Slovenské národné hnutie v rokoch 1875-1914

Slovenské národné hnutie v rokoch 1875-1914 prešlo zložitým vývojom, ktorý bol poznačený silným politickým a kultúrnym útlakom. V tomto období sa Slováci stretávali s maďarizáciou, ktorá zasahovala do všetkých oblastí života.

V rokoch 1875-1900, za vlády premiéra Kolomana Tiszu, sa slovenský národ dostal do kritickej situácie. Práve vtedy kulminoval ekonomický, kultúrny aj politický útlak, ktorý Slováci veľmi často riešili emigráciou. Všade sa objavovala maďarčina, vraj preto, aby kultúrne zaostalé národnosti mohli čerpať z vyššej maďarskej kultúry.

Za tejto situácie sa stal v r. 1877 predsedom SNS advokát Pavol Mudroň (1835-1914). V r. 1879 sa povinným predmetom všetkých slovenských základných škôl stal maďarský jazyk a 20. novembra 1883 bol v Nitre založený Felvidéki Magyar Közmüvelödesi Egyesület - FEMKE - Hornozemský maďarský vzdelávací (osvetový) spolok (sídlil na 1. poschodí bývalej Okresnej knižnice v Nitre). Jeho zakladateľom bol knieža Július Odescalchi. V r. 1883 mal 1516 členov, najviac, 628, z župy nitrianskej, najmenej, 4, z župy liptovskej.

FEMKE rozvíjal svoju maďarizačnú činnosť pomocou špeciálnych materských škôl, siete čitateľských spolkov a knižníc, ale tiež organizovaním prevýchovy slovenských sirôt v čisto maďarskom prostredí. Niekedy sa deti aj proti vôli vlastných rodičov i odvliekali - bolo tak postihnutých niekoľko stoviek malých Slovákov. Členmi FEMKE neboli len Maďari, ale aj Slováci, ktorí si chceli uchovať úrad alebo chceli mať pokoj. Nájdeme tu slovenských lekárov, učiteľov, advokátov, notárov aj kňazov. V tom čase bolo veľmi módne dávať si maďarské mená, veľa slovenských mien dostalo maďarskú podobu nie tak pre maďarizáciu ako takú, ale ako zvýraznenie maďarskosti. Z majetku rozpustenej Matice slovenskej potom v r. 1885 vznikol v Budapešti Uhorskokrajinský slovenský vzdelávací spolok, ktorý ale maďarizoval tiež.

Slovenskí študenti boli ako panslávi vyhadzovaní zo škôl a seminárov, postihlo to napr. Vavra Šrobára (1867-1950) či v r. 1887 študentov nitrianského seminára Jozefa Minárika a Jozefa Formánka. Odchádzali potom do Čiech, kde ďalej študovali (napr. Šrobár) a v r. 1882 si tu vytvorili aj vlastný študentský spolok Detvan, alebo do USA (Formánek). Po sústavných volebných neúspechoch potom SNS prešla v r. Situácia bola tak zlá, že slovenský národ zasa raz čakal na svojho spasiteľa (častý spasiteľský syndróm). Túto pomoc čakal z dvoch smerov: z východu, od Rusov, alebo od západu, od Čechov.

K východu sa obracal Svetozár Hurban Vajanský, podľa ktorého patrila budúcnosť oduševnelému a mravne nezkazenému Východu, t.j. Rusku, zatiaľčo Západ bol vraj svetom starým a zahnívajúcim, ktorý podliahol materializmu a ateizmu. Jeho optimizmus pramenil aj z faktu, že Rusko v r. 1878 oslobodilo z osmanského otroctva Bulharov. Druhý smer bol orientovaný na západ, k Čechom, to vyznával hlavne Vavro Šrobár. Lenže Česi okrem možnosti študovať a pomoci v kultúrnej oblasti neboli ochotní veľmi pomáhať v politických záležitostiach (často Slovákom vyčítali rozbitie jednoty západných Slovanov prijatím vlastného slovenského jazyka a pozerali sa na Slovensko ako na vhodnú oblasť orientálnej turistiky).

Opäť svoju činnosť rozvíjali historici ako František Sasinek (1830-1914), Jonáš Záborský (1812-1876) a Július Botto (1848-1928), jazykovedec Samuel Cambel (1856-1909), literárni historici Jaroslav Vlček a Jozef Škultéty (1853-1948), estetik Svetozár Hurban Vajanský (1847-1916), národopisci Pavol Socháň (1862-1941), Adolf Peter Záturecký (1837 -1904), národopisec, botanik a archeológ Andrej Kmeť (1841 -1908), botanik Jozef Ludovít Holuby (1836-1923), optik Jozef Petzval (1807-1891) či geológ Dionýz Štúr (1827-1893). Pretrvával spolkový život - činná bola Živena aj Spolok sv.Vojtecha, v r. Vynikajúcimi maliarmi boli Eduard Majsch (1841-1904) a františkánsky autodidakt (samouk) Felicián Mócik (1861-1917), sochármi Alojz Strobl (1856-1926) a bratislavčan Ján Fadrusz (1858-1903), autor mramorovej skupiny Márie Terézie a prekrásneho bronzu Jób.

