Manna: Chlieb, Ktorý Boh Poslal Izraelčanom a Jeho Hlbší Význam

Tento článok sa zaoberá hlbokým významom výroku "Ja som chlieb života, kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť" (J 6,35). Skúma, ako Ježiš Kristus napĺňa naše najhlbšie potreby a túžby, a ponúka večný život. Článok sa zameriava na rôzne aspekty tohto výroku, od historického kontextu až po jeho aplikáciu v našom každodennom živote.

V 6. kapitole evanjelia svätého Jána sa spomína zázrak rozmnoženia chlebov, po ktorom nasleduje Ježišov veľký rozhovor, ktorého úryvok dnes počúvame. Sú tu zástupy túžiace po chlebe. Je tu celé ľudstvo bez akejkoľvek nádeje, ktoré čelí smrti a bezodnej prázdnote a zúfalo potrebuje Ježiša Krista.

Spomína príbeh otcov, SZ Izrael, ktorý síce dostal prejav lásky a moci Božej aj na púšti, pri jeho putovaní do zeme zasľúbenej v podobe manny. Mohli sa odvážiť veriť Bohu vo všetkom. Napriek tomu však zomreli v nevere a v strachu. Nenašli v Bohu zaľúbenie a Boh sa ich zriekol.

Ježiš - Chlieb Života

Ježiš Kristus sa predstavuje ako "chlieb života", čím nadväzuje na starozákonnú skúsenosť so zázračným sýtením mannou na púšti. Na rozdiel od manny, ktorá bola len pre jeden národ a neprinášala večný život, Ježiš je chlieb pre každého človeka, ktorý prináša život večný.

Keď Ježiš vraví: Ja som chlieb života, živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, to nie je záležitosť minulosti, iba príbeh z biblických histórií, ale udalosť prítomnej chvíle. Božím chlebom je Ten, kto zostupuje z neba a dáva život svetu. Manna bola len pre jeden národ, ale tento chlieb je pre každého človeka.

Dnes počujeme, ako Ježiš povedal zástupom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Poďme sa ponoriť do hlbšieho významu týchto slov a ich dopadu na náš život.

Keď Ježiš vraví: Ja som chlieb života, živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, to nie je záležitosť minulosti, iba príbeh z biblických histórií, ale udalosť prítomnej chvíle. Božím chlebom je Ten, kto zostupuje z neba a dáva život svetu. Manna bola len pre jeden národ, ale tento chlieb je pre každého človeka.

My všetci sme hladní po láske, bezpečí, nádeji a radosti. Trpíme tým, že nám druhí nerozumejú, že v našom vnútri je často vnútorný nepokoj. Vo svete lží a poloprávd nejedna duša hladuje po pravde, zmysle a istote. A tu - ponad hranicu časov - nám znie tichý Ježišov hlas: „Ja som chlieb života, kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (J 6,35).

Prísť k Ježišovi môžem taký, aký som. So svojím smädom, hladom, so svojím nešťastím, so svojimi pochybnosťami a nepokojom, so svojimi prehrami a hriechmi. Nie som pre Neho bremenom, ale darom od Otca: „Všetko, čo mi dáva otec, príde ku mne“ (J 6,37a). K Ježišovi nikdy neprídeme nevhod: „Kto prichádza ku mne, nevyhodím ho“ (v. 37b). A tak príď, jedz a pi, ži z Krista a pre Krista - ži z Ježišovej spasiteľnej obete. Nech nás sprevádza istota, že Pán Boh nám žičí - praje - chce dobre, že nás má rád a sme pre Neho vzácni - bez toho, aby sme sa museli pred Ním pyšne predvádzať svojimi „zásluhami“.

Hlad po Živote a Ježišova Odpoveď

V našom svete, plnom reklám a prospektov, ktoré sľubujú šťastie prostredníctvom materiálnych vecí, často zabúdame na naše hlbšie potreby. Reklamy nás presviedčajú, že "dobrý nákup" utíši náš hlad po živote. Avšak, tento pocit je len krátkodobý. Skutočný hlad po láske, bezpečí, nádeji, radosti, po porozumení s inými a vnútornom pokoji môže utíšiť len Ježiš Kristus. On má byť najdôležitejším princípom nášho života, tým, čo mu dáva silu a výživu.

