História Kostola Najsvätejšej Trojice v Lomnici

Kolekciu plagátov tridsiatich autorov zo Slovenska, Čiech a Moravy, na chválu Najsvätejšej trojice, si môže verejnosť pozrieť v Bratislave. Výstavu s názvom Trinitas 30 v kaplnke svätého Jána Evanjelistu vo františkánskom kostole otvorili v nedeľu za účasti desiatok ľudí. Výstavu plagátov zorganizovala Katarína Poláková.

Kláštor sestier je zasvätený Presvätej Trojici. V pondelok 9. júna 2025, sa konala odpustová slávnosť u sestier redemptoristiek vo Vranove nad Topľou / Lomnici. Delegácia v zložení - generálne vedenie z Ríma a časť slovenských redemptoristov, navštívili sestry redemptoristky vo Vranove nad Topľou/Lomnica v piatok, 22. novembra 2024.

V čase 17.-19. októbra 2025 v Kručove, ktorý je filiálkou farnosti Lomné, prebiehala duchovná obnova z príležitosti jubilejného roka. Administrátor farnosti o.

Poďme ale k histórii samotného kostola v Lomnici.

Reformácia a jej vplyv na Spiši

Vysvätenie: 2. Reformáciu na Spiši významne ovplyvnil aj rodák z Veľkej Lomnice - spišský prepošt Ján Horváth, pôvodne dosadený Jánom Zápoľským. Spiš totiž po cirkevnej stránke podliehal ostrihomskému arcibiskupovi, ale už od konca 12. alebo začiatku 13. storočia ho tu zastupoval prepošt, ako najvyšší predstaviteľ cirkvi na Spiši.

Na jednej strane vydával prísne predpisy proti evanjelikom, dokonca osobne viedol roku 1529 ozbrojencov proti spišským anabaptistom do Švedlára, na druhej strane sa veľmi tvrdo choval voči kňazom a rehoľníkom. Kartuziánov z Kláštoriska po zrušení kláštora v roku 1543 obral o 100 kusov dobytka a zrušil aj Červený Kláštor. Kňazov vyzýval, aby využívali mladé slúžky a ženili sa a aby nezatajovali svoje deti, ako ani on nezatajil svojho syna. Nie je preto div, že sa dostal do prudkého sporu s Bratstvom XXIV kráľovských farárov.

V roku 1544 sa vzdal funkcie prepošta a oženil sa s mladou Levočankou. Farári Veľkej Lomnice patrili do Bratstva XXIV kráľovských farárov, kde mali významné slovo. V roku 1528 tu bol farárom levočský rodák Juraj Moller, ktorý bol v tom istom roku zvolený aj za seniora Bratstva. Písal tiež jeho kroniku, ktorá nás informuje o začiatkoch reformácie na Spiši. Miesto seniora zastával do roku 1544, pričom jednak tvrdo bránil prenikaniu protestantizmu na Spiš, a jednak sa dostal do prudkého sporu s prepoštom Horváthom.

Spišskí farári museli v tom čase odvádzať prepoštovi ročný poplatok - katedratikum. Výška katedratika Veľkej Lomnice bola 2 zlaté. Po Mollerovi v roku 1533 bol vo Veľkej Lomnici farárom istý Urban. Keď ho v januári 1537 navštívil prepošt Horváth, zapáčila sa mu jeho kobyla. Požiadal ho, aby mu ju dal. Keď sa však Urban vyhováral, že nie je jeho, ale patrí do inventára fary, dal mu na výber: Buď mu kobylu dá alebo zaplatí pokutu 25 zlatých. Kobylu mu teda dal a ešte toho istého roku mu musel dať aj koňa. Tým sa však jeho problémy neskončili.

V roku 1538 kúpil Horváth hrad Nedeca (pozn.: nachádza sa nad riekou Dunajec na dnešnom poľskom území, 10 km od Červeného Kláštora a podľa legendy bol na ňom popravený Jánošík) za 4000 zlatých. Tým opäť potreboval peniaze a chcel ich získať ďalším zdanením farárov. Vyslal preto dvoch poslov, aby farárov zdanili. Proti čomu ostro vystúpil senior Bratstva Juraj Moller. Aby si peniaze vynútil, farárov zastrašoval, a dokonca ich v sprievode 25 drábov uväznil na hrade Nedeca. Uväznení farári boli z Mlynice, Veľkej Lomnice (Urban) a Hrabušíc.