V svojej činnosti pokračovali Peter Michal Bohúň (1822-1879) aj Ján Levoslav Bella (1834-1936). Mohutná činnosť sa vyvíjala aj v emigrácii - Jozef Murgaš (1864-1929), ktorý žil v USA, pracoval v oblasti rádiotelegrafie, a Aurel Stodola (1859-1942), ktorý žil v Zürichu, bol autorom objavných spisov o parných aj iných turbínach. Tu, v zahraničí, sa aktivizoval aj slovenský politický život. Slovenskí baníci a remeselníci sa začali organizovať v rôznych spolkoch obyčajne v blízkosti svojich far. Rýchlo začali vznikať prvé noviny a časopisy (v r. 1886 v pennsylvánskom meste Pittsburgu začali vydávať Janko Slovenský a Peter Víťazoslav Rovnianek "Amerikánsko-slovenské noviny", ktoré vychádzali až do r. 1889 vznikol časopis "Slovák v Amerike") a celonárodné organizácie.

15. februára 1890 založili v Pittsburgu rodák z Trstenej a katolícky kňaz Štefan Furdek spolu s liberálom Petrom Víťazoslavom Rovnianekom "Národný slovenský spolok", ktorý bol ale výrazne nekonfesionálny. Preto Furdek 4.-9. septembra 1890 založil v Clevelande "Prvú slovenskú katolícku jednotu", ktorá vydávala a dodnes vydáva časopis "Jednota". 26. septembra 1893 bola v USA obnovená aj Matica slovenská, ktorej prvým predsedom sa stal Štefan Furdek. Vo svetle všetkých týchto snáh a aktivít sa Andrej Kmeť snažil založiť doma "Slovenský vedecký spolok", ale podarilo sa mu 24. marca 1893 založiť iba Slovenskú muzeálnu spoločnosť, ktorá 22. augusta 1895 v Martine založila Slovenské národné múzeum. Táto muzeálna spoločnosť vydávala veľmi kvalitný "Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti" a venovala sa zberateľskej, osvetovej aj vedeckej činnosti. Často ale všetku prácu robil iba Kmeť. Kúpil kosti mamuta, zberal vianočné piesne, venoval sa botanike, geológii aj archeológii svojho milovaného Sitna, organizoval čipkárske výstavy a pod. Tvrdil, ža aj veda je dobrou politikou.

V rokoch 1895 až 1899 bol premiérom barón Dezsö Bánffy, ktorý maďarizáciu ešte prehĺbil (hlásal napr., že "... bez šovinizmu nemožno vybudovať jednotný národný štát") a v ktorého časoch (v r. 1896) prebiehali pompézne milenárne oslavy príchodu Maďarov do vlasti (tisíce výročie príchodu - pretože ale nik presný rok nepoznal, ani nepozná, rok 896 bol prijatý hlasovaním v parlamente!). 2. mája 1896 bola v Budapešti otvorená obrovská výstava, boli vydávané knihy a na 7 miestach Uhorska boli vztyčené milenárne pomníky, dva z nich aj na území Slovenska - v Devíne (už nestojí) a na nitrianskom Zobore (stojí iba podstavec - pyramída). V r. Za Uhorsko sa ich zúčastnil aj Slovák Alojz Sokol, ktorý sa v behu na 100 m umiestnil s časom 12,6 sec na treťom mieste. A v tejto situácii vyhraneného maďarského šovinizmu sa zosílila politická aktivita uhorských Slovanov.

10. augusta 1895 sa v Budapešti zišiel národnostný kongres Rumunov, Srbov a Slovákov, ktorého ústrednou postavou bol Slovák dr. Miloš Štefanovič. Tohto kongresu sa zúčastnil aj Milan Hodža (1878-1944). Prijali tu spoločný program, v ktorom sa odmietala myšlienka Uhorska ako jednonárodnostného maďarského štátu a chcela sa autonómia jednotlivých národností aj zrušenie národnostného zákona z r. 1868. Žiadalo sa aj vytvorenie ministerstva národností, rovné hlasovacie právo, zrušenie cenzúzy a pod., ale uhorská vláda všetko zamietla. Slováci a Česi potom 7. mája 1896 vytvorili Českoslovanskú jednotu, o ktorú sa veľmi pričinil Jaroslav Vlček, ale jej predsedom sa stal pražský univ. profesor František Pastrnek. Ku koncu storočia silnela aj slovenská buržoázia a začínala sa aktivizovať SNS, v ktorej začínali pôsobiť rôzne prúdy.