My všetci sme hladní po láske, bezpečí, nádeji a radosti. Trpíme tým, že nám druhí nerozumejú, že v našom vnútri je často vnútorný nepokoj. Vo svete lží a poloprávd nejedna duša hladuje po pravde, zmysle a istote.

A tu - ponad hranicu časov - nám znie tichý Ježišov hlas: „Ja som chlieb života, kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (J 6,35).

Dôležitosť Duchovnej Výživy

Tak ako je dôležitá správna fyzická výživa pre naše telo, je dôležitá aj duchovná výživa pre našu dušu. Lekári a odborníci na výživu prízvukujú, že zlá strava spôsobuje choroby. Kto sa chce správne stravovať, má si nájsť na jedlo čas. Správne jesť neznamená jesť všetko a orientovať sa zásadne na FAST - FOOD. To isté platí aj v duchovnej oblasti. Aj tu je potrebný dobrý výber výživy a čas na ňu. Ježiš sa predstavuje ako chlieb, ktorý dáva život v plnosti, život večný.

Lekári a odborníci na výživu prízvukujú: Zlá strava spôsobuje choroby. Kto sa chce správne stravovať, má si nájsť na jedlo čas. Správne jesť neznamená jesť všetko. Neznamená orientovať sa zásadne na FAST - FOOD. Platí to aj v duchovnej oblasti. Aj tu je potrebný dobrý výber výživy. Aj tu je potrebné nájsť si na stravu čas.

Jedzte Jeho Telo a Pite Jeho Krv

Ježiš nabáda, aby sme jedli Jeho telo a pili Jeho krv. Tieto slová znejú šokujúco nielen nám, ale zneli tak aj Ježišovým súčasníkom. Ľudia zo starovekých pohanských národov žijúcich okolo Izraela jedli telo a pili krv obetných zvierat v presvedčení, že božstvo prebýva práve v obeti, ktorá mu bola zasvätená. Ježiš nadviazal na tieto názory - hoc aj pohanské - a keď nabáda k jedeniu svojho tela a pitiu svojej krvi, zjavuje tým, že v Ňom prebýva Boh, že On je jedinou pravou obeťou za hriechy celého sveta. Iba to, čo bolo obetované, sa dalo požívať. Ježiš musel zomrieť, aby sme sa mohli nasýtiť chlebom života - chlebom Večere Pánovej a žiť večne. Jesť Kristovo telo a piť Kristovu krv znamená prijímať Jeho obeť. A kto ju prijíma, je s Kristom nerozlučne spojený a bude žiť naveky.

Pán Ježiš hovorí jasne: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“. Prijať Ježiša Krista znamená v Neho veriť a pevne dúfa.

Eucharistia je pokrmom, z ktorého môžeme čerpať silu k obeti. Ak neverím v Kristovo Božstvo, je úplne oprávnená a logická námietka Židov: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo”? Ale kto spolu s Petrom verí v Kristovo Božstvo, ten spolu s nim vyznáva aj vieru v Eucharistiu: „Ty si Kristus, Syn Živého Boha a my sme uverili a poznali, že ty si Svätý Boží” Eucharistia je liekom, pre toho, kto verí. Tomu, kto ju s vierou prijíma, sa stáva zárukou budúceho vzkriesenia. A my všetci musíme k nej pristupovať rovnako, ako sa pristupuje k lieku.

Proti Individualistickému Ponímaniu Viery

Ježišovo hovorenie o sebe ako o chlebe života je rečou proti individualistickému ponímaniu viery, proti individualistickému chápaniu kresťanstva - proti životu bez spoločenstva, bez pravidelného prijímania Večere Pánovej. Ak je dnes častou mienka: Boh áno, ale cirkev nie, nik menší ako sám Ježiš Kristus zdôrazňuje dôležitosť spoločenstva. Viera sa posilňuje a obnovuje v cirkvi, v spoločenstve, kde nám Kristus slúži slovom a sviatosťami.

Ak je dnes častou mienka: Boh áno, ale cirkev nie, nik menší ako sám Ježiš Kristus zdôrazňuje dôležitosť spoločenstva. Viera sa posilňuje a obnovuje v cirkvi, v spoločenstve, kde nám Kristus slúži slovom a sviatosťami.

Manna v púšti.

