Evanjelický kostol v Rusovciach: História a pamiatky obce

Zložitý vznik obce Rusovce, siahajúci do čias starého Ríma, sa odráža i v množstve zachovaných významných kultúrno-spoločenských a umelecko-historických pamiatok. Rusovce sú spolu so susediacou mestskou časťou Čunovom najjužnejšie položenou mestskou aglomeráciou Bratislavy. Katastrálne územie Rusoviec sa rozkladá v rovine, zo severovýchodu ohraničené tokom rieky Dunaj (resp. hrušovskou zdržou). Kataster na tomto území zasahuje do jedinečnej prírodnej rezervácie - Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy; nájdeme tu zaujímavé výtvory - Rusovské rameno a Rusovské jazero. Rusovce majú veľmi zaujímavú a pestrú históriu.

Okrem najznámejšej - Gerulaty, vojenského tábora, ktorý bol súčasťou systému opevnení zvaného Limes Romanus, tvoriaceho hranicu medzi Rímskou ríšou a Barbarikom, zapísanom v ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenska pod evidenčným číslom 344, sú štátom chránené ako kultúrne pamiatky nasledujúce objekty: kaštieľ s parkom na Balkánskej ul. (zapísaný pod evid. číslom 346), kúria situovaná na rohu Balkánskej a Zdravotníckej ulice (zapísaní pod evid. číslom 702), rímskokatolícky kostol sv. Márie Magdalény (zapísaný pod evid.

Pozostatky rímskeho tábora Gerulata v Rusovciach.

História osídlenia a vývoj Rusoviec

Počiatky osídlenia terajšieho územia Rusoviec siahajú do staršej bronzovej doby (2200 - 1600 pred Kr.). Na mieste tunajšieho cintorína boli objavené dve desiatky hrobov tzv. wieselburskej kultúry. Pre územie dnešnej mestskej časti mimoriadne dôležité obdobie nastalo za vlády rímskeho cisára Trajána (98 - 117), kedy sa Rusovce dostali pod bezprostredný vplyv Rímskej ríše. Cisár v roku 103 rozdelil dovtedajšiu provinciu Panóniu na dve časti - Hornú (Pannonia Superior) a Dolnú (Pannonia Inferior), pričom hranica medzi nimi viedla severojužným smerom. Rusovce pripadli do Hornej Panónie, ktorú jej miestodržiteľ spravoval zo západne ležiaceho Carnunta.

Pre bezpečnosť rímskeho impéria mala dôležitý význam severná, dunajská hranica ríše. Neustále nájazdy výbojných germánskych kmeňov (predovšetkým Markomanov a Kvádov) mali za následok vybudovanie sústavy pohraničných vojenských táborov, nazvanej Limes Romanus. Jeden z nich vznikol aj na území dnešných Rusoviec. Podľa fragmentu pieskovcového oltára s votívnym nápisom z konca 2. storočia vieme, že dostal pomenovanie Gerulata (dokladom o existencii a pomenovaní rímskeho kastelu v dnešných Rusovciach je aj tzv. Peutingerova cestovná mapa z 13. storočia, zostavená na základe starovekých podkladov, obsahujúca cestnú sieť z Hispánie do Indie). Rímsky kastel Gerulata pretrval až do začiatku 5. storočia.

Začiatkom 6. storočia územie dnešného južného Slovenska a severozápadného Maďarska zabrali kmene Longobardov, ktorí na strategicky dôležitých miestach zakladali sieť sídlisk, medzi inými aj na území dnešných Rusoviec. O prítomnosti Longobardov v tejto lokalite svedčí nález veľkého množstva hrobov v polohe Pieskový hon. Od 9. V 10. - 12. storočí na územie Uhorska prenikli príslušníci kmeňového zväzu Pečenehov. Ich pôvodnou domovinou bolo územie medzi riekou Volga a ústím Dunaja. V roku 1036 utrpeli porážku od kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho. Časť pečenežských kmeňov sa dostala aj na územie Rusoviec, kde pôsobili ako strážcovia obchodnej cesty. Zrejme tu treba hľadať pôvod dnešného maďarského pomenovania Rusoviec - Oroszvár, t. j. Roku 884 prišli prvé maďarské kmene na Kyjevskú Rus. Usadili sa neďaleko Kyjeva. Tu na radu Rusov rozhodli sa obsadiť kraje, v ktorých vládol kedysi Atila. Pripojili sa k nim viacerí ruskí šľachtici. Keď zomrel vojvoda Almoš, Arpád sa chcel odvďačiť Rusom, vďaka ktorým sa im výprava šťastne podarila. Vzal si za ženu dcéru istého ruského vojvodcu. Odvtedy pestovali Maďari s Rusmi hlboké a trvalé vzťahy, ktoré upevňovali vzájomnými manželskými zväzkami. Zoltán priviedol osadníkov na mošonské územie (ad mosonienseus agrum), aby chránili hranice kráľovstva pred vpádom Nemcov. Týchto osadníkov nazývali Maďari Oroszok.