Dostať sa ale do parlamentu bol veľký finančný problém - zvolenie kandidáta stálo od 10 000 do 200 000 zlatých (200 000 zlatých bolo viac ako 2 milióny dnešných Sk). Druhým bol prúd predstavovaný slovenským drobným klérom a slovenskou maloburžoáziou. Tí najskôr spolupracovali aj s novozaloženou (1895) opozičnou maďarskou ľudovou stranou (Katolikus Néppárt), ktorú založil bratislavský rodák gróf František Zichy, ale kvôli národnostným sporom Néppárt v r. 1905 opustili. Formálne ostali v SNS (časť sa ich pridala k Hodžovi) a dali si zhruba tento program: podpora malých podnikateľov, zakladanie výrobných a spotrebných družstiev aj čitateľských krúžkov. Hlavnými predstaviteľmi boli Andrej Hlinka (1864-1938), Ferdinand Juriga (1874-1950) a František Skyčák.

Tretí prúd vytvorila vysokoškolská mládež vo Viedni a Prahe. Tí kritizovali konzervatívnosť vodcov SNS, neznášali cárofilstvo Vajanského a Mudroňa, klerikalizmus kňazskej inteligencie a skôr sa prikláňali k európskym liberálnym názorom a čechoslovakizmu. Veľký vplyv mal na nich Tomáš Garrigue Masaryk (1850-1937) a Lev Nikolejevič Tolstoj (1828-1910). Združovali sa okolo časopisu "Hlas", ktorý vychádzal v rokoch 1898-1904, preto sa im niekedy hovorí hlasisti. Hlavnými predstaviteľmi boli Vavro Šrobár (1867 -1950), Pavol Blaho (1867-1927) a Dušan Makovický. Štvrtým prúdom boli zastánci agrárnej otázky, ktorých viedol Milan Hodža (1878-1944). Ten sa neskôr spolu s F. 1906 základy agrárnej strany nazvanej Slovenská ľudová strana. Ostali však naďalej len prúdom SNS. Ich heslom bolo: "Za tú našu slovenčinu, za tie naše haleny" a tlačovým orgánom "Slovenský denník", ktorý s problémami začal vychádzať v rokoch 1900, 1910, 1918-1938 a v r. 1903-1918 "Slovenský týždenník".

Po r. 1900 všetky prúdy SNS zosílili politickú aktivitu a vo voľbách v r. 1901 získali v uhorskom parlamente 3 miesta poslancov (Ján Ružiak, Ján Valášek a František Veselovský). Za Zichyho stranu sa do parlamentu ešte dostal Martin Kollár a dr. Jozef Kubina. Kollár ale na svoje miesto rezignoval, takže v uhorskom parlamente mali Slováci štyroch svojich poslancov. Bol to veľký úspech, pretože peniaze na volebnú kampaň neboli a právo voliť malo len 6% obyvateľstva. Začiatkom r. 1905 ale uhorský kráľ František Jozef I. snem rozpustil. V nových voľbách sa do snemu dostali len dvaja Slováci - František Skyčák a Milan Hodža.

Začala sa veľká politická aktivita v snahe zblížiť sa s roľníkmi, o ktorých podporu usilovali všetky tri prúdy SNS vrátane novovzniknutej samostatnej Slovenskej sociálnodemokratickej strany Uhorska (1905). Tá mala v programu všeobecné hlasovacie právo, organizovanie štrajkov, ale ako celok nebola veľmi aktívna, predovšetkým po r. 1904 založil Emanuel Lehotský časopis "Slovenské robotnícke noviny"). V r. 1906 následovali nové voľby, z ktorých vyšlo sedem slovenských poslancov: M. M. Bella, Pavol Blaho, František Jehlička, Ferdinand Juriga, Martin Kollár, František Skyčák a Milan Hodža. Napriek týmto úspechom ale národnostný útlak neustále silnel.

Všetko slovenské sa tvrdo potláčalo, bohoslovci boli prepúšťaní zo seminárov, Andrej Hlinka, obvinený z poburovaní, bol uväznený. V r. 1907 potom uhorský minister kultu a školstva, Albert Apponyi (1846-1933), vydal nové školské zákony, cieľom ktorých bolo urýchliť totálnu maďarizáciu krajiny. Slovenské deti mali už v 4. triede ovládať maďarský jazyk, národne uvedomelých slovenských učitelov treba prenásledovať. V tejto atmosfére na jeseň roku 1907 došlo k tragickému incidentu v Černovej.

