Svätý Martin z Tours, ktorého sviatok si pripomíname 11. novembra, je významnou postavou kresťanskej histórie. Bol synom vyššieho rímskeho dôstojníka a narodil sa v roku 316 alebo 317 v rímskom posádkovom meste Sabaria v Panónii (dnešné Szombathely v Maďarsku).
Zasvätený bohovi Marsovi - taký je latinský význam mena Martin, v prenesenom význame môže znamenať aj „bojovný“.
Patrocínium tohoto svätca sa vyskytovalo a vyskytuje zväčša v hraničných oblastiach (ochrana hraníc, mýto), a v takej bolo a aj je Moravské Lieskové (susedí bezprostredne s územím českých krajín, resp. Mnoho kostolov a farností je mu zasvätených aj na Slovensku.
Jeho život a skutky inšpirovali mnohé chrámy a farnosti, ktoré nesú jeho meno. Vždy, keď sa v novembri oslavuje toto meno, Bojničania majú svoje hody. Veď ich kostol, celá farnosť a mesto je zasvätené sv. Martinovi.
Život Svätého Martina
Martin sa narodil do sveta, ktorý sa menil - kresťania už neboli prenasledovaní rímskou vládou, no kresťanstvo stále nebolo všeobecne prijaté.
Martinov otec, rímsky dôstojník, ktorý napredoval v povýšeniach, ostal verný pôvodnému náboženstvu a podozrieval túto novú sektu rovnako ako jeho manželka.
Mal vtedy desať rokov. V kontemplatívnej modlitbe našiel čas byť sám s Bohom, pre ktorého trpel. Stále bol nepokrstený, keď ho prinútili vstúpiť do vojska v pätnástich rokoch.
Bol pridelený k slávnostnej jazdeckej jednotke, ktorá chránila cisára a iba zriedkavo sa postavila na bojisko. Ako jeho otec, tak i on sa stal dôstojníkom a napokon sa dostal až do jednej z posádok v Gálií, v dnešnom Francúzsku.
Aj ako vojak Martin sa snažil žiť mníšsky život. Slúžil v posádke v Amiens, kde došlo k tej od vekov zobrazovanej udalosti, v ktorej hral hlavnú úlohu.
Svätý Martin delí svoj plášť so žobrákom.
V jeden chladný zimný deň, mladý vojak Martin na koni vyšiel cez bránu, pravdepodobne oblečený vo výstroji svojej jednotky - lesklý ohybný pancier, vyvýšená helma, a nádherný biely plášť, ktorého horná časť bola obohatená o vlnu.
Ako sa blížil k bráne, uvidel žobráka v tak otrhanom odeve, že bol praktický nahý. Martina sa zmocnil súcit, a preto si zložil plášť, rýchlym pohybom meča ho rozťal vo dvoje, polovicu dal premrznutému chudákovi a pripevnil si zvyšnú časť späť na svoje plecia.
V tú noc sa Martinovi prisnil Ježiš, ktorý mal oblečenú práve tú žobrákovu polovicu jeho plášťa. Keď sa prebudil, Martin sa okamžite dal pokrstiť.
Praxou tej doby bolo, že pred bitkou sa vojakom dávali peniaze, za účelom akéhosi materialistického vnútorného naplnenia vojakov smerom k väčšej láske k vlasti a túžbe bojovať za ňu. Keď si Julián zoradil vojakov v Gálii, aby im dal ich prémie, Marin odmietol ju prijať rovnako ako bojovať, a povedal: „Postavte ma hoci pred armádu bez zbraní a brnenia, ale ja už znova nevytiahnem meč. Ja som sa stal vojakom Kristovým.“
V Poitiers sa teda Martin znova stretol s Hilárom, aby obnovil ich staré priateľstvo. Aby naplnil Martinovo volanie po samote, Hilár mu dal útočisko na pustatine a ako za ním chodili jeho stúpenci pre formáciu, našiel pre nich kláštor menom Ligug.
Bola to doba, keď si biskupov ešte vyberali ľudia, a keď biskup sídliaci v Tours zomrel, ľudia sa rozhodli, že chcú ukážku svätosti od svojho budúceho biskupa. Po Martinovom zázraku teda padla voľba naňho.