Čomu Verili Raní Kresťania o Eucharistii

Keď Ježiš vraví: Ja som chlieb života, živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, to nie je záležitosť minulosti, iba príbeh z biblických histórií, ale udalosť prítomnej chvíle. Božím chlebom je Ten, kto zostupuje z neba a dáva život svetu. Manna bola len pre jeden národ, ale tento chlieb je pre každého človeka. My všetci sme hladní po láske, bezpečí, nádeji a radosti. Trpíme tým, že nám druhí nerozumejú, že v našom vnútri je často vnútorný nepokoj. Vo svete lží a poloprávd nejedna duša hladuje po pravde, zmysle a istote. A tu - ponad hranicu časov - nám znie tichý Ježišov hlas: „Ja som chlieb života, kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (J 6,35).

Prísť k Ježišovi môžem taký, aký som. So svojím smädom, hladom, so svojím nešťastím, so svojimi pochybnosťami a nepokojom, so svojimi prehrami a hriechmi. Nie som pre Neho bremenom, ale darom od Otca: „Všetko, čo mi dáva otec, príde ku mne“ (J 6,37a). K Ježišovi nikdy neprídeme nevhod: „Kto prichádza ku mne, nevyhodím ho“ (v. 37b). A tak príď, jedz a pi, ži z Krista a pre Krista - ži z Ježišovej spasiteľnej obete. Nech nás sprevádza istota, že Pán Boh nám žičí - praje - chce dobre, že nás má rád a sme pre Neho vzácni - bez toho, aby sme sa museli pred Ním pyšne predvádzať svojimi „zásluhami“.

Jesť, Lámať a Ctiť - Tri Rozmery Eucharistie

Z liturgie slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi nám utkveli v pamäti tri slovesá: jesť, lámať a ctiť. Ony totiž naznačujú, čo máme robiť s Eucharistiou.

Jesť

Eucharistiu máme jesť. To je prvá vec, na ktorú našu pozornosť upriamuje Ježiš v dnešnom evanjeliu: "Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky," hovorí. V prvom čítaním počúvame o manne, ktorou Boh živil Izraelitov, keď putovali púšťou. Eucharistia je chlieb na cestu púšťou tohto sveta do večného života. Izraeliti dostávali mannu každý deň, iné jedlo nemali.

Lámať

V druhom čítaní hovorí Pavol o Eucharistii, že je to "chlieb, ktorý lámeme". Robíme to tak ako Ježiš, ktorý vzal, lámal a dával, a potom povedal: "Toto robte…!" Druhá vec, ku ktorej nás Ježiš nabáda a ktorá bola pre prvotnú Cirkev takou samozrejmosťou, že sa stala menom pre Eucharistiu, je lámanie. Keď starovekí kresťania slávili svätú omšu, hovorili, že sa stretli pri lámaní chleba. Lámať chlieb (vtedy ho lámali, my dnes chlieb krájame, pretože náš chlieb je iný, než ten, ktorý bežne používali prví kresťania) znamená deliť sa s chlebom. Eucharistiu dostávame preto, aby sme sa delili o milosti, ktoré ňou získavame. Vďaka svätému prijímaniu máme silu a odvahu deliť sa…

Ctiť

Tretí rozmer nie je priamo biblický a Ježiš nás k nemu ani priamo nenabáda. No je logickým dôsledkom. Pretože Eucharistia je Telo Kristovo, chceme si ju uctiť. Veď Eucharistia nie je to, ale ten - živí Kristus. V priebehu dejín vzniklo mnoho foriem eucharistickej úcty. Dnes zase chodíme na sväté prijímanie. A uctievame Pána v Eucharistii. No akoby stagnoval ten druhý rozmer, akoby sme zabúdali Chlieb života lámať druhým. Charita a dobročinnosť nám nejde tak dobre, ako kresťanom prvých storočí. Potrebujeme pamätať na všetky tri rozmery svätého prijímania: jesť, lámať a ctiť. Je to ako trojnožka, ak jedno z toho vynecháme, nášmu kresťanskému životu bude chýbať stabilita.