Prvý známy názov obce ako terra Uruzwar sa nachádza v listine kráľa Ondreja II. z 19. Menej prozaické je vysvetlenie nemeckého pomenovania Rusoviec - Karlburg (iné varianty Kerseburch, Kerelburg, Kerchenburg), t. j. Karolov hrad, ktoré sa začalo v listinách objavovať v polovici 14. storočia. To historici dávajú do súvislosti s panovaním cisára Karola Veľkého. 13. storočie prinieslo pre Rusovce ťažké časy. V roku 1241 ich zničili počas svojich bojových výpadov Tatári. V 13. a 14. storočí boli Rusovce kráľovským majetkom a tvorili súčasť panstva Mosonmagyaróvár. Kráľ ich dával do zálohu verným šľachticom. Tak napr. Druhá polovica 14. storočia znamenala pre Rusovce vzostup, keď sa stali obchodným strediskom (už pred rokom 1365 získali trhové právo). V prvej polovici 15. storočia sa Rusovce spomínajú ako oppidum a z roku 1477 pochádza záznam, ktorý uvádza richtára a obecných prísažných. Už v tomto období sa predpokladá používanie jedného z mestských symbolov, pečate. Počnúc začiatkom 15. storočia začína história Rusoviec, kedy môžeme na základe poznatkov o majiteľoch panstva presne určiť rodové väzby. Rokom 1410 začína obdobie panstva šľachtickej rodiny Tompekovcov, ktorí sa ako majitelia opäť spomínajú v sedemdesiatych rokoch, po prechodnej držbe rodu Rozgoňovcov. V roku 1502 dostala donáciu na rusovské panstvo dcéra Magdalény Tompekovej a Ambrózia Jolatha de Paar, Uršuľa. Donácia sa vzťahovala aj ne jej deti a tak panstvo prešlo v roku 1518 na jej prostredného syna Štefana Josu. Na základe donácie kráľa Ferdinanda I. Habsburského prešli v roku 1557 Rusovce na Štefanovho syna Wolfganga, podžupana Mošonskej stolice. Aby uspokojil majetkové nároky svojich štyroch detí, Wolfgang v roku 1568 rozdelil panstvo na štyri diely.

Fontána v centre Rusoviec. Centrum získalo nový vzhľad po revitalizácii v r.

Významné rody a ich vplyv na Rusovce

Zičiovci (Zichy) pochádzajú zo Zalianskeho komitátu (v dnešnom juhozápadnom Maďarsku). I keď patrili k starým rodom, cestu k sláve nastúpili až v 17. storočí, keď Pavol (1598 - 1638) ako veszprémsky hlavný kapitán získal od kráľa Ferdinanda II. Habsburského dediny v okolí Komárna. Slávu rodu založil Pavlov syn Štefan (I.) (1616 - 1693), predseda Uhorskej kráľovskej komory a župan Mošonskej stolice. Okrem toho, že v roku 1655 získal barónsky a v roku 1679 grófsky titul, začal používať aj druhý predikát „de Vásonkeö“ (podľa panstva dediny Vásonkö). V roku 1646 kúpil rusovské panstvo a o desať rokov neskôr začal s prestavbou pôvodného hradu na neskororenesančný kaštieľ. Vrchol politickej kariéry dosiahol v roku 1690, keď sa stal kráľovským tavernikom. Po Štefanovej smrti, 15.3.1593, prešlo panstvo na jeho syna z druhého manželstva s Magdalénou Amade (zomr. 1714), Adama (1659 - 1701). Adamovým nástupcom sa stal syn Karol (1690 - 1741), pochádzajúci z druhého Adamovho manželstva s Teréziou Rozáliou rod. Panstvo Zičiovcov znamenalo slávne obdobie v histórii obce. K významným predstaviteľom rodu patril gróf Emanuel Zichy-Ferraris (1808 - 1877), počas panstva ktorého dostal kašieľ výzor aký poznáme dnes, a jeho brat Felix (1810 - 1885). V roku 1872 sa panstvo kúpou dostalo do vlastníctva grófa Huga Henckela von Donnersmarck, príslušníka starobylého rodu pochádzajúceho zo Spiša. Poslednými majiteľmi sa v roku 1906 stali manželia Lónayovci - Štefánia, vdova po následníkovi cisárskeho trónu Rudolfovi, a gróf Elemér.