Obyvatelia dediny Černová (leží blízko Ružomberka) si z iniciatívy svojho rodáka Hlinku postavili nový kostol. Chceli, aby sa vysviacky aj zúčastnil. Lenže spišský biskup Alexander Párvy (1904-1919) ho v tom čase suspendoval a Hlinka sa zdržiaval v Hodoníne u svojho moravského priateľa Aloisa Kolíska a chystal prednáškové turné v Čechách. Hlinku podporoval aj neskorší olomoucký arcibiskup Antonín Cyril Stojan (1851-1923, vo funkcii od r. 1921). Kostol tak mal 27. Lenže Černovčania Pazúrika do dediny nechceli pustiť (kričali napr. vety: "Obaríme vás! Nevpustíme do dediny židovských kňazov!"), zastavili koč, nastal zmätok, hádzali sa kamene a žandári začali strielať - výsledok: 9 mŕtvych na mieste (Jozef Demko, Pavol Jančí, Mišo Polievka, Katarína Demková a pod.), 6 ďalších zomrelo na druhý deň. Tento masaker spôsobil obrovskú vlnu rozhorčenia.

Národnostnú politiku Uhorska začali sledovať aj známi európski publicisti a historici, napr. Škót Robert William Seton-Watson (1879-1951), ktorý pod pseudonymom Scotus Viator napísal a aj v r. 1908 vydal knihu "Národnostná otázka v Uhorsku" (po slovensky poprvýkrát až v r. 1994!), nórsky predstaviteľ kritického realizmu, spisovateľ Björnstjerne Björnson (1832-1910), alebo francúzsky historik a slávista Ernest Denis (1849-1921). Hlinka požiadal Čechov, aby: "... osviežili slovenskú vetvu národa svojou duševnou silou..." , v novembri 1907 bol opäť uväznený (ostal vo väzení až do r. 1910) a v r. Zamýšlali sa nad tým, ako na Slovensku presadiť český kapitál a kultúrny vplyv (v Prahe začal vychádzať časopis "Naše Slovensko"). 26. mája 1907 vznikla v Clevelande "Slovenská liga", jej predsedom sa stal Štefan Furdek, vo vedení bol aj rodák z Kláštora pod Znievom Albert Mamatey (1870-1923).

V r.1910 boli nové voľby, z ktorých vyšli len traja slovenskí poslanci, a to Pavol Blaho (1867-1927), Ferdiš Juriga (1874- 1950) a František Skyčák. Vedenie SNS na čele so svojím predsedom Pavlom Mudroňom a hlavným ideológom Svetozárom Hurbanom Vajanským konečne proti maďarizácii začalo aj protestovať. Samozrejme neúspešne, nadviazali preto úzku spoluprácu s Českoslovanskou jednotou.

Možno povedať, že SNS pomaly a isto strácala autoritu - bola odtrhnutá od ľudu (o tom svedčili neúspechy vo voľbách) a jej jedinou aktivitou boli články v Národných novinách. Aj z týchto príčin sa od nej katolícke krídlo odčlenilo a 29. júla 1913 v Žiline vytvorilo samostatnú stranu pod názvom "Slovenská ľudová strana". Jej predsedom bol Andrej Hlinka, tajomníkom bol Ferdinand Juriga, vo vedení bol aj František Skyčák. SNS si uvedomila nutnosť zmien. Po smrti Pavla Mudroňa sa v marci 1914 stal predsedom SNS Matúš Dula (1848-1925) a tajomníkom Jozef Gregor Tajovský (1874-1940). Politika SNS sa podstatne zradikalizovala - teraz už chceli vlastnú slovenskú národnú radu a federatívne usporiadanie monarchie. Napriek tvrdej maďarizácii (napr. Nitra bola takmer maďarským mestom) sa naďalej rozvíjala kultúra. V Martine vychádzali "Národné noviny" a "Slovenské pohľady", katolíci, vedení Františkom Osvaldom, vydávali zborník "Tovarišstvo" a časopis "Literárne listy", do ktorých prispievali prozaik Janko Jesenský (1874 -1945) aj básnik Ivan Krasko (1876-1958).

Bolo to obdobie vzniku modernej slovenskej národnej hudby: banskobystrický hudobný pedagóg Viliam Figuš-Bystrý (1875-1937) napísal operu "Detvan", komorné diela tvoril Mikuláš Moyzes (1872-1944), piesňovej a organovej tvorbe sa začínal venovať Mikuláš Schneider-Trnavský (1881-1954). Z maliarov treba spomenúť Karola Lehotského (1879- 1929), Milana Mitrovského, Gustáva Mallého (1879-1952), Petra Kerna, Ľudovíta Čordáka (1864-1937) a Jozefa Hanulu (1863-1944), zo sochárov ešte ...

Prehľad volebných úspechov a zloženia slovenských poslancov v uhorskom parlamente:

Etnická mapa Slovenska v roku 1910

Andrej Kmeť

Albert Apponyi

tags: #horne #kasarne #svaty #jur #otvaracie #hodiny