Chlieb od Boha je Nezaslúžený, Hojný a Životodarný

Z Božieho slova sme počuli o izraelskom národe, ktorý Pán Boh zázračne vyviedol z egyptského otroctva. Ale miesto vďaky a oslavy Boha, ktorú by sme právom očakávali, sme svedkami nespokojnosti a reptania. Obráťme však svoju pozornosť na samých seba. Či aj my nie sme rovnakí? Jeden deň sme nadšení tým, ako sa o nás Boh stará a o deň neskôr sa sťažujeme, pretože nemáme to čo má náš sused. Jeden deň sme povzbudení tým, ako otvorene vieme hovoriť o svojom Pánovi Ježišovi a ďalší deň sme schopní škaredo ohovoriť svojho blížneho. Sme rovnakí ako Izraelci na púšti. Keď prišli prvé problémy chovali sa tak, akoby predtým ani neboli otrokmi. Človek je už taký. Keď prechádza zložitým obdobím má tendenciu idealizovať si minulosť. (Kedysi bolo všetko jednoduchšie, ľahšie,…aj viera bola akási prirodzenejšia.) Presne toto sa stalo i Izraelcom. Nevedome ubrali niečo z toho zlého a pridali niečo dobré. Aj keď boli slobodní, neustále bojovali s putami svojej minulosti. Stále jedli to, čo si priniesli z Egypta. Ale ďalej to tak už nešlo. Boh mal pre nich pripravené nové „jedlo“.

Chlieb od Boha je Nezaslúžený

V 12. verši sa píše: „Počul som reptanie Izraelcov; povedz im toto: Podvečer budete jesť mäso a vždy ráno sa nasýtite chlebom a spoznáte, že ja som Hospodin, váš Boh.“ Máme tu teda reptajúcich Izraelcov, ktorí si zaslúžia trest a miesto toho dostávajú dary. Ani matka však nepotrestá plačúceho kojenca, ale dá mu to, čo potrebuje. Aj keď si zaslúžime trest, pretože sme hriešnici Boh nám dáva svoje požehnanie. Nie, nežehná nášmu hriechu, ale dáva nám milosť a ďalšiu šancu. Na Izraelčanov mohol poslať cudziu armádu, krupobitie alebo iný trest. Ale namiesto toho nezaslúžene zosiela mannu.

Chlieb od Boha je Hojný

Hospodin sa nepostaral o Izraelčanov len nezaslúžene, ale tiež hojne. V závere 18. verša čítame: „každý nazbieral, koľko zjedol“. Nikomu nechýbalo. Mali dosť na najbližších 40 rokov. V 78. žalme čítame: „manne dal padať na nich, aby jedli, dal im nebeské obilie. Anjelským chlebom sýtili sa ľudia, poslal im stravy do sýtosti.“ Bývalí otroci, ktorí sa chceli vrátiť do otroctva dostali „anjelský chlieb“. Miesto egyptskej stravy, ktorú si niesli so sebou, im Boh ponúkol nebeské menu. Bývalí otroci reptajúci na púšti dostali jedlo najlepšej kvality. A mali ho dostatok.

Chlieb od Boha je Životodarný

Božie zaopatrenie nespokojných hriešnikov je životodarné. Hospodin milostivo naplnil ich fyzické potreby, ale dokonca viac než to. Hospodin milostivo naplnil aj ich duchovné potreby. To, že jedli mannu im nezabezpečilo večný život. Sám Ježiš povedal: „Vaši otcova jedli mannu na púšti a umreli.“ Manna však bola spojená so slovami zasľúbenia. Boh im sľúbil, že vďaka daru manny spoznajú, že On je „Hospodin, Boh“. Izraelčanom je teda zasľúbené, že budú poznať Hospodina a že budú žiť Jeho slovom. Ak jedli mannu žili fyzicky a ak poznali Pána a kŕmili sa Jeho slovom žili aj duchovne.

Ježiš je Tvojou Mannou

Keď Ježiš hovoril o manne, povedal: „Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; ak niekto je z toho chleba, bude žiť naveky.“ Ježiš je tvojou mannou. Ježiš, ktorý žil a zomrel kvôli tvojim hriechom, ktorý na golgotskom kríži zaplatil za tvoju nespokojnosť a reptanie. Ježiš pozná tvoje fyzické i duchovné potreby a Jeho zaopatrovanie je nezaslúžené, hojné a životodarné. On pozná tvoje sklamanie, On pozná tvoje túžby, On pozná tvoje prehry a On ťa milostivo zaopatruje.

Zber manny.