Medzitým sa reformácia rozšírila po celom strednom Spiši. V 30.-40.rokoch 16. storočia vznikali po Kežmarku aj ďalšie evanjelické zbory. Napr. roku 1531 v Spišskom Podhradí, 1534 vo Výbornej, 1542 v Ľubici, Žakovciach a Toporci, 1543 v Tvarožnej, Matejovciach, Poprade, Veľkej a Mlynici, 1544 v Levoči a roku 1545 vo Vrbove.

Iba jediná obec stále neprijala reformované učenie. Veľká Lomnica. Václav Pech (Venzeslaus Pechy), ktorý tu bol farárom od roku 1553, sa ako jediný neochvejne držal svojej katolíckej viery a odmietal všetky reformačné myšlienky. Kvôli tomu mal spory aj so Serpiliusom - Quendelom, ktorý bol farárom v Spišskej Belej a Melanchtonovým žiakom. Serpilius ho nazval „Romani pontificis satelles strenuus“, čo znamená „horlivý osobný gardista rímskeho pápeža“.

Až keď Václav Pech 12. apríla 1565 zomrel, bol za jeho nástupcu zvolený Prokop (Procopius) Scholtz, rodák z Vrbova, ktorý hneď zaviedol evanjelické obrady. Preto sa Veľká Lomnica považuje za poslednú obec v regióne, ktorá prešla na protestantizmus. Protestanti obsadili katolícky kostol bez boja. Proti nim sa prakticky nemal kto postaviť, lebo všetci obyvatelia sa stali evanjelikmi. Rovnako sa aj miestna škola stala evanjelickou. Farár sa so svojím zborom zaradil do už evanjelického Bratstva (Fraternity) XXIV Spišských miest, kde bol aj jeho konseniorom a v rokoch 1585 - 1587 dokonca aj seniorom. Scholtz bol lomnickým farárom 30 rokov až do svojej smrti 11. augusta 1596.

Je potrebné poznamenať, že tak ako v iných obciach aj vo Veľkej Lomnici prebehla reformácia umiernene. Evanjelickí farári síce zaviedli prijímanie pod oboma spôsobmi, odmietli kult svätých a odstránili katolícku omšu, ale napriek tomu ponechali v kostole celé jeho gotické zariadenie, vrátane troch oltárov (dnes existujú ešte dva z nich, hlavný bol neskôr nahradený novším barokovým).

Rekatolizácia a jej dopad na farnosť

Koncom prvej polovice 17. storočia nastala na Spiši rekatolizácia. Spočiatku prebiehala len na majetkoch katolíckych zemepánov, ktorí na svoje fary postupne dosadzovali katolíckych farárov. Masový charakter však nadobudla až po odhalení Wesselényiho sprisahania, najmä od roku 1671. Vtedy začali katolíci na príkaz panovníka preberať kostoly od evanjelikov aj násilím. Kostol vo Veľkej Lomnici obsadili 17. januára 1672.

„Práve tento rok 1672 dňa 17. januára bol veľkolomnický farár Michal Klein vyhnaný zo svojho farského dvora prostredníctvom viackrát spomenutého prenasledovateľa Bársonya*. Súčasne Johann Vitalis** vošiel malým oknom na chóre do kostola. Zvnútra nadvihol dvere a vypáčil ich, tak kostol násilím obsadil... Takto sa to dialo so zaberaním kostolov a prenasledovaním evanjelických duchovných na všetkých miestach v krajine.