Do dejín Rusoviec významnou mierou zasiahli turecké výboje v 16. a 17. storočí. Prehratá bitka pri Moháči priniesla o. i. veľký pohyb obyvateľstva v tejto oblasti. Zo severných oblastí Balkánskeho polostrova sa do strednej Európy presúvali masy predovšetkým chorvátskeho obyvateľstva. V rokoch 1515 - 1575 v celkom štyroch migračných vlnách na naše územie presídlilo podľa odhadov okolo stotisíc príslušníkov tohto národa. Postupne sa usádzali na opustených územiach a s pribúdajúcim časom dokonca vytlačili dovtedy dominujúce nemecké a maďarské obyvateľstvo. Chorváti priniesli na naše územie svojbytnú kultúru ako aj hospodárske zvyklosti a do súčasnosti patria k významnej národnostnej menšine žijúcej v tejto mestskej časti.

Vrchol rozkvetu vo svojom vývoji dosiahli Rusovce v 18. storočí s dozvukmi v 19. storočí. Mestečko malo dosť lesov, na Dunaji pracovali 4 vodné mlyny, spomenuté božie stánky, bol tu pivovar a mnoho remeselníckych dielní. Ozdobou mestečka a okolia bol zámok s nádherným anglickým parkom. V štyridsiatych rokoch 19. stor. dali Zichyovci zámok prestavať vo windsorskom slohu a vybudovali pri ňom aj veľkolepú koniareň. Rod Zichyovcov vlastnil rusovský majetok do roku 1872, keď gróf Félix Zichy -Ferraris predal tento majetok Hugovi I., grófovi Henckel von Donnersmack. Ten ho kúpil pre svoju druhú manželku Lauru, rodenú grófku Kászonyi. Od nej panstvo odkúpili v roku 1906 gróf Elemír Lónyay s manželkou Štefániou, vdovou po následníkovi habsburského trónu Rudolfovi. Lónyayovci bývali v Rusovciach až do sklonku 2. svetovej vojny.

Rusovce v 20. storočí a súčasnosť

V 18. V roku 1871 stratili Rusovce výsadné postavenie samostatnej obce a boli pričlenené do maďarského okresu Rajka. V medzivojnovom období sa tri štvrtiny obyvateľstva Rusoviec hlásili k nemeckej národnosti a preto privítali nástup nacizmu v Nemecku. Vojnové udalosti doľahli na obyvateľov obce veľmi ťažko. Okrem toho, že muži boli postupne odvedení do armády, obec, vzhľadom na jej poľnohospodársky charakter, musela front zásobovať potravinami. V posledných mesiacoch vojny obec obsadilo nemecké komando a čoskoro nato sa tu na dlhé mesiace usadila Červená armáda. Ani po skončení druhej svetovej vojny sa nič nezmenilo na administratívnom postavení Rusoviec. Naďalej ostali súčasťou Maďarska. Zmenu priniesla až Parížska mierová konferencia z 29. júla - 13. októbra 1946, ktorá prijala rozhodnutie v neprospech Maďarska o postúpení obcí Rusovce, Jarovce a Čunovo (vrátane ich katastrálnych území) Československej republike. Toto uznesenie bolo v Paríži podpísané 10. februára nasledujúceho roku a v praxi sa zrealizovalo 15. októbra 1947, kedy boli tieto tri obce pričlenené k Československu. Od tohto dátumu sa začali písať nové stránky histórie Rusoviec, pôvodne ako samostatnej obce v okrese Bratislava-vidiek, od 1. 1. Na katastrálnom území Rusoviec nachádzame viacero zaujímavých historických pamätihodností, z ktorých dve najvýznamnejšie - pozostatky rímskeho kastelu Gerulata a neogotický kaštieľ s areálom - sa dostali do zoznamu chránených kultúrnych pamiatok.

