárka Erika Pospíšilová. Služby Božie spevom obohatil zborový spevokol pod vedením Jany Mikušovej. Na organe hral Ivan Hudák. Na službách Božích sa zúčastnili aj pozvaní hostia: seniorálny dozorca Ing. Peter Gärtner s rodinou, starosta obce Pribylina Ing. Milan Kohút s manželkou a predseda PSBU obce Pribylina Ing. Michal Králik.
Projekt opravy veže kostola bol náročný, no vďaka vzájomnej spolupatričnosti a finančnej pomoci sme ho mohli realizovať. Vážime si každého, kto sa do tohto diela zapojil sponzorsky, formou milodaru alebo modlitieb. Nadovšetko však naša vďačnosť patrí Pánu Bohu, ktorý dohliadal, pomáhal, chránil a k úspešnému zdaru priviedol toto dielo! SOLI DEO GLORIA!
Roky socializmu poznačili aj cirkevný zbor v Hybiach, kedy sa vyučovanie náboženstva stalo nepotrebným a rovnako účasť na službách Božích bola veľmi slabá. Kostol a fara prešli nevyhnutnou rekonštrukciou. Po oprave a vymaľovaní kostola v ňom počas vianočných sviatkov v roku 2016 vypukol opäť požiar. Celá rekonštrukcia sa musela zopakovať a uskutočnila sa hlavne vďaka ochotným darcom z celého Slovenska i zahraničia, pretože cirkevný zbor už nemal finančné prostriedky na jeho opätovnú opravu. Po mnohých dňoch a týždňoch prác sa podarilo s radosťou osláviť 500. výročie reformácie v novovymaľovanom a opravenom chráme, pred ktorého vstupné dvere boli osadené dva pamätníky na počesť Dr. Martina Luthera a Samuela Orphanidesa.
V posledných rokoch v našom cirkevnom zbore pôsobili títo brata farári: od roku 1991 Mgr. Peter Ferenčík, od roku 1997 Mgr. Dušan Cina, od roku 2001 Mgr. Elena Fujeríková. Od roku 2005 je vynikajúcim duchovným pastierom v našom zbore Mgr.
tags: #evanjelicky #kostol #v #pribyline