Michal Klein so svojou rodinou a so zachráneným imaním hľadal útulok v Kežmarku, a ani tam dlho nebol na pokoji. Gróf Volkra, ktorý pri prenasledovaní verne stál pri prepoštovi Bársonymu, dal 13. apríla 1674 predvolať úbohých vyhnaných farárov, ktorí sčiastky mali svoje domy, sčiastky len svoje byty v Kežmarku, do tamojšieho hradu, rozkázal im odísť z mesta, ba dokonca z krajiny v priebehu troch týždňov. Gróf Volkra im teda tlmočil rozhodnutie súdov, ktoré prebiehali v rokoch 1673 a 1674 s protestantskými kazateľmi, ktorí boli obvinení z hanobenia panovníka, poburovania ľudí, účasti na vzburách a sprisahaniach a dokonca aj zo spojenectva s Turkami. Odsúdení kňazi museli podpísať reverzy, podľa ktorých sa buď vzdali svojho úradu alebo sľúbili odchod za hranice krajiny. Tí, ktorí ich odmietli podpísať, išli na galeje. Klein však toto nariadenie neuposlúchol a ostal v Kežmarku. Poďla rodinných zápiskov rodiny Kleinovej bol 3. augusta 1674 prepadnutý vo svojom dome, zajatý, olúpený o všetok majetok, ale napokon znovu prepustený.

Keďže v tej dobe bol nedostatok katolíckych kňazov, zveril ostrihomský arcibiskup v roku 1675 správu fár vo Veľkej Lomnici, Huncovciach, Krížovej Vsi, Strážkach a v Rakúsoch paulínom z Kežmarku. Roku 1678 vypuklo ďalšie proticisárske povstanie, ktoré viedol kežmarský rodák Imrich Thököly. Kuruci postupne vracali evanjelikom odobraté kostoly, fary aj školy. Povstanie bolo najprv úspešné.

V roku 1681 bol cisár Leopold I. nútený zvolať krajinský snem do Šopronu. Tam sa uzákonila náboženská sloboda s určitými obmedzeniami. Do platnosti prišlo pravidlo, podľa ktorého museli byť poddaní takého vierovyznania, akého bol ich zemepán. Keďže v Lomnici panovali evanjelici Berzeviczyovci, ale aj ďalší šľachtici evanjelického vyznania - Augustini ab Hortis, Lehoczky či Spóner, obyvateľstvo mohlo byť protestantské. Zrušila sa platnosť reverzov a tak dostali farári žijúci vo vyhnanstve milosť. Evanjelici sa už nemuseli povinne zúčastňovať na katolíckych obradoch, sviatkoch a mohli byť pochovávaní do mestských cintorínov.

Malo to však iný háčik. Podľa ostatných vydaných artikulov, si evanjelici mohli postaviť len po dva kostoly v každej župe a po jednom v každom slobodnom kráľovskom meste. Vrátiť sa mohli iba tie chrámy, ktoré si zbory postavili už ako protestantské. Veľká Lomnica nespĺňala ani jednu takúto podmienku. V dôsledku stavovských povstaní bol však kostol ešte v rokoch 1682-1686 a v rokoch 1705-1709 v rukách evanjelikov. V prvom zo spomínaných období ho spravoval Michal Klein, ktorý sa vrátil po tom, čo ho roku 1672 vyhnali z fary. Celkovo bol teda farárom v Lomnici medzi rokmi 1648 - 1672 a 1682 - 1686. Po jeho smrti v roku 1686 nastúpil na jeho miesto Adam Chwistkovič, rodák z Pletzu, Sliezska (dnes Dombrowka), ktorý však už po pol roku v januári 1687 musel kostol opäť vydať počas cisárskym vojskám a teda katolíkom. Chwistkovič zostal vo Veľkej Lomnici a v súkromných domoch vykonával evanjelické bohoslužby do roku 1697, keď ich spišský prepošt Sigray zakázal a jeho vyhnal z fary.