Vlajku tvoria tri vodorovné nerovnako široké pruhy, pričom dva krajné, horný modrý a dolný zelený, sú širšie ako medzi nimi vložený žltý pruh. Vlaka je zakončená tzv. evanjelický kostol z prvej tretiny 19. neogotické mauzóleum Laury Henckelovej von Donnersmarck (pôvodne stálo oproti Kostolu sv. Podľa sčítania obyvateľov k 31.12.2013 žilo na území mestskej časti 3269 obyvateľov. Pôsobí tu niekoľko občianskych združení s rôznym zameraním; informácie občanom prinášajú miestne Rusovské noviny. Rusovce sú dopravne napojené cestnou a železničnou sieťou. Premávajú tu autobusy mestskej hromadnej dopravy č. 90, 91, 191 a 801 (medzištátna linka do maďarskej Rajky) a nočná linka N91.[Okrem MHD sú Rusovce obsluhované aj prímestskými autobusmi prevádzkovanými SAD Dunajská Streda.[Cez mestskú časť prechádza štátna cesta č. 2 spájajúca Bratislavu s Maďarskou republikou (cez hraničný prechod Rusovce - Rajka). Cez Rusovce prechádza železničná trať č. 132 Bratislava - Rusovce - Rajka (MÁV). Nachádza sa tu železničná stanica. Od 10. decembra 2017 sú do Integrovaného dopravného systému v Bratislavskom kraji zaradené aj nové vlaky, ktoré premávajú zo železničnej stanice Petržalka cez Rusovce do maďarských obcí Rajka a Hegyeshalom. Do IDSK BK je zaradený len úsek Petržalka - Rusovce ako linka S8. Medzi týmito dvoma stanicami môžu cestujúci využiť všetky platné cestovné lístky IDS BK (jednorazové aj predplatné). Rusovce sú ekonomicky málo významné. Nenachádza sa tu žiaden výrobný závod; existujú tu iba prevádzky pohostinského charakteru a drobné obchody.

V areáli parku neogotického kaštieľa v Rusovciach stojí Kostol sv. Víta ako pripomienka už zaniknutého románskeho chrámu, ktorý stál niekde v obci, možno aj na rovnakom mieste alebo v blízkom okolí. Dodnes zachovaná stavba, aj keď jej vzhľad evokuje románsky pôvod, bola postavená až v roku 1613, ako o tom hovorí text kamennej tabule osadenej nad juhozápadným portálom. Ide teda o jeden z mála renesančných kostolov u nás. O jeho datovaní sa viedli diskusie aj v odbornej literatúre. Nejasnosti o pôvode stavby vyriešil až výskum pred niekoľkými rokmi. Na jeho stavbu bol použitý aj materiál z Gerulaty a pred stavbou kostola tu bolo rímske pohrebisko IV. Starobylosť farnosti dokazuje patrocínium, ktoré je obvyklé v 8. - 13. storočí. Ostatné rusovské kostoly vznikli v mladšom období. Barokový kostol sv.