Ježiš - Odpoveď na Strach

Strach je každodennou, reálnou skutočnosťou našich životov. Prejavuje sa v mnohých smeroch. Pán Ježiš hovorí: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť alebo piť, ani o telo, čím sa budete odievať“(Mt 6,25). Dnes to možno povieme inak. Bojíme sa ekonomickej a finančnej krízy. Bojíme sa nezamestnanosti, poklesu kurzov akcií. Mladí sa boja vstupovať do manželstva, a ak sa aj zoberú, boja sa mať deti. Potom sa bojíme, že nebude mať kto pracovať na budúce dôchodky, bojíme sa drahej sociálnej a zdravotnej starostlivosti. Bojíme sa rôznych chorôb: onkologicých, srdcovo cievnych a epidémií chrípky vtáčej , či prasacej. Bojíme sa teroristov i výkyvov počasia, kozmických úkazov, globálneho otepľovania i nedostatku energií. Evanjelim PJK je posolstvom od živého Boha, ktoré je odpoveďou na každý ľudský strach.

Dnešný človek však pochybuje o všetkom. Bojí sa aj veriť. Bojí sa spoľahnúť sa na Slovo JK. Je Ježišov príbeh pravdivý? Je pravdivá správa o Jeho narodení, vzkriesení a nanebovstúpení?

Pane Ježišu, prosíme hovor k nám svojím slovom i darmi svojej svätej Večere. Chceme sa Tebou sýtiť a tebou žiť. Kázeň zo 4. nedele pôstnej.

Mnohí z nás sú ako tie medúzy a máme svojich mäkkýšov, ktorí nás zožierajú zvnútra. Z Božieho slova sme dnes počuli o izraelskom národe, ktorý Pán Boh zázračne vyviedol z egyptského otroctva. Ale miesto vďaky a oslavy Boha, ktorú by sme právom očakávali, sme svedkami nespokojnosti a reptania. Obráťme však svoju pozornosť na samých seba. Či aj my nie sme rovnakí? Jeden deň sme nadšení tým, ako sa o nás Boh stará a o deň neskôr sa sťažujeme, pretože nemáme to čo má náš sused. Jeden deň sme povzbudení tým, ako otvorene vieme hovoriť o svojom Pánovi Ježišovi a ďalší deň sme schopní škaredo ohovoriť svojho blížneho. Sme rovnakí ako Izraleci na púšti. Keď prišli prvé problémy chovali sa tak, akoby predtým ani neboli otrokmi. Človek je už taký. Keď prechádza zložitým obdobím má tendenciu idealizovať si minulosť. (Kedysi bolo všetko jednoduchšie, ľahšie,…aj viera bola akási prirodzenejšia.) Presne toto sa stalo i Izraelcom. Nevedome ubrali niečo z toho zlého a pridali niečo dobré. Aj keď boli slobodní, neustále bojovali s putami svojej minulosti. Stále jedli to, čo si priniesli z Egypta. Ale ďalej to tak už nešlo. Boh mal pre nich pripravené nové „jedlo“.

A už to je samo o sebe zvláštne a nečakané. Izraelci reptajú proti Bohu a podľa nášho uvažovania si zaslúžia trest. (A ten podľa jednoduchej dedukcie patrí i nám.) Boh však urobí niečo neuveriteľné, pretože On je neuveriteľný. Miesto trestu má pre nespokojných pútnikov pripravené nový chlieb. A aký je to chlieb? 1. vlastnosť: Chlieb od Boha je nezaslúžený.

V škole sv. Faustíny a sv. Jána Pavla II. sa objavil nový model kresťanského milosrdenstva, ktorý zdôrazňuje ľudskú dôstojnosť. Tento osobný model, ako ho teológovia nazývajú, sa zameriava na dôstojnosť človeka, a nie len na jeho potreby. Svätý Otec Ján Pavol II. ho teologicky uchopil v encyklike „Dives in misericordia“, zatiaľ čo sv. sestra Faustína ho predstavila v „Denníčku“ z pohľadu mystiky a praxe.

Pochopenie Konceptu Milosrdenstva

V dnešnej dobe existuje veľa falošných poňatí milosrdenstva, ktoré sa často stotožňujú so zhovievavosťou, ľútosťou a pokrivením spravodlivosti. Sv. sestra Faustína vnímala ľudské milosrdenstvo ako úzko späté s Božím milosrdenstvom, ktoré je preň zdrojom, vzorom a motívom. Takéto milosrdenstvo predpokladá splnenie požiadaviek spravodlivosti, ktorá je základným meradlom lásky, a má za následok konkrétny skutok. V živote a spisoch sv. sestry Faustíny prejavovanie milosrdenstva blížnym musí v prvom rade brať do úvahy dôstojnosť núdzneho človeka a potom jeho telesné a duchovné potreby. Dôstojnosť každého človeka, ktorú mu dal Boh už skrze stvorenie a vykúpenie, je hodnota, ktorá je spoločná núdznemu i človeku, ktorý koná dobro. Uznanie dôstojnosti núdzneho človeka, ktorú mu dal Boh a zdôraznil Kristus, malo zásadný význam pre praktizovanie milosrdenstva a odlíšilo osobnú školu milosrdenstva sv. Takto chápané milosrdenstvo - ktoré svoj zdroj, vzor a motív má v Bohu a ktoré sa zameriava na dôstojnosť človeka - u sestry Faustíny tvorí životný štýl. Preto to nie sú iba sporadické alebo príležitostné milosrdné skutky pre ľudí v núdzi, ale kresťanský postoj k druhému človeku vo všetkých jeho dimenziách, ktorý sa riadi výlučne milosrdnou láskou.