Politická situácia sa opäť zmenila, tentoraz zásluhou Františka Rákocziho II. (nevlastný syn Imricha Thökölyho, ktorý bol v tom čase vo vyhnanstve v Turecku). Po obsadení Veľkej Lomnice Rákociho povstalcami 4. novembra 1705, získali kostol opäť evanjelici. Vtedy mali pre zmenu bohoslužby v súkromí katolíci. Miestni šľachtici evanjelického vyznania pozvali za farára známeho Juraja Buchholtza. Ten prichádza do Lomnice 1. decembra 1705. O týždeň na to bol farármi XXIV miest zvolený za seniora. O 4 roky neskôr bol zvolený znova, avšak v tej chvíli nastal obrat vo vývoji povstaní a Rákocziho vojská začali vytláčať cisárski vojaci. V decembri 1709 cisárske vojská dobyli Kežmarok a popravili troch najvyšších predstaviteľov mesta - evanjelikov Kraya, Lányho a Toperczera. Buchholtz končí svoje pôsobenie v Lomnici 27. decembra 1709, kedy bol lomnický kostol už definitívne obsadený katolíkmi a dva dni neskôr bola vyprataná aj fara. Buchholtza prenasledovali samé nešťastia, umreli mu dve deti a roku 1710 aj manželka. Roku 1711 sa oženil po druhýkrát s Máriou ab Hortis z Lomnice. Naďalej ešte slúžil bohoslužby a kázal v kaštieli Berzeviczyovcov do roku 1716. V roku 1724 zomrel. Zaujímavosťou je, že ho pochovával katolícky farár a na príkaz spišského prepošta Pelza bol pochovaný v katolíckom kostole. Roku 1732 bola v Lomnici pochovaná aj jeho druhá žena.

Počas rekatolizácie nenútili Lomničanov na prestup do katolíckej cirkvi. Ešte v roku 1700 tu bolo až 522 evanjelikov a len 170 katolíkov. Do tohto obdobia boli patrónmi kostola miestni zemepáni. V roku 1700 sa ako patrón spomína evanjelik Pavol Berzeviczy. Postupne sa však zemepáni patronátneho práva zriekli a Veľká Lomnica ostala prakticky bez svetského patróna, ktorý by sa o kostol staral. Od obsadenia kostola v roku 1709 prešlo vyše 70 rokov, počas ktorých sa vo Veľkej Lomnici nekonali verejné Služby Božie. Súkromne bohoslužby sa vykonávali v kaštieli a potajme v domoch. Krsty a pohreby mohli v Lomnici vykonávať len katolícky farári. Verejne však mohli chodiť evanjelici do nového artikulárneho kostola v Kežmarku, ktorý bol od obce vzdialený len 7 km. Počas tohto obdobia sa vystriedali vlády Karola VI. a jeho dcéry Márie Terézie. Evanjelikom však nepriniesli nič nové. Mária Terézia zaviedla veľa významných reforiem, no v rámci cirkevných pomerov sa zaslúžila len o zrovnoprávnenie rímskokatolíckych a gréckokatolíckych biskupov. Napriek všetkému bolo obyvateľstvo Veľkej Lomnice stále majoritne evanjelické. V roku 1731 žilo v Lomnici 421 evanjelikov, čo predstavovalo približne 65%.

Tolerančný patent a výstavba nového kostola

Nová nádej pre protestantov prišla až po smrti Márie Terézie s nástupom jej syna Jozefa II. na trón. Necelý rok po matkinej smrti, vydal Jozef II. tzv. Tolerančný patent, ktorý nadobúdal platnosť v krajinách habsburskej monarchie postupne od októbra 1781. Tým sa prakticky skončilo obdobie protireformácie a rekatolizácie. O postavenie kostola požiadali panovníka Veľkolomničania, v čom hrali veľkú úlohu Berzeviczyovci. Počas kráľovskej návštevy v Smolníku odovzdal Sigismund von Berzeviczy petíciu podpísanú lomnickými evanjelikmi so žiadosťou o výstavbu kostola. Súhlas dňa 16. októbra 1783 skutočne prišiel. Kostol mal slúžiť nielen pre Veľkú Lomnicu, ale aj Huncovce a Starú Lesnú. Berzeviczyovci pomohli aj teraz - miesto na kostol, faru a školu darovala obci z vlastných pozemkov Barbora Horváth - Stansith de Gradecz, manželka Alexandra Berzeviczyho a matka Gregora Berzeviczyho - najslávnejšieho člena rodu. Na toto miesto sa zhromaždili dňa 28. decembra 1783 evanjelici nielen tunajší, ale aj zoširoka-ďaleka; prišiel aj evanjelický farár Samuel Hellner z Kežmarku, miesto pre budúci kostol vysvätil, predniesol kázeň a prítomným prislúžil Večeru Pánovu.