Rusovský kaštieľ sa rozprestiera v areáli anglického parku, v jeho severnej časti. Park sa tiahne medzi dunajským ramenom a Balkánskou cestou. Od cesty je oddelený tehlovým omietnutým múrom. Samotný kaštieľ je odsadený od cesty do hÍbky parku, ale otvára sa k nej svojím hlavným priečelím s čestným nádvorím. Severne od kaštieľa v hÍbke parku stojí objekt tzv. Dnešná podoba kaštieľa súvisí s výstavbou kaštieľa grófom Emanuelom Zichym Ferrari pred polovicou 19. storočia. Existujú síce doklady o hrade z 13. storočia (prvá zmienka z roku 1266) nevie sa ale, na ktorom mieste stál. V roku 1840-50 prestavuje gróf Emanuel Zichy Ferrari zámok podľa vzoru anglických panstiev v tudorovskom štýle ako pozornosť, ktorú preukázal svojej z Anglicka pochádzajúcej manželke. Od grófa Emanuela prešiel zámok na jeho brata Félixa a jeho manželku, grófku rodenú Reichenbach. V roku 1872 bolo panstvo predané grófovi Hugovi Henckelovi von Donnersmarck, ktorý ho získal pre svoju manželku Lauru a vybudoval tu žrebčinec. Po smrti grófky ho v roku 1906 kupuje korunná princezná Štefánia spolu so svojím manželom maďarským šľachticom Elemérom Lónyayom. Predmetom kúpy bol majetok Karlburg, žrebčinec, stajne, nádherný park s krásnym zámkom a panstvo o rozlohe 6000 jutár. Suma za panstvo bola 4 milióny korún. V roku 1944 odkázala na základe testamentu princezná Štefánia nehnuteľností kaštieľa benediktínskemu rádu v Pannonhalme. V jeseni 1944 zabralo väčšiu časť kaštieľa SS komando Obergruppenfúhrera Veesenmayera, v roku 1945 obsadili zámok Rusi a po týždni bol vydrancovaný.

Umelecko-historický výskum kaštieľa datoval najstaršiu fázu výstavby objektu prinajmenšom do 17. storočia, pretože zahŕňa v sebe časti murív z lomového kameňa, ktoré by mohli byť ešte staršie. Tento najstarší objekt sa viaže k spomínanému Štefanovi Zichymu, ktorý - je možné - si tu postavil sídlo a v súvislosti s datovaním tehlového materiálu (značka S Z a datovanie 1656) mohol nadviazať i na staršiu stavbu. Zachytený najstarší objekt mal jednoduchý pozdĺžny pôdorys a bol situovaný približne v strede dnešného severného krídla a užším priestorom na južnej strane. Ďalšia stavebná fáza viažuca sa k vnukovi Štefana Zichyho, tiež Štefanovi, zakladateľovi rusovskej línie rodu, bola datovaná do 2. polovice 18. storočia (opäť sa našlo množstvo tehlového materiálu so značkou cez alebo CZZ a dátumom 1777). Akú podobu mal tento barokový objekt už nemožno zistiť. Fragmenty dochovaných rokokových malieb medzi stropmi prízemia a podlahami miestností 1. poschodia určujú jeho iné výškové dimenzie oproti dnešným.

Vo vývoji objektu je smerodajná etapa z rokov 1841-1844, keď bol vlastníkom kaštieľa gróf Emanuel Zichy Ferrari. V tomto období vzniká komplex kaštieľa v celej jeho dnešnej hmotovej skladbe, okrem veží po stranách západného rizalitu. Veľkolepá stavba bola rozvrhnutá prísne symetricky do tvaru písmena U s výškovým gradovaním hmôt. Jej neo gotický charakter s orientáciou na anglickú podobu panských sídiel so silným romantickým nádychom určovali všetky výrazové prvky architektúry - okná s lomenými oblúkmi, rovnako formované hlavné vstupy polygonálneho podbránia, rímsy, konzoly, atikové cimburia, štyri nárožné vežičky i zábradlia terás a arkierov. Vo vnútornom usporiadaní dominovala ústredná schodisková hala a k nej pripojená veľká sála 1. poschodia. Všetky tri krídla boli prepojené chodbovou komunikáciou pozdĺž nádvoria, za ktorou boli za sebou radené priechodné miestnosti. Neogotickému charakteru exteriéru zodpovedali aj interiéry v umeleckoremeselných súčastiach architektúry vo vstupoch a oknách dominovali neogotické prvky, neogotický ornament so znakom Zichyho, tudorovské oblúky a kružbové motívy. Za osobitnú pozornosť stojí dôsledne uplatňovaná vitráž v klasickej technológii upevňovania skiel do olovených pásiek. O podobe jednotlivých interiérových priestorov nemáme jasnejšiu predstavu. Zichyovské interiéry sú s istotou čitateľné len vo veľkej sále 1. poschodia.