Ale v tých časoch boli biskupi viac než len duchovní pastieri. Ako sa správa ríše rozpadávala pod tlakom invázie a vnútorných konfliktov, často bol v meste ako bolo aj Tours jedinou autoritou biskup.
Za Jedno zo svojich zodpovedností si on pokladal konvertovanie tých, ktorí si stále držali rozličných pohanských vier. Nepokúšal sa však inšpirovať pohanov na konverziu len z kázaním z vyvýšeného miesta. Išiel medzi ľudí: jeho metóda spočívala v navštevovaní domu za domom a v zaujímavom rozprávaní o Bohu.
Martin strhol množstvo pohanských chrámov a vždy dal postaviť nový kresťanský kostol na ich mieste, aby dal ľudom bod pravého uctievania namiesto, náhradu dokonalejšiu než ich falošné zbožštené idoly.
Martin bol taktiež predurčený na oslobodzovanie väzňov, do tej miery, že keď autority - aj cisári, počuli že prichádza, často odmietli sa s ním stretnúť, lebo vedeli, že bude žiadať o milosť pre niekoho a oni by nedokázali odmietnuť jeho osobnú žiadosť.
Legenda o svatém Martinovi
Raz sa mu diabol zjavil v skvostných šatách, pokrytý zlatom a drahokamami, a oznámil, že je Ježiš a že Martin ho má uctievať. Martin okamžite uvidel chybu, ktorú diabol urobil a spýtal sa ho: „A kde máš teda stopy po klincoch? Kde máš ranu po kopiji? Kde si mal tŕňovú korunu?“
Martin zomrel viac než osemdesiat ročný, ôsmeho novembra. Jeho sviatok je 11. novembra.
Legenda o Husiach
Legenda hovorí, že obyvatelia mesta Tours si Martina tak vážili, že ho chceli za svojho biskupa. Išli za ním s týmto návrhom. No on bol veľmi skromný a pred ľuďmi sa skryl do chlieva, v ktorom boli husi. Husi ho však svojím gáganím prezradili.
Svätý Martin a Bratislava
Po vzniku Bratislavskej arcidiecézy, ktorá má vo svojom erbe svätého Martina inšpirovaného rovnomenným Donnerovým súsoším v bratislavskej katedrále, sa opäť oživil záujem o toto výnimočné dielo.
Juraj Rafael Donner zobrazil svätého Martina oblečeného v husárskej uniforme, ako sa z cválajúceho koňa skláňa k polonahému žobrákovi, aby mu švihom meča obetoval polovicu svojho plášťa.
V nasledujúcich riadkoch ponúkneme vysvetlenie a historické pozadie jednej zaujímavosti z jeho dejín: Prečo vlastne Donnerov výtvor na temer pol storočia vyložili za východnú stenu chrámu?
Bol to jeden z dôsledkov puristickej regotizácie korunovačného chrámu z polovice devätnásteho storočia, ktorý - zdá sa - už vtedy vyvolával polemiky.
Od osemdesiatych rokov devätnásteho storočia sa totiž v Prešporku čoraz viac obyvateľov hlásilo k maďarskej národnosti, takže počas tridsiatich rokov sa ich zastúpenie znásobilo viac než štyrikrát - zo sedemtisíc v roku 1880 na vyše tridsaťtisíc v roku 1910!
Prešporský sochár Alojz Rigele totiž najprv obdržal zákazku na vytvorenie Pázmányovho pomníka.
Interiér Dómu svätého Martina v Bratislave.
Svätý Martin v Bojniciach
Keď zomrel, pochovaný bol 11. novembra a práve preto je v tento deň jeho meno v kalendári. Tento rok o deň neskôr - teda v sobotu 12. novembra si pripomenuli svojho patróna aj Bojničania.JarmokAni nepriaznivé počasie neodradilo ľudí, aby prišli na Hurbanovo námestie na jarmok.
Medzi ľuďmi, ktorí sa prechádzali popred stánkami, spoznávame známu tvár. Takmer osemnásťročný Martin sa tiež prišiel pozrieť, čo trhovníci ponúkajú. „Občas sa idem na jarmoky pozrieť. Je tu naozaj všeličo. Moderný tovar, ale aj ľudoví remeselníci, takže je čo obdivovať.“
Súčasťou programu - ako oznámila tlač - mal byť aj návrh na „ochranu sochy svätého Martina pred vplyvmi počasia“.