Stavba začala 16. apríla 1784 a pokračovala rýchlym tempom. Už 2. októbra 1785 sa v ňom uskutočnili prvé bohoslužby. Spolu s kostolom bola v roku 1785 postavená aj evanjelická fara. Staviteľom kostola bol František Bartel zo Spišskej Novej Vsi, ktorý už mal v tom čase za sebou výstavbu evanjelického kostola v Tvarožnej, a dozor nad stavbou mal Žigmund Berzeviczy.

Finančne pomohli aj miestny šľachtici - okrem Berzeviczyovcov to boli Samuel Augustini ab Hortis, ktorý prispel vysokou sumou nielen na stavbu, ale aj na platy farára a učiteľa školy, rodina Kiss, Schneider, Spóner atď. Prispievali aj obyvatelia Huncoviec a Starej Lesnej, a to nielen peniazmi, ale napr. aj povozmi, ktorými chodili zadarmo po stavebný materiál, dodávaním potravín pre stavebných robotníkov, darovaním dreva atď. Kostol bol postavený do podoby rovnoramenného gréckeho kríža v neorenesančnom štýle. Zariadenie interiéru pribúdalo len pomaly, po desaťročiach. Malý organový pozitív darovala rodina Spóner - solídny organ bol postavený až roku 1851 a dočasný oltár bol nahradený novým aj s obrazom od Jozefa Czauczika dokonca až roku 1856.

Od roku 1788 bol lomnický zbor začlenený do dekanátu vzniknutého Potiského dištriktu, dekanát sa roku 1801 zmenil na Podkarpatský (neskôr Podtatranský) seniorát. Roku 1788 zhorela takmer celá obec, aj strecha kostola, fary a nie je vylúčené, že aj škola, ktorá bola postavená z dreva. V roku 1813 prišlo ďalšie nešťastie - povodeň, ktorá tentoraz zničila drevenú zvonicu, ktorú postavili v roku 1802 a taktiež drevenú školu.

Významné osobnosti a udalosti 20. storočia

V novembri 1883 prichádza do Lomnice kňaz Július Székely, ktorý tu pôsobil do roku 1913. Za jeho pôsobenia v Lomnici zastával rôzne významné cirkevné funkcie. V rokoch 1903 - 1913 bol seniorom Podkarpatského seniorátu a v roku 1909 ho ako obyčajného vidieckeho farára zvolil generálny konvent v Budapešti za richtára konzistória - úradu, ktorý vo Viedni zastupoval protestantov (evanjelikov aj kalvínov). Za jeho čias bola roku 1908 pristavená ku kostolu kamenná veža, na ktorú sa umiestnili zvony. Tie posvätil roku 1909.

Po vypuknutí I. 1. augusta 1914 musel narukovať. Dňa 4. apríla 1916 začína svoje pôsobenie v Lomnici ďalší zaslúžilý farár - Július Mohr z Gelnice. Predtým bol kaplánom v Budapešti a vojenským poľným kňazom. V Lomnici oživil cirkevný život. Roku 1917 založil mládežnícky Spolok Luthera - Lutherbund. Založil pobočku aj Nemeckého kultúrneho zväzu - Deutscher Kulturverband. Podporoval Spišskonemeckú stranu - Zipser Deutsche Partei, súčasne bol proti fašistickému nacionalizmu. Písal knihy z cirkevných dejín o reformačných snahách v Európe a roku 1923 získal aj doktorát v USA. Zomrel v Budapešti v roku 1942.

Za jeho pôsobenia došlo k radikálnej zmene v evanjelickej cirkvi. Po vzniku Slovenského štátu bol v júni 1939 na synode v Liptovskom Mikuláši prijatý ústavný zákon o vypustení nemeckých evanjelikov zo zväzku evanjelickej a.v. cirkvi na Slovensku, ktorý vláda sch.

Vo filiálke Veľká Lomnica sa konajú pravidelne každý druhý týždeň podľa rozpisu - v nedeľu o 10:30 hod.

Evanjelický kostol vo Veľkej Lomnici

tags: #klastor #najsvatejsej #trojice #lomnica