Telesné a Duchovné Potreby

Život človeka sa nezačína iba fyzickým narodením, ale aj duchovným prebudením. Ako hovorí Biblia, človek má žiť nielen z chleba, ale aj z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst. Táto myšlienka nás vedie k hlbšiemu zamysleniu sa nad významom duchovného pokrmu a jeho vplyvom na náš život. Potreba sýtiť telo i dušu je základná pre každého človeka. Všetci sme povolaní sýtiť telo aj dušu. Avšak, nie všetci majú rovnaké podmienky na uspokojenie svojich základných potrieb. Alarmujúce je, že jeden z deviatich ľudí na svete trpí nedostatkom potravy, čo im bráni viesť zdravý a aktívny život.

Človek je bio-psycho-spirituálna bytosť. Okrem prirodzených potrieb má aj potrebu nadprirodzena, pretože je duchovná bytosť. Ktosi povedal, že človek má v sebe prázdne miesto, ktoré nevie vyplniť nik iný iba Boh. Každý človek vrátane neveriaceho má aj duchovné potreby.

Biblický Pohľad na Obživu

Biblia nám poskytuje hlboký vhľad do problematiky obživy. Marek v jednom zo svojich evanjelií opisuje situáciu, keď sa pri Ježišovi zhromaždil veľký zástup ľudí, ktorí nemali čo jesť. Ježiš, plný súcitu, prežíva empatiu s týmito ľuďmi a túži im pomôcť. Jeho súcit nie je len myšlienková účasť, ale aj aktívna snaha zmierniť ich utrpenie. Ježiš sa pýta svojich učeníkov, koľko majú chlebov. Odpovedajú, že sedem. Ježiš prikáže zástupu usadiť sa na zem, vezme chleby, vzdá vďaky, rozláme ich a dáva učeníkom, aby ich predkladali zástupu. Následne požehná aj niekoľko rýb a prikáže ich predkladať. Všetci sa najedia dosýta a ešte zostane sedem košov zvyškov.

Analógia so Svätou Omšou

Príbeh o nasýtení zástupu nám pripomína svätú omšu. Aj pri svätej omši najprv načúvame Božiemu slovu a snažíme sa ho pochopiť. Počúvanie slova predchádza jedenie, hostinu, lámanie chleba. Ježiš nasycuje a apoštoli (a ich nástupcovia) sú sprostredkovatelia tohto zázračného nasýtenia. Eucharistia je veľké tajomstvo Boha, ktorý nás zachraňuje nielen tým, že sa nám hladným dáva ako pokrm, ale aj tým, že za nás zomiera.

Šťastie a Ľudské Potreby

Phil Bosmans prirovnal šťastie k motýľovi, ktorý náhodne prelieta z kvetu na kvet. Portugalské príslovie hovorí, že veslovanie je práca a šťastie je vietor opierajúci sa do plachiet lode. Čím je podmienené ľudské šťastie? Je možné ho dosiahnuť?

Presná definícia šťastia neexistuje. Vo všeobecnosti za šťastného človeka považujeme takého, ktorý má naplnené potreby. Z hľadiska psychológie neuspokojovanie potrieb vyvoláva reakcie smútku, strachu a hnevu. Ak takýto stav negatívnych emócii pretrváva dlhšie, vedie to k vzniku psycho-somatických ochorení.

Asi najznámejšia je teória Abrahama Maslowa s hierarchickým usporiadaním potrieb. Základňou sú fyziologické potreby, potom nasleduje potreba bezpečia, potreba milovať a byť milovaný, potreba uznania a potreba sebarealizácie.

Maslowova hierarchia potrieb