Etapa z rokov 1872-1906 sa spája s novými majiteľmi panstva - Hugom Henckelom von Donnersmarckom. Nasledujúca prestavba kaštieľa bola pomerne rozsiahla, hoci sa v zásade nedotkla jeho pôvodnej hmotovej substancie. Manželka majiteľa, Laura, dala v parku kaštieľa oproti kostolu sv. Víta v roku 1884 postaviť kaplnku slúžiacu ako mauzóleum rodiny. Bloková stavba obdÍžnikového pôdorysu svojím tvaroslovím vychádza z neogotiky. Po typologickej stránke predstavuje rusovský kaštieľ typ vidieckeho sídla vyššej šľachty. Čo sa týka vonkajšieho výrazu a tvaroslovného aparátu, je tu viditeľný vplyv anglickej tudorovskej gotiky. Z dispozičného riešenia ide o západoeurópsky import, aký sa u nás v zredukovanej podobe vyskytol od 17. resp. od 18. storočia. Redukcia sa týkala hlavne bočných krídiel uzatvárajúcich čestné nádvorie. Z tohto hľadiska predstavuje kaštieľ vyvinutý typ vidieckeho šľachtického sídla, svedčiac tak o vybranom vkuse majiteľa a jeho majetnosti.

Prevádzka jednotlivých priestorov vyzerala asi nasledovne: centrálna časť kaštieľa bola jadrom dispozície a aj spoločenského života. Cez portikus prichádzali kone s návštevníkmi - hostia prechádzali do schodiskovej haly, kde sa dalo podľa anglického vzoru sedieť. Z haly a saly terreny sa dalo ísť na jednej strane do salóna a na druhej do knižnice, biliardovej miestnosti, alebo tureckého salónu. Tu sa odohrával každodenný život panstva. Južné krídlo obsahovalo obytné apartmány pre bežné návštevy, severné bolo vyhradené pre kuchyňu a sklady. Vzácne návštevy sa privádzali honosne zdobeným reprezentačným schodiskom na 1. poschodie (piano nobile), kde sa dalo ísť do veľkej jedálne, alebo do rytierskej sály (tzv. Červený salón). V južnom krídle na 1. poschodí bývali majitelia so služobníctvom, na 1. poschodí severného krídla boli umiestnené hosťovské izby menej reprezentačného charakteru. Druhé poschodie bolo vyhradené pre obytné účely.

Chronológia významných udalostí v Rusovciach

Sakrálna stavba v susedstve Starej radnice, ktorú dnes občania poznajú ako kostol jezuitov, vznikla v prvej polovici 17. Postavili ju pre veriacich evanjelikov augsburského vyznania - luteránov. Vtedy boli evanjelikmi skoro všetci mešťania nemeckej národnosti a pomerne veľa obyvateľov maďarskej aj slovenskej národnosti. Evanjelici nesmeli vtedy stavať modlitebne podobné katolíckym kostolom. Ich chrám nesmel mať veže a musel vyzerať ako meštiansky dom. To pri stavbe dodržali, iba „dom” postavili prehnane veľký, takže bol omnoho nápadnejší, než keby mal vežu. Chrám postavili na mieste niekoľkých zbúraných stredovekých domov v rokoch 1636 - 1638 podľa projektu a pod vedením nemeckého staviteľa Hansa Stossa z Augsburgu, ktorý pracoval neskôr aj na prestavbe veže Starej radnice.

Situácia evanjelikov v Uhorsku sa v druhej polovici 17. storočia nápadne zhoršila. Pôvodne bol zasvätený svätej Margaréte, neskôr naň jezuiti preniesli patrocínium Najsvätejšieho Spasiteľa (Salvatora) z Dómu. Chrám vnútri prestavali, jeho fasáda však zostala až na ozdobný štít nad stredným portálom taká, akú ju postavili evanjelici. Počas rekonštrukcie v 80. rokoch objavili na bránach stopy pôvodnej vyrezávanej výzdoby. Podľa nájdeného originálu zhotovili terajšie brány, také ako ich poznali protestanti pred rokom 1672.

tags: #evanjelicky #kostol #v #rusovciach